2020 02 PrekariátFilmový KapitálPredstavme si, že nad nami mŕtvi bdejú

Roberta Tóthová11. februára 2020241

 

 

Odťažitá fantazijná dráma Antológia mesta duchov (2019) frankofónneho Kanaďana Denisa Côtého témou latentne nadväzuje na žáner duchárskeho” hororu, no jeho štylistické a naratívne konvencie úspešne popiera. Emocionálne aj intelektuálne diváka pozýva do úvahových a melancholických dimenzií, aj keď strachu z nepoznaného sa v istých momentoch nedá ubrániť. 

 

Obyvateľom malého mestečka sa do všedných dní vkradnú tiene minulosti, keď si živí mŕtvi, bývalí majitelia príbytkov, začnú nárokovať späť svoje bývalé domovy.  Režiséra a zároveň autora scenára zaujíma, okrem iného, i reakcia spoločnosti na ireálnu situáciu a veľkoryso ponúka niekoľko interpretačných rovín. Šokovaní dedinčania, ktorým sa ukážu duchovia, prijímajú absurdný stav sveta podobne stoicky, bez hystérie a strachu, ako väčšina obyvateľov planéty napríklad nezvratnú klimatickú krízu a s ňou spojenú hrozbu apokalypsy. ,,Sledujte médiá,” znie rada od úradníkov, ktorí sa problémom výskytu duchov v okolitých mestečkách zaoberajú. 

Antológiu mesta duchov čítam predovšetkým ako film o vyhnanstve z priestoru, ktorý svojou vyprahnutou fyziognómiou neposkytuje platformu na realizáciu starí dožívajú, mladí tápajú v nezamestnanosti a zároveň je metaforou opotrebovanosti ľudského údelu na Zemi. Baňa v mestečku s 250 obyvateľmi je zatvorená a väčšina z nich v chladnom bezčasí, tesne po Novom roku, prakticky živorí v prostej ničote. Uzamknutí na mieste, zrastení s domovinou tak možno nevedomky čakajú na impulz. Aktívnou výnimkou potvrdzujúcou všeobjímajúcu nudu je azda majiteľ miestnej reštaurácie, ktorý by si rád privlastnil a zabýval sa v opustenom dome, do ktorého bezohľadne vtrhne bez úcty k histórii miesta. Tá sa mu však, rovnako ako ďalším postavám, čoskoro prihovorí.

 

Svet nepatrí nikomu, prečo by mal živým?

 

Ako referencia sa ponúka film Davida Laweryho Ghost Story (2017), subtílna transcendentná poéma o vyrovnávaní sa s tragickou smrťou blízkeho a zároveň s prerušením mileneckého vzťahu, rozprávaná z perspektívy mŕtveho. Lawery totiž podobne ako Côté analyzuje posttraumatický syndróm straty, no zatiaľ čo on sa pozerá z perspektívy toho, čo chýba tragicky zahynuvšieho milovaného človeka Côté má klasickejší uhol pohľadu a zaostruje na pozostalých. Tým sa zjavujú mŕtvi obyvatelia mestečka ako symboly toku času alebo ako tichá výstraha, že krajina, aj keď jej momentálne dominujú živí, im nepatrí. Veľkú úlohu v oboch filmoch zohráva priestor, do ktorého sa odtláča každodenné prežívanie a zostáva v ňom hlboko a dlho po tom, ako umrieme. Možno tu naozaj zostávame uväznení navždy, aby sme s mĺkvou výčitkou bdeli nad svetom. 

 

Napätie v dráme Denisa Côtého pramení z vnútorného konfliktu kolektívneho hrdinu (dedinčanov) a predtuchy vonkajšieho ohrozenia, ktoré sa pozvoľna vynára a definuje existenciálnu tieseň. Skladá mozaiku fragmentov prežívania dediny, jej rutiny, zasadenej do akéhosi bezčasia. Stav vyprázdnenia predikuje blížiaci sa zánik dediny, kde po dlhej dobe zomrie človek. Smrť mladíka Simona vyhodnotia ako samovraždu, no zimné dni krátko po tragédii táto fatálna udalosť zatieni a prehlbuje domnienky postáv i diváka. Côté ich s chladným nadhľadom, bez vzrušivých gest necháva nevypovedané.

 

Ponurá tvár vidieka stelesňuje smútok a traumu rodiny, ktorá príde o syna. Vynára sa úvaha nad tým, že sme neschopní uchopiť smrť. Smrť, ako jediný akt, ktorý je nevyvrátiteľný a zaznamenateľný len jediný raz a to v momente jeho realizácie, čo prehlbuje úzkosť z vedomia, že ju nemôže nikto zo živých reflektovať. Smrť je najväčšie životné neznámo a Côtého zaujíma, ako dedina reaguje na jej zosobnenie, na transcendentnú skúsenosť. ,,Zrejme sa nám budú zjavovať, no žite svoj život naďalej,” povie starostka mestečka obyvateľom po tom, ako sa extrémna surreálna situácia zrovnoprávni s bežnou realitou vďaka tomu, že je pod dohľadom štátnych úradov a je medializovaná. Absurdný nie je samotný jav, ale to, že sa stáva bežnou súčasťou kanadskej reality. 

Côtého optika je vecná, k čomu prispieva i dokumentárna kamera a surová estetika vyplývajúca z prostredia. Všeobjímajúca melanchólia a smútok za strateným blížnym i domovom, kde pred rokmi zatvorili baňu a tak dlhodobo neposkytuje vhodné podmienky na život. Krajina svojich obyvateľov sama vypudí, na čo jednotlivci reagujú rôzne, no kolektívne, bez vypätých emócií. Antológia mesta duchov je teda akousi hybridnou sociálnou drámou s prvkami fantasy, zahalená existenciálnou aurou.

 

Špekulatívny výklad v duchu surrealizmu

 

Denis Côté sa pri písaní scenára odrazil od útlej rovnomennej novely Laurencea Oliviera, ktorá je skôr poetickým vhľadom do situácie, než príbehom. Film nemá explicitného antagonistu, možno zaň považovať samotný kraj, ktorý zo svojich polí a lesov prepúšťa mŕtvych naspäť do dediny, aby nehostinný priestor zhabali unudenému a bezúhonnému človeku. Konflikt medzi duchmi a dedinčanmi je viac-menej abstraktný, nedochádza k priamej konfrontácii. Côté ponúka možnosť špekulatívne rozvažovať, nachádzať alternatívne dôvody ich príchodu i možné vyústenia, ktoré už ďalej nerozvíja. Odkazuje však na magický realizmus a levitujúcou ženou napríklad na surrealistu Reného Magrittea, na ktorého maľbách bol vidiek plný prekvapení. S tvorbou tohto maliara možno spojiť aj fakt, že problém s duchmi sa vo filme týka výlučne dedín. Vo veľkých mestách sa totiž nezjavujú. Mestského človeka by zo strachu zo zajtrajších meetingov, ohučaného trúbiacimi autami, umelým osvetlením a do kostí prerasteného asfaltom prítomnosť nadreálnej entity zrejme vyrušila nanajvýš tak, ako dlhý zoznam povinností a okamžite by hľadal východisko, aby si už podvečer mohol opäť plánovať udalosťami nabitý zajtrajšok. V Magritteových dielach reaguje dedinský človek na zázraky s čarovnou samozrejmosťou. Aj Côtého hrdinom je prostý človek bez ambícií čomukoľvek čeliť a to z neho robí neodolateľného filmového protagonistu. 

 

V nenápadných elipsách narúša kauzalitu, rozkladá čas, fragmentuje ho, akoby sme simultánne sledovali viaceré deje. Niektorým činom dokonca chýbajú motívy, sú akoby vytrhnuté z kontextu a daný výsek reality nás nabáda domýšľať si. Posilňuje tak očakávania z vyvrcholenia príbehu. Côté sa sústredí na zdanlivo banálne deje, pozoruje postavy v mdlom cykle lenivých dní mestečka pánubohu za chrbtom. Zachytáva ich v statickom bezčasí, čím paradoxne buduje latentné napätie, predzvesť ticha pred búrkou, na ktorú budú musieť obyvatelia v zhluku prapodivných udalostí reagovať. Skôr, ako o ich explicitnú akciu a činy, ide o zaujatie postoja. Absencia paniky či radikálnych rozhodnutí je v istom zmysle komická, obyvatelia mestečiek sú rovnako mĺkvi a apatickí ako krajina, ktorá ich obklopuje.

 

Slovo antológia v názve filmu pôsobí zmätočne. Možno ho však chápať ako súbor paradoxných úkonov počas niekoľkých hodín pred kľúčovou udalosťou, ktorá však napokon neosvetlí, ale ešte väčšmi zahalí rozumom neuchopiteľnú problematiku. Côté priznal, že si zo zásady volí také témy svojich filmov, o ktorých nič nevie a jeho zvedavosť sa do rozprávania projektuje. Surreálny motív mu ako scenáristovi dovoľuje takmer čokoľvek, prikláňa sa však k triezvym východiskám bez ambície prvoplánovo šokovať. Predsa sa mu to však darí, no viac ako dramatické udalosti zaujme využitie výrazových prostriedkov a kombinovanie zdanlivo neskombinovateľných prvkov. Côté sa snaží prekvapiť sám seba, je zvedavým voyeurom vlastného filmového sveta a rovnako hravo pristupuje k práci s výrazovými prostriedkami. Tieto atribúty a odvaha tvoria dominanty jeho autorského rukopisu, ktorý  absolútne prijímam.  

 

 

autorka je filmová kritička

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *