Kazateľ, spisovateľ, verejný nepriateľ 

Tomáš Hučko13. augusta 2021385

Ako sa James Baldwin stal jedným z najvplyvnejších intelektuálov Ameriky

Článok je dostupný aj ako longread – v audio verzii

V druhej polovici dvadsiateho storočia sa James Baldwin stal nielen rešpektovaným autorom, ale i jedným z najvýraznejších amerických verejných intelektuálov. Spis, ktorý naňho viedla FBI, mal takmer viac strán než jeho literárne dielo. V nasledujúcom texte sa pokúsim načrtnúť vývoj jeho politického myslenia a pripomenúť aspoň niektoré z nespočetného množstva udalostí, v ktorých sa s vervou sebe vlastnou verejne angažoval.

Autor z geta

Mnohé z problémov, ktorým sa Baldwin po celý život venoval, sa dajú vystopovať už v jeho detstve a dospievaní. Vyrastal v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v Harleme, v chudobnej rodine s ôsmimi súrodencami a nevlastným otcom, vyčerpaným robotníkom a zároveň až fanatickým baptistickým kazateľom. Rasový a triedny útlak, a oslobodenie sa od katolíckej cirkvi, ktorú považoval za vlajkovú loď kapitalizmu a imperializmu, patria medzi kľúčové motívy jeho neskoršej tvorby i spoločenskej angažovanosti. Mladý Baldwin síce nenašiel veľa podpory pre vzdelávanie doma, mal však šťastie na dobrých učiteľov. Už na základnej škole mal blízky vzťah k svojej učiteľke Orille Miller, členke americkej komunistickej strany, ktorá zvykla budúceho autora brať na protesty a demonštrácie, ale i do kina a divadla (prvá hra, ktorú spolu videli, bola moderná verzia Macbetha od Orsona Wellesa s kompletne čiernym obsadením a dekolonizačnými témami). Podľa Baldwinových slov to bola práve ona, kto ho naučil nazerať rasu ako sociálne konštruovanú veličinu. Ďalším významným vplyvom na dospievajúceho Baldwina bol jeho stredoškolský učiteľ Abel Meeropol, autor textu piesne Strange Fruit, snáď najznámejšej skladbe o lynčovaní afroameričanov. Meeropol, ktorý si neskôr adoptoval deti Ethel a Juliusa Rosenbergových, obetí americkej justičnej vraždy vo vykonštruovaných procesoch, udržiaval s Baldwinom korešpondenciu až do konca života.

Aj Baldwinove literárne začiatky sa viažu k americkým ľavicovým hnutiam. Ako sedemnásťročný strávil leto na spisovateľskom workshope, ktorý zastrešovala komunistická organizácia League of American Writers. Od tejto Ligy získal Baldwin v roku 1942 svoje prvé štipendium. O rok neskôr sa stáva členom Young People’s Socialist League, združenia antistalinskej ľavice. Baldwin sa však nikdy necítil dobre v akýchkoľvek združeniach, najmä preto, že aj v tých najprogresívnejších bola vždy badateľná homofóbia, a tak ani jeho kontakty so socialistickými a komunistickými orgánmi netrvali dlho. Po viacerých rasovo motivovaných útokoch sa rozhodol opustiť Spojené štáty, a rovnako ako mnoho iných afroamerických umelcov v štyridsiatych rokoch odišiel do Paríža.

V exile

Pre Baldwinovu literárnu dráhu boli roky strávené vo Francúzsku zásadné (dokončil tu prvé dva romány, Choď a zvestuj to hore, v ktorom sa vyrovnáva s rozchodom s katolíckou cirkvou a Giovanniho izbu, jeden z prvých gej románov, dnes už kultové dielo queer literatúry), pre jeho politické smerovanie je však dôležitejšia skúsenosť s francúzskym kolonializmom, ktorá natrvalo formovala jeho antikoloniálne postoje.

Jedného dňa zmizla deka z hotela, kde Baldwin spal, a keďže bol v tej chvíli jediným čiernym zákazníkom, prirodzene skončil vo väzení. Tam si všimol, o koľko viac  Alžírčanov končí za mrežami v porovnaní s Francúzmi. O podmienkach života Alžírčanov vo väzení i mimo neho hneď nato napísal esej Equal in Paris. V tej chvíli sa dedičstvo a pretrvávajúce následky európskeho kolonializmu stali jednou z Baldwinových hlavných tém.

To sa ukázalo aj v roku 1956, keď sa na Sorbonne zúčastnil Prvej konferencie negro-afrických spisovateľov a umelcov (First Conference of Negro-African Writers and Artists), ktorú zorganizoval časopis Présence Africaine. Vystúpil tu napr. martinický básnik Aimé Césaire, senegalský básnik a neskôr prezident Léopold Senghor či vtedy už slávny filozof Frantz Fanon. Baldwin o konferencii napísal reportáž s názvom Princes and Powers pre časopis Encounter. Boj proti koloniálnemu útlaku vnímal ako súčasť širšieho boja proti rasovej neznášanlivosti, ktorá sa koncom päťdesiatych rokov s ešte väčšou intenzitou rozhorela v jeho rodných Spojených štátoch. Baldwin chcel byť svedkom tohto procesu, a zároveň architektom zmeny, preto sa v roku 1957 vracia do Ameriky a chce sa stať súčasťou hnutia za občianske práva.

Amerika v plameňoch

Hneď po návrate sa Baldwin vybral na americký Juh, aby odtiaľ pre ľavicový časopis Partisan Review napísal reportáž o Hnutí za občianske práva (Civil Rights Movement). Tam sa najprv stretol s deviatimi čiernymi študentmi, ktorí bojovali za integráciu afroamerických detí v štáte Arkansas, odtiaľ sa vydal do Atlanty na prvé stretnutie s Martinom Lutherom Kingom, a neskôr jeho ženou Corettou Scott King. Z týchto ciest vzniklo okrem reportáží niekoľko esejí, v ktorých neúnavne kritizuje južanskú segregačnú politiku.

Pre emancipačnú afroamerickú politiku bolo dôležité aj vyhlásenie nezávislosti Kuby v roku 1959. Baldwin bol spolu so Jeanom-Paulom Sartrom, Normanom Mailerom, Trumanom Capotem a Allenom Ginsbergom jedným z prvých signatárov združenia Fair Play for Cuba Committee. Túto aktivitu si všimla aj FBI a od tej chvíle začala na Baldwina viesť spis, ktorý nakoniec dosiahol tisíc sedemsto strán.

Začiatok šesťdesiatych rokov sa pre Baldwina niesol v znamení zvýšeného angažovania sa vo verejnom i mediálnom priestore. V roku 1961 vystúpil v televízii v diskusnej relácii The Open Mind spolu s Malcolmom X, ako rečník sa zúčastnil na mnohých štrajkoch (napr. proti zvyšovaniu nájomného v Harleme), sponzoroval demonštráciu za zrušenie mccartyovskej organizácie House of Un-American Activities, na mnohých fórach vystúpil s prejavom o africkej dekolonizácii. V roku 1962 absolvuje turné po amerických univerzitách s organizáciou CORE (Congress of Racial Equality), ktorá sa usilovala o dosiahnutie rasovej rovnosti. Za jedno vystúpenie bral Baldwin päťsto dolárov, dokopy ich zarobil dvadsaťtisíc, a celú čiastku venoval spomenutému združeniu. Počas jeho turné sa do združenia zapojilo šesťdesiatpäťtisíc ľudí.

Svoje skúsenosti z týchto rokov a formovania hnutia Black Power spísal v prelomovej knižnej eseji The Fire Next Time (1963), ktorá nekompromisne popisuje rasový útlak v Spojených štátoch, ale navrhuje i humanistické riešenia, ako vytvoriť slobodnejšiu spoločnosť. Kniha sa stane nielen svedkom, ale i jedným z kľúčových programových dokumentov celého afroamerického hnutia šesťdesiatych rokov, a jej vplyv je dodnes nezmerateľný.

O rok neskôr sa Baldwin intenzívne zapojil do kampane za záchranu šiestich čiernych mladíkov, ktorí boli, ako sa neskôr ukázalo, bez relevantných dôkazov obžalovaní z vraždy. Inicioval zbierku Baldwin Benefit Committee na ich obhajobu, propagoval ju v časopisoch i televíznych programoch a o procese napísal známu reportáž Report from Occupied Territory. V roku 1968 nakoniec mladíkov omilostili.

Ďalším bojiskom, na ktorom Baldwin obetoval mnoho času a energie, bola kritika americkej vojny vo Vietname. Okrem obrovského množstva článkov a vystúpení stojí za pozornosť jeho účasť v takzvanom Tribunáli, ktorý zorganizoval filozof Bertrand Russel a ktorý mal po vzore Norimberského tribunálu obžalovať Spojené štáty z vojnových zločinov. Tribunál mal dvadsaťpäť členov a okrem Baldwina tam sedeli napríklad Jean Paul-Sartre, ľavicový novinár Tariq Ali, spisovateľ Julio Cortázar a autorka Alice Walker, aktivista Stokely Carmichael a feministka Simone de Beauvoir. Baldwinov príspevok k Tribunálu vyšiel neskôr ako text v časopise Freedomways, a okrem iného sa v ňom píše: „Americká predstava slobody a spôsob, akým túto slobodu vymáha, spravili z Ameriky najhrozivejšiu krajinu na svete.“

Vytriezvenie

Baldwin videl vždy všetky emancipačné úsilia ako súčasť jedného boja, či už to bolo v Spojených štátoch, Alžírsku alebo Palestíne. „Ak máme byť naozaj odovzdaní slobode čiernych v tejto krajine,“ napísal v roku 1968, „musíme zmeniť všetky svoje priority a záväzky. Mali by sme podporovať čiernych bojovníkov za slobodu v Juhoafrickej republike a Angole, a nebyť spojencom Portugalska, mala by nám byť bližšia Kuba než Španielsko, mali by sme podporovať Arabov a nie Izrael, a nikdy sme nemali nasledovať Francúzov do juhovýchodnej Ázie.“ Jednu z ciest, ako túto slobodu dosiahnuť, videl v takzvanom yankee doodle socializme, ktorý presadzovalo hnutie Black Panthers. „Ide o akýsi domorodý socializmus, formovaný skutočnými potrebami amerického ľudu. Potreba takéhoto socializmu je založená na pozorovaní, že súčasné ekonomické nastavenie sveta odsudzuje väčšinu ľudí k biede; že spôsob života, diktovaný týmto nastavením, je nemorálny a sterilný, a pokiaľ bude toto nastavenie trvať, nemôžeme dúfať vo svetový mier.“

Koniec šesťdesiatych rokov je však pre Baldwina veľmi trpký a predznamenáva jeho postupný ústup z verejného života. Veľmi bolestne ho zasiahli vraždy jeho priateľov a najvýznamnejších predstaviteľov hnutia Black Power a Hnutia za občianske práva: Freddieho Hamptona, Malcolma X (po jeho smrti strávil Baldwin niekoľko rokov prípravou scenára k filmu o jeho živote) a nakoniec i Martina Luthera Kinga. Agresia neprichádzala však iba zo strany krajne pravicových združení, ale i zo samotného zoskupenia Black Power: jeden z jeho čelných predstaviteľov, Eldridge Cleaver, podnikol vo svojej populárnej knihe Soul on Ice na Baldwina niekoľko homofóbnych útokov. Okrem iného tvrdil, že jeho queer vzťahy sú zradou čierneho hnutia a posmešne ho nazýval Martin Luther Queen. Tento naratív, žiaľ, prevzalo viacero sympatizantov hnutia, a Baldwin sa mu preto prirodzene čoraz viac odcudzoval.

Posledné roky pred úplným stiahnutím sa z verejného života venoval Baldwin boju po boku novovznikajúceho čierneho feministického hnutia. V roku 1970 vystúpil s prejavom na podporu súdenej čiernej marxistky Angely Davis ( pozri Kapitál 3/2021), v tom istom roku publikoval dnes už slávny Otvorený list mojej sestre, Angele Davis. Baldwin bol v tomto období hlasným kritikom policajných zásahov proti čiernym obyvateľom a väzenského systému USA, vystúpil na viacerých zhromaždeniach, napríklad na demonštrácii za čiernych politických väzňov v anglickom Westminstri.

Vďaka kontaktom s čiernymi feministkami ako Nikki Giovanni a Audre Lorde (s prvou nahral dvojhodinový rozhovor o prienikoch rasy a rodu, ktorý je možné vidieť aj na Youtube, rozhovor s druhou vyšiel knižne) si stále viac uvedomoval potrebu intersekcionálneho prístupu k problémom rasového, rodového a sexuálneho útlaku. V roku 1982 napríklad vystúpil na pôde organizácie National Association of Black and White Men Together s rečou Rasa, rasizmus a gej komunita, ktorá tieto intersekcionálne prístupy uvádzala do praxe. Baldwin bol takisto jeden z prvých afroamerických intelektuálov, ktorý v osemdesiatych rokoch upozorňoval na pokrytecké reakcie americkej vlády na krízu HIV/AIDS.

Posledné roky života strávil Baldwin vo svojom dome na juhu Francúzska, kde pracoval na nevydanom románe o emigrantoch. Zomrel v roku 1987 na rakovinu pažeráka. Ako je snáď i z tohto krátkeho výpočtu jeho verejných aktivít jasné (a tento text je veľmi nekompletným výberom), pre Baldwina boli umelecká tvorba a spoločenská angažovanosť neoddeliteľné a organicky sa dopĺňali a obohacovali. Nie náhodou sa nedávno stal ikonou hnutia Black Lives Matter. Od roku 2012, po vražde Trayvona Martina, záujem o Baldwinovo myšlienkové dedičstvo prudko vzrástol. Prispela k tomu určite aj popularita knihy Ta-Nehisi Coatesa Between the World and Me, inšpirovaná Baldwinovou slávnou knižnou esejou The Fire Next Time (1963), či dokument o Baldwinovi I Am Not Your Negro a filmová adaptácia jeho románu If Beale street could talk.

Baldwin je dnes takpovediac „všade“ a to je len dobre. Angažovaných spisovateľov, ako bol on, nikdy nie je dosť.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *