Rozhodli ste sa už niekedy, že si nepozriete konkréty film pre jeho ekologické dopady? Alebo uvažovali ste nad bojkotom celej filmovej a televíznej tvorby s cieľom apelovať na priemysel, nech robí kroky potrebné na znižovanie emisií? Predpokladám, že väčšina čitateľov a čitateliek odpovedá záporne. Po prečítaní nasledujúceho textu sa možno váš prístup ku konzumácii (prípadne produkcii) audiovizuálneho obsahu zmení.
Ako končiaci študent filmovej produkcie si netrúfam vyzývať ľudí na bojkot kinematografie. Na druhej strane je pre mňa téma klimatickej zmeny už natoľko vážna a dôležitá, že nemôžem nehľadať prieniky medzi svetom filmu a životným prostredím. Doviedlo ma to k zahraničnej stáži zameranej na ekologické nakrúcanie a angažovaniu sa v prospech ekologizácie audiovizuálneho priemyslu na Slovensku.
Sebaspytovanie
V roku 2018 bolo celkové množstvo skleníkových plynov hollywoodskeho štúdia The Walt Disney Company na úrovni 1,93 milióna ton oxidu uhličitého (v prepočte ide o ročnú spotrebu 230 000 domov v Spojených štátoch amerických). Britská filmová a televízna akadémia v roku 2012 uviedla: „Výroba každej hodiny audiovizuálneho obsahu je v priemere zodpovedná za 5,8 tony emisií oxidu uhličitého. To sa rovná množstvu ročných emisií pripadajúcich na jedného britského občana, vyprodukovaných v práci.“ Samozrejme, každý film je jedinečný a špecifický produkt/umelecké dielo, preto bude aj rozdiel v uhlíkovej stope medzi americkým blockbusterom s rozpočtom dvesto miliónov dolárov a slovenským hraným filmom s rozpočtom jeden milión eur. Celkovo je ale nespochybniteľné, že audiovizuálny priemysel v globálnom meradle výrazne prispieva ku klimatickej zmene. Z toho dôvodu sa nevyhnutne musí pustiť do znižovania svojho negatívneho dopadu – ak sa chce podieľať na zmenách, ktoré by mohli pomôcť predísť nie tým filmovým, ale skutočným katastrofickým scenárom, zahŕňajúcim extrémne výkyvy počasia, rozsiahle zaplavenie prímorských oblastí, masovú migráciu alebo ozbrojené konflikty.
Leonardo DiCaprio či Harrison Ford patria k popredným tváram celebritného environmentálneho aktivizmu zo sveta filmu. Menej sa už ale vie o aktivitách priamo vnútri priemyslu. Vedeli ste, že tohtoročný víťaz Benátskeho filmového festivalu The Joker alebo očakávané pokračovanie vesmírnej ságy Star Wars: The Rise of Skywalker boli ocenené certifikátom ekologickej výroby EMA Gold Seal? Práve v Spojených štátoch sa v roku 2007 začala formovať iniciatíva s názvom PGA Green v rámci Združenia amerických producentov. O pár rokov neskôr vznikli na starom kontinente zoskupenia ako Ecoprod vo Francúzsku alebo konzultačná firma Green Shoot vo Veľkej Británii. Spoločne s mnohými ďalšími iniciatívami (medzi inými aj Filmmakers for Future), združeniami a firmami, ktoré v súčasnosti pôsobia v oblasti ekologického nakrúcania, si kladú za cieľ minimalizáciu emisií skleníkových plynov a znižovanie negatívneho dopadu svojej činnosti na životné prostredie.
Priestor na zlepšenie
Kde teda vznikajú emisie v procese výroby filmov? Predstavte si päťdesiatčlenný filmový štáb, ktorý sa musí presúvať na rôzne, viac či menej vzdialené lokácie, používať veľké svetlá na nasvietenie scény a využívať agregátory na ťažko dostupných miestach. Nehovoriac o zabezpečení jedla pre celý štáb, prenájme a výrobe výpravných prostriedkov (scény, kostýmy a rekvizity) alebo samotnej, takisto energeticky náročnej, obrazovej a zvukovej postprodukcii filmu. V prípade hollywoodskeho filmu pokojne rátajte so štvornásobným štábom a berte do úvahy, že s rastúcim rozpočtom rastú aj emisie. Flámsky audiovizuálny fond (VAF) uvádza na základe získaných štatistík z uhlíkovej kalkulačky, že pri výrobe filmov štyridsať percent emisií oxidu uhličitého pochádza z dopravy, dvadsaťosem percent z odpadu a použitého materiálu, devätnásť percent vzniká pri postprodukcii a zvyšných trinásť percent pripadá na energie a catering.
Ekologické nakrúcanie sa snaží o znižovanie uhlíkovej stopy a negatívneho dopadu vo všetkých spomenutých aj nespomenutých oblastiach. Halogénové svetlá sa nahrádzajú LED svetlami, využívajú sa ekologickejšie formy dopravy, na pľaci sa zavádza separovanie odpadu. Štedrý producent nakúpi trvácne fľaše na vodu pre celý štáb či nabíjacie batérie pre zvukárov. Scény sa dizajnujú tak, aby boli ľahko rozložiteľné, a aby sa dali opakovane využiť, alebo aspoň materiály v nich použité zrecyklovať. Tieto príklady ilustrujú, že často ide o veľmi logické, až triviálne opatrenia. Spolu však dokážu smerovať k želanému efektu. VAF uvádza, že v roku 2013 (keď začínal so svojou ekologickou agendou) vyprodukoval jeden flámsky film v priemere osemdesiattri ton oxidu uhličitého, zatiaľ čo v roku 2017 to bolo o desať ton menej.
V súvislosti s ekologickým nakrúcaním prichádza otázka nákladov a financovania zelených opatrení. Aj keď to na prvý pohľad nemusí byť zrejmé, viacero z nich môže priamo znižovať náklady. Na stránke Green Production Guide, vytvorenej v rámci vyššie spomenutej iniciatívy PGA Green, sa nachádza štúdia, ktorá vyvracia mýtus, že ekologické nakrúcanie je automaticky drahšie. Samozrejme, niektoré položky sa v porovnaní s bežným nakrúcaním navýšia (certifikované potraviny, produkty prírodnej kozmetiky, uhlíková kompenzácia letov…), na druhej strane, pokiaľ šetríte pohonnými látkami a energiami, tak pochopiteľne ušetríte aj financie. Niektoré technické záležitosti si vyžadujú vstupnú investíciu (LED svetlá), ktorá sa časom vráti. Všetko ale záleží na lokálnych cenách, dostupnosti produktov a techniky, a hlavne na miere, v akej sa ekologické opatrenia aplikujú.
Iniciatíva zhora
Ak nerátame uvedomelých jedincov, ktorým na téme životného prostredia vyslovene záleží, nezávislí filmoví producenti a producentky v súčasnosti nemajú žiadnu motiváciu zaťažovať sa zmenou svojich doterajších pracovných návykov. Preto sa v Európe čoraz častejšie začínajú objavovať rôzne finančné motivácie na podporu ekologického nakrúcania. Regionálny filmový fond Ile-de-France špeciálne odmeňuje projekty s ekologickými opatreniami príspevkom vo výške dvadsaťpäťtisíc až sedemdesiatpäťtisíc eur (v prípade filmov s rozpočtom nad šesť miliónov eur až do výšky stotisíc eur). Nemecký filmový fond spolkovej krajiny Bádensko-Württembersko zase ponúka finančný príspevok na zamestnanie ekokonzultanta/ekokonzultantky (nová pozícia v štábe zodpovedajúca za čo najekologickejšiu výrobu) do výšky päťtisíc eur. Joanna Gallardo z regionálnej filmovej agentúry Film Paris Region: „Za desať rokov praxe sme si uvedomili, že bez inštitucionálnej podpory filmových agentúr prechod filmového priemyslu na zelenší model fungovania nedosiahneme.”
Hoci finančné odmeny ponúka iba zopár európskych fondov, viaceré ďalšie filmové fondy a agentúry zaviedli rôzne iné formy podpory ekologizácie audiovizuálneho priemyslu. Napríklad spomínaný VAF, ktorý od roku 2013 patrí k popredným hráčom v oblasti inštitucionálnej podpory ekologického nakrúcania, poskytuje každému podporenému filmovému projektu koordinátora či koordinátorku udržateľnosti, ktorí vedú projekt k čo najudržateľnejším výsledkom. Zároveň vyúčtovanie každej dotácie musí zahŕňať vyplnenie uhlíkovej kalkulačky s údajmi o uhlíkovej stope daného projektu. VAF ďalej ponúka rôzne informačné brožúry týkajúce sa ekologických opatrení, organizuje tréningy a workshopy pre filmových profesionálov a profesionálky a v neposlednom rade oceňuje ekologické nakrúcania certifikátom e-Mission, ktorý je možné získať po evaluácii projektu pridelenou koordinátorkou či koordinátorom udržateľnosti. Podobnú prax zaviedli aj ďalšie fondy a filmové agentúry napríklad v Taliansku (Trentino Film Commission), Nemecku (Filmförderung Hamburg Schleswig-Holstein) alebo Rakúsku (Lower Austrian Film Commission).
Slovenské začiatky
Od vzniku Slovenskej filmovej agentúry (SFC) v roku 2018 sa téma ekologizácie audiovizuálneho priemyslu dostáva do pozornosti už aj na našom území. SFC je organizačnou zložkou Audiovizuálneho fondu (AVF) a jej primárnou úlohou je zahraničná prezentácia Slovenska ako filmársky atraktívnej krajiny. Od svojho vzniku je zároveň partnerom európskeho projektu Green Screen, ktorý prepája osem európskych inštitúcií s cieľom ekologizácie audiovizuálneho priemyslu a zlepšenia jeho pravidiel a praxe s ohľadom na udržateľnosť. SFC v spolupráci s AVF, Inštitútom cirkulárnej ekonomiky a angažovanými filmármi a filmárkami momentálne pripravuje zelené memorandum o základných princípoch udržateľného nakrúcania a do konca tohto roka by mal byť hotový aj rozsiahlejší manuál zeleného nakrúcania na Slovensku. Okrem toho, v nedávno zverejnenej štruktúre podpornej činnosti na rok 2020 AVF zaradil medzi svoje dlhodobé ciele aj ekologizáciu audiovizuálneho priemyslu, a ako sám uvádza: „V roku 2020 fond plánuje podrobnejšie rozpracovať stratégiu ekologizácie audiovizuálneho priemyslu na Slovensku vo vzťahu k podpornej činnosti s uplatňovaním kritérií pre kontinuálne znižovanie negatívnych dopadov produkcie audiovizuálnych diel na životné prostredie.”
Ako vidíme, udržateľné nakrúcanie naberá obrátky a je už len otázkou času, kedy sa stane bežným štandardom. Čím skôr začne filmárska komunita aplikovať ekologické opatrenia, tým viac pomôže planéte, a zároveň vyvinie tlak na dodávateľov, mecenášov filmu (AVF a RTVS) a všetkých filmárov a filmárky, čím urýchli proces transformácie celého priemyslu a spoločnosti. Zároveň by sme si my, ktorí a ktoré pôsobíme v (slovenskej) audiovízii, mali začať klásť otázku: stačí to?
Dlhodobá vízia
Treba povedať, že filmový a televízny priemysel neobjavil žiadne prelomové alebo doteraz nevídané ekologické správanie. Predpokladám, že každý rozhľadený filmár a filmárka si uvedomuje, že sú to v podstate len malé kroky zmierňovania klimatickej zmeny. Rovnako ako ostatní občania a občianky, aj filmový priemysel je limitovaný v znižovaní svojej uhlíkovej stopy a bez premeny ďalších priemyselných odvetví nulové emisie nedosiahne. Pozoruhodný jav a ambíciu predstavuje snaha o uhlíkovo neutrálne filmy, ktoré nevyhnutné emisie kompenzujú finančným príspevkom pre organizácie podporujúce projekty zamerané na redukciu skleníkových plynov. Ako príklad spomeniem mexický dokumentárny film Bosque de Niebla, ktorý si takúto kompenzáciu uplatnil prostredníctvom iniciatívy OSN s názvom Climate Neutral Now.
V rámci súčasnej ekologizácie filmového priemyslu zároveň prekvapivo chýbajú jasné dlhodobé ciele a záväzky európskych filmových inštitúcií. Pre porovnanie, britská BBC sa v roku 2008 zaviazala, že do roku 2016 zníži emisie oxidu uhličitého o dvadsať percent, čo sa jej aj skutočne podarilo. Podobné úsilie vyvíjajú niektoré veľké hollywoodske štúdiá, napríklad aj spomínané The Walt Disney Company. Ale na strane európskych filmových fondov porovnateľná iniciatíva stále absentuje. Mnohé európske krajiny ešte nedisponujú štatistikami o uhlíkovej stope svojho audiovizuálneho priemyslu, ale ani tie fondy, ktoré už údaje zo svojich uhlíkových kalkulačiek získavajú (ako napríklad spomínaný VAF), si na základe získaných údajov nekladú žiadne dlhodobé ciele a záväzky. Môžeme hovoriť o ekologizácii filmového priemyslu bez ohľadu na to, či uhlíkovú stopu znížime o päť percent, alebo o dvadsaťpäť percent? Myslím si, že nestačí iba dúfať, že uhlíková stopa bude čo najnižšia.
Reduce, Reuse, Recycle
Pri otázke, či robíme dosť, by sme sa mali zastaviť a zamyslieť sa aj nad kvantitou vyrábaných filmov. Potrebujeme vôbec toľko audiovizuálneho obsahu? Hollywood by odpovedal, že ponuku určuje dopyt divákov. Čo na to ale Európa so svojím systémom verejne dotovaného audiovizuálneho priemyslu? Podľa štatistiky Európskeho audiovizuálneho observatória vzniklo v roku 2018 v Európskej únii 1847 dlhometrážných filmov určených do kín, pričom v roku 2014 to bolo ešte len 1615 filmov. Pre porovnanie, v roku 2017 vzniklo v USA 841 filmov. Ale na európsku kinematografiu nemôžeme nazerať optikou ponuky a dopytu, keďže v Európe je film vnímaný viac ako umenie, než ako produkt. Úlohou filmových fondov je rozvoj a podpora audiovizuálnej kultúry a priemyslu, čo znamená priamu podporu výroby filmov. Ale pri akom čísle si povieme, že objem produkcie už nepotrebujeme zvyšovať? V roku 2018 sa do slovenských kín dostalo dvadsaťdeväť dlhometrážnych slovenských a koprodukčných filmov a pásiem. Je to veľa, alebo málo?
Okrem ekologických opatrení počas výroby a postprodukcie filmu sa na celú situáciu a proces vzniku filmu vieme pozrieť ešte z niekoľkých ďalších strán. Výroba akéhokoľvek audiovizuálneho obsahu znamená doslova výrobu záberov. Od roku 1895 ich bolo vyrobené enormné množstvo a dnes sú uložené v najrôznejších verejných a domácich archívoch. Ale musíme na ne nahliadať ako na výrobky na jedno použitie? Keď už recyklujeme odpady, nie je načase začať recyklovať aj zábery? Jeden obrovský archív záberov nám dokonca leží priamo pod nosom – volá sa YouTube. Možno je čas začať v omnoho väčšej miere pracovať s archívmi a nakrúcať iba tie najnutnejšie veci. Samozrejme, ide o hyperbolizáciu. Archívne filmy (teda filmy pozostávajúce iba z archívnych materiálov) nie sú v dokumentárnom svete žiaden prelomový objav, a v prípade hraného filmu túto metódu nemožno uplatniť takmer vôbec. Nič to ale nemení na tom, že v súčasnom trende ekologizácie priemyslu naberá práca s archívmi úplne nový rozmer a význam. Ako zaujímavý a inšpiratívny príklad spomeniem úspešný ruský film The Road Movie z roku 2016, ktorý celý pozostáva iba zo zostrihu internetových videí pochádzajúcich z kamier umiestnených na čelných sklách ruských áut. Alebo nedávno zverejnený krátky film o klimatickej kríze s Gretou Thunberg a Georgom Monbiotom, ktorý ako ilustračné zábery používa iba archívny materiál.
Ekologické písanie
Ekologizácia audiovizuálneho priemyslu by sa nemala začínať až vo fáze produkcie, v lepšom prípade predprodukcie. Základom filmu je scenár, a ten do veľkej miery určuje, kde a čo sa bude nakrúcať. Preto rovnako, ako scenáristi a scenáristky predurčujú celkové náklady na výrobu filmu, mohli by začať viac uvažovať aj nad ekologickým dopadom toho, čo napíšu. Napríklad, či sa bude dej odohrávať na pätnástich lokáciách v rôznych kútoch sveta, alebo bude príbeh vyrozprávaný iba na jednom mieste. Pochopiteľne sa pri tom vynára otázka slobody v umeleckej tvorbe. Netvrdím, že by malo začať dochádzať k ekologickej autocenzúre. Ide skôr o všeobecné nastavenie priorít a hodnôt. Siaha ochota ekologického nakrúcania iba potiaľ, kde to nijako neobmedzuje umeleckú tvorbu? Alebo je tvorivý kolektív ochotný obetovať aj niečo zo svojho umeleckého prejavu v prospech zmiernenia klimatickej zmeny? Prirodzene sa tým dostávame k dileme, či je dôležitejšie kvalitné umenie, alebo trvalo udržateľný život na Zemi. A musí sa to vôbec vylučovať? Nech si každý odpovedá sám, ale prial by som si, aby si podobné otázky začali klásť všetci tvoriví ľudia.
Zároveň si treba pripomenúť, akú má filmový a televízny priemysel silu a potenciál ovplyvňovať širokú verejnosť. Preto čoraz častejšie zaznieva kritika Hollywoodu, že nevenuje dostatočnú pozornosť klimatickej zmene a nesnaží sa využívať svoj vplyv na to, aby reflektoval aktuálne ekologické problémy a ekologické správanie priamo v produkovanom obsahu (ak nerátame katastrofické filmy). Filmový magazín Variety uvádza, že nezisková organizácia Natural Resources Defense Council (NRDC) sa už dlhodobo snaží komunikovať so scenáristami a scenáristkami o vkladaní témy klimatickej zmeny do príbehov. Herečka a podporovateľka NRDC Laura Dern presadila tému klimatickej zmeny do vedľajšieho príbehu druhej série Big Little Lies, v ktorej jedna z postáv zažije panický záchvat v súvislosti s tým, čo sa o klimatickej zmene dozvie v škole. O niečo podobné sa snaží aj britská iniciatíva Albert, ktorá okrem manuálu na ekologickejšie nakrúcanie ponúka aj príručku s názvom Planet Placement o kreatívnych možnostiach poukazovania na ekologické problémy a zobrazovania pozitívneho ekologického správania. Kreatívne a s citom vložené odkazy, ktoré pôsobia prirodzene a vyplývajú z príbehu, môžu mať podľa môjho názoru veľký dosah. Na druhej strane silené vkladanie prvoplánových významov môže ľudí skôr odradiť, ak budú vnímané ako čisto politický akt či priamo propaganda. Preto by som si najskôr dvakrát premyslel, či daný zámer neprinesie viac škody, ako úžitku.
Univerzálna kreativita
Filmový a televízny priemysel naskočil na vlak transformácie spoločnosti, ktorý už nie je možné zastaviť. Okrem zmeny fungovania (nielen audiovizuálneho) priemyslu bude potrebný obrovský kus práce pri zmene kolektívneho myslenia a hodnôt – v čom práve film a televízia dokážu zohrávať kľúčovú rolu. Preto je dôležité, aby sa filmári a filmárky chopili tejto príležitosti a boli inšpiráciou ostatným nielen v spôsobe výroby audiovizuálnych diel, ale aj prostredníctvom zobrazovaného obsahu. Kreativita nepozná hranice, buďme teda kreatívni a kreatívne v komplexnom uvažovaní nad ekologizáciou filmového priemyslu a okrem umeleckých hraníc sa nebojme posúvať aj tie ekologické.
Autor je absolvent zahraničnej stáže zameranej na udržateľné nakrúcanie a zakladateľ iniciatívy VŠMU za klímu
