2019 11 PostsocializmusAngažovaný KapitálŽijeme v apolitickej spoločnosti, skutočnej politiky sa lídri boja

Laura Kovácsová11. novembra 2019638

Príbeh rojavskej revolúcie

 

„Nech bude osud rojavskej revolúcie akýkoľvek, predstavuje už teraz obrovský úspech,“ napísal politický filozof John Clark pred tromi rokmi. Rojava [rožava], o akej sme čítali a počúvali, je však v dôsledku agresívnej vojenskej invázie tureckého prezidenta Erdogana minulosťou. Americký prezident Donald Trump ohlásil 6. októbra stiahnutie amerického vojska zo severovýchodnej Sýrie, čím tureckej armáde a jej spojencom prenechal voľnú cestu na toto územie. Už o tri dni nato Erdogan zahájil útok proti tamojším kurdským obranným jednotkám, ešte donedávna spojencom Spojených štátov. Rojava je región, kde sa idey inšpirované prácou sociálneho ekológa Murraya Bookchina či marxistickej feministky Silvie Federici menili na skutočnosť a kde sa – odkedy odtiaľ pred siedmimi rokmi odišli Asadove vojská – rozvinulo jedno z najunikátnejších ekosociálnych emancipačných hnutí. Mnoho ľudí počulo o tomto regióne prvýkrát len nedávno. My sme mali možnosť rozprávať sa s aktivistkou a aktivistom z Česka, nachádzajúcimi sa priamo v Rojave. O tom, prečo sa tam rozhodli odísť a o čo pri prebiehajúcej invázii prichádza nielen miestne obyvateľstvo, ale v podstate celý svet.

 

Oblasť Autonómnej samosprávy severnej a východnej Sýrie bola nárazníkovou zónou v boji proti tzv. Islamskému štátu. Viac než jedenásťtisíc kurdských bojovníčok a bojovníkov padlo v bojoch za slobodnejšiu spoločnosť. Aj tú našu. Kurdky a Kurdi boli v histórii opakovane marginalizovaní v dôsledku imperializmu. Stáli v opozícii voči štátnemu usporiadaniu, kolonializmu a kapitalizmu. Preto si tak veľmi cenia autonómiu, vyhlásenú pred piatimi rokmi. Dianie, súhrnne nazývané ako rojavská revolúcia, stojí na demokratickom konfederalizme a zavedení troch pilierov – priamej demokracie, rodovej rovnosti a ekologickej udržateľnosti. Ekológii sa ale v čase vojny dostáva len málo priestoru, pritom zohráva veľmi dôležitú rolu v tom, ako sa mení spoločnosť, ktorá reflektuje limity kapitalizmu a jeho všestranné dopady. Aby sme dokázali vyriešiť ekologickú krízu, musíme od základov zmeniť distribúciu moci a nadvlády. Rojava zhmotnila utopistické teórie usporiadania a fungovania postkapitalistickej spoločnosti, ktorá reflektuje dôležitosť ekológie v ekonomike, ale tiež vytvára politickú a kultúrnu alternatívu voči konvenčnému štátnemu, patriarchálnemu a islamistickému usporiadaniu oblasti Blízkeho východu.

 

Internacionalisti a internacionalistky, ako aj Tomáš s Verčou, prišli zo Západu do regiónu, kde je nielen kultúra, ale celá organizácia spoločnosti úplne odlišná. Obaja v Česku pôsobili v rôznych kolektívoch a iniciatívach, vnímali ale ich limity v rámci našej kultúry, a práve to ich doviedlo až sem. Na miesto, kde je iný svet možný. Ľudí sem často privedie túžba prispieť k budovaniu zmeny, ale najmä učiť sa a zažiť, ako funguje spoločnosť na iných ako štátnych a kapitalistických princípoch. Bez hierarchie a útlaku, so skutočnou demokraciou pre všetky skupiny obyvateľstva a s rešpektom k mimoľudskej prírode. Toto patrí k základom rojavskej revolúcie, ktoré by podľa Verčinho názoru mali ľudia vo svete poznať, aby sa nám všetkým stal príbeh regiónu na severe Sýrie inšpiráciou – v tom, ako môže fungovať spoločnosť riadená zdola hore neštátnymi štruktúrami, komúnami a susedskými radami, ktorá do popredia kladie oslobodenie žien i prírody, a napokon ľudí ako takých. Spoločne totiž rozhodujú o využívaní prírodných zdrojov, vo vzťahu k výrobe a konzumu. Jedným z cieľov rojavskej revolúcie je manifestovať, že slobodnejšia a ekologickejšia spoločnosť je možná kdekoľvek na svete.

 

Na ekológiu akoby nikdy nebol správny čas

 

Kým nezačala turecká ofenzíva, Tomáš dobrovoľníčil na ekologických projektoch Make Rojava Green Again. Podľa neho si často v našich podmienkach celkom neuvedomujeme, že všetky snahy o ekologickejšiu spoločnosť v Rojave tvrdo narážajú na vonkajšie limity, aké predstavuje najmä neustály vojnový stav: „Ako sa môžeme usilovať o ekologické zmeny v podmienkach, kvôli ktorým nemôžeme postaviť ani len továreň na základné veci?“ Rojava preto v objektívnom meradle nemá udržateľné ekologické hospodárstvo a Tomáš vraví, že vojna, na ktorú sa vynakladá väčšina zdrojov a energie, to jednoducho neumožňuje. Aj tu možno nájsť obrovské monokultúrne polia, najmä pšenice, a používajú sa fosílne palivá z miestnych ropných ložísk, ktoré sú pozostatkom Asadovho politického a hospodárskeho režimu. Dochádzalo tu k masívnemu odlesňovaniu, používaniu ťažkej techniky a množstva chemikálií, podobne ako u nás. Súčasná administratíva Rojavy si to však uvedomuje a snaží sa miestne obyvateľstvo motivovať k celkom odlišnej praxi a podporovať dlhodobé záujmy regiónu. Kritické reflektovanie minulosti a fungovania iných politických režimov, vrátane štátneho kapitalizmu v bývalom sovietskom bloku, je medzi ľuďmi veľmi rozšírené.

 

Aj keď v Rojave stále prevažuje intenzívny spôsob obhospodarovania pôdy, podobný tomu u nás, dochádza k jeho transformácii. Samospráva podporuje miestne obyvateľstvo vo výsadbe alejí či malých lesov, a najmä v zakladaní družstiev na ekologické pestovanie plodín. V praxi to znamená, že stačí, aby sa našla skupina ľudí, ktorí spolu chcú založiť zdieľané poľnohospodárstvo, a samospráva im na tieto účely poskytne pôdu. Pri tejto informácii si spomínam na množstvo ambicióznych projektov, ktorých konečnou stanicou sa stala cenová alebo iná nedostupnosť pôdy. Tomáš s nadšením pokračuje vo vysvetľovaní rojavskej praxe pod autonómnou samosprávou: „Napríklad nedávno sa skupina asi pätnástich žien rozhodla, že chcú pestovať zeleninu. Samospráva im ponúkla až päťdesiat hektárov pôdy,“ vysvetľuje. Keď sa ho opýtam na podmienky, ktoré musia splniť, odpovie, že ich podpora je predsa v záujme celej komunity a v podstate stačí, ak preukážu, že to myslia vážne a dokážu odhadnúť, koľko pôdy využijú. Dosiaľ sa investovalo množstvo energie práve do takýchto projektov. Úrady sa spolu s miestnym obyvateľstvom snažili experimentálne podchytiť, čo napomáha, a čo naopak nevyhovuje komunite pri tom, aby smerovala k skutočnej udržateľnosti a sebestačnosti. Pre fungovanie spoločnosti i ekonomiky je určujúci vidiek. Samospráva obyvateľom a obyvateľkám vysvetľuje, že tradičný vidiecky spôsob života je cenný a podporuje ich v ňom. Po mojej otázke, či v Rojave čítajú Murraya Bookchina, sa Tomáš rozosmial: „Na to, aby ľudia vedeli, že je sebestačnosť dobrá, nepotrebujú čítať filozofické traktáty, uvedomujú si to skrz vlastnú skúsenosť a utvrdzuje ich v tom podpora od samosprávy.“

 

Vojna ale na ekológiu nepozerá. „V Európe zavoláš firme a do niekoľkých dní máš na streche namontované solárne panely. Toto v Rojave možné nie je kvôli embargu,“ vysvetľuje mi Tomáš. V rámci projektu sa s miestnymi s nadšením rozprávajú práve o solárnej energii, keďže žijú v regióne, kde je slnka dostatok a uvedomujú si neudržateľnosť fosílnych palív ako hlavného zdroja energie, aj dopady ťažby ropy na celú spoločnosť a životné prostredie. Ekonomické embargo na fotovoltaiku a akúkoľvek ťažkú techniku ich plány na prechod k využívaniu obnoviteľných zdrojov energie veľmi brzdí. Keď príde na pretras budúcnosť, Tomáš sa ironicky zasmeje. Táto téma je, nielen pre neho, momentálne veľmi vzdialená. „Tunajšia situácia sa každý deň mení, ekológia šla úplne bokom. Rieši sa len turecká invázia“ približuje Tomáš. Všetko ostatné muselo ustúpiť. Kontakty s Európou, rozvojové projekty, každé rozbehnuté sieťovanie a prepájanie je pozastavené. Tomáš sa odmlčí. „Všetko, na čom sme pracovali, je de facto zničené a zatiaľ to nemá ako pokračovať,“ vysvetľuje. Celá rojavská revolúcia, záblesk iného sveta a zavádzanie revolučných ideí do praxe sa pred očami celého sveta nezadržateľne vytráca. V našich končinách klimatológovia a klimatologičky hovoria, že riešenia pre obnoviteľnú energiu už máme k dispozícii, chýba len politická vôľa niečo zmeniť. V Rojave je to presne naopak. Úrady podporujú udržateľné fungovanie spoločnosti, ktorú zalial Erdoganov prameň utrpenia.

 

Apolitická spoločnosť lídrom vyhovuje

 

Jinwar [žinvar], ženská ekologická dedina, v ktorej pôsobila Verča vyše roka, v dôsledku vojenskej ofenzívy funguje úplne inak. Množstvo ľudí z oblasti je mŕtvych, zranených, tisíce sú na úteku a mnohí žijú provizórne v budovách škôl či utečeneckých táboroch. Aj napriek obrovskému utrpeniu sa snažia pokračovať v načatej práci. V dedine Jinwar vznikli tzv. otvorené nemocnice, do ktorých mohol prísť ktokoľvek, najmä ženy a deti z okolitých dedín. Komunitné hodnoty sú v tamojšej spoločnosti veľmi hlboko zakorenené a vďaka nim človek nemá pocit, že je úplne sám. Oproti silnej individualizácii Západu, kde ľudí obvykle zaujíma len bezprostredné okolie, tu sa aj neznámi delia i o posledný kúsok chleba. Verča vraví, že spoločnosť je potrebné brániť nielen vojensky, ale aj na úrovni medziľudských vzťahov. „Ak chceme pokračovať, musíme chrániť rodiny a komunity,“ vysvetľuje. Aj každodenná starostlivosť o druhých je sebaobrana. Ženy tu teraz pomáhajú s pohrebmi či s poľnohospodárstvom v rôznych okolitých dedinách a naďalej sa organizujú. Bezbrehá snaha o prežitie tých, ktoré si uvedomujú, čo toto utrpenie spôsobilo: moc, fašizmus, kolonizácia a medzinárodný obchod, všetko postavené na kurdských obetiach. V Rojave vedia, že im neostáva nič iné, len bojovať ďalej. Za odlišný spôsob života, za vieru v alternatívu. „Ak by sme stratili nádej na lepšiu a slobodnejšiu budúcnosť, prišli by sme o všetko,“ hovorí Verča.

 

Tento rok si u nás pripomíname tridsať rokov od Nežnej revolúcie, žijeme ale skutočne v slobodnejšej spoločnosti? Nemôžeme si predsa demokraciu zamieňať s neoliberálnym kapitalizmom. Demokracia, ako ju poznáme, spočíva v pravidelnej účasti vo voľbách a v myšlienke, že náš volebný hlas niečo reálne zmení. Voľby a straníckosť sa stali hlavným, ak nie jediným chápaním politiky. Verča je presvedčená, že demokracia je možnosť podieľať sa na rozhodovacom procese a na podobe budúcej spoločnosti. Čo nám však umožňuje zastupiteľská demokracia? Programy ľudí a strán, ktoré volíme, možno znejú pekne, no v skutočnosti sú skôr napojené na sféru obchodu, ktorej záujmy a moc udržiavajú. Priamy vzťah k ľuďom či prírode a ich potrebám je im vzdialený. Vďaka demokratickému konfederalizmu môžu ľudia politiku utvárať priamo, a je to krok k skutočnej demokracii. Od malého k veľkému, počnúc susedstvom či komúnami. Jeho prvky sa objavujú aj v Európe (napríklad v Španielsku) či Amerike. Príklad Rojavy tak nie je celkom vzdialený.

 

„Keď sa v Česku hovorí o reformách vzdelávania, automaticky tým myslíme vzdelávanie mladých ľudí,“ hovorí Tomáš a približuje, akú dôležitú úlohu v Rojave zohráva práve vzdelávanie. U nás stále hovoríme, že zmenu v akejkoľvek oblasti prinesie až generačná obmena. Je to také čakanie na Godota. Naproti tomu, v Rojave sa vzdelávanie týka úplne všetkých. Ak chceme emancipovať spoločnosť, musíme k tomu viesť všetkých jej členov a členky bez rozdielu. V Rojave má vzdelávanie podobu dobrovoľných seminárov prebiehajúcich v niekoľkotýždňových cykloch. Záujemci a záujemkyne sa v rámci nich spoločne učia napríklad to, ako sa ich týka politický systém, ako funguje priama demokracia, alebo, ak sa chcú vzdelávať v inej oblasti, samospráva im umožní zorganizovať cyklus seminárov, povedzme v oblasti informačných technológií.

 

„Žijeme v apolitickej spoločnosti. Českí lídri sa skutočnej politiky boja,“ pokračuje Tomáš. Veľká väčšina poslancov a poslankýň je presvedčená, že politika je niečo, čo nepatrí ľuďom. Niečo, čo je od nich odtrhnuté. Politika obnáša zodpovednosť, ale ľudia bez priameho prístupu k rozhodovacím procesom veľa ovplyvniť nedokážu, i apel na občiansku uvedomelosť ostáva iba prázdnou potemkinovskou frázou. Politika riadenia spoločnosti zhora dolu podľa všetkého nefunguje a v záujme národných štátov len ťažko hľadať prosperitu autonómnych území. V Rojave päť rokov fungoval iný svet, tisícky ľudí sa organizovali iným spôsobom, ako je bežné a manifestovali tým, že iný svet je napriek všetkému možný. Propaganda neoliberalizmu stále opakuje, že alternatíva neexistuje. Pohľad na fungovanie štátov a neoliberálnych politík po celom svete ale ukazuje, aký neudržateľný tento systém v skutočnosti je. Zdroje sú kontrolované hŕstkou nadnárodných korporácií a systémom, ktorý ľuďom nedovoľuje emancipovať sa a rozhodovať o podobe sveta a svojich životov. Ako ale počas všadeprítomnej krízy dôverovať tejto mašinérii, ktorá nehľadí na nič iné, než na generovanie zisku? Ľudia po celom svete protestujú, často však bez konkrétnej vízie do budúcnosti. Verča vraví, že toto je jeden z dôvodov, pre ktorý internacionalisti a internacionalistky ako ona prichádzajú do Rojavy. V Rojave sa podarilo dosiahnuť to, po čom mnohé hnutia na svete volajú.

 

„V Európe si myslíme, aké sú Európanky slobodné. Ale sú naozaj emancipované? Sú ženy v popredí organizovania sa na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach?“ – zamýšľa sa Verča. V Rojave nikdy o ničom nerozhodujú len muži, vrátane vojenských záležitostí (ako je známe, ženy majú vlastné, autonómne vojenské jednotky). Vedú samy seba, mimo patriarchálneho usporiadania, na aké sme zvyknuté a zvyknutí. V tamojších politických reprezentáciách vždy záleží nielen na zastúpení žien, ale tiež na zastúpení menšín a všetkých etnických skupín. Verča ale upozorňuje, že ani Rojavu si netreba idealizovať. „Dôležité je mať na pamäti, že toto všetko je proces, do ktorého sa konštantne vkladá obrovské množstvo energie,“ vysvetľuje. Poukazuje pri tom na skúsenosti už z malých nehierarchických kolektívov aj u nás, kde vznikajú obdobné problémy. „Každý problém potrebuje riešenie a všetko sa preto neustále vyvíja.“

 

Žiadni priatelia, len hory

 

Historicky kurdské obyvateľstvo čelí neslobode a snahám o likvidáciu. Rozčlenením pôvodného územia medzi štyri štáty prichádza o svoju kultúru i jazyk. Rojava bola miestom, kde sa žilo v mieri. Všetky snahy viesť navzdory veľkým problémom normálny život sú však minulosťou. „Všetko sa zastavilo. Ľudia chcú len pokračovať vo svojich životoch, bez ohľadu na geopolitické taktiky či ropu. Ťažko môžu pochopiť, prečo im vypaľujú domy a prečo na nich zhadzujú bomby s fosforom,“ opisuje Verča.

 

Proti imperialistickým a fašistickým snahám viacerých svetových mocností i tzv. Islamskému štátu bojovalo od vyhlásenia autonómie v záujme oslobodenia regiónu množstvo ľudí, viac než jedenásťtisíc z nich prišlo o život. Verča situáciu prirovnáva k šachovej partii, ktorú hrá na úkor kurdského obyvateľstva Amerika, Rusko, Turecko a ďalší. „Čo môže robiť obyčajný človek v takejto situácii? Čakať, že to raz skončí? Veriť, že projekty budú môcť jedného dňa znovu pokračovať, hoci sa všetko investovalo do obrany?“ Tisíce ľudí prišli o domovy, vyše tristotisíc ich je na úteku. Turecko so spriatelenými džihádistickými skupinami naďalej útočí na civilné obyvateľstvo, ženy a dievčatá sú znásilňované, deti nemôžu chodiť do škôl. Odboj ale trvá a čoraz viac ľudí na celom svete volá po podpore rojavskej revolúcie. Masovými protestami v ulicach miest, ale i priamymi akciami. „My sme tie sankcie, ktoré štáty nie sú ochotné uvaliť na Turecko!“ – pod týmto heslom v uplynulých týždňoch mnohé aktivistky a aktivisti zapojení do kampane RiseUp4Rojava narušili alebo prekazili lety leteckej spoločnosti Turkish Airlines.

 

Ľudia v Rojave dobre vedia, za čo bojujú. Vedia, čo sa snažia ochrániť – ako ženy, revolucionárky, ako bojovníčky a bojovníci za slobodnejšiu spoločnosť poznajú jej cenu. „Boj za Rojavu nemôžeme nechať len tak,“ uzatvára Verča.

 

Žin, žijan, azadi – „Ženy, život, sloboda”

 

 

Autorka je študentkou environmentálnych štúdií.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *