Fénix z popola, či tvorivej stagnácie?

Jakub Molnár8. augusta 2019833

Spomínam si na reinterpretáciu antického mýtu o Prometeovi od Franza Kafku: „Bohovia unavení, orli unavení, rana sa znavene zavrela.“ Ak sme objavom antibiotík prekonali bakteriálnu éru a chrípkové pandémie, súčasná choroba spoločnosti má neuronálnu povahu. Kvôli nadprodukcii a nadmernej výkonnosti sme vyhoreli.

Aj pole súčasného tanca a pohybového divadla predstavuje vždy dobrodružný, no i tekutý priestor. Tvorcovia posúvajú mantinely ľudských a finančných zdrojov, po čase však príde nervový nepokoj. V kontexte nezávislej kultúry je to ešte pálčivejší každodenný chlebíček.

Žilinský divadelný a tanečný festival Kiosk bol vždy potrebnou baštou tvorivej slobody a pocitu bezpečia, po ktorom občas baží aj umelec s konskou výdržou. Ale keď začiatkom leta zasiahol Stanicu Žilina-Záriečie a jej legendárny stánok S2 nešťastný požiar (príčina sa dodnes vyšetruje), zvyšky optimizmu a kreatívnej energie sublimovali spolu s dymom z plameňov. Kurátori unavení, umelci unavení a na prázdnom mieste pod Rondelom chrasta ešte nezaschla.

Festival Kiosk vyčnieva v kontexte spríbuznených slovenských prehliadok nielen vďaka svojmu výsostne komunitnému charakteru, ale i vďaka pravidelnej ambícii celé podujatie tematizovať do ucelenej dramaturgie. Pôvodné motto ročníka ho malo rámcovať témou Zodpovednosti, avšak nepredvídateľné udalosti ho doviedli k Vyhoreniu a z kontinuálneho dvanásteho Kiosku sa stal Kiosk -2 (mínus druhý, mínus dva, mínus S2). Festival „odvážneho diváka“ nahradil stav „zapáleného slovenského divadla a tanca“. A hoci väčšia časť dramaturgickej skladby odkazovala na pôvodný leitmotív, téma vyhorenia sa zrkadlila v mnohých aspektoch festivalu (a nie vždy vtedy, keď to bolo účelom).

Liečba zastavením

Ak je spánok vrcholom telesného uvoľnenia, hlboká nuda je vrcholom toho duchovného. Túto myšlienku mi pomohol rozvinúť čerstvý absolvent Fyzického divadla na JAMU Juraj Mitro s jeho sólo performanciou Cesta kolem mého pokoje. Mitro sa ako tragikomický klaun snaží prežiť deň v malej izbe, kde mu robia spoločnosť len stôl, lampa, vešiak, mikrovlnka, kvietok v kvetináči, deky a ventilátor. Skracuje si čas ich personifikáciou a bezbrehým blbnutím bez pointy. Nudu zaháňa pomerne nebezpečnými akrobatickými kúskami s predmetmi, ktoré mu otvárajú možnosti ďalšieho a ďalšieho parkúru. Vyprázdnenosť bytia sa síce stupňuje, no budí skôr pocit pokoja a vyrovnanosti so svojím sizyfovským údelom. Mitro sa nezriekol zmyslu v divadle, neponúka typického postmoderného homo ludens s radostnou nihilistickou pasivitou, práve naopak. V závere sa vyškriabe na hromadu rekvizít a podľa vlastných slov „dosiahne vrchol“. Následne však neupadá do žiadnej letargie. Vyrovnaný schádza dole a naplno si začne užívať každý prítomný okamih. Tu už nejde o psychický kolaps, ale o stav klasickej zdravej únavy, ktorá je impulzom pre zrod nových poriadkov.

Prezentovanie (sa) raz položí každého

Zatiaľ čo Mitro tematizuje sociálnu izoláciu v kúte izby, tanečná performancia Millennial Magic Mirror, ktorá vznikla v spolupráci zoskupenia mimoOs a kolektívu Priekopník Veverička, reflektuje potrebu sociálnych väzieb vo virtuálnej „spoločnosti“. Pri vstupe do sály dostávajú diváci a diváčky pokyny, že môžu počas predstavenia sledovať vybrané instagramové profily a priamo dávať najavo svoj záujem o dianie na scéne. Toto banálne gesto je ako umelecký nápad už suchopárne, no v kontexte festivalového leitmotívu padlo na úrodnú pôdu. Barbora Janáková a Lukáš Bobalik sú telom prítomní na scéne, no mysľou vo virtualitách. Ich (ne)prítomnosť je cítiť v precízne vystavanom tanečnom off-line režime, vyprázdnenej javiskovej ťarbavosti a bezcieľneho blúdenia. Obaja sú zamestnaní stupňovaním narcistického prežívania samého seba ako konzumenti, ktorí venujú pozornosť svojmu egu vystavenému v binárnom priestore ako tovar s nápisom: Milý divák, odfoť ma ako muzicírujem. Univerzálny verdikt obecenstva pozitivity by mal znieť „páči sa mi to“ rovnako, ako sa Facebook zdráha pridať na svoj web dialógové tlačidlo „dislike“. Tento patologický dôsledok dobrovoľného vykorisťovania negatívneho názoru je však cítiť a sympatie k dvom performerom postupne chladnú. Tvorcovia Millennial Magic Mirror éru „faceov“ zámerne v konceptualizujú aditívne, a nie naratívne. Radia za sebou čoraz rýchlejšie sa meniace obrazy toho istého sveta lepkavej pohody, ktorý nemá protiváhu, len zrkadlo seba samého. Keď Bobalik začne svoju javiskovú kolegyňu manipulovať fyzicky náročnými úkonmi, je obsahovo pochopiteľné (i keď dramaticky nudné), že ona len pasívne pritakáva a naďalej hľadí do svojho displeja. Svet bez pozitívneho odmietnutia, ktorý čaká len na zrútenie.

Od šantenia k prednáške

Iný javiskový dialóg ponúkli Csaba Molnár a brazílsky tanečník Márcio Kerber Canabarro v spoločnej performace-lecture Tropical Escape. V anotácii píšu, že za ich pôvodnou snahou stojí číra túžba skúmať materiál a zdieľať tvorivé fluidum v skúšobni. No dielo okrem explózií bizarných a erotických nápadov komunikuje s problematikou vysokého umenia a konzumnej kultúry. Obaja sú nahí a nezdráhajú sa pikantných deformácií ľudského tela, netradičného využitia nafúknutých balónikov, nemého dabingu španielskej telenovely korenenej zvukom z hard porna a tak ďalej. Druhá časť uzatvára dramaturgický oblúk. V powerpointovej prednáške prezentujú svoje inšpiračné zdroje, odkazy na výtvarné diela impresionizmu či kubizmu a osobnosti, ktoré ovplyvnili ich myslenie. Spája sa tak úvodné bláznovstvo s historickým vývojom zobrazovania nahých ženských tiel s presahom na spoločenskú emancipáciu. Tropical Escape je svojím didaktickým feminizmom a umelecky perfekcionistickým uchopením jednoznačne jedným z vrcholov tohtoročného Kiosku.

Opravme (ale čo?)

Kiosk ponúkol aj iné predstavenia, no väčšine z nich chýbala výraznejšia dramaturgia. Virtuozita už nestačí a niektoré opusy akoby sa odstrihávali od súčasných postkonceptuálnych prúdov v prospech banálnej estetickej dokonalosti (napr. Solo For Mr. Folk či Faunus). Na opačnom póle zas figurovalo Šesť príbehov o vzniku a zániku, ktorých korpus rozličných faktografických textov o vzniku vesmíru, vedeckých poznatkoch o rakovine, geologickom čase… prerozprávali formou storytellingu tri speváčky/muzikantky (Anna Bubníková, Julie Goetzová, Johana Schmidmajerová). Pozornosť publika však udržiavali skôr samotné informácie, než ich pasívna epizácia à la scénická wikipédia bez hlbšej analýzy predkladaných tém. Touto vlastnosťou trpel aj zvyšok Kiosku. Ako podujatie, ktoré si kladie za cieľ prekročiť autonómny rámec prehliadky umeleckých diel a prepojiť ich s kontextom, nenašlo dosť sily, aby sa k jednotlivým témam vyjadrilo kompetentnejšie a obšírnejšie (ako naznačovalo jeho pôvodné zameranie na Zodpovednosť!). Vyhorenie slúžilo skôr ako návod na intuitívne pochopenie motta, no rezignovalo na hĺbku nastolených téz. Chýbali tradičné ranné diskusné fóra v stane a nenaplnila sa ani nevyslovená potreba „tematizovanej“ diskusie k požiaru sály S2.

Festival pravdaže priniesol aj množstvo podnetov. Okrem stále sa rozvíjajúcej platformy New Faces, ktorá umožňuje študentom odboru Tanečného divadla a performancie na VŠMU prezentovať svoju tvorbu, sa osvedčil aj workshop s názvom Píš ako tancujú! Ide o iniciatívu združenia Mloki, ktorá omladzuje tanečnú kritiku a vytvára sieť kontaktov medzi skúsenými recenzentmi, recenzentkami a ich mladšími kolegami a kolegyňami. Aj sprievodný formát Guides, ktorý je takpovediac dieťaťom pamätnej platformy Inhabiting the Space, „otláčal verejný priestor svojou prítomnosťou“. Festivalové dianie sa vďaka (či skôr kvôli) strate S2 a kratučkým sprievodným performanciám rozlialo z relatívne izolovaného ostrova vlakovej zastávky do ďalších žilinských zákutí. Kurátori a kurátorky tak majú našliapnuté bližšie k obecenstvu v meste.

Na katastrofy zväčša hľadíme negatívne. Kiosk sa môže stať majákom nových príležitostí, no musí sa na chvíľu zastaviť a nanovo si zadefinovať svoje vízie. Aby vedeli, pre koho to celé vlastne robia. Aby sa našiel niekto, kto by na otázky, ktoré festival nastoľuje, odpovedal inak ako unaveným, zotrvačným tónom.

Autor je študent Divadelnej dramaturgie na JAMU v Brne

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: