2019 08 ŠportDivadelný KapitálNiekde medzi československým Forrestom Gumpom a Chlapci neplačú

Mário Drgoňa8. augusta 2019510

Divadlo nezvykne zobrazovať športový svet. Neviem, či je to tým, že sa k nemu zväčša pristupuje ako k jeho kultúrnemu protipólu, alebo téma športu autorom nemusí ponúkať také dramatické situácie, aké by považovali za vhodné.

Nedávno som sa zúčastnil jedenásteho ročníka ostravského divadelného festivalu Dream Factory. Súčasťou jeho programu bola aj inscenácia textu českého dramatika Tomáša Dianišku s názvom Transky, body, vteřiny, ktorá vychádza zo životného príbehu československej rekordwoman Zdeny Koubkovej. Dianiška nielen píše, ale často aj režíruje svoje i cudzie texty a aktívne sa venuje herectvu. Je kozmopolitnou osobnosťou – svedčí o tom aj fakt, že na otázky, ktoré som mu poslal mailom, odpovedal po slovensky.

Cestovanie v čase a v rozhovore

Divadlo Petra Bezruče prinieslo jeho spoločensky aktuálnu novinku do svojho repertoáru len v januári tohto roka. Korene príbehu, ktorý inscenácia sprostredkúva, pritom siahajú až do roku 1913. Ale nielen tam nás autor zavedie. V úvode sme svedkami scény, kde Zdena Koubková (Jakub Burýšek) začína rozhovor so žurnalistkou a autorkou (Markéta Matulová), ktorá má predstavovať Lídu Merlínovú (pseudonym Ludmily Pecháčkovej – autorky knihy Zdenin světový rekord). Ide o román, ktorého titul zdanlivo ospevuje Koubkovej úspechy; v jej živote však spôsobil absolútny zlom. Po vydaní knihy Koubková oznámila, že z existenčných a študijných dôvodov nebude pokračovať v atletickej kariére. V skutočnosti sa zmietala v čoraz intenzívnejšom boji o vlastnú identitu.

V divadelnom spracovaní Dianiška použil princíp interview, aby mohol retrospektívne rozprávať príbeh protagonistky. Odrazu sa ocitáme v Londýne v roku 1934 na Ženských športových hrách. Práve tam Zdena Koubková prvýkrát zlomila svetový rekord. Hneď po tomto výjave sa vraciame k interview, ktoré rámcuje celý príbeh. Následne sme svedkami narodenia Zdeny a jej raných školských liet, pričom autor napomáha dotvoriť atmosféru aj fabulovanými situáciami ako zborový spev – kde jej preskakuje hlas – či futbal, v ktorom neustále poráža spolužiakov a oni ju za to šikanujú. Vidíme jej neschopnosť nadviazať vzťah s mužmi, neustále narastajúcu rivalitu a posmievačné či pochybovačné urážky a narážky na jej sexuálnu orientáciu či identitu zo strany laickej i profesionálnej športovej verejnosti.

Inscenácia ako dielo náhody

V praxi divák počas hodiny a pol dostane komplexný obraz o živote Zdeny Koubkovej, resp. ako sa neznalý divák dozvie na konci inscenácie a čitateľ práve teraz, Zdeňka Koubka. Zdena bola v skutočnosti mužom s diagnózou zvanou hypospádia – rázštep močovej trubice – a nezostúpenými semenníkmi; to znamená, že ich mal umiestnené v brušnej dutine. Jeho genitálie pri narodení vykazovali čiastočne ženské znaky. S tým si nevedela poradiť pôrodná babica, ktorá preto hladko rozhodla o jeho osude.

Inscenácia nám sprostredkúva život Zdeny Koubkovej do momentu, keď zistí, že je mužom. Nedozvieme sa už, ako jeho život pokračoval. Po operácii okamžite odovzdal všetky ocenenia a vyhlásil, že rekordwoman už nejestvuje. Keď sa vrátil do Prahy, zložil maturitnú skúšku, oženil sa, presťahoval do Zahradního Města a zamestnal sa ako úradník. Ale na šport definitívne nezanevrel; so svojím bratom Jaroslavom sa aktívne venoval ragby.

Dôležité je, že autor pri scénickom stvárnení nezabudol na dobový kontext a veľmi zručne ho v inscenácii akcentoval nielen dôrazom na scénografickú a kostýmovú zložku, ale aj v rovine textu a v akcii – viac ráz je tu dokumentovaný dobový, nie príliš pozitívny postoj k ženám, no tiež viaceré narážky na vzostup Hitlera, koniec éry Masaryka a podobne. Dianiška nevytvoril javiskovú tragédiu, no s použitím princípu hyperboly, čiastočnej fabulácie vychádzajúcej z faktov a adekvátneho množstva humoru a grotesky sa mu podarilo vytvoriť lákavé dielo, ktoré je zaujímavé formálne i obsahovo.

Prečo sa však Tomáš Dianiška rozhodol dostať do povedomia prostredníctvom divadla práve príbeh Zdeňka Koubka a ako ho vôbec objavil? Jeho odpoveď prezrádza, že za vznikom jedného „špílu“ vôbec nemusí byť alchýmia, no rozhodnúť môže aj náhoda plynúca z bezvýchodiskovej situácie.

„Bezruči ma už urgovali, nech im pošlem titul a anotáciu a ja som stále nemal žiaden nápad. V kníhkupectve som ale náhodou objavil novinku od Pavla Kovářa – Příběh české rekordwoman a na obálke sa písalo niečo ako: zákulisí největšího skandálu První republiky. Hneď som vycítil potenciál námetu. Hľadanie vlastnej sexuality predsa ponúka dramatické situácie ako hrom. Do toho tridsiate roky, keď sa o týchto veciach vôbec nehovorilo. Zmietaný hlavný hrdina na pozadí veľkých dejín. To je predsa učebnicový príklad dobrého príbehu. Niečo medzi československým Forrestom Gumpom a Chlapci neplačú. Zavolal som do divadla, že to bude o transsexuáloch, bez toho aby som vedel, čo ten termín presne znamená. Kúpil som tú knihu, nechal ju ležať rok v kúte a do poslednej chvíle prokrastinoval.“

Zdena, či Zdeněk?

Z divadelného hľadiska je obsadenie v tomto prípade kapitolou vzbudzujúcou zvedavosť a otázky. Podľa Dianišku síce chvíľu vo vzduchu visela možnosť, že by Zdenu hrali dvaja herci – muž i žena, no nakoniec nechcel hlavnému predstaviteľovi uľahčiť výkon o päťdesiat percent. Okrem toho tvrdí, že Zdenu hrá muž, pretože Zdena mužom bola. To ale divák na začiatku nevie, iba tuší, keďže Zdeněk bol intersexuál. Zámena pohlavia hercov na javisku je podľa jeho vlastných slov vždy trošku provokatívna a bizarná, ale zároveň veľmi vďačná. „Museli sme dávať bacha, aby to neskĺzlo do bulvárnej komédie. Aby to Jakub Burýšek hral krehko a jemne. Kubo má pre tú postavu výborné fyzické predpoklady. Ideálne by bolo, keby diváci zo začiatku nevedeli, či ide o herca alebo herečku.“

A čo povie Tomáš Dianiška, keď sa ho opýtate, kto podľa neho bol Zdeněk Koubek?

„Muž, ktorý sa narodil v zlom tele a hlavne v zlom čase. Cez jeho ťažký osud môžeme v roku 2019 vnímať, ako sa máme dobre. Že naše problémy sú často banálne a žijeme v relatívne tolerantnej spoločnosti. Pripomína nám, že sa máme fajn. Zároveň však Zdena žila v tridsiatych rokoch minulého storočia a naša súčasnosť sa tej minulej začína dosť nebezpečne podobať. Zdenin príbeh sa nás snaží varovať. Nenávisť a strach z neznámeho sú bohužiaľ večné.“

Autor je praktizujúci študent divadelnej dramaturgie a dramatickej tvorby, venuje sa hudbe a herectvu

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia