Vietnamci a Vietnamky na Slovensku sú už uznanou národnostnou menšinou. Druhá generácia tvrdí, že sa vďaka tomu cíti prijatá a že je to dôležité aj z hľadiska výchovy ich detí.
Moje tri respondentky a jeden respondent majú všetci vietnamských rodičov. Dve sa na Slovensku narodili, jedna sem prišla v detskom veku a posledný počas štúdií na vysokej škole. Dve Vietnamky odolali tlaku svojich rodičov, aby sa vydali za krajanov. Ďalší dvaja z mojich respondentov sa v istej chvíli svojho života vrátili naspäť do Vietnamu a odtiaľ si potom priviedli na Slovensko partnerov. Spájajú ich dilemy, či vychovávať svoje deti vietnamským alebo slovenským spôsobom. Všetci štyria vo svojich rodinách hľadajú spôsob, ako svojim deťom priblížiť Vietnam.
Trang
Trang Niki Pham ma čaká v kaviarni so svojou päťročnou dcérkou. Nechcela ísť do škôlky, keď zistila, že aj ja prídem s mojím synom. Mladšie, sedemmesačné bábätko zostalo doma s otcom. „Ako sa voláš?“ spýtam sa dievčaťa. „Katka,“ odpovie. Prekvapí ma, aj keď už dávno viem, že Vietnamci a Vietnamky si na Slovensku hľadajú prezývky, ba menia si mená na slovenské, aby sa im u nás žilo ľahšie. „Vietnamčina je špecifická, stačí malý rozdiel vo výslovnosti a slovo znamená niečo úplne iné,“ vysvetľuje Trang. Sama si hovorí aj Niki, pre zjednodušenie. „Vedela som, že keď sa mi narodí dcéra, dám jej slovenské meno. Nech to nemá ťažké. Ale má k nemu aj vietnamské, aby sa (jej pôvod) nestratil,“ dodáva.
Na Slovensko prišla, keď mala osem rokov. Prisťahovala sa s celou rodinou, rodičia sem prišli študovať. Strávila tu detstvo aj tínedžerské roky, pričom pravidelne navštevovala Vietnam. Neskôr žila v Anglicku a aj vo Vietname. „Môj život tam bol dobrý, mala som dobrú kariéru, ale s manželom sme sa rozhodli vychovať naše deti tu,“ vraví. Vietnamského manžela si teda priviedla na Slovensko, hoci to tu pre neho nie je ľahké. Najmä kvôli neznalosti jazyka.
Katka si popri ujedaniu z cupcaku pospevuje. „Vietnamské pesničky, o vojne,“ usmeje sa Trang. Doma hovoria iba po vietnamsky. „Chcem, aby mala vietnamčinu na takej úrovni ako ja. Pre mňa je to materinský jazyk. Tiež si často spievam po vietnamsky.“ Obe však hovoria plynulo aj po slovensky. Katka chodí do slovenskej škôlky so slovenskými deťmi. „Vďaka tomu, že som tu vyrastala, viem, aké dôležité je vedieť dobre po slovensky. Veľmi veľa Vietnamcov tu má problémy, hoci tu žijú aj dvadsať rokov, pretože nevedia dobre po slovensky. Majú preto obmedzené pracovné možnosti aj kvalitu života všeobecne.“ Naráža tak trochu aj na situáciu svojich rodičov a mnohých iných ľudí z prvej generácie vietnamskej komunity.
Jazyk je jedným z najdôležitejších elementov kultúry, ktorý vietnamskú komunitu na Slovensku drží v spojení s pôvodnou krajinou. Rodiny, s ktorými som hovorila, sa snažia o jeho udržanie, hoci s tým súvisia mnohé dilemy. Rodičia chcú, aby mali deti spojenie s Vietnamom, aj s predchádzajúcimi generáciami. Na druhej strane si tiež želajú, aby deti zapadli do prostredia, v ktorom vyrastajú a v ktorom sa neskôr budú musieť uplatniť.
Trang s manželom sa rozhodli vychovávať svoje deti na Slovensku z niekoľkých dôvodov. Tým najsilnejším bola motivácia nebyť v prostredí, ktoré na deti kladie od útleho veku také vysoké nároky. „Vo Vietname je veľká súťaživosť už od škôlky a pre deti to nie je vždy úplne dobré. Veľmi dôležitá je disciplína, chýba im voľnosť,“ vysvetľuje Trang. Vzdelanie je podľa nej pre vietnamských rodičov prvoradé a úspech dieťaťa v škole je neraz ukážkou toho, aký úspešný je rodič vo výchove. „Ja som si po čase uvedomila, že dôležité sú nielen vedomosti.“
Keď sa Trang pýtam, čo chce Katku naučiť ona, hovorí, že to, aby v rôznych situáciách bola schopná stáť si za svojím názorom. „Nezáleží na tom, či tu (my Vietnamci) budeme žiť päťsto rokov, vždy budeme vyzerať inak. Chcem, aby sa vedela postaviť situácii, keď jej to dá niekto najavo. To by ju vo Vietname nenaučili,“ vraví.
Vo Vietname by sa naučila predovšetkým poslušnosti a úcte k rodičom, keďže vzťahy v rodinách sú tam veľmi pevné. A už odmalička by sa učila variť, smeje sa Trang. „Žijem tu viac ako dvadsať rokov, ale uvariť viem iba guláš. Katku učí variť moja mama.“ Konštatuje však, že ľudia z jej generácie majú v jednej veci jasno: „Plánujeme žiť tu a podľa toho vychovávame aj naše deti“.
Národnostná menšina
Rodičia Trang odjakživa podnikali. Aj ona si otvorila salón na úpravu nechtov, kde zamestnáva viaceré Vietnamky a poskytuje im pomoc aj pri vybavovaní papierov či lekárov, keďže všetky majú deti. Okrem toho však pracuje aj v jednej z bratislavských IT spoločností. Už nie je „z Miletičky“, ako si to pamätá z detstva. „Bolo pre mňa veľkou traumou, ako to bolo vnímané – Vietnamci rovná sa Miletička. Hanbila som sa za to, že som Vietnamka. Nechcem, aby sa tu tak cítila aj Katka. Našťastie, slovenská spoločnosť sa oproti deväťdesiatym rokom zmenila. Je tu viac cudzincov,“ myslí si Trang.
Na Slovensku dnes žije podľa Sčítania obyvateľov, domov a bytov z roku 2021 2793 ľudí, ktorí sa priznali k vietnamskej národnosti. Vietnamskú národnosť ako ďalšiu národnosť si v sčítaní uviedlo 489 obyvateľov Slovenska. Spolu s Vietnamcami a Vietnamkami, ktorí majú u nás trvalý či prechodný pobyt, žije na Slovensku viac ako desaťtisíc ľudí s vietnamským pôvodom.
V júni tohto roku uznala vláda vietnamskú komunitu ako 14. národnostnú menšinu v krajine aj na základe toho, že komunita je tu prítomná už sedemdesiat rokov a tretia generácia je integrovaná v slovenskej spoločnosti. „Je pre nás dôležité, že sme akceptovaní. Už nie sme iba cudzinci, ale vlastne nejakým spôsobom prispievame tejto krajine aj kultúrne, finančne, ekonomicky. Z psychologického hľadiska to je pre mňa dôležité, lebo moje deti tu budú v bezpečí. Už sa nemusia cítiť ako úplní cudzinci,“ myslí si Trang.
Zo statusu národnostnej menšiny vyplýva pre komunitu aj finančná podpora práve na udržiavanie a šírenie vietnamskej kultúry. Komunita bola aktívna už aj predtým, dnes sa organizujú najmä mladí ľudia, vrátane Trang. Usporiadali napríklad aj festival Vietnamský deň. Tento rok sa konal druhý ročník. Finančná podpora im pri organizovaní podobných aktivít padne vhod.
Claudia
Claudia Tran je ďalšou spomedzi mladých Vietnamcov a Vietnamiek, ktorí sú aktívni v šírení svojej kultúry. Aktuálne napríklad pripravuje podcast Banánové deti na portáli Aktuality.sk. Mnoho z jej respondentov patrí k prvej generácii Vietnamcov. „Bez staršej generácie nie je možné našu kultúru šíriť,“ myslí si. „Keď som bola malá, Vietnamci sa aktívne stretávali, potom to utíchlo. Aj kvôli nedostatku financií, aj kvôli tomu, že mnohí sa presťahovali späť do Vietnamu. A teraz sme sa znovu začali spájať a angažovať,“ dopĺňa z detského kútika v nákupnom centre, kde sa hrá jej trojročný syn. Mladšieho, len niekoľkotýždňového si pri našom rozhovore cez Zoom nosí v nosiči.
Claudia sa narodila na Slovensku podobne ako jej traja súrodenci, meno má však aj vietnamské. Rodičia sem prišli z Vietnamu v 80. rokoch študovať, otec v Poľsku a mama na Slovensku. Na Slovensku celý svoj spoločný život podnikajú – ako napokon mnoho iných Vietnamcov a Vietnamiek. Aktuálne majú veľkosklad s detským textilom. Claudia vyrastala s vietnamčinou, párkrát v živote bola aj vo Vietname, jedla doma vietnamské jedlá a s rodinou sa zúčastňovala akcií vietnamskej komunity. S pribúdajúcim vekom sa však od svojej vietnamskej identity vzďaľovala, jej blízki kamaráti a kamarátky boli skôr z prostredia slovenskej väčšiny. K znovuobjavovaniu svojich vietnamských koreňov sa vrátila až v dospelosti a dnes je pre ňu dôležité, aby ich poznali aj jej deti.
„Bojím sa, že keďže nemáme priamy styk s Vietnamom a rodinou tam, stane sa pre moje deti úplne cudzou krajinou, ktorá pre ne nebude nič znamenať, nevyvolá v nich žiadne emócie.“ Preto sa, tak ako mnohí iní ľudia z komunity, snaží spojenie s Vietnamom u svojich detí udržiavať prostredníctvom jazyka. „Jazyk nie je len o spôsobe komunikácie, ale je aj o porozumení a o vytvorení si vzťahu,“ myslí si. Jej trojročný syn ovláda zatiaľ len základy vietnamčiny,
nemá sa ju kde učiť, len v rámci vietnamskej komunity.
Okrem jazyka doma nedodržiavajú žiadne vietnamské zvyky, ani nevaria vietnamské jedlá. Claudia sa navyše vydala za Slováka, čo nie vždy rodičia prvej generácie vidia s radosťou. Napriek tomu, že jej život sa odohráva na Slovensku a je viac ovplyvnený slovenskou kultúrou, má v sebe nejednu dilemu spôsobenú miešaním kultúr.
„Čím som staršia, tým viac riešim životné hodnoty, výchovné metódy mojich rodičov, a to, ako vplývali na mňa a mojich súrodencov,“ vraví. Zamýšľa sa nad tým aj v súvislosti so svojimi deťmi. „My sme boli veľmi prísne vychovaní, nechválili nás. Myslím, že aj preto mám nižšie sebavedomie. Dnes sa veľa hovorí o rešpektujúcej výchove, ale ja sa s tým neviem úplne stotožniť. Súhlasím s tým, ale neviem to vždy aplikovať, v niektorých situáciách som skrátka prísnejšia,“ dodá. O rešpektujúcej výchove hovorí ako o modernej, o tej vietnamskej ako o čosi konzervatívnejšej. Snaží sa nájsť spôsob, ako pri výchove detí vyvážiť obe tieto časti. Akýsi balans nachádza aj práve vďaka spomínanému podcastu. „Zviditeľňujem komunitu a vďaka rozhovorom sa dostávam späť k svojim koreňom,“ dodá.
Sandra
Sandru alebo Ngoc Steinecker tiež stretávam cez Zoom. V pozadí sa hrajú jej dve deti, staršia dcérka netrpezlivo čaká, kedy náš hovor skončí, aby mohli ísť s rodičmi na zmrzlinu. Do debaty sa zapája aj Sandrin manžel. Aj Ngoc sa narodila na Slovensku, avšak o občianstvo si prvý raz požiadala až keď mala osemnásť rokov a na prvý pokus jej ho odmietli dať. Jej rodičia sú Vietnamci a dodnes nehovoria plynulo po slovensky. Istý čas mali v pláne vrátiť sa do Vietnamu, tam bol ich domov, ale každým rokom je to komplikovanejšie, keďže na Slovensku dnes už majú aj vnúčatá.
Ngoc vyrastala ako mnohé iné deti vietnamských rodičov. „Naši boli neustále v práci na trhu, ja som musela doma variť a celé víkendy sme im pomáhali. Nemali sme toľko slobody ako naši slovenskí kamaráti,“ spomína. „Rodičia ma učili, že vydať sa mám za Vietnamca, argumentovali v zmysle „nemiešaj krv“. Vo Vietname má veľký význam tvrdenie, že deti môžu byť šťastné len vtedy, keď sú šťastní rodičia,“ vysvetľuje. Najprv si teda urobila vysokú školu a keď dosiahla, čo sa od nej očakávalo, predstavila rodičom Juraja. „Pre môjho manžela je vždy na prvom mieste rodina, podobne ako je to vo vietnamských rodinách.“ To napokon zavážilo a rodičia ho prijali. Svoje deti dnes vychovávajú skôr k tomu, aby si hľadali, čo ich činí šťastnými, nie aby svoje šťastie viazali na šťastie rodičov.
Aj v rodine Steineckerovcov sa rozpráva dvojjazyčne. Ngoc však hovorí, že jedného dňa nastal moment, keď sa s dcérou začala rozprávať po slovensky. Bolo to v čase, keď sa začala socializovať. „Keď sme začali chodiť na ihriská, videla som, že ak na ňu hovorím po vietnamsky, ťažko sa začne hrať s inými deťmi, ktoré mi nerozumeli.“ Dcéra veľmi rýchlo pochopila, že s mamou môže hovoriť aj po slovensky a častejšie si vyberá túto cestu. Dokonca skúša slovenčinu aj v rozhovoroch so starými rodičmi. „Rozumie im všetko, ale odpovedá po slovensky. A starí rodičia rýchlejšie ustúpia.“ Možno sa teda starí rodičia skôr naučia po slovensky. Ngoc však dcéru naďalej motivuje, aby aspoň s nimi hovorila po vietnamsky, v jej veku, tri a pol roka, to funguje. „Ale aj tak je to výzva, lebo väčšinu dňa počúva slovenčinu,“ dodá Ngoc. Svoju vietnamčinu považuje za veľmi dobrú, ale jej rodičia to nemali ľahké. V časoch, keď bola malá, nebolo jednoduché zohnať na Slovensku vietnamské knihy, deti nepozerali videá vo vietnamčine. Sama navštívila Vietnam, keď mala dva roky a potom až keď mala desať. S rodinou teraz čakajú, kým budú deti väčšie, aby ich tam mohli zobrať.
Zatiaľ okrem jazyka vnímajú deti aj oltárik, ktorý zdobí ich byt. „Sú na ňom fotky zosnulých z rodiny, zapaľujeme tam vonné tyčinky. Dcéra pozná aj naše tradičné kroje. Spieva si vietnamské pesničky, tancuje na ne. Samozrejme pozná jedlo, odmalička je bez problémov s paličkami,“ vymenúva Ngoc. Dodáva, že pravidelne navštevujú aj akcie vietnamskej komunity. Nostalgicky si však zaspomína na komunitné oslavy zo svojho detstva. Konali sa približne tri-štyri veľké oslavy ročne, na Deň detí, na Lunárny Nový rok, na Deň Žien… Stretlo sa na nich aj tisíc ľudí, všetky deti. „Dnes už to tak nie je. Staršia generácia nemá prečo na oslavy prísť a mnohí z mojej generácie už žijú skôr slovenským životom. Kedysi to bolo najmä o tých deťoch, dnes je ich tam menej,“ povzdychne si Ngoc. Juraj ale tvrdí, že už len tým, že idú na návštevu k rodičom Ngoc, má pocit, akoby sa ocitli vo Vietname. Sú si však vedomí toho, že oni sami majú skôr slovenskú mentalitu, hoci Ngoc priznáva, že jej výchova je v duchu prísnejších vietnamských pravidiel, a to často podvedome.
Manželia sa zhodujú aj v tom, že keď sa narodil ich syn, mali trochu obavy o to, aby nevyzeral príliš vietnamsky. Časy sa síce na Slovensku zmenili, aj Ngoc sa však stále stretáva s nemiestnymi poznámkami, napríklad o spomínanej Miletičke. Mnohí z vietnamskej komunity dúfajú, že aj vďaka uznaniu za národnostnú menšinu budú Vietnamci a Vietnamky videní aj na iných miestach, nielen na trhu, ale napríklad viac aj na obrazovkách verejnoprávnej televízie.
He
Vysoký Vietnamec so šiltovkou na hlave ma čaká vo food courte, kde len nedávno otvoril ďalšiu zo svojich reštaurácií s vietnamským jedlom. Za pokladňou stojí jeho dcéra a ešte jedno dievča, vypomáhajú počas prázdnin. He Nguyen prišiel na Slovensko študovať na vysokej škole. Keď sa na prázdniny vracal do Vietnamu, zblížil sa so svojou susedou a napokon sa na Slovensku usadili obaja. Aj ona tu vyštudovala vysokú školu a dnes majú spolu tri deti. Slovensko bolo jasnou voľbou práve, keď sa im narodila prvá dcéra.
„V Európe majú deti menší stres zo školy. V Ázii je obrovská konkurencia, deti zažívajú veľký tlak, neustále len študujú. Ja som to prežil, manželka to prežila. A nechceli sme, aby to rovnako zažívali aj naše deti. Tak sme sa rozhodli zostať tu, v Európe,“ vraví He. Odišli síce pred stresom, ani tu sa mu však nie vždy môžu úplne vyhnúť. Napríklad, deti sú v škole z času na čas nazývané Číňanmi. „Keď prídu s niečím takým, hovorím im, že nabudúce im povedz, že ty si Vietnamka, nie Číňanka, aby sa naučili, že sú aj iné krajiny. Sme iní, lebo pochádzame z inej časti sveta, ale na tom nie je nič zlé,“ vraví. He tiež vidí rozdiel v tom, ako Slovensko vnímalo cudzincov pred desiatimi rokmi a dnes. Napriek tomu máme podľa neho ešte medzery v akceptovaní ľudí z iných krajín. A keď hovorí „máme“, hovorí aj o sebe. „Ak chcete, aby vás nejaká spoločnosť prijala, musíte sa aj vy vnímať ako jej súčasť,“ myslí si He, ktorý okrem vedenia reštaurácií neraz pomáhal členom vietnamskej komunity vybavovať papierovačky.
„Z hľadiska výchovy našich detí tu je dôležité, že sme uznaná menšina, že nás spoločnosť prijala,“ vraví. Jeho spôsob, ako viesť deti k udržiavaniu vietnamskej kultúry je jednoduchý – ísť príkladom. „Samozrejme, že ak chceme, aby deti hovorili po vietnamsky, musíme s nimi stále hovoriť po vietnamsky my. Najmä preto, že sú častejšie vystavené slovenčine,“ myslí si. Podobne je to aj so zvykmi a tradíciami. „Ak k nim budeme pristupovať lajdácky a nebudeme ich nasledovať, deti o nich nebudú vedieť.“
V jeho rodine si vyberajú z oboch kultúr to, čo im slúži. Keď deti prídu zo školy s úlohami, pomáha im He v slovenčine, a doma oslavujú napríklad aj Vianoce, deti nemôžu byť bez stromčeka. Kultúru však He vníma aj ako niečo vnútorné, čo spája s nasledovaním budhizmu. A ten možno nasledovať kdekoľvek.
Autorka je novinárkou na voľnej nohe a autorkou knihy Ženy, ktoré zostali
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme vietnamskej identity môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Šimon Holý: Diana Cam Van Nguyen VS. integrace Vietnamců v Česku (Revue Prostor)
Bernadeta Babáková, Jakub Zbořil: Vietnam na Moravě (JÁDU)
