Mám obavu, že tieto protesty napriek dobrému úmyslu neprinesú zmenu. Naopak, hoci sú dobre mienené a účasť na nich nie je chybou, môžu našu spoločenskú situáciu depolitizovať. Mojím cieľom je poukázať na túto možnú dynamiku.
Tým, že protesty zvolávajú parlamentné politické strany, legitimizujú súčasný systém politickej reprezentácie. Inými slovami, sú potvrdením správneho fungovania nášho politického systému, v ktorom na národnej úrovni odvolíme najviac dvakrát za päť rokov (nepočítajúc voľby do Európskeho parlamentu) a ľudia sa na správe štátu viac priamo nepodieľajú. Naplniteľné ciele protestov sú tak navýšenie podpory pre strany opozície alebo ich kandidátov v najbližších voľbách, mobilizácia doteraz nezaujatých a mladých ľudí, ktorí ešte nemôžu voliť, a možno zvýšenie volebnej účasti. Všetko sú to v podstate ciele bežnej reklamnej kampane politických strán a kandidátov, nie protestných hnutí.
Možno to niekomu stačí, a to je v poriadku. Čelíme však viacerým krízam, na ktoré náš súčasný systém nie je schopný reagovať, a demonštrácie by mohli a mali mať širšie ciele. Na to by však musela existovať téma, ktorá by bola univerzálnou naprieč tábormi koalície a opozície a okolo ktorej by sa takáto zmiešaná skupina mohla vytvoriť.
Čo myslím tým, keď hovorím, že „depolitizujú“ situáciu
Na úvod zadefinujem politiku podľa francúzskeho filozofa Jacqua Rancièra ako aktivitu politických subjektov, ktorá redefinuje spoločenské rozdelenia – napríklad verejné a osobné, dôležité a vedľajšie, skutočné a vymyslené. Robiť politiku znamená definovať spoločnosť. Politika tak stojí v kontraste s manažmentom – politika nie je výkon moci. Politický subjekt je v tomto chápaní postavený mimo celku spoločnosti. Nie je reprezentant jednej z jej zadefinovaných častí, keďže sa spoločnosť svojou snahou, či dokonca existenciou snaží zmeniť. Tvoria ho ľudia z rôznych spoločenských skupín, spolu však stoja nad nimi. V skratke, politika je aktivita, ktorá vytvára spoločnosť a definuje jej vzťahy.
Protesty svojou aktivitou nenarúšajú súčasné delenia našej spoločnosti. Práve naopak, stavajú na nich so snahou upevniť alebo navýšiť symbolickú podporu svojim politickým reprezentantom. Ide tak o protesty vopred definovaných častí spoločnosti, ktoré sa odzrkadľujú v zložení parlamentnej opozície. Ľudia na týchto protestoch tak reálne nie sú politickými subjektmi a nemajú veľkú šancu zmeniť názory parlamentu, ktorý ich teoreticky už reprezentuje a ktorého časť môžu vidieť na tribúnach. Táto snaha nedá opozičným politikom žiadne nové právomoci či možnosti vzdorovať koalícii pri napĺňaní jej agendy. Prítomnosť opozičných politikov skôr odradí od účasti voličov koalície. Miesto zmeny – viac toho istého.
Pre porovnanie, protesty Za slušné Slovensko kládli otázku, čo je na Slovensku dovolené a komu. Ľudia na námestiach nereprezentovali politické strany, nereprezentovali zadefinované časti spoločnosti. Boli kolektívom existujúcim napriek a ponad existujúce deliace čiary. Možno aj preto po terajších protestoch nevidíme zmeny v preferenciách koalície. Vždy to budú požiadavky jasnej časti spektra, o ktorej priazeň koalícia nebojuje. Ďakujeme za váš názor, vidíme sa pri voľbách.
Hlas ulice?
Problémom protestov, ako aj slovenskej politiky je tak sčasti charakter politickej reprezentácie. Sloganom súčasných protestov je „zastavme ich“, avšak ich témou je takmer výlučne novela trestného zákona. Vďaka sloganu vzniká dojem univerzálnosti a jednotného odporu voči súčasnej koalícii. Niektorým témam a hlasom sa však podpora nedostáva, a ak aj áno, iba implicitne. V tejto situácii nie je jasné, čo účasťou na proteste podporujeme, respektíve proti čomu bojujeme. Či nesúhlasíme s celou politikou koalície alebo len jej časťami. Protesty tak buď využívajú energiu ľudí, ktorých sťažnosti voči súčasnému systému môžu presahovať úzky výber oficiálnych tém, alebo od účasti odrádzajú tých, ktorí s koalíciou môžu v niektorých oblastiach súhlasiť.
Týmto sa môže dokonca potláčať hlas ľudí, ktorí by na tematicky inak zamerané protesty už na námestia takmer nikoho nedostali. Najviac citeľné je v prejavoch opomínanie tém a skupín, na ktoré vláda útočí priamo – kultúrnej obce a kvír ľudí. Ak by boli protesty organizované len občianskou spoločnosťou a nie aj parlamentnými stranami, nemuselo by zaznenie týchto tém byť predmetom kompromisu politických strán. Organizátori až príliš kopírujú existujúce deliace línie, čím potláčajú transformačný potenciál hromadných hnutí.
Našou snahou by malo byť univerzálne zlepšenie prístupu k demokratickým právam všetkých ľudí a nezávislosti verejných inštitúcií. Medzi tieto práva patrí aj právo vstupovať do legislatívneho procesu, ktoré je negované, ak proces prebieha bez pripomienok úradov či odbornej verejnosti. Podľa štúdie Útvaru hodnoty za peniaze s názvom Ako nestrieľať naslepo začala legislatívny proces výrazne obchádzať už bývalá vláda, ktorej predstavitelia dnes zvolávajú protesty.
Viac participácie
Účasťou na protestoch nikto nerobí chybu. Mojím cieľom bolo podotknúť na možnú dynamiku depolitizácie. Podľa Rancièra demokracia nie je stav spoločnosti alebo spôsob vlády, demokracia je možnosť ľudí stať sa politickými subjektmi (re)definujúcimi stav spoločnosti. Preto si myslím, že šanca na reálnu zmenu sa nachádza v spoločenskom/občianskom tlaku na ňu. Väčšina voličov koalície nesúhlasí s návrhom znižovania trestov. Verím, že aj v boji za nezávislosť inštitúcií na podporu kultúry sa dajú nájsť spojenci naprieč spoločenským spektrom. Napriek tomu, že protesty názory parlamentu nezmenia, mohli by cieliť na zmenu názorov ľudí. Tých, čo by takéto zmeny nevolili. Tejto snahe však neprispievajú opoziční politici a političky. Našu spoločnosť scelia skôr občianske iniciatívy než súčasná politická reprezentácia. Nádej vidím v možnej snahe pretlačiť experimentálne a viac participatívne formy vládnutia, ktoré na problémy ľudí poukážu jasnejšie ako súčasný systém.
Autor je štátny zamestnanec
