Blokovať prechod na obnoviteľné zdroje energie, marginalizovať dosahy klimatickej krízy, lobovať za záujmy fosílnych gigantov, kriminalizovať klimatické hnutie či len tak trepať do vetra prázdne sľuby na medzinárodných platformách, to všetko je psychicky nesmierne vyčerpávajúca práca. Globálne elity sa jej venujú už celé dekády, preto niet divu, že majú potrebu si raz do roka spraviť luxusný teambuilding, na ktorom práca, relax a zábava splynú v jedno. Dubaj je na podobné akcie doslova stvorený. Vládnuca trieda má v betónovom, na rope plávajúcom raji ideálne podmienky na sektárske uctievanie fetišov rastu a prosperity. Spúšťanie najväčším toboganom, vyvezenie najdlhšou lanovkou, vystúpenie na najvyšší mrakodrap, to všetko sú atrakcie, ktoré si môžu delegáti užiť počas najzbytočnejšej klimatickej konferencie. A čo takto zalyžovať si v klimatizovaných halách uprostred púšte? Nie je táto atrakcia najlepším dôkazom toho, ako hladko sa dá na otepľovanie technologicky adaptovať?
Klimatický samit je tvrdým dramaturgickým orieškom. Potrebujete zaplniť 13 dní panelmi, prejavmi a rokovaniami s tým, že nesmie ani nedopatrením dôjsť k prijatiu nejakého efektívneho riešenia. Zároveň potrebujete navodiť dojem, že práve radikálne riešenia boli prijaté. Ideálne, samozrejme, je, keď z podobného podujatia nevyplynie absolútne nič, čo by mohlo naštrbiť status quo, ktoré predsa väčšinu organizátorov a účastníkov samitu do ich aktuálnych funkcií vynieslo. Len si to skúste. Dohadovať sa dva týždne len o tom, že sa inokedy dohodneme, je obdivuhodný rétorický výkon. Človek by povedal, že intervencie aktivistiek a aktivistov budú vítaným obohatením programu. Avšak, ako nás poučila minuloročná konferencia v Egypte, organizátori tieto ozvláštnenia z neznámych príčin neoceňujú a nevolaných hostí nechávajú násilím vyvádzať zo sály.
Ak má COP28 prebehnúť bez pokrytectva, mal by prvý prijatý záväzok znieť asi takto: Miesta, ako je Dubaj, musia nevyhnutne zmiznúť z povrchu zemského, rovnako ako režimy, ktoré vybudovali svoju autoritársku moc a prosperitu na ťažbe ropy. Dubaj nie je len mesto, je to symbol neudržateľného spôsobu života. Dubaj je bublina rýchleho a na exporte fosílnych palív založeného rastu, nafúknutá uprostred krajiny systematicky porušujúcej ľudské práva. Je to zároveň retrotópia amerického sna, ktorá sama seba nazýva pozitívnou utópiou. Po celom svete má svoje kópie aj predobrazy. Každé moderné mesto – a Bratislava v prvom rade – chce mať svoj Dubaj. Svoju elitnú štvrť z mramoru, skla a betónu. Svoj pamätník akumulácie kapitálu natrený na zeleno. Nejde len o miesto konania samitu. (Spojené arabské emiráty patria k desiatim najväčším svetovým producentom ropy.) Samozrejme, že môžete zorganizovať pietne stretnutie pamätníkov holokaustu v Osvienčime. Problematickejšie už je, keď vyjde najavo, že hlavným organizátorom podujatia je aktívny neonacista. Niečo obdobné sa práve stalo v Dubaji. Pod pláštikom zelenej transformácie sa toho dá prepašovať pomerne dosť, dokonca aj rozširovanie vplyvu ropného biznisu, ako to bravúrne dokázal predseda tohtoročného klimatického samitu, sultán Ahmad al-Džábir, generálny riaditeľ ropnej spoločnosti ADNOC.
Nevkusná groteska mocných
Účasť nášho kultivovaného postfašistického ministra na podobnom podujatí nie je vôbec nepatričná. Taraba na klimatickom samite nebude len korektne trpeným anachronizmom, ale predstaviteľom aktuálneho globálneho trendu. Tento trend je jednoznačný. Prenechať záchranu planéty tým, ktorí profitovali na jej deštrukcii, a aktivistov delegitimizovať a kriminalizovať. Môže si potriasť rukou napríklad s eurokomisárom pre klímu, Wopke Hoekestrom, bývalým manažérom Shellu. COP si žiada tak al-Džábira, Hoekestra a Tarabu, ako aj Guterresa a Čaputovú. Na svoju existenciu potrebuje pragmatikov moci, ktorí sú funkcionármi environmentálnej politiky a popritom sledujú presne opačné ciele. Potrebuje však aj morálne apely a idealizmus, ktorý berie podobné stretnutia vážne a vkladá do nich nádeje, čím ich legitimizuje v očiach verejnosti. COP28 v Dubaji nie je len nevkusnou groteskou mocných, ale aj logickým vyústením novej politickej stratégie, v rámci ktorej rozhovory o náprave škody vedú páchatelia. V minulosti sa protestovalo proti účasti lobistov nadnárodných korporácií na samitoch OSN, pretože ich tam boli stovky aktívne zapojených. Dnes už petrolejoví princovia ani lobistov nepotrebujú, pretože týmto samitom predsedajú sami. Ak sa niečo nezmení, môžeme čakať len radikalizáciu zúfalého ekologického aktivizmu. Pritom, aká vážna je situácia a ako cynicky sa k nej stavia ekonomická a politická moc, môžeme byť radi za atrament vo Fontáne di Trevi či polievku na Slnečniciach namiesto násilných ekoteroristických akcií.
Krátko po mojom narodení v roku 1992 odchádzal môj otec na Samit Zeme do Ria de Janeira. Tu sa naplno hovorilo o potrebe nadnárodnej environmentálnej politiky. Dnes mám 31 rokov a bilancia je taká, že napriek opakujúcim sa klimatickým konferenciám sme v tomto období nielen nezastavili otepľovanie, ale vypustili sme do atmosféry viac CO2 než ľudstvo za celú predchádzajúcu industriálnu éru. Dokonca ani vymenovaním Maroša Šefčoviča za eurokomisára zodpovedného za Európsku zelenú dohodu sa problém globálneho otepľovania nevyriešil. Všetci sme pritom dúfali, že jeho žiarivý úsmev odrazí naspäť do vesmíru dostatok slnečného žiarenia.
Je stále jasnejšie, že environmentálna kríza nie je len externalita, ktorú môžeme odstrániť trhovými mechanizmami, napríklad obchodom s emisnými povolenkami. Nie je to dekadentná fáza civilizácie ani výsledok deštruktívnych pudov ľudského druhu. Nie je to ani generačný konflikt, ako to niekedy rámcuje Gréta. Je to súčasť procesu, v ktorom si kapitalizmus prisvojuje prírodné zdroje a premieňa klímu a celú biosféru. Chápeme už, že nejde o politicky neutrálny jav, s ktorým sa má ľudstvo vysporiadať tak ako napríklad s Covidom, ale že niekto na ničení planéty profituje a niekto tratí. Navyše tí, čo tratia, sú prvými obeťami klimatických katastrof, a tí, čo profitujú, sa pomaly nedajú rozlíšiť od politickej moci, ktorá má ich činnosť regulovať. Sú to konkrétne právne postihnuteľné subjekty, ktoré nesú ťažiskovú zodpovednosť za klimatickú zmenu a z tohto poznania treba vyvodiť dôsledky, ideálne trestnoprávnu zodpovednosť. V žiadnom prípade ich netreba zapájať do rokovaní o zelenšej budúcnosti. Rovnako tí, čo ich jednanie politicky kryli a uľahčovali, nemajú mať priestor na podujatiach tohto typu. Počtom 20 firiem, 20 právnych subjektov, je zodpovedných za 35 % svetových emisií skleníkových plynov, pričom 12 z nich sú štátne firmy. Musíte si vyskúšať klimatický aktivizmus alebo byť obeťou klimatickej zmeny, aby ste priepasť medzi subjektmi a objektmi globálnej moci plne precítili. Klimatická kríza úzko súvisí s niečím, čo sa starosvetsky nazývalo triedne rozdelenie spoločnosti. Kým z nesplnenia globálnych záväzkov a dohôd evidentne neplynú nijaké sankcie ani tresty, za ekologický aktivizmus hrozí väzenie, pokuty, tiahle súdne spory, ujma na zdraví, spoločenská diskreditácia, vyhostenie z krajiny a iné postihy. Aktivistov prenasleduje polícia, fosílne korporácie na nich vymáhajú ušlý zisk, huckajú proti nim médiá a stále častejšie sa zelené aktivistky stávajú terčom novej agresívnej konzervatívnej politiky vzmáhajúcej sa v posledných rokoch po celom svete. Napriek podpore vedcov zelení svoj politický boj prehrávajú, a to nielen u nás. Tí, čo roky verejne tvrdili, že otepľovanie je mýtus, nás náhle v rovnakých médiách sebavedome presviedčajú, že už je neskoro zachraňovať a treba sa len technologicky adaptovať na nové podmienky. Jedným zo štádií psychologického vysporiadania s katastrofou je jej popieranie, čo konzervatívni aj liberálni demagógovia desiatky rokov využívali. Dnes sme sa ocitli v novej fáze, ktorú charakterizuje greenwashing bezprecedentných rozmerov, a podujatia ako COP28 v Dubaji sú pre ňu príznačné. Nepoznám v klimatickom hnutí nikoho, kto by samity ešte bral vážne a očakával od nich niečo iné ako ďalšie tony emisií vypustené vládnymi a súkromnými lietadlami.
Ostrakizmus ako účinný demokratický nástroj?
COP28 nebude iniciátorom radikálnej politickej a ekonomickej zmeny v globálnom meradle. Má toto opulentné stretnutie bohatstva a moci vôbec nejakú súvislosť s klimatickou zmenou? Áno, dosahy COP-u na klímu nie sú zanedbateľné. Jednak je to nákladná organizácia luxusného podujatia, ale aj priame emisie skleníkových plynov spôsobené leteckou dopravou. Po druhé preto, že pod zámienkou záchrany planéty sa tu koná stretnutie veľkých hráčov fosílneho biznisu s politickou mocou, čo je vítaná obchodná príležitosť. Cieľom hosťujúcej krajiny nie je nič iné ako zvýšenie závislosti ostatných štátov od fosílnych palív, čím sa pomaly už ani netají. Politické dosahy COP-u, zdá sa, nezmeníme, ide o utuženie vzťahov medzi štátnikmi a fosílnym biznisom, respektíve o ich zlúčenie do jedného nerozlíšiteľného mocenského aparátu. Pokiaľ ide o priame dosahy COP-u v podobe jeho uhlíkovej stopy, tam vidím veľký priestor na zlepšenie. Prebehlo by to ideálne takto. Prvý deň sa účastníci venujú bezpečnému pristátiu a ukotveniu plachetníc. Nasleduje manuálne a šetrné rozoberanie nosných konštrukcií mrakodrapov rezidenčných štvrtí a obnovenie pôvodného púštneho a morského biotopu na ich mieste. Rozobratý materiál bude následne recyklovaný a použitý pri prestavbe energetickej infraštruktúry Spojených arabských emirátov z fosílnej na obnoviteľné zdroje. Práca sa delí rovnomerne medzi všetkých, do ekológie zbláznených štátnikov a miliardárov, na čo dozerá generálny tajomník OSN osobne. Palmové ostrovy odporúčam rozoberať mechanicky a základy ponechať ako potenciálny biotop podmorských živočíchov a koralov. (Megalomanský projekt umelých koralových útesov plánovaný v Dubaji architektmi zeleného rastu by sa dal lacno a rýchlo realizovať práve počas samitu bez akejkoľvek investície či uhlíkovej stopy.) Teambuilding pokračuje v priľahlých ropných vrtoch odstraňovaním environmentálnej záťaže. Delegáti si prvýkrát vyskúšajú prospešnú kolektívnu prácu v zdravotne závadnom prostredí. Ak by si chcel samit predsa ponechať étos politickej a revolučnej udalosti, navrhujem posledné dni zorganizovať verejný súdny proces s najväčšími znečisťovateľmi planéty, kde sa globálnym online plebiscitom rozhodne, kto musí spolu s Muskom (ten má miesto už rezervované) opustiť navždy túto planétu. Pohon veľkorozmernej vesmírnej rakety použitej pri výkone trestu bude zaručene ekologický a lístok na ňu jednosmerný. Ostrakizmus je účinný demokratický nástroj a polis je dnes globálna. Keď nechcete zdieľať planétu so zvyškom ľudstva a mimo-ľudskou prírodou, nemôžete čakať, že ju bude niekto chcieť zdieľať s vami. Nevnímajte to ako trest. Od detstva ste predsa chceli dobývať vesmír.
Jakub Huba
Autor je potenciálny ekoterorista
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
