Postni to, a nič sa nestane

Ivana Rumanová11. decembra 2023409

„Obrazy sú antipolitické. Ich účelom je zastierať realitu. (…) Pokrok nie je cieľ, pokrok je metóda, ale smerom k čomu vlastne napredujeme? (…) Z ničoho nič sme to zistili. Napredovali sme do obrazu.

Týmito slovami komentoval v roku 1990 filozof Vilém Flusser rolu, ktorú zohrali televízne sprostredkované obrazy v revolučných udalostiach v strednej a východnej Európe na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Jeho prednáška sa uskutočnila počas sympózia s názvom The Media Are With Us!: The Role of Television in the Romanian Revolution, ktoré sa konalo 6. – 7. apríla v Budapešti v kurátorskej koncepcii Keiko Sei a Media Research Foundation.

Flusser v prednáške prevracia klasickú predstavu, podľa ktorej obrazy zachytávajú a dokumentujú politiku. Naopak, politika je vytváraná, aby sa stala obrazom. Neexistuje žiadna realita mimo obrazu a všetka realita je obrazom. Vo Flusserovom ponímaní je toto konštatovanie hlboko desivé: Obrazy chápe ako nabité mágiou, a priori antipolitické, uchopujúce udalosti ako nepredvídateľné happeningy, v ktorých prestáva platiť lineárna kauzalita textu.

Svoju skepsu voči obrazom a ich antipolitickému charakteru vyslovil Flusser v kontexte čerstvého revolučného nadšenia, roztrieštenosti, chaosu, liberalizácie postsocialistických krajín. A tiež v kontexte sympózia, ktorého východiskovým bodom boli nádeje vkladané do nových technológií ako akcelerátorov revolučných hnutí.

„Fórum stratilo zmysel. Pretože všetko putuje z jedného súkromného miesta rovno na iné. Tadiaľ, kde býval verejný, politický priestor, vedú teraz viditeľné alebo neviditeľné káble.“ Flusser tu ešte pred rozšírením internetu, sociálnych médií a masívnou dostupnosťou digitálnych aparátov pomenúva paradox informačnej revolúcie: Vyjsť do verejného priestoru znamená prísť o informácie. Aj to je jedným z antipolitických efektov mediovaných obrazov. Táto prognóza sa však naplnila len čiastočne, respektíve dnes platí len pre určitú triedu, ktorá sa angažuje z pohodlia home-officeov, bez vystavenia sa riziku, násiliu a policajnej brutalite. Na predmestiach však stále horia autá a prebieha masívne zatýkanie.

Nedávne obrazy teroristických útokov v Izraeli a odvtedy kontinuálne prebiehajúcej genocídy v Gaze ma nútia konfrontovať sa s neznesiteľne trápnym podozrením, že som súčasťou bezzubého malomeštiackeho komentovania vojnových hrôz z bezpečného odstupu, ktorým úprimne pohŕdam. Sú tu obrazy nevýslovných hrôz a vojnových zločinov a zároveň vedomie, že jediné, na čo sa zmôžem, je zmena profilovky, príspevok na sociálnej sieti, komentár, ktorý práve píšem, symbolický protest. Šanca, že by niečo zmenili, je mizivá, ale aj tak ich opakujem, z nutkavej potreby „urobiť niečo“, alebo ako formy kolektívnej terapie. To nikomu v Gaze nepomôže.

Okrem mojej osobnej bezmocnosti a neschopnosti urobiť namiesto neuroticky opakovaného „čohosi“ niečo, čo by dávalo zmysel, je tu ďalšia rovina frustrácie. Môj mozog nedokáže spracovať, že obrazy vojnového násilia v Gaze, radikálne porušujúce medzinárodné normy a konvencie, nevyvolávajú žiadne alebo len veľmi opatrné reakcie medzinárodného spoločenstva. Štáty aj nadnárodné celky a organizácie, ktoré samy seba označujú za epicentrá demokracie, civilizovanosti a strážcov ľudských práv, vidia s presnosťou na pixel, čo sa deje, a prizerajú sa tomu. Moment precitnutia, že som ten demokraticko-ľudskoprávny naratív nejako podvedome nekriticky internalizovala, je o to trápnejší, že sa to nestalo prvý-, a zrejme ani poslednýkrát.

„Priamo pod dohľadom televíznych kamier z celého sveta zomrelo 200 000 bosnianskych moslimov a viac ako dva milióny ľudí bolo násilne vysídlených. Dopustilo sa, aby bol zničený štát, ktorý formálne uznalo európske spoločenstvo, ako i Spojené štáty americké […] a Organizácia spojených národov […]. Mierové sily OSN a ich predstavitelia sa prizerali tomuto ničeniu, ponúkajúc ,humanitárnu‘ pomoc a protesty […] medzinárodné spoločenstvo sa nezmohlo na nič iné.“ (David Rieff: Slaughterhouse: Bosnia and the Failure of the West, 1996)

Citát amerického novinára (a syna Susan Sontag) je prevzatý z eseje Publicity and Indifference politológa a literárneho vedca Thomasa Keenana z roku 2002. Keenan v nej analyzuje, akým spôsobom vstúpili nové zobrazovacie technológie do priebehu ozbrojených konfliktov. Vracia sa takisto do raných deväťdesiatych rokov, keď vďaka rozšíreniu digitálnych kamier bolo možné zaznamenávať konflikty v Somálsku, Bosne a Rwande a vysielať ich v televízii takmer v živom prenose. Diváctvo po celom svete bolo konfrontované s obrazmi genocídy, hladomoru, vojnového násilia, ktoré ale nevyvolali relevantné politické reakcie, len humanitárne gestá. Ako je možné, že televízne obrazy dokázali akcelerovať zvrhnutie diktátorského Ceaușescovho režimu v Rumunsku (k čomu sa s nádejou upínalo sympózium The Media Are With Us!), a len o pár rokov neskôr nezmohli obrazy genocídy a hladomoru nič? Možnože preceňujeme moc obrazov, ktorá sa nám zdá samozrejmá, píše Keenan. Možno ale zároveň robíme aj inú chybu, ak od obrazov, ktoré sú podľa Flussera „nabité mágiou“, očakávame lineárnu, politickú kauzalitu. Nedeje sa presne to, ak dnes znovu mylne predpokladáme, že obrazy nevýslovného násilia, ktoré sme naivne považovali za záležitosť nejakej vzdialenej barbarskej minulosti, vyvolajú okamžité politické reakcie? Preto tá nutkavá, neurotická potreba robiť niečo, keď politickí predstavitelia a predstaviteľky nerobia nič? Neupadnúť v takomto nastavení do depresie alebo neurózy by bolo takmer neprirodzené.

„Všetky obrazy nesú znaky voodoo,“ tvrdí Flusser. Ak zdieľame na sieťach ďalšie a ďalšie obrazy vojnových zločinov, takisto sa vlastne rituálne domáhame toho, aby fragment v podobe fotografie alebo videa obsiahol celok vojnového násilia a spätne ho ovplyvnil. Denne na sieťach pribudnú tisíce záberov z Gazy a odpoveďou na ne je ticho. Ako je možné, že niekedy sú médiá s nami, a niekedy len pri tom? Ako to, že v niektorých situáciách zaúčinkuje jeden obraz ako katalyzátor spoločenských a politických pohybov a inokedy sú státisíce iných obrazov ignorované? Lineárna kauzalita pri obrazoch, rovnako ako pri mágii, zlyháva. Filmárka a teoretička Hito Steyerl v diskusnej výmene s Keenanom z roku 2014 pomenúva túto selektívnu responzivitu celkom presne. Nie je však dôsledkom náhodnosti a nepredvídateľnosti magických praktík, ale celkom konkrétnych politických rozhodnutí: „Dokument sám osebe – hoci aj poskytuje dokonalý a nevyvrátiteľný dôkaz – neznamená nič. Ak sa nenájde nikto, kto by bol ochotný stáť za tým, čo tvrdí, začať trestné stíhanie skutkov alebo mu jednoducho venovať pozornosť, jeho existencia nemá žiadny zmysel. Načo sa ním zaoberať, ak sa dôkazy o porušovaní ľudských práv sledujú len vtedy, ak sa o ne začnú zaujímať USA? Ľudia si to uvedomili v deväťdesiatych rokoch – transparentnosť alebo publicita nezmenili nič.“

Namiesto toho, aby obrazy násilia slúžili ako dôkaz a podnet na reakciu, vytvorili novú komoditu na trhu reprezentácií, saturujú a reprodukujú istý typ diváckeho dopytu. Rozšírenie sociálnych médií a s ním spojené uvoľnenie produkcie a distribúcie obrazov mimo televíznych kanálov tento typ disaster voyeurizmu len znásobilo. Daňou za všadeprítomný dohľad nie je len ľahostajnosť, ako sa domnieval Marshall McLuhan, ale aj paranoja, že akýkoľvek obraz môže byť hoax. Obrazy vojnového násilia, ale aj ničivých požiarov, tornád, odlamujúcich sa ľadovcov a ďalších prírodných katastrof spojených s klimatickou krízou sú desivé a strašné, ale zároveň poskytujú opulentný spektákel a zdroj fascinácie. To však iba do chvíle, keď si uvedomíme, že ilúzia bezpečného odstupu, ktorú mediované obrazy vytvárajú, je falošná a neudržateľná. Nič nebráni tomu, aby sme sa samy a sami stali takýmito obrazmi, ktoré možno vzbudia rozruch, ale dosť pravdepodobne len vzniknú, a nikto sa nimi zaoberať nebude. Z ničoho nič sme to zistili – smerujeme do obrazu a sme rovnako bezmocné. Zostáva premyslieť, čo s tým.

Autorka je kultúrna antropologička

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: