Instagramová škola bohatstva

Poznáte lacného Jožka? Tak sa kedysi hovorilo podomovým obchodníkom, ktorí boli vychýrení ponukou všakovakých čačiek a nekvalitných výrobkov. Pokrok však neobišiel ani túto tradičnú živnosť a celý biznis sa posunul od tovarov k službám. Je rok 2026, takže nie na dvere, ale na obrazovky nám vyklopkávajú lacní Jožkovia so svojou ponukou motivačného haraburdia a nie príliš užitočných rád, ako zbohatnúť. Otvorte si Excel a bankovú aplikáciu, skontrolujte aktuálnosť svojich inzerátov na Bazoši – dnes nás totiž čaká finfluencing.

Normalizujme normu

Poznáte to. Hľadáte výsledky semifinále Slovan – VSŽ, Wikipédiou ste sa preklikali od počtu obyvateľov Austrálie ku kuruckým povstaniam alebo len tak obyčajne doomscrollujete. Skrátka nikto nič, a tu zrazu 12-ročný Filip investuje svoje prvé peniaze. 26-ročný Michal je pripravený do konca roka vlastniť desať nehnuteľností. Veronika a Maťo odišli v tridsiatke do dôchodku.

Premýšľate, ako ste premárnili svoju mladosť, najlepší čas investovať. Počas školy ste s kamarátmi a kamarátkami chodili do kina a peniaze od babky ste minuli na bežecké tenisky, zatiaľ čo sa mohli zhodnocovať trebárs v akciách zbrojoviek. Namiesto rozvoja finančnej gramotnosti ste sa učili lužickú srbčinu. Kým ste dobrovoľníčili pri záchrane chátrajúceho kaštieľa, vaši spolužiaci a spolužiačky zo strednej networkovali na neplatenej stáži v londýnskom City. A na vaše názory a životný príbeh – pri všetkej úcte, uznajte sami –  nemôže byť v mediálnom svete nikto zvedavý.

Hlavne nerumádzgajte, že za to môže zlý kapitalizmus. Vzchopte sa, prekrista. Najlepší čas začať investovať bol pri vašom prvom zárobku, druhý najlepší čas je TERAZ. A nevyhovárajte sa na to, že máte málo. Aj euro každý mesiac je lepšie ako nič – babka k babce, budú kapce! „V roku 2026 poďme skúsiť normalizovať varenie si väčšiny jedál doma.“ (40 percent Slovákov si do práce nosí vlastné jedlo, keďže aj denné menu je pre nich pridrahé.) Urobte si audit výdavkov a zistite, na čo míňate zbytočne veľa. Aj prechádzka v prírode vie byť príjemným rande. Naozaj potrebujete až 200 minút do všetkých sietí? Na tie knihy pod stolom aj tak len sadá prach, môžu urobiť radosť niekomu inému. A keď si nákup aspoň chvíľu vopred premyslíte, možno zistíte, že sa bez toho pekného saka predsa len zaobídete. Bohatstvo je návyk, voľba, životný štýl.

Koncept finfluencingu je nasledovný: v mladosti som dokázal(a) zbohatnúť a bohatnem ďalej – ak chceš, naučím ťa, ako na to. Mohla by som byť tvojou sestrou či kamarátkou, mohol by som byť tvojím spolužiakom alebo susedom, ale hlavne som ako TY. Finance Sisters & Finance Bros stelesňujú úspech: sú disciplinovaní, cieľavedomí a pracovití, od nikoho nič nepotrebujú a spoliehajú sa len sami na seba. Prinajmenšom to je ich ideál. Odopierajú si rozmary a s neochvejnou vôľou smerujú za svojím šťastím. A keďže sa o svoje know-how delia s ostatnými, sú ešte aj žičliví. Skrátka, koncentrujú v sebe všetky individualistické cnosti, preto sa tešia mediálnej pozornosti ako príklady hodné nasledovania. Kant by takýto živý kategorický imperatív poprosil o podpis na svoju vychádzkovú palicu.

Šetrenie ako koníček

Filozofia podobných profilov sa dá zhrnúť jednotne a kompaktne: šetriť & investovať. To je viac-menej všetko, viac v tom nehľadajte. Ako konkrétne teda podľa ich odporúčaní zbohatnúť? Odkladať si peniaze. Kupovať menej, ale lepšie. Vedieť, na čo míňam. Nakupovať podľa potreby. Neminúť všetko. Investovať čo najskôr. Kúpu si premyslieť. Predať, čo nepotrebujete. Nepodliehať trendom ani reklame. A tak ďalej.

Poukázaním na generickosť ich tipov & trikov nechcem povedať, že neexistujú ľudia, ktorí robia zlé finančné rozhodnutia.Problém chudoby však nespočíva primárne v tom, že by ľudia nepoznali princípy toho, čo s peniazmi robiť a nerobiť, ale v tom, že ich z rozličných dôvodov nedokážu či nemôžu prakticky uplatňovať. Tuším, že viac ušetrených/zarobených peňazí je lepšie ako menej peňazí. A domnievam sa, že to vie približne 99 percent populácie vo vyššom než školopovinnom veku. Nemôžem si však odkladať peniaze, ak nemám z čoho.

Bohatí si chudobu predstavujú ako problém rozpustilosti: treba si skrátka urobiť v peniazoch poriadok, zdisciplinovať sa a potom možno ušetriť z príjmu v akejkoľvek výške. No, nemožno. Je to urážka ľudí, ktorí bojujú o prežitie z minima. Mnohí z nich nielenže majú, ale aj musia mať podrobný prehľad o svojich výdavkoch, pretože rozpočet majú našponovaný do posledného eura. Chudobnému človeku, ktorý hospodári s elementárnou racionalitou a zodpovednosťou, sa nestrácajú peniaze v impulzívnych nákupoch v obchodných centrách ani pri donáškach jedla k dverám, lebo si ich jednoducho nemôže dovoliť. Počúvať od ľudí žijúcich v dostatku o tom, akými spôsobmi možno šetriť a že je to nevyhnutné, je rovnaká fraška, ako keď vrcholoví politici a političky počas energetickej krízy rozdávali verejnosti rozumy, že treba stiahnuť radiátory a obliecť si svetre. Ľudia žijúci pod hranicou chudoby boli nedobrovoľnými expertmi na ekonomickú efektivitu dávno predtým, než si bársakí finanční mentori a mentorky urobili zo šetrenia a poúčania o ňom adrenalínový šport. Kým pre ľudí za vodou je „no spend challenge“ párdňovým ozvláštnením života a „contentom“ na sociálne siete, pre milión obyvateľov a obyvateliek Slovenska je to často dlhodobá životná realita, ktorou si nevyslúžia nijaké srdiečka na Instagrame, ale moralistické a povýšenecké poúčanie od elity, ako sa proste treba snažiť viac.

Kto porúča komu?

Sám sa ale musím zahamovať. Niektorí finfluenceri kdesi v komentároch občas aj pripustia, že ich rady nie sú pre všetkých. Však viete, tie malé písmenká v televíznej reklame alebo zmluve: Urobíme z vás milionára! (*Len ak ste už miliardárom.) Ale v poriadku, ak je finfluencerka transparentná v podmienkach, za ktorých sú jej odporúčania využiteľné, potom jej nemôžeme vyčítať, že nerozdáva univerzálne múdra. Ak je na sociálnych sieťach dopyt po banalitách typu „ak zarábate dosť na to, aby ste šetrili, šetrite“ – prosím. Ale ešte aj v tomto étose je filozofia „radikálnych šetričov“ a investoriek s dostatkom peňazí psychologicky zaujímavá a ekonomicky paradoxná. „Duch kapitalizmu“ v asketickej protestantskej morálke popísal už Max Weber. Ale ešte pred ním ho výstižne vyjadril Marx v Ekonomicko-filozofických rukopisoch.

V tejto veci sa oplatí dlhší citát: „Čím menej ješ, piješ, čím menej kníh kupuješ, čím menej chodíš do divadla, na ples, do hostinca, čím menej myslíš, miluješ, teoretizuješ, spievaš, maľuješ, píšeš básne atď., tým viac usporíš, o to väčší bude tvoj poklad, ktorý nezožerú ani mole, ani prach, tvoj kapitál. (…) Všetko, čo ekonóm odníma z tvojho života a z tvojej ľudskosti, to všetko ti nahrádza v peniazoch a bohatstve, a všetko, čo nemôžeš ty, zmôžu tvoje peniaze: môžu jesť, môžu piť, môžu chodiť na ples, do divadla, dokážu ti zadovážiť umenie, učenosť, historické vzácnosti, politickú moc (…), môžu cestovať, môžu  ti k tomu všetkému dopomôcť; môžu to všetko kúpiť; sú skutočnou mocou a schopnosťou. No peniaze, ktoré sú týmto všetkým, nechcú stvoriť nič iné než seba (…). Všetky vášne a činnosti musia teda zaniknúť v hrabivosti.“

Samozrejme, keďže finfluencerským revírom sú sociálne siete, nemôžu sa prezentovať len odriekaním: k úspešnému Instagramu patrí aj istý glam. Musí byť jasné, že finfluencerkina sporivosť nie je úzkoprsá – svoje peniaze si dokáže aj užiť, stále nad nimi má kontrolu, stále je ich paňou. Je však niekto, kto svoj život premenil na súvahu výdavkov a výnosov, kto fotografie z výletov použije ako pozadie k investičným tipom, kto by svoje potreby mohol mať dávno bohato nasýtené, ale stále chce viac, ešte pánom peňazí, alebo už ich sluhom?

My šetríme, vy míňajte

Šetrenie „až na kosť“ v záujme vyšších investičných výnosov má priam náboženské kvality. Zmyslom odriekania v tomto živote – prítomnosti – je budúci život v kráľovstve. U kresťaniek v tom Božom, u investorov vo finančnom. V každom prípade je však raj odložený na inokedy. A čím dlhšia a tvrdšia askéza k nemu vedie, tým je hodnotnejší a zaslúženejší. Toľko k vierouke kapitalizmu, hoci jeho zákony sú podstatne svetskejšie. Tým sa dostávame k avizovanému ekonomickému paradoxu finfluencerského kázania o šetrení. Mám ním na mysli to, že rast výnosu z investícií je podmienený rastom spotreby.

Predstavte si, že investujete do akcií automobilky. Finfluencerka vám ale zároveň radí, že aby ste mohli investovať ešte viac, nemali by ste si kupovať nové auto, ale jazdené alebo radšej využívať verejnú dopravu. Lenže ak by sa touto radou riadili v spoločnosti všetci a nové autá by nikto nekupoval, vaša investícia do akcií automobilky by sa zrútila. Samozrejme, zisk sa môže zvyšovať aj zefektívňovaním výroby, ale len po istú hranicu – za ňou je jeho zvyšovanie tak či tak závislé od zvyšovania dopytu. Keď spotreba klesá, hospodársky rast sa spomaľuje. Je to len jedno z mnohých objektívnych protirečení kapitalizmu. Podobne ako to, že vyššia mzda zamestnanca znamená jeho vyššiu kúpyschopnosť, ale zároveň ukrajuje zo zisku zamestnávateľky. Kapitál preto musí náklady vždy externalizovať, preniesť kamsi inam alebo na niekoho iného.

Ak chcete byť bohatí, platí, že čím viac ušetríte, tým viac môžete investovať, a teda aj získať na výnosoch. Zároveň však platí, že výdavky nemôžu minimalizovať všetci, pretože by sa prepadla spotreba a motor ekonomického rastu by sa zadrhol. Z toho vyplýva jediné: pre investorky a investorov je najlepšie, keď oni šetria čo najviac a ostatní čo najviac míňajú. Tým je garantovaný maximálny kapitál na investovanie a zároveň maximálny dopyt na trhu. Kapitalizmus je zo samotnej podstaty exkluzívny: vždy musí z reálnej možnosti zbohatnúť vylúčiť niekoho, kto ponesie príslušné náklady. A ten „niekto“ nie sú len tí najchudobnejší, ale väčšina spoločnosti, na ktorú dopadajú negatívne efekty systému: sociálne problémy, ekologická kríza, rozklad demokracie.

Investorom proti svojej vôli

Nepochopte ma nesprávne: investovanie v kapitalizme je logickým a racionálnym správaním. Nikto nechce, aby jeho peniaze kvôli inflácii stratili hodnotu. A pri predpoklade nekonečného ekonomického rastu je investovanie najlepším spôsobom ich zhodnotenia. Celý problém pochopíme až pri poodstúpení a pohľade zvonku. To, k čomu nás kapitalizmus núti, sú racionálne rozhodnutia v iracionálnom celku: čo najvyššia individuálna efektivita v rámci inefektivity systému ako takého. Z tohto systému pritom zatiaľ nemôžeme vystúpiť úplne, preto je pochopiteľné, že sa aspoň sčasti musíme snažiť zaistiť si akú-takú existenciu v jeho rámci. Ak štát katastrofálne zlyháva v ekonomickej aj sociálnej politike – nie je schopný zabezpečiť občanom riadny prístup k zdravotnej starostlivosti, dôstojné bývanie alebo budúcu výšku dôchodkov garantujúcu plnohodnotný život aj v starobe –, potom svojich občanov a občianky jednoducho núti zabezpečiť si životné potreby popri práci aj investovaním. Nejde pritom o nijaký prírodný zákon, ale o dôsledok konkrétnych politických rozhodnutí (napríklad čiastočnej privatizácie dôchodkového systému), ktoré prijali konkrétni ľudia s konkrétnymi záujmami. O tom inokedy.

Existuje teda zásadný rozdiel medzi investovaním takpovediac z nevyhnutnosti získať či ochrániť aspoň základný životný štandard, a investovaním z nenásytnosti. Ba čo viac, je zásadný rozdiel medzi tým chápať investovanie ako nutné zlo, do ktorého štát núti tých, ktorí si to vôbec môžu dovoliť, pričom ostatných necháva napospas osudu, alebo ako normálnu či dokonca žiaducu podmienku dôstojného života.

Finfluenceri existencialisti

V čomsi sa mi však myšlienkové nastavenie finfluencerov a finfluenceriek skutočne páči. Ide o ich dôraz na slobodnú vôľu. Keď sa ich opýtame, ako ušetriť a z čoho investovať v prípade, že človek pracuje za minimálnu mzdu alebo na radovej pozícii pre štát, zvyčajne nás vyzvú na zmenu zamestnania, sťahovanie či uskromnenie sa. Naša kritika sa im možno nebude páčiť. Čo teda s tým?

Opäť len slobodná vôľa, tentoraz rozhodnúť sa, či človek

a) bude prispievať k normalizácii nespravodlivého systému, vstupovať do verejného priestoru radami, ako sa postarať sám o seba a maximalizovať svoj zisk aj na úkor ostatných, a pokrčí ramenami nad podmienkami, za akých jeho či jej tipy na zbohatnutie (ne)fungujú;

alebo

b) svoj čas, intelekt a peniaze využije v prospech pokroku k férovejšiemu systému, pozdvihovania životnej úrovne celej spoločnosti a zovšeobecnenia podmienok na dobrý život pre každého.

Analogicky to platí aj pre konkrétne médiá, novinárov a novinárky. Všímajte si, komu, v akom pomere a s akou mierou kritickosti dávajú priestor, aby šíril svoje myšlienky, skúsenosti a pohľad na svet. Každý má právo prezentovať sa obsahom a spôsobom, aké uzná za vhodné. Považujem však za dôležité pripomenúť, že šikovnosť a úspech majú viacero podôb a zmysel života môže byť pestrejší, než sa zdá na sociálnych sieťach.

Možno ste už videli ten komiksový obrázok, na ktorom pekne oblečená mama so synom na ulici obchádzajú smetiarske auto a ona mu vraví: „Musíš sa dobre učiť, aby si sa mal lepšie ako oni.“ To je filozofia finfluencerov, investičných mentoriek a pravice vôbec. Svet je neľútostné bojisko. Ak v ňom chceme prežiť, potrebujeme ostré lakte – treba sa skrátka postarať o seba samého a svojich blízkych. A títo finanční guruovia nám povedia, ako na to.

Lenže ten obrázok má ešte jednu verziu, ktorá sa líši len textom v bubline: „Musíš sa dobre učiť, aby sa mali rovnako dobre ako my.“ Privilégium dobrého rodinného zázemia a kvalitného vzdelania totiž človek nemusí využiť len na to, aby do svojho investičného portfólia nazbieral desať bytov a kamarátstvo naučil, ako zo štvortisícového platu vytočiť ďalšie peniaze cez ETF. Môže sa rozhodnúť aj inak. Pracovať v mimovládnom sektore, pre štát alebo odbory, svoj čas venovať skôr spájaniu ľudí než hromadeniu kapitálu, a svoje peniaze využiť na podporu občianskeho združenia alebo politickej strany bojujúcich aj za tých najslabších. A to je – na rozdiel od možnosti šetriť a investovať – skutočne vec slobodnej vôle a hodnotovej voľby.

Autor je postdoktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.