Prečo je v sahelskej Afrike toľko pučov. Mali, Burkina Faso, Guinea, Niger

„Priveľa štátnych prevratov,” skonštatovala senegalská ministerka zahraničných vecí Aïssata Tall Sall. Vojenská vzbura v Niamey (hlavné mesto Nigeru – pozn. red.) vyvolala rozruch nielen v Afrike, ale i vo svete. Niger je totiž kľúčovou krajinou v boji proti islamskému džihádizmu v Saheli. Navyše, krajiny v regióne začali pomaly ale isto svoje postoje k demokracii a k Západu prehodnocovať.

Komentátori politických udalostí sú zmätení. Na opísanie tohto turbulentného stavu používajú medicínske termíny ako „epidémia” či „nákaza”. Od roku 2020 sa v sahelskej Afrike uskutočnilo šesť štátnych prevratov: dvakrát v Mali a v Burkinao Faso, jedenkrát v Guinei a v Nigeri. Čo spôsobilo takúto reťazovú reakciu? V prípade Mali a Burkina Faso zasiahla armáda kvôli nárastu terorizmu a vnútorných politických konfliktov. V Nigeri v poslednej dobe však počet džihádistických útokov skôr klesal. Konakry (hlavné mesto Guinei – pozn. red.) síce tiež nečelí bezprostrednej hrozbe islamistov, no vojenskí rebeli zosadili prezidenta Alpha Condého, ktorý sa v roku 2021 (protiústavne) zmocnil úradu tretíkrát za sebou.

Politológ Yvan Guichaoua tvrdí, že napriek rôznym regionálnym špecifikám majú všetky prevraty spoločné to, že ich zorganizovali populisti.¹ Kamerunský politológ Achille Mbembe za nimi vidí najmä snahu o nastolenie izolacionizmu.² Pučisti odsudzujú zahraničné zásahy do vnútorných záležitostí ich krajín; nielen kvôli ich neoprávnenosti, ale aj kvôli neefektívnosti. „Nespoliehajte sa na nikoho okrem nás,” vyhlásil v prejave z 21. októbra 2022 kapitán Ibrahim Traoré, poprevratový vodca v Burkina Faso. Podobne sa počas návštevy Moskvy (13. august 2023) vyjadril aj malijský plukovník a minister obrany Sadio Camara: „Náš ľud sa rozhodol, že si bude vládnuť sám a bude budovať nezávislosť a spojenectvá so spoľahlivejšími partnermi.” Ruské vplyvy či kríza francúzskeho imperializmu (faktory, ktoré uvádza ekonóm Ndongo Samba) však nie sú jedinými príčinami nedávnych udalostí.

Séria prevratov v Saheli ukončila desaťročné obdobie, v ktorom záštitu nad bezpečnosťou v regióne zabezpečovali Francúzsko a OSN. „Sahelské štáty preberajú iniciatívu”, konštatuje Jean-Hervé Jézéquel, sahelský riaditeľ International Crisis Group. Končí sa zároveň aj (dlhodobejšia) éra demokratizačných procesov, ktorá sa začala po ukončení studenej vojny v roku 1991. „Autoritársky regres” (slovami senegalského politológa Gillesa Yabiho) sa rozširuje aj mimo oblasť frankofónnej Afriky (krvavé represie v Etiópii, nekonečná povolebná kríza v Keni, občianska vojna v Sudáne). Rastú obavy z toho, že sa pučisti v západnej Afrike združia do „vzbúreneckých kartelov”, čo by mohlo byť „zlomovým okamihom” pre celý africký subregión, myslí si Bakary Sambe, riaditeľ Timbuktu Institute.³

Pozorovateľov týchto zmien ohromuje dramatický spôsob, akým Sahel otvára novú kapitolu svojich dejín. Prevrat v Nigeri (28. júl) má aj oportunistický rozmer: vzbúrení dôstojníci napodobnili to, čo sa odohráva aj v iných afrických či svetových krajinách, išlo im ale hlavne o ochranu ich korporátnych záujmov. Destabilizovaný africký subregión možno vnímať ako skoncentrovanú verziu geopolitického preskupovania prebiehajúceho na celosvetovej úrovni. „Neosuverenizmus” vojenských režimov pripomína situáciu v mnohých iných štátoch presadzujúcich svojbytnú zahraničnú politiku (Turecko, Saudská Arábia, Južná Afrika a ďalšie). Vojenské junty sú len ďalším avatarom krízy demokracie a globálneho vzostupu autoritárskych vodcov. Nepokoje, ktoré v Saheli vypukli, odrážajú zlyhanie medzinárodných bezpečnostných záruk, ako aj pokles popularity Francúzska na úkor Spojených štátov (tie sú po prevrate v Nigeri veľmi aktívne), Číny a Ruska, čo poukazuje na prebiehajúcu rekonfiguráciu medzinárodných vzťahov.⁴

Puč môže byť v tomto kontexte spôsob, ako sa vysporiadať s krízou politickej moci či demokracie. Vojenskí povstalci sa snažia (aj keď len v krátkodobom horizonte) zmierniť napätie a konflikty tým, že prevezmú všetkú moc. Militantní povstalci reagujú na krízy spôsobené slabou efektívnosťou inštitúcií a štátu ako takého. V sahelských krajinách sa vojenské prevraty prezentujú ako riešenie bezpečnostných hrozieb, ktoré civilné zložky eliminovať nedokážu. „Sklopili sme uši a podporili prevraty v Mali, Guinei a Burkina Faso, pretože boli z istého hľadiska oprávnené. Politici už nemali kontrolu nad ničím,”⁵ pripúšťa guinejský spisovateľ Tierno Monénembo. Paradoxom však je, že armády sahelského subregiónu – samy poznačené korupciou a aférami – nepreukázali účinnosť ani profesionalitu, o čom svedčia aj mnohé „prešľapy” v ich boji proti terorizmu. Okrem toho nie je jasné, kedy chcú prechodné režimy spustiť demokratizačné procesy.

Ako však demokratizovať štáty, ktorých existencia bola doteraz závislá od iných krajín? Vlastné finančné zdroje predstavujú iba 45 % verejného rozpočtu Nigeru.⁶ Krajiny dlhodobo oslabuje chudoba a majetková nerovnosť. Niger sa zapojil do budovania Transsaharského plynovodu (čím sa pripojil k Alžírsku a Nigérii), ktorý bude zásobovať južnú Európu cez Stredozemné more. Nové finančné príležitosti samozrejme vítajú aj vojenskí dôstojníci. V indexe ľudského rozvoja je však krajina na 189 mieste zo 191⁷ a trápi ju ekonomický regres spôsobený pandémiou Covid-19 a sankciami uvalenými na Rusko. Krajina je tretím najväčším producentom uránu, no 85 % jej obyvateľov nemá elektrinu. Vláda pritom verejne deklarovala boj proti zneužívaniu štátnej moci, čo predošlý prezident Mohamed Bazoum demonštroval tým, že dal zatknúť bývalého riaditeľa dopravných služieb Ibrahima Moussa (známeho aj pod menom Ibou Karadjé) kvôli sprenevere verejných financií. Na pozadí finančných nerovností a v mene boja proti korupcii či iredentizmu (úsilie Touaregov získať autonómiu), sa v Nigeri od čias jeho samostatnosti uskutočnili štyri prevraty: v rokoch 1974, 1996, 1999, 2010 a zmarený pokus v roku 2021.

Súhlas, strach alebo fatalizmus?

Zdá sa, že miestni obyvatelia s prevratmi postupne súhlasia (nedávnymi príkladmi sú Burkina Faso či Mali), a to aj napriek tomu, že na sociálnych sieťach bývajú sprevádzané manipuláciami a nenávistnou demagógiou. Samozrejme, dôvodom nemusí byť len presvedčenie, ale aj strach či beznádej. Demonštrácie na podporu prezidenta Bazouma boli napríklad hneď v zárodku potlačené (desiatky zatknutí, zastrašovanie, útoky na novinárov). Napriek tomu možno konštatovať, že demokracia na spôsob, akým ju praktizujú miestni lídri a organizácie, sa osvedčuje. Po prevrate v Niamey sa v Afrike začalo intenzívne diskutovať o výhodách a nevýhodách „importovaného politického systému”.⁸ Alioune Tine, riaditeľ Africajom Center (africký think tank orientovaný na leadership, životné prostredie a diplomaciu – pozn. red.), na sieti X vyhlásil: „Rozhodne by sme náš región mali zbaviť pučov. No zároveň musíme odstrániť aj príčiny, ktoré k nim vedú, ako je zlé spravovanie vecí verejných, korupcia či beztrestnosť”. Pučisti na tieto problémy reagujú a vďaka podpore ulice, mladých ľudí, náboženských autorít či náčelníkov kmeňov sa dožadujú legitimity.

V Saheli začal byť terorizmus vážnym problémom po útoku vojsk NATO na Lýbiu (2011), a tiež po páde Islamského štátu v Sýrii a Iraku (2019), keď sa toto hnutie rozptýlilo do lokálnych ohnísk. Metódy džihádistov sú rýchle a drastické; vedia nastoliť poriadok na ruinách zničeného štátu. Zavádzajú zákony, ochraňujú podnikateľov, urovnávajú územné konflikty, otvárajú školy (samozrejme, podľa zákonov šarie, čo diskriminuje ženy). „Úspech džihádistov stojí na dvoch navzájom prepojených pilieroch: terore a kritickej absencii verejných služieb,” vysvetľuje sociológ Jean-Pierre Olivier de Sardan. „Ak chcú získať legitimitu, je pre nich kľúčové, aby poskytli obyvateľom efektívne a dlhodobé záruky bezpečnosti.”⁹

Bezpečnostné opatrenia v regióne, ktoré zavádzalo Francúzsko, skončili neúspechom, aj keď treba dodať, že od roku 2014 sa vďaka nim podarilo eliminovať stovky teroristov.¹⁰ Paríž z toho nebol ochotný vyvodiť dôsledky, čo viedlo k rozšíreniu nepokojov aj do Nigeru.¹¹ Ďalším problémom je, že dlhodobá prítomnosť cudzích armád vytvára v krajinách šedú ekonomiku, ktorá oslabuje verejný rozpočet a prehlbuje sociálne rozdiely na lokálnej úrovni. Zahraničné mocnosti (v tomto prípade najmä Francúzsko) arogantne diktujú cudzím krajinám svoje vízie a stratégie bez toho, aby preverovali ich reálnu účinnosť, čo len stupňuje hnev vojenských veliteľov. Bez ohľadu na koloniálne či postkoloniálne záväzky, ktoré Francúzsko pociťuje, sa v skutočnosti stalo symbolom vnucovaného a nefektívneho medzinárodného systému. Pučisti z týchto nálad profitujú. Zavádzajú politiku neosuverenizmu a uzatvárajú (ako napríklad v Mali) štedré zmluvy s Čínou alebo s milíciami Wagnerovej skupiny.¹²

Neúspech v boji proti terorizmu sa pripisuje medzinárodnému spoločenstvu; teda Západu, ktorého morálna autorita klesá. Bamako napríklad požiadalo o odchod Multidimenzionálnej integrovanej stabilizačnej misie (Minusma) založenej Organizáciou spojených národov. Kríza legitimity multilaterálnych organizácií zasiahla aj Africkú úniu a Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (CEDEAO, angl. skr. ECOWAS – pozn. red.). Ich zapálené prejavy, rovnako ako sankcie, ktoré zavádzajú, považujú obyvatelia sahelských krajín za umelé a nespravodlivé. Sankcie penalizujú bežných ľudí ešte viac ako junty, ktoré zatvárajú hranice a blokujú obchod. Voči bezpečnostným hrozbám bola Africká únia navyše vždy bezmocná.¹³ Často citovaným príkladom sú Západoafrické intervenčné zbory (ECOMOG) vytvorené Hospodárskym spoločenstvom západoafrických štátov a riadené Nigériou. Ich misia v Sierra Leone (1990 – 1997) bola úspešná, ale organizácia sa skompromitovala kvôli odsúdeniam bez predchádzajúcich riadnych súdnych procesov. Hospodárske spoločenstvo tiež nikdy nevyvíjalo tlak na prezidentov, ktorí sa pokúšali o tretí – protiústavný – mandát vo funkcii (Alassane Outtara v Pobreží slonoviny, Alpha Condé v Guinei a ďalší).

Bábkové režimy Západu

„Hospodárske spoločenstvo zlyhalo v dvoch dôležitých oblastiach,” poznamenáva Seidik Abba, novinár zo Stredoafrickej republiky. „Nevenovalo sa prevencii proti štátnym prevratom (Guinea, Mali) a nereagovalo na bezpečnostné riziká.”¹⁴ Organizácia sa v súčasnosti začala „prebúdzať”, a to práve kvôli rizikovej situácii v regióne, ale aj vďaka jej predsedovi, Nigérijčanovi Bolovi Tinubuovi. Toho motivujú interné politické procesy, ako aj udržanie statusu kontinentálnej mocnosti, ktorý Nigéria v regióne má. Otázka vojenských intervencií ostáva chúlostivá a rozdeľuje kontinent. Nikto verejne nepresadzuje toto riešenie, azda s výnimkou Kapverd a vedúcich predstaviteľov Hospodárskeho spoločenstva (organizácia už prišla o štyri poprevratové krajiny, ktoré suspendovala). Tí poslední sa však musia vysporiadať s vnútornými prekážkami vo svojich krajinách (parlament, médiá). Africká únia sa k týmto zámerom vyjadrila iba opatrne, tvrdením, že ich „registruje”, avšak razí naďalej diplomatickú cestu. Okolité krajiny ako Alžírsko a Čad sú zdržanlivé. Akákoľvek vojenská operácia je riziková, najmä, ak by zasiahla civilné územia. Obyvatelia Niamey – mesta, ktoré už ovládla opozícia pod Bazoumovým vedením – napríklad podporujú Národnú radu pre ochranu krajiny založenú povstalcami.

Zoči-voči hrozbám vojenskej intervencie je politická rétorika pučistov nejasná – prevažujú patriotické slogany a „pragmatický panafrikanizmus” (slová guinejského plukovníka Mamadi Doumbouya). Povstalcom sa ale darí robiť politiku, ktorá komunikuje symbolické odkazy. Príkladom je odstúpenie od rozpočtovej dohody s Francúzskom v Burkina Faso či štátom nariadené developerské projekty týkajúce sa zahraničných firiem pôsobiacich v Guinei (čo má posilniť aj lokálne spracovanie nerastných surovín). Využijú pučisti štátne príjmy na budovanie krajiny a na „vnútorný rozvoj”, ako sa vyjadrili plukovník Doumbouya a jeho náprotivok v Burkina Faso, alebo ich zneužijú na vlastné ciele? Na rusko-africkom samite v Petrohrade (júl 2023) na seba upriamil pozornosť burkinský prezident Traoré, ktorý vodcom afrických štátov adresoval tvrdú kritiku za ich „ožobračovanie” ľudu napriek bohatým zdrojom nerastných surovín. „Otrok, ktorý sa nebúri, nie je hodný súcitu,” vyhlásil. „Africká únia musí prestať obviňovať Afričanov za to, že sa rozhodli vzbúriť proti bábkovým režimom Západu.” Traoré sa necháva prirovnávať k Thomasovi Sankarovi (niekdajšiemu burkinskému prezidentovi a slávnemu bojovníkovi proti kolonializmu – pozn. red.), po ktorom začal nosiť aj červenú baretku. Bude chcieť tiež podľa jeho vzoru reformovať medzinárodnú deľbu práce, aby sa Afrika vymanila z pozície podriadeného kontinentu? Mimochodom, nigerský premiér Ali Lamine Zeine (menovaný Národnou radou pre ochranu krajiny) je ekonóm, ktorý zastupuje svoju krajinu v Africkej rozvojovej banke a ktorý inicioval dialóg s medzinárodnými finančnými inštitúciami počas prvej dekády 21. storočia. Vtedy však obhajoval politiku, ktorá mladým africkým štátom veľmi nepomáhala…

Autorka je francúzska novinárka špecializujúca sa na európske inštitúcie a Afriku, členka redakčnej rady a správnej rady Le Monde diplomatique.

Preložil Peter Žiak

1. France Culture, 10. august 2023. ↩︎
2. Clarisse Juompan-Yakam, « Achille Mbembe : “La critique de la Françafrique est devenue le masque d’une indigence intellectuelle” », Jeune Afrique, Paris, 9. august 2023. ↩︎
3. Oumar Kandé, « Situation au Niger, intervention de la Cedeao, sécurité au Sahel : l’analyse de Bakary Sambde de Timbuktu Institute », 11. august 2023, www.leral.net. ↩︎
4. Pozri « La guerre en Ukraine vue d’Afrique », Le Monde diplomatique, február 2023 ↩︎
5. Tierno Monénembo, « Au Sahel, la guerre froide deviendra chaude », Le Point Afrique, Paris, 18. august 2023 ↩︎
6. « Rapport provisoire d’exécution du budget de l’État à fin mars 2023 », Ministerstvo nigerských financií, www.finance.gouv.ne ↩︎
7. « Rapport sur le développement humain 2021/2022. Temps incertains, vies bouleversées : façonner notre avenir dans un monde en mutation », Rozvojový program Spojených národov (UNDP), 2022, www.undp.org ↩︎
8. Gilles Olakounlé Yabi, « L’inconsistance du procès de la démocratie après chaque coup d’État en Afrique de l’Ouest », West African Think Tank, 11. august 2023, www.wathi.org ↩︎
9. Jean-Pierre Olivier de Sardan, « Une sécurisation au service du peuple est-elle possible au Sahel ? », 15. marec 2023, www.wathi.org ↩︎
10. Marc Antoine Pérouse de Montclos, Une guerre perdue. La France au Sahel, Jean-Claude Lattès, Paris, 2020. ↩︎
11. Pozri Rémi Carayol, « La France partie pour rester au Sahel », Le Monde diplomatique, marec 2023. ↩︎
12. Pozri Philippe Leymarie, « Le temps des mercenaires », Le Monde diplomatique, august 2023. ↩︎
13. Hubert Kinkoh, « Why aren’t more African Union decisions on security implemented? » Institute for Security Studies, 17. august 2023, https://issafrica.org. ↩︎
14. « Le point sur la situation au Niger depuis deux semaines », Brut Afrique, 8. august 2023, www.brut.media. ↩︎