Nekompetentnosť, bossing a strata partnerstiev. Čo sa deje v Slovenskom literárnom centre?

Tomáš Hučko19. júna 202368049

Literárna obec na Slovensku je veľmi malá, dá sa povedať, že takmer všetci jej aktéri a aktérky sa poznajú a informácie v nej sa šíria veľmi rýchlo. To má svoje pozitíva i negatíva, výhodou je, že obec vie v prípadoch núdze prejaviť solidaritu, nevýhodou to, že informácie kolujúce v uzavretom okruhu sú občas skreslené, ako v detskej hre na telefón. Keď som v jednej dobe čoraz častejšie počúval kritické ohlasy na vedenie Slovenského literárneho centra, rozhodol som sa na to viacerých ľudí vrátane riaditeľa tejto inštitúcie spýtať a zistiť, čo je na tej kritike pravdy.

Slovenské literárne centrum (SLC), svojho času ešte pod názvom Literárne informačné centrum (LIC), viedla od roku 2012 až do roku 2021 prekladateľka Miroslava Vallová. Počas jej vedenia dosiahla táto inštitúcia viacero úspechov, medzi nimi čestné hosťovanie Slovenska na literárnom veľtrhu Salon du Livre v Paríži. Myslím, že bez preháňania možno tvrdiť, že M. Vallová bola v kultúrnej obci rešpektovaná a obľúbená. Keď sa rozhodla svoje pôsobenie v LIC ukončiť, bolo jasné, že latka je nastavená vysoko.

Prvé kolo výberového konania, do ktorého sa prihlásil len jeden nekvalifikovaný kandidát, dopadlo neúspešne, druhé, v ktorom sa predstavili už štyria silní kandidáti a kandidátky, pôsobilo oveľa lepšie. Z tohto výberového konania vyšiel úspešne Pavel Sibyla, bývalý novinár a riaditeľ Nadácie Zastavme korupciu, ktorý mal podľa komisie najpresvedčivejšiu prezentáciu.

Veľké očakávania

Očakávania boli prirodzene veľké, a to nielen od širšej kultúrnej verejnosti, ale najmä od zamestnancov a zamestnankýň samotnej inštitúcie. „Prijali sme ho s obrovskými nádejami, a keďže prichádzal z inej brandže, všetci sme verili, že inštitúciu niekam posunie. Rýchlo sa však ukázalo, že to tak nie je,“ hovorí Petra Mikulášová, bývalá vedúca oddelenia zahraničných projektov SLC. Mikulášová dostala ponuku pracovať na zahraničnom oddelení ešte v roku 2020 od Miroslavy Vallovej. V tom čase žila už dvanásty rok v Nórsku, okrem iného tam viedla projekty zamerané na sociálnu inklúziu, učila nórčinu, prekladala a tlmočila. „Mirka Vallová mi povedala, že na mňa počkajú pol roka, kým sa presťahujem s tromi malými deťmi na Slovensko. Koncom augusta sme to teda spravili a v septembri som nastúpila. Vďaka tomu, že ovládam päť jazykov, na zahraničnom oddelení som mala na starosti Nemecko, Pobaltie a celý sever, neskôr aj Taliansko a hispánske krajiny. Za SLC som tiež zastrešovala Deň slovenskej kultúry v Osle a pôsobila aj ako projektová manažérka na projektoch z nórskych fondov, v ktorých je LIC partnerom. Vedúcou oddelenia som sa stala po nástupe nového riaditeľa vo februári 2022. Obišiel však vtedajšiu vedúcu oddelenia Mirku Bilačičovú a kolektívu i jej samej to oznámil už ako hotovú vec,“ spomína Mikulášová. Problémy s komunikáciou s novým vedením začala vnímať už skôr, prvýkrát na stretnutí k rozpočtu na rok 2022: „Mali sme v ňom niekoľko rozrobených projektov ešte z predošlého roka, na ktorých sme dlhodobo pracovali. Jedným z nich bol napríklad renomovaný festival frankofónnej literatúry Cap à l’Est, ktorý má na Slovensku dvadsaťročnú tradíciu. Toto mal byť posledný, jubilejný ročník, na ktorý sme ešte za bývalého vedenia vyčlenili podporu. Nový riaditeľ však bez udania dôvodu vyhlásil, že festival nepodporíme, hoci sme sa mu snažili vysvetliť, že je to podujatie, ktoré si zaslúži úctu, najmä keď ide o posledný ročník. Po niekoľkých mesiacoch presviedčania nakoniec riaditeľ súhlasil s podporou, hoci výrazne zníženou.“

„Zlomové bolo asi stretnutie v máji 2022, kde sa prvýkrát konečne stretol so všetkými zamestnancami a zamestnankyňami. Očakávali sme, že nám predstaví svoju víziu organizácie. Prečítal nám tam však len body, ktoré sú bežne dostupné na našom webe a ktoré opisujú našu činnosť. Ďalší problém nastal v lete, keď sme zostavovali katalóg Books from Slovakia, katalóg slovenskej literatúry pre zahraničie. Oznámil nám, že ten či onen autor/-ka tam proste nebude, hoci sme mu tvrdili, že to sú kvalitní autori, ktorí si tam miesto nepochybne zaslúžia. Pred kolektívom som sa ho teda spýtala, prečo tam daného autora/-ku nechce a či ich vôbec čítal. Povedal, že síce nečítal, ale chce tam iné autorky, zodvihol sa a z porady odišiel.“

Podľa Mikulášovej i jej kolegyne zo zahraničného oddelenia, Miliny Svítkovej, riaditeľ z podobných problémových situácií často odchádzal, prípadne sa s kolektívom odmietol stretnúť, ako to bolo napríklad po kauze s Anastasiou Kuzminovou (Pavel Sibyla vtedy reagoval na sociálnej sieti na správu o slovenskej športovkyni komentárom „Excuse my french, but: Piča.“), ktorú najmä ženská časť kolektívu vnímala ako veľmi zraňujúcu. Podobný nesúhlas vyvolal u viacerých kolegýň ďalší Sibylov status na sociálnej sieti, v ktorom píše: „Takmer vždy, keď pozerám na RTVS Góly-body-sekundy, cítim sa ponížený a urazený, lebo niekto v televízii si o mne myslí, že ak mám rád šport, potom sa určite chcem pozerať na Mariannu Ďurianovú nastajlovanú ako ruskú luxusnú prostitútku. Nie, nechcem. Ani platiť vizážistku, ktorá sa každý večer stará o túto reklamu na MILF porno.“

Onedlho Mikulášová o svoje miesto vedúcej prišla: „Z pozície ma odvolal rovnakým štýlom, akým ma do nej dosadil, za mojím chrbtom sa dohodol s kolegyňou, ktorá bola pôvodne vedúca, a mne už len oznámil výsledok. Dodatočne to odôvodnil tým, že som nekompetentná. V lete ma prestal aj zdraviť. Rozprávala som sa s advokátom o praktikách, ktoré k zamestnancom a zamestnankyniam riaditeľ uplatňoval, a ten mi potvrdil, že ide o šikanu a bossing, neboli dodržané základné zásady definované v etickom kódexe štátneho zamestnanca. Na stretnutiach s personálom sa nemiestne vyjadroval aj o iných spolupracovníčkach, napríklad o Simone Fochlerovej, riaditeľke ceny Anasoft litera, ako o „tej, ktorá spôsobila celý humbug“ okolo ceny René.

Vtedy sa Mikulášová a viacerí jej kolegovia a kolegyne rozhodli konať. Na jeseň prebehlo stretnutie všetkých zamestnancov, potom čo bez konzultácie s kolektívom riaditeľ zmenil pracovnú štruktúru inštitúcie. Spomína naň aj Matej Rumanovský, spisovateľ a vtedajší vedúci sekcie marketingu a PR: „V rámci novej štruktúry napríklad zrušil marketingové oddelenie a mňa preradil pod domáce oddelenie, hoci veľa práce som robil so zahraničným. Na tom stretnutí vtedy boli úplne všetci zamestnanci, dvadsaťdva či dvadsaťtri ľudí, a vyjadrili sme tam spolu znepokojenie nad tým, kam inštitúcia smeruje. Pri otázke, kto cíti, že vo vedení inštitúcie je problém, sa zdvihli všetky ruky! Časť ľudí chcela problém riešiť oficiálnym podnetom na odvolanie vedenia, iní premýšľali, ako sa v tomto novom systéme naučiť fungovať, k jasnému stanovisku sme teda nakoniec nedospeli.“

Časť z nich poslala na Ministerstvo kultúry SR list upozorňujúci na problémy s vedením. Podpísali ho šiesti zamestnanci, odvtedy zo SLC odišli už štyria z nich, hovorí Mikulášová. „Z odborného tímu dvanástich ľudí odišlo dodnes sedem,“ uzatvára. P. Sibyla ale problém s fluktuáciou kľúčových zamestnancov nevidí: „Kľúčoví ľudia, ktorí odišli, boli len dvaja, Soňa Uriková a Tina Sikorová Čorná. Tina chcela odísť a venovať sa inej práci ešte pred mojím príchodom, Soňa zdôvodnila svoje rozhodnutie únavou a ponukou lepšie platenej práce.“

Vlastnou hlavou

Ďalšou zamestnankyňou, ktorá pre nezhody s riaditeľom SLC opustila, je prekladateľka Milina Svítková. V októbri 2021 nastúpila na zahraničné oddelenie, venovala sa exportu slovenskej literatúry do zahraničia, ale starala sa aj o vyšehradské literárne štipendium či spravovanie webovej stránky v anglickom jazyku. Aj ona sa z príchodu nového riaditeľa tešila. „Mala som veľké očakávania, čo sa s príchodom nového vedenia zmení, ale v tomto smere sa nič neudialo, prinieslo to len chaos a neistotu. Vnímala som, že tam chýba nejaký cieľ, zameranie, zámer tejto inštitúcie. Po nástupe vedenia sme sa dožadovali stretnutia s celým kolektívom, dočkali sme sa ho až v máji 2022, no ani tam sme sa o vízii inštitúcie nič nové nedozvedeli. Nemali sme jasne definované ciele nášho oddelenia. Napriek tomu sa od nás riaditeľ nechcel ničomu učiť, prijať naše názory, k mnohým veciam mal vlastný vyhranený postoj, ktorý presadzoval, bez ohľadu na históriu inštitúcie či naše skúsenosti. Bolo to nekompetentné zasahovanie do praxe, ktorú sme na základe skúseností vyhodnotili ako najlepšiu. To neustále spochybňovanie našej odbornosti a obhajovanie sa bolo veľmi únavné,“ komentuje situáciu Svitková.

Ďalším prípadom, kedy bol názor zahraničného oddelenia ignorovaný, bolo hosťovanie SLC na mexickom knižnom veľtrhu v meste Guadalajara. „Nevideli sme v tom zmysel, tvrdili sme, že naša účasť vo veľkom stánku Európskej únie nám neprinesie želaný úspech a bude nás veľa stáť. Upozorňovali sme aj na to, že v tomto prípade nemáme vhodný „vývozný artikel“, žiaden preklad nášho diela do španielčiny, ktoré aspoň nejako rezonuje v hispánskom svete. Vysvetľovali sme, že ak sa chceme začať zameriavať na hispánsky svet, bolo by lepšie začať v Európe, napríklad na niektorom zo španielskych festivalov, čo je logisticky oveľa prístupnejšie, a takisto treba na takomto cieli dlhodobo pracovať, pripraviť preklady, kontaktovať tamojšiu literárnu obec. Riaditeľ však naše názory opäť nepočúval. Na moje prekvapenie som sa neskôr dozvedela, že naša inštitúcia už s veľtrhom komunikuje, hoci o tom naše oddelenie vôbec nevedelo, riaditeľ tým poveril nejakého externého človeka,“ hodnotí.

Na veľtrh v Gualadajare som sa spýtal aj riaditeľa P. Sibylu. „Druhého najväčšieho knižného veľtrhu na svete v Guadalajare máme ambíciu zúčastniť sa z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že tento rok bude čestným hosťom veľtrhu Európska únia, a keďže sme členskou krajinou a všetky na veľtrhu budú, nie je dôvod, aby Slovensko ostalo doma. Druhým dôvodom je ambícia presadiť slovenskú literatúru na hispánskom, latinskoamerickom a lusofónnom trhu výraznejšie než doteraz, a Guadalajara má byť odrazovým mostíkom k tomuto cieľu,“ vysvetľuje riaditeľ SLC.

Svítková sa nakoniec rozhodla z inštitúcie odísť. Do výpovede uviedla, že dôvodom jej odchodu je neodborný a nerešpektujúci prístup vedenia, žiadnej reakcie sa však nedočkala. To sa zhoduje aj s dôvodmi odchodu Petry Mikulášovej, ktoré zneli: „Toto rozhodnutie je vyjadrením môjho protestu proti spôsobu vedenia organizácie novým riaditeľom a jeho dešpektu voči kompetentnosti zamestnancov.“

Ak chceš, aby sme zostali kamaráti

Pri odchode zamestnancov zo SLC sa opakovane stretávam s tými istými dôvodmi: nekompetentnosť, zasahovanie do expertnej práce, neprofesionálna komunikácia. Obdobnú skúsenosť má aj Matej Rumanovský, v súčasnosti šéfredaktor literárneho mesačníka Romboid. „Začiatkom roka 2022 prebehlo na pozíciu PR a marketing výberové konanie, ktorého som sa nezúčastnil, no keď v ňom nikoho nevybrali, riaditeľ sa mi ozval s ponukou. Mal som na starosti sociálne siete, komunikáciu s médiami, prípravu tlačových správ. Hneď na začiatku ma prekvapilo, že hoci sme sa pevne dohodli na platových podmienkach, deň pred nástupom mi riaditeľ poslal e-mail, v ktorom mi len sucho oznámil, že plat bude nižší, než bola dohoda.“

Rumanovský napriek tomu do práce nastúpil. „Mal som sľúbenú pomerne voľnú ruku v tvorbe marketingového obsahu, veľmi skoro sa však ukázalo, že keď som niečo navrhol, riaditeľ prišiel so svojím názorom, ktorý napriek mojim odporúčaniam presadil. Rýchlo som pochopil, že nehľadal človeka s vlastnými nápadmi, iba niekoho, kto bude vykonávať jeho pokyny. Po čase už sa naša mailová komunikácia, v ktorej som chcel ponúknuť nejaký nápad, zmenila z jeho strany na vety ako –ak chceš, aby sme boli kamaráti, proste sprav to či ono.“

Komunikácia, tak ako v prípade iných zamestnankýň inštitúcie, sa rýchlo dostala na bod mrazu. „Pracoval som tam do konca roka, ale ku koncu bola naša komunikácia minimálna, prestal ma zdraviť a už mi len posielal hotové statusy aj s fotkami, a všetko muselo ísť von tak, ako to on sám pripravil. Keď sa spustila kauza okolo ceny René, na sociálne siete zavesil svoju reakciu, ktorú so mnou nekonzultoval, a ďalej sa tomu nevenoval. Prosil som ho, aby sme na kritické reakcie mnohých ľudí z literárnej obce pod statusom nejako jasne reagovali, on mi však povedal, že jeho známa, ktorá robí PR, mu poradila, že najlepšie je byť ticho a nereagovať. Tak sme nereagovali.“

Ako najväčší problém vnímal Rumanovský to, že riaditeľ sa venoval mikromanažmentu, ktorým zasahoval do kompetencií zamestnancov, a naopak, neriešil zásadné rozhodnutia a vízie inštitúcie.

Spoľahnúť sa na partnera

Kauza ceny René, ktorú spomína Rumanovský, bola jednou z najdiskutovanejších literárnych udalostí posledných rokov. Cena René, ktorú spoluorganizovali Anasoft litera a Slovenské literárne centrum, sa zameriava na šírenie kvalitnej literatúry medzi mladými ľuďmi. V roku 2022 sponzor ceny Anasoft litera navrhol vypustiť z výberu pre študentstvo knihu Táto izba sa nedá zjesť Nicol Hochholzerovej pre údajnú legitimizáciu vzťahu medzi starším mužom a mladým dievčaťom. Spýtal som sa na túto skúsenosť Simony Fochlerovej, riaditeľky ceny Anasoft litera.

„Keď mi zavolal zástupca sponzora ceny Anasof litera, Michal Hrabovec, a upozornil ma na problém týkajúci sa vtedy už do René nominovanej knihy Táto izba sa nedá zjesť, a to citujem, ,legitimizácie vzťahu maloletej osoby so starším mužom‘ (slovo ,vzťah‘ je uvedené aj v anotácii a pri komunikácii knihy vydavateľom), pričom ide o trestnoprávne násilie páchané na maloletej osobe, grooming a sexuálne zneužívanie, no bez dodatočnej a jasnej explikácie napr. v nejakom doslove knihy, ktorá mala tak ísť na verejné školy maloletým osobám, mysleli sme, že sa to predsa len rozhovorom a argumentmi o nespornej literárnej kvalite textu na stretnutí vyrieši. Stretli sme sa pri okrúhlom stole, riaditeľ LIC, prezident softvérovej firmy ANASOFT a ja s kolegyňou. My sme boli za zachovanie knihy vo výbere, mali sme pripravených niekoľko argumentov, oni proti. Ich hlavným argumentom bola zodpovednosť za následky traumy, ktorú kniha mohla potenciálne vyvolať. Mala som pocit, že my sme neboli pre P. Sibylu partnerom, a som si istá, že keby tam bola Miroslava Vallová, nikdy by sa nič podobné nestalo,“ spomína na náročné obdobie S. Fochlerová. „Pred tým, ako sme oslovili porotu, sme sa poradili s odborníkmi na sexuálne násilie. Tí nám neodporučili knihu distribuovať bez odborného výkladu. Zorganizovať odborné prednášky chce dostatočný čas a podporu partnera, ktorý sa k nám však správal neprimerane autoritatívne.“

„Po prečítaní Sibylovej reakcie na kauzu na sociálnej sieti som mu jednoducho napísala e-mail, že po tomto ročníku odstupujem od spolupráce. Začal mi v mailoch písať, ako si to môžem dovoľovať a ako nerozumie mojim emóciám. Na tých mailoch ma udivilo, ako sa ku mne správa. Chýbala tam základná úcta. Takéto vyjadrovanie v profesijnej komunikácii som ešte nikdy nezažila.“

Fochlerová tvrdí, že pri takomto spôsobe vedenia inštitúcie sa s ňou nedá ďalej spolupracovať a obáva sa o osud ceny René, ktorá mala doteraz dobré meno, pričom kauza poškodila hlavne renomé ceny Anasoft litera a nie SLC. „Dnes stále nevieme, čo bude s cenou René ďalej. Z úcty k zakladateľke ceny sme sa zachovali korektne a pokúsili sa potiahnuť ďalší ročník. Tento rok sme však už navrhli zmenu podnázvu ceny, a to len na Literárna cena gymnazistov, tiež sme sa vymedzili len do roly partnera ceny a nie spoluorganizátora. Aj by sme tú cenu chceli robiť samy, ale nemáme na to kapacity ani financie. Kde nájdeme sponzora k takejto cene s reputačným rizikom? Zo spolupráce so SLC pod týmto vedením sme frustrované. SLC stratilo rešpekt. Pod vedením nového riaditeľa malo byť progresívnou inštitúciou, s inovatívnymi riešeniami, predstavovala som si, že sa bude zameriavať na komunikáciu a inovatívnu prezentáciu literatúry verejnosti. To úplne chýba. Nevidím žiadnu víziu, len sled čudných a nekoncepčných rozhodnutí. Jediné, čo nový riaditeľ spravil, bolo premenovanie inštitúcie. Lenže sa poškodili vzťahy a stratila sa dôvera. Keď sa nemôžeš spoľahnúť na partnera, nemáš akúkoľvek chuť spolupracovať na spoločných projektoch,“ uzatvára Fochlerová.

Kameň v žalúdku

Druhým prípadom, ktorý silno rezonoval v médiách, bolo nepodporenie čestného hosťovania Slovenska na veľtrhu v Budapešti. O prípade sa veľa písalo, kriticky sa k tomuto postupu vedenia SLC vyjadrili pre Denník N spisovateľky Katarína Kucbelová a Jana Beňová, tému širšie spracoval v článku aj Patrik Garaj. V Garajovom texte sa k odmietnutiu podpory zo strany SLC vyjadruje aj Pavel Sibyla: „Literárne centrum nie je ustanovené na to, aby míňalo desaťtisíce až státisíce eur na čestné hosťovanie vždy a všade, odkiaľ príde ponuka. Naším poslaním je investovať peniaze daňovníkov tam, kde to prinesie efekt. To bol prípad čestného hosťovania v Budapešti v roku 2016, ktoré zafungovalo, a odvtedy v Maďarsku vyšli desiatky nových prekladov slovenských kníh. Takže aj keby sme peniaze nazvyš mali, bolo by na zváženie, či ich znovu minúť tam, kde sa nám darí. Chceme sa viac sústrediť na dôležité knižné trhy, ako je francúzsky či angloamerický, kde slovenské knihy v prekladoch vychádzajú sporadicky a našu literatúru tam nepoznajú.“

S odstupom času som sa na spoluprácu so SLC spýtal organizátorky nášho čestného hosťovania v Budapešti, dlhoročnej propagátorky slovenskej literatúry v Maďarsku a prekladateľky Renáty Deákovej.

„S LIC som spolupracovala roky, od čias, keď ho viedla Mirka Vallová. Neraz som oslovila LIC, aby boli partnermi pri prezentáciách slovenskej literatúry v Maďarsku. LIC pomáhalo, a nielen finančne, lebo financií táto inštitúcia nemala nikdy dosť. A naopak, aj oni ma oslovovali na spoluprácu, rátali so mnou, podporovali ma. Najužšie a najintenzívnejšie sme potom spolupracovali na organizovaní čestného hosťovania na Medzinárodnom knižnom festivale v Budapešti v roku 2016. Maximálne sme sa so Slovenským inštitútom v Budapešti, kde som vtedy pracovala, vložili do spoluorganizovania tohto podujatia a spolupráca s vedením LIC bola naozaj skvelá. Slobodná, tvorivá. Dopĺňali sme sa, dôverovali sme si navzájom a vkladali sme do tejto práce množstvo energie, ktorá nebola len náplňou našej práce, ale aj nad jej rámec v duchu ideálu, že kultúrna diplomacia je potrebná a má zmysel.

Bolo úplne prirodzené, že som sa obrátila na LIC aj v roku 2022, keď sme dostali ponuku zorganizovať znova čestné hosťovanie na tom istom festivale v Budapešti. Hoci ponuka bola prekvapivá aj pre nás, lebo ju dostalo naše občianske združenie (Bázis), neprišlo náhodou. Chystali sme totiž s OZ Bázis väčšiu prezentáciu slovenskej literatúry na tomto festivale. Hneď som na spoluprácu oslovila LIC. Verila som, že hoci sa vedenie zmenilo, nadviažeme na spoločné dobré skúsenosti. Hlboko som sa mýlila. Zmenilo sa vedenie a náš projekt bol na plnej čiare odmietnutý. Bol to riadny úder do žalúdka.

Novému riaditeľovi LIC som predostrela náš projekt, on si ma vypočul a o tri dni prišla jeho písomná odpoveď. Odmietnutie a vyjadrenie pochybnosti, že takéto podujatie dokážeme na úrovni zorganizovať. Pán riaditeľ mi napísal, že v prípade, ak budeme chcieť organizovať čestné hosťovanie Slovenska, prosí, aby sme vo svojej žiadosti podávanej na FPU neuvádzali LIC ako partnera. Bol presvedčený, že je nie malé riziko, že by sme nenaplnili očakávania verejnosti, organizátorov a politikov. Projekt však FPU podporilo napriek tomu, že LIC nebolo naším partnerom. Podujatie sme zorganizovali a bolo úspešné. Svedčia o tom odozvy a naozaj obrovské množstvo spokojných divákov, ktorí prezentácie 29 slovenských kníh a blokov v literárnych časopisoch v maďarskom preklade sledovali. O naše know-how mali záujem kultúrni diplomati z Holandska a Flámska, ktorí budú čestní hostia na tomto festivale v roku 2023. Slávnostné otvorenie slovenského stánku čestného hosťovania na festivale zopodiaľ sledoval aj pán riaditeľ LIC, ktorý bol do Budapešti v tom čase pozvaný zrejme na nejaké iné podujatie. Neviem, čo si v tej chvíli myslel a či sa musel za slovenský stánok hanbiť,“ opisuje podujatie Deáková.

Deáková je významnou postavou pri šírení slovenskej literatúry v Maďarsku, preto ma zaujímalo, či sa dá očakávať produktívna spolupráca so SLC, akej sme boli svedkami v minulosti. „Mám aj ďalšie projekty, ktoré sa týkajú prezentácie slovenskej literatúry v zahraničí, no SLC som s nimi ešte neoslovila. Nemám odvahu. A mám z toho kameň v žalúdku. Na odmietnutie, aké sa nám dostalo zo strany vedenia SLC začiatkom roka 2022, len tak ľahko nezabudnem, nikdy som podobný úder počas svojej profesijnej kariéry nedostala,“ hodnotí Deáková.

Skúsenosti so zrušením spolupráce má aj spisovateľka Veronika Šikulová. „Keď bola riaditeľkou Mirka Vallová, pripravovali sme spolu festival poézie Feliber poetry, ktorý organizujeme ako Malokarpatská knižnica v Pezinku. SLC bolo spoluorganizátorom tohto festivalu, spolu sme ho vymysleli a ja som doňho zatiahla našu knižnicu. Spoločne sme konzultovali hostí a čiastočne sme sa na SLC mohli spoľahnúť aj pri financovaní alebo nám ,požičali‘ šoféra. Myslela som, že naša spolupráca bude pokračovať, ohlásila som sa k novému riaditeľovi a chcela sa s ním stretnúť. Nejako nám to stretnutie po opätovnom dohadovaní nevyšlo, napokon prestal reagovať, a keď som SLC, vtedy ešte ako spoluorganizátora festivalu, ktorý nemusel pohnúť prstom a dať na podujatie ani cent, pozvala na jeho slávnostné otvorenie či niektorú z čítačiek, neprišiel nik. Teraz sa naša komunikácia obmedzila na svojrázne informácie pána riaditeľa o tom, kto kam cestuje a kto kde bol. Všetkým prajem šťastnú cestu. Pri ich čítaní sa vždy nazlostím a v duchu snujem zlomyseľné odpovede. Napokon neodpoviem, aby si niekto nemyslel, že závidím alebo niekomu nežičím. Tento rok sme už SLC o podporu radšej ani nežiadali.“

Pavla Sibylu som sa spýtal, či pri nepodporení festivalu v Budapešti a kauze knihy Táto izba sa nedá zjesť reagovalo SLC adekvátne. „Ak otázka smeruje k rozhodnutiam, ktoré následne vyvolali pozornosť médií, ťažko na ňu reagovať, lebo dané rozhodnutia boli urobené na inej úrovni než v SLC. Ak otázka smeruje k našej komunikácii o týchto prípadoch, tak iste sa mnohé dalo spraviť lepšie či skôr,“ reaguje Sibyla.

Úspechy a vízie

Rok od nástupu do funkcie nového riaditeľa však nesprevádza len fluktuácia ľudí a kritika, ale aj úspechy. Spýtal som sa na ne Pavla Sibylu, ktorý ich hodnotí skromne: „Nerád hovorím o vlastných úspechoch, ale teším sa, že v minulom roku sa nám podarilo vyvolať rekordný záujem zahraničných vydavateľov o preloženie a vydanie diel slovenských autorov/-iek. Podarilo sa mi tiež získať do rozpočtu vyše 20-tisíc eur vďaka osloveniu partnerov z privátnej sféry a vnútroorganizačnými zmenami. Vydali sme knihu, ktorá získala ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska, rastie kvalita nášho časopisu Knižná revue a už takmer rok každé dva týždne produkujeme podcast, na ktorý máme len pozitívne reakcie.“

Hoci mu viacerí bývalí kolegovia a kolegyne i ľudia z literárnej brandže vytýkajú absenciu dlhodobej vízie, Sibyla ju má definovanú: „(Moja vízia je) rovnaká, ako keď som sa o pozíciu riaditeľa litcentra uchádzal: vytvoriť z neho proaktívnu, otvorenú, transparentne a systematicky fungujúcu inštitúciu, ktorej financovanie je udržateľné a výsledky merateľné. A vďaka ktorej bude viac ľudí na Slovensku aj v zahraničí čítať našu súčasnú kvalitnú literatúru,“ popisuje svoju predstavu Slovenského literárneho centra.

Audit literárnej gramotnosti

Aká budúcnosť čaká túto literárnu inštitúciu a čo so vzťahmi v rámci literárnej obce, ktoré sa podľa mnohých výpovedí zdajú pošramotené? Bývalí zamestnanci a zamestnankyne SLC sa snažili viackrát kontaktovať Ministerstvo kultúry SR a aj formou obsiahleho listu ho informovať o problémoch vo vedení inštitúcie. Odpovede sa však nedočkali. O týchto neúspešných pokusoch o komunikáciu s ministerstvom hovorí aj Tina Sikorová Čorná, renomovaná novinárka, bývalá šéfredaktorka mesačníka Knižná revue, časopisu, ktorý vydáva SLC. „Ministerstvo kultúry od februára 2022 vedelo, že jedna z jeho uznávaných inštitúcií – vtedy Literárne informačné centrum – má problém s pôsobením novomenovaného riaditeľa LIC. Ministerstvo malo veľa možností zamedziť obsahovému rozkladu inštitúcie, ktorá si získala vďaka predchádzajúcemu desaťročnému vedeniu Miroslavy Vallovej dôveru v literárnej obci a medzinárodné renomé v podobe plodnej, tvorivej a zmysluplnej spolupráce. Kontinuita je drasticky prerušená. Fluktuácia zamestnancov enormná. Navonok kontinuitu udržiava už len značka mesačníka o knihách Knižná revue, ktorej šéfredaktor spisovateľ Marek Vadas stoicky prináša čitateľom kvalitu. Diplomaticky jemnú, sofistikovanú a empatickú spoluprácu LIC s autormi, prekladateľmi, vydavateľmi, vedeckými pracoviskami, knižnicami, so strednými školami, s literárnymi festivalmi, médiami a so zahraničnými partnermi z oblasti knižnej kultúry vystriedala deštrukcia, neochota, nekompetentnosť Slovenského literárneho centra. Ministerstvo kultúry však už viac ako rok vysiela literárnej obci signál, že je to takto v poriadku. Nekoná. Pridáva si tým ďalší problém pri obhajobe vlastnej kompetentnosti. Premenovanie inštitúcie na Slovenské literárne centrum tak symbolicky označuje bod zlomu medzi desaťročím zmysluplného rozvoja LIC a dnešnou deštrukciou SLC.“

Podobne trpký pocit z nečinnosti ministerstva vyjadruje aj spisovateľka Soňa Uriková, ktorá mala v SLC okrem iného na starosti aj cenu René. „Klopanie na ministerské dvere (s informáciami o správaní riaditeľa) nikdy nebolo vyslyšané, charakterové zlyhania nie sú spreneverené peniaze alebo niečo iné, čo sa dá spočítať alebo zistiť pri audite. Navyše SLC nie je a ani nikdy nebude SND, kde sa riaditeľovi kleplo po prstoch po nevhodnom vyjadrení, SND je viac na očiach a hrá sa o viac fazuliek. Kým bude mať SLC stále sa znižujúci rozpočet na aktivity a bude stáť mimo záujmu vlastného ministerstva, budeme zlyhávať pri audite našej literárnej gramotnosti, podpore tvorby a rozvoja kritického myslenia či prezentácii našej kultúry vo svete.“

Nakoniec som sa spýtal na fungovanie Slovenského literárneho centra aj jeho bývalej riaditeľky, Miroslavy Vallovej. „Najvážnejším problémom, ktorý nastal v tejto inštitúcii, je rozpad zahraničného oddelenia. Inštitúcia slúži na propagovanie našej literatúry doma i v zahraničí. Doma je to zvyšovanie záujmu o čítanie, kam patria projekty ako cena René, ktorá je tiež ohrozená. Napriek tomu, že sa mi obe úlohy javia ako rovnocenné, tá zahraničná sa dá ťažšie zrekonštruovať – keď sa preruší kontinuita, môžeš začínať od nuly. A presne to sa teraz deje. Ťažko sa z toho zotavuje. Zdá sa mi, že vývoj v Slovenskom literárnom centre vykazuje znaky nedostatkov dlhodobého a strednodobého plánovania,“ konštatuje Vallová.

Ak sa hovorí, že na Slovensku je kultúra na chvoste záujmu, literatúra je často na chvoste tohto chvosta. Ak má fungovať v dôstojnej podobe, musíme budovať zdravé vzťahy v rámci literárnej obce, ktoré sa následne prejavia aj úspešnejšou prezentáciou našej literatúry v zahraničí. A na to potrebujeme fungujúce literárne inštitúcie. Ale ako hovorí Uriková, inštitúciu nemôžeme označiť za funkčnú len preto, že prejde finančným auditom. Literárna inštitúcia musí byť v prvom rade kultúrna, vo svojej vonkajšej prezentácii i vnútornom fungovaní. A ak sa ozýva mnoho hlasov, ktoré svedčia o absencii tejto kultúry v Slovenskom literárnom centre, je asi načase začať o tom viesť otvorený a konštruktívny dialóg.

  • pm

    20. júna 2023 v 10:55

    chyba mi v článku “ audiatur et altera pars “.
    citovaní kritici riaditela SLC Pavla Sibylu prinášajú obvinenia, ale autor článku sa nepyta na pohlad obvineného?
    kto zoberie zodpovednost za możnú deštrukciu riaditela a inštitúcie?

    Odpovedať

  • Beata Zimanova

    20. júna 2023 v 16:04

    Mnohé nasvedčuje tomu, že v danej inštitúcii všeličo nebolo a nie je v poriadku. Ako zatiaľ nestranná by som sa však rada dozvedela viac napr. o tom, čo pán Sibyla na adresu tzv. hlavnej respondentky uvádza vo svojej reakcii: „Po zhruba troch mesiacoch sa ukázalo, že funkciu nezvláda a dopustila sa aj pár závažných pochybení, kvôli ktorým SLC mohlo čeliť žalobám.“ Ak to je pravda, prečo sa v článku nič také nespomína? Prečo nekonkretizuje aj on, o aké situácie išlo? Prečo sa nespomenú konkrétne mená autorov, ktorých jedni chceli pretlačiť a on nie? Ak má pán Sibyla tendenciu k tzv. bossingu, nie je to v poriadku, ale nemusí to byť automaticky v rozpore s tým, že p. Mikulášová tiež nemala vo funkcii čo robiť. Dni slovenskej kultúry v Osle boli podľa toho, čo som čítala v Denníku N, viac-menej fiasko. Má nám stačiť informácia, že na p. Mikulášovú v LIC boli polroka ochotní počkať, ale bilanciu jej podaného výkonu spoznať nemôžeme?

    Odpovedať

  • Maria Vargova

    21. júna 2023 v 10:05

    Prekvapilo ma, že autor článku nekonzultoval svoje informácia s nikým zo súčastných zamestnancov – aspoň zahraničného oddelenia/ZO – SLC. Som presvedčená, že jeho text by tak mal úplne inú informačnú hodnotu. Takto je tendenčný a nevyvážený.

    Pripájam ale aj môj subjektívny názor: V SLC pracujem od októbra 2022. Nastúpila som vo vedomí, že ide o prácu ktorá dáva zmysel . Po nástupe som cítila zo strany vedenia SLC – tak riaditeľa ako aj vedúcej ZO absolútnu podporu a prijatie. Zároveň bolo zjavné, že na pracovisku – konkrétne na zahraničnom oddelení – je toxická atmosféra. Koncom marca a začiatkom apríla 23 sa však situácia stabilizovala a na ZO pracuje tím, ktorý zďaleka nie je rozklade, ako sa píše v článku. Kolegovia a kolegyne pracujú kompetentne, transparentne a s nasadením, takže podobné súdy sú nemiestne, nepodložené a znižujú kvalitnú a profesionálnu prácu SLC a podávajú správu o nekompetentnosti autora.

    Pokiaľ ide o závažné obvinenia z bossingu a mobingu. Nanešťastie, takéto správanie sa často deje bez svedkov a obete ho len ťažko dokazujú.. Podpora zo strany kolegov je preto vzácna a nevyhnutná, ak má byť agresor zastavený resp.sankcionovaný. S Petrou Mikulášou sme sa oktober22-marec23 delili o kanceláriu. Hoci som nikdy nebola svedkom b/m správania, jej obvinenia na adresu riaditeľa Sibylu boli také vážne, že som ju nabádala, aby sa obrátila na orgány činné v trestnom konaní. Pokiaľ viem, nestalo sa tak, a takto závažné obvinenie sa namiesto toho pertraktuje o 3 mesiace v médiu, ktoré na to naozaj nie je určené?
    Cui bono?
    Maria Vargova

    Odpovedať

    • Tomáš Hučko

      22. júna 2023 v 13:47

      Dobrý deň, pani Vargová,

      ďakujem za Váš pohľad na vec.
      Rozprával som sa samozrejme aj s niekoľkými súčasnými zamestnancami, ktorí mi potvrdili vyhlásenia v článku a dodali viaceré kritické komentáre k fungovaniu riaditeľa inštitúcie. Tieto vyjadrenia nechceli (zatiaľ) verejne prezentovať v obave zo straty zamestnania. Verím však, že príde čas, kedy tieto i ďalšie budú verejne dostupné.
      To, že Vy máte s vedením dobré skúsenosti, ma, úprimne, teší. Je dôležité pracovať v kolektíve, kde sa človek cíti dobre, potom mu aj jeho práca dáva väčší zmysel. Držím Vám v propagovaní slovenskej literatúry palce, je to dôležité a zmysluplné poslanie.
      Ešte na záver si dovolím nesúhlasiť s Vašim vyhlásením, že článok vyšiel „v médiu, ktoré na to naozaj nie je určené.“ V Kapitáli sa dlhodobo, komplexne a kriticky venujeme fungovaniu kultúrnych inštitúcii a kultúrnym politikám, môžem Vám k tomu poskytnúť mnoho dôkazov. Takže ak má takýto článok niekde vyjsť, tak si myslím, že práve tu. Obzvlášť keď ostatné médiá o téme zatiaľ mlčia.
      S pozdravom,

      Tomáš Hučko

      Odpovedať

  • pm

    23. júna 2023 v 1:28

    no. pani vargova nepise nic o tom, ze clanok nemal vyjst v kapitale. ale ze obvinenia z bossingu mali byt postupene na vysetrenie policii. to je hadam vec citania s porozumenim.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: