Čakanie na revolúciu

Jakub Dovčík11. februára 2020838

Napriek mnohým veľkým zmenám, na tie podstatné stále čakáme.

Rok 2019 bol rokom viacerých okrúhlych výročí. V čase okolo sedemnásteho novembra zaplavili digitálny i fyzický reklamný priestor a titulky novín pripomienky zmien, vďaka ktorým sme dnes slobodná, demokratická a prosperujúca krajina a súčasť západného sveta. 

A určite máme čo oslavovať. Ako krajina, národ či spoločnosť sa máme z ekonomického pohľadu najlepšie v dejinách, dožívame sa vyššieho veku a historicky najmenej občanov našej krajiny žije pod úrovňou chudoby. Napriek všetkým chybám aktuálnej politickej garnitúry u nás stále, do veľkej miery, funguje slobodná demokracia, ktorá rešpektuje výsledky parlamentných volieb. Hovoriť v časoch Threemy o kvalitách vlády môže na Slovensku znieť trochu absurdne, no pravdou je, že vo väčšine sveta je spravodlivosť ešte vzdialenejšia méta než na Slovensku. A ako členovia Európskej Únie, NATO či OECD sme súčasťou skupiny štatisticky najvyspelejších krajín a na základe všetkých oficiálnych dát sa môžeme cítiť bezpečne a tešiť sa z budúcnosti.

Odkiaľ pramení nepokoj? 

Človek však nemusí čítať dokumenty think tankov, analytických inštitútov či prieskumy agentúr, aby cítil, že niečo nie je v poriadku. V čase výročia sedemnásteho novembra to veľa čelných predstaviteľov štátu opisovalo ako nesúlad medzi očakávaniami od revolúcie a tým, čo sme s tým ako národ urobili, a ktoré očakávania boli vôbec realistické. Keď človek nahliadne hlbšie, aby pochopil myslenie ľudí najmä v oblastiach ďalej od centier ekonomickej aktivity, ktoré nemali možnosti z procesu globalizácie prosperovať, zistí , že niečo je nezdravé v takých elementárnych veciach, ako sú vzťah občana a štátu, pozícia človeka v spoločnosti či základné vyhliadky do budúcnosti.

V kontraste s tým mnohí ľudia z prostredia, takpovediac liberálnych mestských elít, ktoré sú nespokojné s aktuálnou politickou situáciu, často pripúšťajú, že i napriek tomu im je, v podstate, dobre a krajina sa pomaly mení k lepšiemu. Je ľahké z tohto nesúladu viniť garnitúru okolo Róberta Fica, hoci ako najdlhšie vládnuci premiér má za aktuálny stav skutočne najväčšiu zodpovednosť. Stále by však nebolo spravodlivé za všetky problémy viniť jedine jeho. Problémov je totiž oveľa viac, než len jedna skupina skorumpovaných politikov, indoktrinovaných v čase normalizácie.

Na ozajstnú revolúciu alebo výraznú zmenu v štrukturálnych aspektoch spoločnosti a politiky stále čakáme. Za niekoľko desaťročí národnej a individuálnej slobody sme si ako spoločnosť neboli schopní vytvoriť vlastný politicko-sociálny model, ktorý by bol široko akceptovaný a zároveň zabezpečoval elementárnu slobodu bez strachu.

Nerevolučná revolúcia

Zmeny, ktorými prešla naša krajina pred tridsiatimi rokmi, boli veľmi radikálne, ale zároveň stále nedostatočné. Za mesiac padla vláda jednej strany, z kuričov sa stali poslanci a ľudia mohli začať podnikať a cestovať do zahraničia. No ako to opísal v desiatkach rozhovorov takmer každý z popredných predstaviteľov hnutia Verejnosti proti násiliu, reálne inštitucionálne páky moci ostali v rukách byrokratických štruktúr z čias starého režimu. Bývalí disidenti jednoducho nevedeli ako spravovať štát, výsledkom čoho bol vzostup politických elít ako Mečiar, Fico či dokonca Schuster alebo Gašparovič, ako aj ekonomických elít typu Haščák či Tkáč. Vzostup ľudí, ktorí poznali spôsoby starého systému a už v ňom boli dostatočne bezpečne situovaní, aby sa udržali na čele nového. 

Politický antropológ Robert Wolf opísal v roku 1999 štyri formy moci: moc ako silu jednotlivca; moc ako kapacitu ega uplatniť svoju vôľu na inej osobe; moc ako kontrolu nad kontextmi, v ktorých ľudia interagujú; a nakoniec štrukturálnu moc, ktorá sa prejavuje v schopnosti meniť a definovať kontexty a organizovať toky energie. V Československu sa obmieňali ľudia, ktorí ovládali najmä prvý a druhý typ moci – kasta vekslákov a vybavovačov v kožených oblekoch veľmi rýchlo nahradila eštebákov či socialistickú poriadkovú políciu. No schopnosť definovať kontexty a štruktúry, v ktorých ľudia interagujú, ostala v rukách elít zo starého režimu, ktoré nemali záujem nikam odísť a ani nič veľké meniť. Stačí sa pozrieť na priebeh privatizácie a administráciu ekonomických politík v deväťdesiatych rokoch a človek veľmi ľahko zbadá, že za veľkými zmenami na papieri boli často tí istí ľudia.

Niekto by si mohol povedať, že to tak je lepšie. Že revolúcie, ktoré nakoniec zožerú vlastných tvorcov, aj tak končia utrpením. Lenže v našom prípade žijeme v dedičstve socializmu a to najmä v zmysle toho, čo by sme v ekonómii volali „neformálne inštitúcie“. Laicky povedané, naše dedičstvo sa prejavuje najmä v neformálnych pravidlách správania. Tie sú takou základnou súčasťou myslenia, že ľudia si len veľmi ťažko uvedomujú, ako veľmi ich nepísané tradície, konvencie alebo zvyky v správaní limitujú.

Nie, nežijeme v takom mentálne duálnom svete, ako to opísal v slávnom liste Gustávovi Husákovi v roku 1974 Václav Havel. Vďaka slobode slova nemusíme žiť vo všeobecnej lži a ukrývať vlastné myšlienky z existenciálneho strachu. No u veľkej časti populácie strach z prežitia ostáva reálny vďaka ekonomickej neistote. Stačí sa pozrieť prierezovo na predvolebné kampane strany Smer-SD. Istoty, sociálny štát, heslá ako „my vás ochránime“. Akokoľvek cynicky na tieto odkazy hľadíme, v skutočnosti reagujú na existujúci strach z neznáma a neurčitosti v novej ekonomike u populácie, ktorá si na predvídateľnosť v minulom režime zvykla.

Za tridsať rokov slobody a takmer dvadsaťsedem rokov nezávislosti sme si stále nedokázali vybudovať intelektuálne elity, ktoré by dokázali koherentným spôsobom definovať vzťah občan-štát, človek-národ či národ-spoločnosť. Za tridsať rokov nedokázali intelektuálne a politické elity ponúknuť reálnu a plánovanú víziu progresu, v ktorý by dokázali ľudia veriť. To, vďaka čomu si žijeme dobre, sú do veľkej miery štrukturálne faktory historicky vyspelejšej ekonomiky, v porovnaní s okolitými krajinami, a priaznivá globálna ekonomická situácia. Najväčšiu zmenu v prosperite nám priniesli Miklošove neoliberálne ekonomické reformy, ktoré stáli na odstraňovaní štátu zo života ľudí a zároveň na dôvere v zázrak samorozvoja, ktorý mali priniesť zahraničné investície a fungovali v perióde expanzie globálnej ekonomiky pred ekonomickou krízou v roku 2008.

Pri pohľade na vyjadrenia ľudí na súčasných tribúnach, v rozhovoroch v novinách či na lídrov istých oblastí politík si človek uvedomí, že sa stále držíme štýlu rétoriky spred tridsiatich rokov, keď bol postoj dôležitejší než kompetentnosť. Glorifikujeme ľudí, ktorí do verejného priestoru nepriniesli okrem primitívneho kriku a požiadaviek na menšiu korupciu ani jediné nové riešenie, nový pohľad na akýkoľvek aspekt spravovania štátu. A najčítanejšie politické komentáre sú humornými zhrnutiami politických udalostí bez akéhokoľvek širšieho intelektuálneho prínosu či zamyslenia.

Výsledkom toho je, že náš štát síce plní nejaké sociálne funkcie, ako zabezpečovanie dôchodkov, sociálnych dávok či bezplatného školstva, no netvorí lepšiu budúcnosť. Nie je prostriedkom pre zväčšovanie kolektívnej kvality života, slúži len na prerozdeľovanie financií. 

Stále tá stará dobrá byrokracia

Keby sa v období tesne po revolúcii podarilo vytvoriť novú byrokraciu, bol by to herkulovský výkon. A to aj pre elity, ktoré by o to v tom čase mali reálny záujem. V podstate až dodnes sa na to akosi nikto nechcel podujať, keďže bolo vždy komfortnejšie udržiavať správu štátu v rukách stále tých istých ľudí za okienkom úradu, ktorí nemali záujem nič na svojej situácii, alebo vo svojej práci meniť. Spravovanie štátu ostalo v stave zotrvačnosti. 

Úsilia o budovanie kompetentnejšej štátnej administratívy, ktoré vychádzali častejšie zdola než zo strany politických alebo intelektuálnych elít, boli viditeľné napríklad v budovaní  analytických inštitútov na jednotlivých ministerstvách, ktoré by mali plniť funkciu takzvaných „revíznych jednotiek“. Cynicky by sa tento proces dal hodnotiť ako aspekt neoliberálneho ekonomického diskurzu, ktorého najvyššou snahou je limitovanie štátu, či už ide o kontrolu efektivity alebo odôvodňovanie verejných investícií a financií. Pravdou však je, že veľká časť verejného sektora na Slovensku je naozaj mimoriadne neefektívna a snaha o dosiahnutie väčšej hodnoty za peniaze je potrebnou súčasťou verejnej debaty. 

Problémom je, že pokusy o profesionalizáciu štátnej administratívy začínajú aj končia pri analytických inštitútoch. Dobre fungujúca profesionálna štátna administratíva, snažiaca sa nielen o udržiavanie, ale aj o zlepšovanie spravovania štátu, potrebuje nielen kontrolu efektivity politík, ale najmä schopné jednotky navrhujúce tieto politiky. A tento aspekt je dnes do veľkej miery ponechaný na bežné bunky štátnej administratívy, ktoré len reagujú na preferencie aktuálnych členov vlády s príliš krátkym časovým horizontom a často aj sebeckými finančnými motiváciami.

Súčasťou týchto procesov je aj vytvorenie štipendií pre podporu „analytických kapacít v štátnej správe“, teda technokratov. Dokonca aj autor tohto textu študuje vďaka podobnému štipendiu študijný program, ktorý by si za iných okolností nemohol finančne  dovoliť, no zároveň si myslí, že jedným z účelov tohto štipendia je vychovať výkonné ľudské kalkulačky s puncom prestížnych zahraničných univerzít, ktoré by svojimi menami a titulmi mali v budúcnosti podporiť legitimitu etablovaných politických elít.

Podobné štipendiá fungovali v rôznych rozvojových a rozvíjajúcich sa krajinách počas minulého storočia, kde sa etablované politické elity snažili využívať ľudí zo zahraničných univerzít na vymýšľanie nových politík alebo zlepšovanie existujúcich, ale vždy len prísne v rámci etablovaných foriem politického diskurzu a politických pravidiel. A ako to výborne opísal ekonóm William Easterly v knihe Nepolapiteľná snaha o rast (Elusive Quest for Growth), tieto nové politiky ignorovali motivácie, na základe ktorých ľudia konali. Môžeme mať armádu ľudí s kriminologickými diplomami z najlepších svetových univerzít, no ak bude systém a myslenie ľudí nastavené tak, že korupcia je kradnutie niečoho „všeobecného“, namiesto toho, aby ľudia cítili, že ide o spoločné financie všetkých občanov, situácia sa zmení len veľmi málo. A k zmene nestačia technokrati a ani heslá na bilbordoch. 

Snaha o limitovanie toho, v akom smere sa majú nové elity alebo ľudia snažiaci sa o aktívnu participáciu vo verejnom živote rozvíjať je frustrujúca, obzvlášť preto, lebo historická skúsenosť nám ukazuje dejinné periódy a ľudí, ktorí v nich prechádzali rovnakými uvedomeniami. Čínsky intelektuál Hu Shih bol vyslaný na Cornellskú univerzitu, aby študoval poľnohospodárske technológie, no po roku prišiel na to, že reálny život poľnohospodárov sa zmení k lepšiemu vtedy, keď prestanú žiť v extrémne patriarchálnej spoločnosti s rigidnou spoločenskou štruktúrou a neschopnosťou čítať jazyk, v ktorom sa odohrávala verejná diskusia. Vzniká teda paradoxný systém bipolárneho rozdelenia spravovania štátu medzi ľudí dominujúcich verejnému diskurzu bez reálnej expertízy a na druhej strane technokratov s príliš špecifickými expertízami, ktorí sú zahrabaní niekde v hĺbke molocha štátnej administratívy.

Opakujeme rovnaké chyby a neriešené problémy, pretože, podobne ako iné režimy v stave zotrvačnosti, ani naše politické a intelektuálne elity nemajú záujem o zlepšovanie samých seba ani stavu krajiny.

Politická reprezentácia

Tento fenomén je dokonale viditeľný na forme politickej diskusie a jeho krásnou ukážkou boli jesenné stretnutia lídrov opozície, snažiacich sa o dohodu na spoločnom postupe pri voľbách. Bok po boku stálo sedem, niekedy osem mužov v podobnom veku, z podobného prostredia a s návrhmi, ktoré sa v máločom líšia. Okrem Miroslava Beblavého to boli všetko bývalí podnikatelia, ktorých záujem o politiku zo záhadného dôvodu prišiel až v čase, keď boli dostatočne zabezpečení, aby sa na ňu nemuseli existenciálne spoliehať. Keďže každý prichádza do verejnej debaty z nejakého prostredia, ktoré definuje jeho názory a pohľady, nedá sa očakávať, aby ľudia, ktorí majú takmer rovnaké skúsenosti a pozadie, prinášali skutočne radikálne zmeny v spravovaní štátu.

V teórii verejnej politiky existuje koncept Overtonovho okna, teda rámca, v ktorom sú veci všeobecne dovolené vo verejnej debate. Tento jav existuje v každej spoločnosti a býva určovaný mnohými faktormi ako historické dedičstvo politického diskurzu či diela intelektuálnych elít. Naše Overtonovo okno je v istom smere duálne; jeden rámec je určený pre takzvanú „populisticko-nacionalistickú“ časť politického spektra a druhý pre tú „pravicovú“ časť. Obe strany majú spoločný diskurz, podľa ktorého nepotrebujeme radikálne zmeny. Stačí zmeniť jednu politiku tu, inú politiku tam, odstrihnúť oligarchov a prestať kradnúť. A bude lepšie. No nebude. 

Mnoho riešení dôležitých problémov, ktorým na Slovensku čelíme alebo budeme čeliť, sa nachádza mimo oboch okien. Naša ekonomika stojí na základoch, ktoré sa budú onedlho meniť, pretože veľkú časť ľudí na ich vlastných pozíciách nahradia roboty alebo algoritmy. Demografická kríza ohrozí udržateľnosť verejných financií. Zručnosti, s ktorými opúšťame školy, nás nepripravujú pre globálnu ekonomiku. Meniť tieto premisy by si však vyžadovalo dlhodobejšiu prácu a najmä vysvetľovanie, namiesto predvolebných hesiel. Už desaťročia ostávame zaseknutí v rovnakej polohe politického diskurzu, bez vízie akejkoľvek ozajstnej zmeny. A bez snahy ponúknuť reálnu a intelektuálne podloženú víziu a koncepciu rozvoja krajiny.

 Budúcnosť je evolúcia

Zmeny trvajú dlho a spoliehať sa na voľby alebo nejakú stranu, ktorá má nádej na zmenu, je naivné. Radikálne zmeny zo strany politickej reprezentácie prichádzajú len v extrémne výnimočných situáciách externého ohrozenia. A tie často nereprezentujú tú formu štátu, ktorá by bola jeho občanom milá. 

Dnes potrebujeme elity, ktoré pochopia, že reálna zmena nastane len dlhodobou snahou o premenu myslenia na základe premysleného politického a ekonomického modelu, ktorý bude vychádzať z existujúcich štruktúr a historického vývoja. Či už sa inšpirujeme Peroutkovým Budovaním státu, republikánskym duchom po francúzskych revolúciách alebo Hnutím novej kultúry v Číne, musíme sa ako generácia občanov snažiť o holistickú zmenu v spravovaní štátu, ktorá bude presahovať plytké frázy a technokratické riešenia.

Autor študuje technologickú politiku na University of Cambridge

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: