Budúcnosť našich miest a spôsoby, akými adresujeme urbánny rast či dopady klímy, sú závislé od našej neschopnosti vnímať urbánne histórie časovo lineárne. Vidíme ich ako neustále prítomné. Bratislave napríklad nechýba vízia do budúcnosti, zato nemá pohľad na vlastnú realitu a na to, čo v histórii umožnilo jej rast a za akú cenu. Ekológia nie je iba pojem opisujúci prírodné prostredie vo vzťahu k ľuďom, ale na všetky typy vzťahov, ktoré formujú prostredie, v ktorom žijeme. Budem písať práve o vzťahu medzi pôdou, tokom vody, kreatívnym ekosystémom ľudí a logikou developerského kapitalizmu.

Vágna budúcnosť, slepá súčasnosť

Z okna môjho paneláku v Ružinove často pozorujem rastúce veže pri Moste Apollo. Viem, že nie som jediný. Množstvo diskusií, ktoré vo svojom okolí sledujem, sa krúti práve okolo rozvoja tejto oblasti. Keď však sedím za stolom a hľadím von oknom, mnohé z otázok, ktoré sa považujú za najdôležitejšie, sa stiahnu do úzadia pri myšlienkach o pôde, ktorá sa nachádza pod týmto územím. V hĺbke niekoľkých metrov tu nájdeme jednu z posledných pamiatok na obdobie, keď bola Bratislava jedným z najvýznamnejších industriálnych miest v regióne. Zem, ktorá tu bola znečistená okrem iného aj bombardovaním rafinérie, je stále čierna kvôli koncentrácii chemikálií ako sú benzén či toluén. Obraz tejto pôdy sa mi spája s bratislavským developmentom viac než rastúce mrakodrapy.

Znečistenie tejto zóny privádza našu pozornosť o krok bližšie k porozumeniu našej pozície vo vždy prítomnom prírodnom kontexte. Hoci sa ako spoločnosť diskurzívne od prírody vymedzujeme konštrukciou binárneho vzťahu medzi prírodou a civilizáciou, environmentálne znečistenie poukazuje na fakt, že príroda a jej procesy nikdy neexistujú izolovane od ľudskej aktivity. Kým klimatická kríza rúca doterajšie západné vnímanie prírody ako zdroja surovín v celosvetovej  mierke, sú to práve lokálne prípady znečistenia, ktoré pomáhajú konkrétne predefinovať zmysel ekológie v urbánnom prostredí. Po odstránení mnohých vrstiev romantických predstáv o prírode a ekológii ako ochrane externej, nedotknutej a krásnej prírody, ako aj modernistických predstáv o prírode ako nekonečnom zdroji pre akumuláciu kapitálu, nám ostane omnoho realistickejší obraz urbánnej prírody. Príroda v meste nie sú len parky a ostrovy zelene. Príroda a zastavaný priestor neexistujú oddelene. Neúnavné prírodné procesy neustále pretvárajú a ovplyvňujú mesto: od prerastajúcich rastlín erodujúcich infraštruktúru a omietky, cez nálety komárov, ktoré sa každoročne stávajú ohnivou politickou témou, až po tok rieky, bez ktorej by Bratislava neexistovala.

Dnes by som mohol písať aj o vplyve veží, ktoré majú základy na kamennom podloží pri rieke a rozrušujú tým podzemný tok vody, čoho následkom môže byť ďalšia kontaminácia pôdy chemickým znečistením. Nemenej dôležité je však rozprávať o nezmazateľnom ekologickom odtlačku industriálnej Bratislavy, ktorý sa tu vynára spolu s obavami z chemického znečistenia. Myslím však na iný odtlačok než na ten, ktorý si automaticky spájame s priemyslom, znečistením a emisiami. Vo mne totiž rezonujú argumenty urbánnych politických ekológov ako sú Erik Swyngedouw a rôzne mutácie konceptu „zhromažďovania“ (assemblage theory). Mesto ako nikdy neukončený proces cielenej metabolizácie prírodných zdrojov nie je iba produktom ľudského úsilia. Nemenej dôležitú úlohu v ňom zohrávajú prírodné procesy a geografické usporiadanie. Tieto neexistujú izolovane, ale sú zhromaždené vo fyzickom priestore, kde sa vrstvia spolu s ľudskou aktivitou. Výsledkom sú rôzne mestá, unikátne vo svojej forme a štruktúre, ktoré sú kriticky prepletené vo svojich nespočetných kontextoch. Historický vývoj miest na tieto kontexty reflektoval, zužitkoval ich, alebo si ich prispôsobil.

Kým pohľad na hrad či palác prirodzene vzbudzuje záujem o túto históriu rozvoja, tá istá zvedavosť často zmizne pri pohľade na opustené priemyselné areály, nad ktorými je ľahké mávnuť rukou a povedať: „Nič tu nie je.“ Keď príde na industriálne formy dedičstva, naša vôľa na hľadanie alternatív ich využitia je menšia. No Bratislava sa stala skutočne slovenskou až vďaka prílevu mnohých tisícov ľudí, ktorí v nej našli domov a prácu v továrňach. Identita Bratislavy bola významne formovaná priemyslom, ktorý umožnil jej rast a podnietil prvé projekty bývania. Nemenej dôležitý je však aj spôsob, akým industriálna výroba hlbšie začlenila úlohu rieky a toku vody do fungovania mesta, okrem iného aj ako tranzitný priestor. Práve geografický a environmentálny kontext, v ktorom Bratislava leží, umožnil jej vývoj.Inými slovami, priemysel a ekologické vzťahy neexistovali oddelene, ale navzájom sa formovali na mierke mesta a dotvárali jeho urbánnu ekológiu, rovnako ako vinohradníctvo, ktoré malo podobne významný historický vplyv na podobu mesta a rozvoj mestskej ekonomiky.

Po stáročia mesto zohrávalo úlohu trhového uzla a do istej miery aj administratívneho centra, a bolo závislé práve od agrikultúry. Poloha na úpätí Malých Karpát a pri úrodnej Podunajskej nížine a Dunaji podmienila jeho existenciu. Neskôr to bola tá istá poloha, a napojenie na okolité veľké mestá, čo Bratislavu predurčili na osud dôležitého priemyselného centra popri jej ostatných ekonomických a spoločenských funkciách.

Tu tkvie významný rozdiel medzi predchádzajúcim a súčasným fungovaním okolia Zimného prístavu. Kým na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia bola Bratislava úzko naviazaná na okolitú prírodu, pretože bola závislá na rieke, hospodárskej pôde, na počasí a ekosystéme, súčasné ekonomické a diskurzívne fungovanie bývalej priemyselnej zóny vytesňuje Bratislavu do abstraktného sveta globálneho kapitalizmu. Hoci vznikajúce budovy budujú imidž zelených a prírodu rešpektujúcich komplexov, ich logika nie je situovaná vo fyzickom kontexte Bratislavy, v jej prítomnosti. Naopak, naratív rastúcich veží spravidla poukazuje na vágnu, nekomplikovanú a prosperujúcu budúcnosť, ktorá vymazáva relevantné environmentálne a sociálne problémy. Dôkazom je práve zlyhanie pri komplexnom adresovaní pôdneho znečistenia, ktoré v budúcnosti potenciálne ohrozuje obyvateľov mesta. Problémom je, že nekomplikovaná budúcnosť, ktorú globálny kapitalizmus tak nekriticky sľubuje, a ktorá sa materializuje v sklenených vežiach odseknutých od produktívneho kontaktu s ekológiou mesta, sa nikdy nestane realitou. Podľa antropologičky Anny Tsing sú aktivity developmentu vždy posadnuté predstavami o budúcnosti do bodu, v ktorom sa stávame schopnými vymeniť to, čo máme v prítomnosti, za vysnené svety progresu (dreamworlds of progress).  Pre rozvoj mesta je kľúčové, aby sme urbánnu ekológiu začali vnímať a aplikovať ako skutočne vzťahovú disciplínu, ktorá pomenúva prítomné prepojenia environmentálneho zázemia, klímy, zastavaného prostredia či socio-ekonomických procesov. Ak sa rozhodneme túto ekológiu ignorovať, zamieňame ju za vágny prísľub progresu.

Vzdávame korene v mene kapitalizmu

Kritické vnímanie urbánnej ekológie v okolí bývalého priemyselného centra Bratislavy otvára alternatívnu perspektívu na nahliadanie do komplexnosti vzťahov medzi prírodou, kreatívnym ekosystémom obyvateľov mesta a logikou globálneho kapitalizmu. Cenným prínosom tu je narušenie lineárneho vnímania historickej formácie mesta. Úvaha o opakovane sa vynárajúcich obavách z chemického znečistenia, spôsobeného bombardovaním Apolla počas druhej svetovej vojny, odkrýva neustále prítomnú existenciu ľudského dotyku v mestskej štruktúre. „Neustála prítomnosť“ je tu pritom významným konceptom. Naše zásahy v priestore a vzťahy k prírode sa nedajú vnímať iba v minulom čase, pretože echo minulých interakcií ľudí a ich okolia sa vždy nanovo vynára s každým výkopom zeme, s každým pohľadom na mapu uličnej siete a s každou fotografiou mesta. Vo forme neustále prítomnej ekológie miest, ktorá je vyformovaná vzájomným fungovaním živých a neživých prvkov vrátane človeka a je jedinečným odtlačkom rôznorodých vzťahov na tvári mestskej štruktúry. Je našou históriou, naším dedičstvom a definuje našu identitu, vzťah k rieke, ku krajine a k rozvoju.

Porozumenie vlastnému kontextu je základným kameňom sebavedomia a zdravia spoločnosti. Podobne ako je dôležité poznať svoju osobnú históriu zdravia či sledovať vzorce správania a uvedomovať si ich neustálu prítomnosť na mierke vlastného tela, je tiež dôležité aplikovať tento princíp na mierke takého komplexného organizmu ako je mesto. Vývoj Bratislavy bol počas minulého storočia niekoľkokrát prerušený a nanovo spustený, bez významného naviazania na potreby mesta. Éra súčasného štátu pritom tiež bola ďalším prerušením a reštartom mestského rozvoja. Ale je dôležité, že aj v dobe privatizácie, úpadku priemyslu a rozvoja služieb, sa našli kreatívne ekosystémy ľudí, ktoré nadviazali na industriálne dedičstvo a usilujú sa o zužitkovanie plôch tovární, vytvorili si vzťah k ich histórii a začlenili industriálne priestory do spoločenského, kultúrneho a ekonomického fungovania mesta. Tu sa dá uviesť príklad pôvodného kolektívu Cvernovky, ktorý pôsobil severne od bývalej priemyselnej oblasti v okolí Zimného prístavu, no podobné kreatívne ekosystémy sa manifestovali aj v iných industriálnych areáloch. Kriticky ekologická perspektíva na takúto symbiózu medzi industriálnym dedičstvom a nasledujúcimi generáciami obyvateľov odkrýva diametrálne odlišnú ontológiu mesta, v ktorom sa história a súčasnosť zlievajú do jedného priestoru, ultimátne vyformovaného vzťahmi k rieke, geografickej polohe či historickým vzťahom.

Vedomá koexistencia s historickým a environmentálnym kontextom je kľúčovým aktom oponovania logike globálneho kapitalizmu, ktorý priestory s vymazanými historickými rodokmeňmi normalizuje. Potrebným krokom pre organický rozvoj mesta a budovanie komplexnej identity, ktorú v Bratislave mnohí vnímajú ako absentujúcu, je systémová podpora konkrétnych priestorov s potenciálom koncentrovať v sebe minulosť a prítomnosť. Toto je možné iba v priestore, kde môžu história a súčasnosť spoločne fermentovať do kolektívnej pamäte a napokon budovať kolektívnu urbánnu identitu. Toto je v radikálnom kontraste so súčasným kapitalistickým diskurzom vo výstavbe, ktorý nenadväzuje dôsledne na urbánny kontext a nesnaží sa vytvárať autentické a identitotvorné priestory, ale účelne historické kontexty vymazáva a jej cieľom je dosiahnutie ťažko opísateľnej uniformity, ktorej dominantným účelom je akumulácia kapitálu. Práve slabé naviazanie na environmentálne, spoločenské a historické kontexty znemožňuje zdravý rozvoj mesta, ktorý hľadá rovnováhu medzi napĺňaním základných potrieb obyvateľov mesta a vedie ich k tvorbe komplexného vzťahu k okolitému prostrediu. Nie nadarmo sa hovorí, že veže postavené vo finančných centrách miest môžu stáť v ktoromkoľvek inom meste na svete a človek nepozná rozdiel. Ich existencia je do veľkej miery podmienená mazaním predchádzajúcich funkcií priestranstiev a ich náhradou novými funkciami, ktoré sú v súlade s métou ekonomického rastu. Tvorba dostupného bývania či služieb, rozsiahlych verejných priestorov a systémových riešení urbánnych problémov však do tejto logiky developmentu nespadá.

Efektívnym nástrojom na ospravedlnenie tohto mazania je práve diskurz a prísľub, v ktorom sa bývalé industriálne budovy zredukujú na „nič“, s prísľubom „niečoho“ na ich mieste. Realita, v ktorej toto urbánne „nič“ v skutočnosti reprezentuje materializáciu vzťahov civilizácie a prírody, a v ktorej „nič“ sedí v centre historického obratu vo význame mesta, je zmazaná v prospech začlenenia do abstraktného sveta globálneho kapitalizmu. Inými slovami, kľúčovým problémom developmentu nie je iba ľahostajnosť voči historickému kontextu a urbánnej ekológii. Problémom je jeho taktika, ktorá vymazáva význam pôvodných priestorov a takto znemožňuje nachádzanie reálnych alternatív rozvoja nielen diskurzívne, ale aj cez cielené chátranie budov, ktoré neskôr legitimizuje asanáciu a novú výstavbu. Špekulatívne taktiky privatizácie a následného čakania na moment, kedy budovy podľahnú natoľko zlému stavu, že opozícia k búraniu môže byť zamietnutá argumentmi o neobnoviteľnom stave budov, sú už tradičnou súčasťou bratislavského developmentu. Stratou urbánnych ekologických vzťahov, ktoré sa materializovali v existencii industriálnych budov v okolí prístavu, mesto stráca dotyk s geografickou, ekologickou a historickou realitou, ktorá podmienila jeho existenciu a rast. Pamiatka na industriálne obdobie, ktoré so sebou prinieslo okrem urbánneho rastu aj prvé projekty dostupného bývania, je v súčasnosti prítomná najmä v znečistenej pôde. A to napriek zachovaniu zopár industriálnych budov a ich využitiu v tieni mrakodrapov. Tam, kde je prioritným zámerom vytvoriť prémiový priestor pre komerčnú aktivitu, nikdy nebude možné nájsť alternatívy. Nájdeme tam len ten istý prísľub prosperity, ktorý počúvame už desaťročia, ale nevidíme jeho naplnenie.

Autor je zamestnancom príspevkovej organizácie hlavného mesta a nemá dosah na rozhodovacie procesy. Článok vyjadruje jeho osobný názor a nereflektuje postoj zamestnávateľa. 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *