Aký je prienik súčasných poznatkov vývojovej psychológie, neurobiológie a filmovej vedy? Umelé vizuálne stimuly (mobily, detské obrázkové knihy, figurálne hračky, video, animované programy) majú za úlohu rozšírenie jednotlivých funkcií vyvíjajúceho sa mozgu. Súčasné filmové vedy prišli s myšlienkou, že vedomé kognitívne procesy pri sledovaní audiovizuálneho diela majú vplyv na žánrovú pestrosť kinematografie. Aké procesy prebiehajú pri sledovaní filmu v mozgu dieťaťa?
Vieme si predstaviť film diametrálne odlišný od toho, na aký sme zvyknutí? Povedzme, že by obraz zachytával výhradne makrodetaily v ultrafialovom spektre a panoramatickom rámovaní pod uhlom tristošesťdesiat stupňov. Zvukovú zložku by tvorili vysoké frekvencie. Film by nemal začiatok a koniec, trval by kontinuálne, kým by existoval zdroj jeho projekcie. Hrdinovia by neboli antropomorfní a udalosti by za sebou nasledovali náhodne, bez zjavnej kauzality. Strih by generoval striktný matematický algoritmus. Takýto film si teoreticky predstaviť vieme. To, čo nevieme, je vnímať ho.
Pre naše oko je ultrafialové spektrum neviditeľné, panoramatický záber nedokážeme obsiahnuť v jednom uhle pohľadu, naše ucho by pravdepodobne nepočulo žiaden zvuk a ešte by sme sa na to „nič” museli dívať nevedno ako dlho.
Povedzme, že vylúčime základné fyziologické prekážky. Ultrafialové svetlo by sme previedli do viditeľného spektra, panorámu stlačili do širokouhlej okeničky a zvukom [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
