2020 05 ImunitaTematický KapitálAskéza verzus nákaza

Ivana Rumanová7. mája 2020410

 

 

Ak sa niekto chce stať občanom New Orleans, jeho prvoradou povinnosťou je aklimatizovať sa a získať imunitu. Dlží to sebe a dlží to spoločnosti.

(Daily Picayune, 26. 11. 1841. Prevzaté z textu Kathryn Olivarius: Immunity, Capital, and Power in Antebellum New Orleans.)

Určite nie som jediná, kto dúfa, že dostane COVID-19, aby som získala imunitu a vrátila sa do sveta podať pomocnú ruku.

(Spisovateľka Salley Vickers v liste pre The Guardian, 2. 4. 2020.)


Aktuálna debata o zavedení imunopasov v Nemecku, Francúzsku, Veľkej Británii a ďalších krajinách ukazuje, že kapitál ani v ére ohlasovaného posthumanizmu neprestal počítať s našimi telami. Aspoň zatiaľ. Ľudia, v telách ktorých sa nájdu protilátky proti COVID-19, by tak získali vstupenku do sveta mimo karantény – mohli by pracovať, stretávať sa, konzumovať. Minimálne kým nebude vynájdená vakcína proti COVID-19, budeme si musieť zvyknúť, že naše telá budú naliehavejšie ako inokedy opisované, kritizované, vzývané ako niečo, na čom stojí a padá trh aj štátne politiky. To, ako s nimi nakladáme, je automaticky posudzované cez prizmu vlastenectva a solidarity, čo je po rokoch dôrazu na individuálne slobody vlastne nový typ skúsenosti. Fyzio-patriotmi sme, ak asketicky dodržiavame reštriktívne opatrenia štátu. Alebo, tvrdí politika imunopasov, sme naopak vlastencami, ak sa čím skôr nakazíme, chorobu prekonáme a prispejeme tak k budovaniu kolektívnej imunity. To je pojem tak vznešený, vzácny a momentálne nedostupný, že je ťažké voči nemu niečo namietať. Dá sa ale takto adresne budovať kolektívna imunita bez toho, aby toto budovateľské nadšenie nakoniec skĺzlo k imuno-diskriminácii?

 

Telom proti disciplinácii

 

Dobrovoľné vystavenie sa nákaze pritom môže fungovať aj ako presný opak patriotizmu: ako trangresia voči klinicko-hygienickej disciplinácii tiel alebo vymedzenie sa voči úlohe poslušného pacienta. V histórii body-performancií nájdeme príklady, v ktorých sa umelci infikovali po zavedení externého objektu do svojho tela. Petr Štembera skončil na urgentnom príjme s otravou krvi po tom, ako si do predlaktia vštepil vetvičku kríku, ako v ovocinárstve (Štěpování, 1975). Implantát v tvare ucha z biokompatibilných materiálov, ktorý si Stelarc nechal voperovať do predlaktia, vyvolal v jeho tele infekciu po tom, ako mu doň zaviedli miniatúrny mikrofón, takže ten musel byť z implantátu odstránený (performancia Ear on Arm, 2006 – súčasnosť). Experimentovanie s tým, čo je telo schopné prijať, je v tomto prípade pomerne ľahké ukončiť, keď sa ukáže, že nespolupracuje a táto nútená internalizácia ho ohrozuje. Oproti tomu vyrovnávanie sa s nevyliečiteľnými chorobami, či už infekčnými, alebo vrodenými chronickými, má v umeleckých performanciách často podobu sadomasochistických rituálov. Umelci Bob Flanagan a Martin O’Brien, ktorí trpeli vrodenou cystickou fibrózou, či Ron Athey, ktorý bol infikovaný HIV, vo svojich performanciách exponovali bolesť, ktorú si spôsobovali sami, oproti diagnózam, ktoré si nevybrali a voči ktorým boli bezmocní. Inscenovali tak istý typ kontroly, aj keď prostredníctvom spektakulárneho násilia voči sebe samým, a tiež aj voči divákom, ktorých sa namiesto súcitu zmocňoval hnus, zdesenie a fascinácia, prípadne všetko naraz. Súčasný bio-art často pracuje s vírusmi a baktériami, ale v skrotenej podobe. Manifestuje napríklad funkčné využitie modifikovaných vírusov ako efektívnych prenášačov informácie, keďže dokážu pomerne ľahko prechádzať semipermeabilnými membránami buniek. Napríklad v projekte Living Viral Tattoo umelkyne Tagny Duff bol syntetický vírus, derivovaný z kmeňa HIV, aplikovaný na tkanivo prasacej a ľudskej pokožky – odpadového materiálu po operácii – pričom protilátky v bunkách spôsobovali v reakcii na šíriaci sa vírus ich zafarbenie na modro-hnedo. Celá procesuálna socha bola nakoniec zastabilizovaná vo formaldehyde.


Human Challenge

 

Umelecké projekty, čo ako šokujúce, si držia od nákazy viac-menej bezpečný odstup. Existujú však politiky telesnosti mimo rámcov extrémneho body artu či transgresívnych performancií, ktoré takúto komfortnú zónu neumožňujú. Tie paradoxne ani neoperujú s termínmi extrému či radikality, ale skôr pokroku a humanizmu.

 

Human challenge je metóda, ktorá pri vývoji liekov a vakcín využíva infikovanie „dobrovoľníkov a dobrovoľníčok“ živým vírusom alebo jeho časťou – ten môže byť buď oslabený alebo geneticky modifikovaný, aby vyvolal aktívnu imunizáciu, alebo zavedený do tela, aby sa zistila účinnosť testovaných látok pri pasívnej imunizácii. Podobné testovanie „dobrovoľníkov“ proti malárii a ďalším chorobám sa odohrávalo v nacistickom Nemecku, ale aj pri neslávne známych syfilisových experimentoch, ktoré viedla vláda USA v Guatemale v rokoch 1946 – 1948 bez toho, že by získala informovaný súhlas od účastníkov a účastníčok pokusov, prevažne z radov vojakov, prostitútok, väzňov, mentálne postihnutých, detí a ďalších znevýhodnených skupín. V súčasnosti vyžadujú human challenge pokusy okrem informovaného súhlasu účastníkov aj etické certifikáty od farmaceutických spoločností, ktoré výskum prevádzajú a ktoré navyše ako bonus používajú nový slovník. Napríklad spoločnosť hVivo, ktorá je lídrom v oblasti human challenge testovania vo Veľkej Británii, nazýva dobrovoľníkov „hrdinami všedného dňa“, pravidelne organizuje dvojtýždňové „chrípkové tábory“ (flucamps) a momentálne hlási, že jej kapacity pre testovanie COVID-19 sú, žiaľ, plne obsadené. Experimentov sa zúčastňujú ľudia, ktorí sú za finančnú odmenu (pri chrípkových táboroch je to sto libier denne) ochotní vystaviť svoje telá nákaze. Nazývať ich dobrovoľníkmi je viac než perverzné. „Risk je zisk“ v tomto prípade nestačí, je potrebné, aby cudzí risk bol ziskom pre farmaceutické spoločnosti, ktoré neustále zdôrazňujú vysoký morálny rozmer celej transakcie: ľudia tu nevystavujú svoje telá bolesti a riziku za smiešnu cenu, oni sa obetujú pre spoločnosť tým, že prispievajú k objaveniu protilátky.

 

Kolektívna imunita, súkromné protilátky

 

Návrh imunopasov znie podobne vlastenecky: tí, v ktorých tele sa nájdu protilátky proti COVID-19, môžu začať žiť naplno a zachrániť kolabujúcu ekonomiku. Okrem technicko-vedeckých nezrovnalostí testovania (nemáme dosť informácií o víruse, nie je isté, že protilátky v tele zabránia opätovnej nákaze, nie všetci, ktorí chorobu prekonali, musia mať zistiteľné protilátky a nie všetci s protilátkami v tele musia byť imúnni voči nákaze, odchýlky v presnosti testov by pri plošnej aplikácii viedli k nesprávnym výsledkom, ktoré by zasiahli obrovské množstvo ľudí) je tu ďalšia nepríjemná otázka: ak by jedinou možnosťou, ako získať zamestnanie, bolo nakaziť sa, prekonať chorobu a vykázať protilátky v tele, čo iné by nám všetkým zostávalo, ako skôr či neskôr to risknúť? Je príznačné, že metóda na záchranu trhu je aj tu dôsledne neoliberálna: prežijú a zamestnajú sa tí najodolnejší. Pritom imunita nie je žiadna rovnostárka, ani univerzálny balíček, ktorý dostávame na prídel. Je to druh kapitálu, ktorý zveľaďujú tí, čo si môžu dovoliť kvalitne sa stravovať, dostatočne spať a oddychovať, pravidelne sa pohybovať na čerstvom vzduchu, vyhýbať sa stresu atď.


…väčšina politikov sa nakoniec priklonila k názoru, že jediné efektívne riešenie epidémie žltej zimnice nie je verejné zdravotníctvo, ale paradoxne viac žltej zimnice.

 

Profesorka histórie na Stanfordskej univerzite Kathryn Olivarius popisuje v texte Immunity, Capital, and Power in Antebellum New Orleans spôsoby, akými sa koloniálna spoločnosť v New Orleans devätnásteho storočia, založená na obchode s otrokmi z afrických krajín, ich práci a plantážnej produkcii cukrovej trstiny a bavlny, vyrovnávala s pravidelnými ničivými epidémiami žltej zimnice. Bez dostupnej vakcíny bolo jedinou možnosťou, ako sa stať plnohodnotným občanom mesta, prekonať chorobu a získať imunitu. Aklimatizácia bola prechodovým rituálom a podmienkou získania pracovných príležitostí: novopríchodzích migrantov a migrantky z európskych krajín nikto nezamestnal skôr ako v novembri, keď doznela sezóna epidémie. Komu sa podarilo prežiť, mal pomerne vysoké šance na úspech, zbohatnutie a zaradenie sa medzi bielu imuno-elitu. Vyhýbanie sa nákaze bolo považované za zbabelstvo. Naopak, získanie imunity bolo aktom vlastenectva a prvým, až mýtickým krokom, ktorý mal potvrdiť meritokraciu ďalšieho úspechu. Migranti a migrantky z Európy sa preto často snažili urýchliť nákazu, napríklad tým, že si líhali do postelí, v ktorých nedávno niekto zomrel. Vystaviť sa žltej zimnici pritom znamenalo prekonať extrémne utrpenie, vysoké horúčky sprevádzané krvácaním zo slizníc a zvracaním čiernej hrudkovitej krvi a riskovať zlyhanie pečene a obličiek.

 

Imunokapitál

 

Mohlo by sa zdať, že vírus krutým spôsobom nakoniec preusporiada mocenské vzorce, pretože vnáša do hry imunokapitál ako určujúci prvok úspechu. Kathryn Olivarius však poukazuje na to, že v koloniálnom New Orleans nemohol tento kapitál zhodnotiť každý v rovnakej miere. Naopak, pravidelné vlny epidémií poslúžili ako zámienka na prehĺbenie rasových, triednych a rodových nerovností; získanie imunity voči žltej zimnici zvyšovalo šance na ekonomický a spoločenský úspech len u bielych mužov a bielych zámožných vdov. Biele ženy z nižších spoločenských tried, hoci s imunitou, zostávali často zacyklené v starostlivosti o chorých, či už vlastných príbuzných, alebo členov bohatých rodín. Zvýšená odolnosť ľudí tmavej pleti, ktorí boli do New Orleans násilne presídlení ako otroci, poslúžila paradoxne ako argument na prehĺbenie rasových teórií: mala byť potvrdením toho, že bieli kolonizátori nie sú fyziologicky prispôsobení na tvrdú prácu na plantážach.

 

Politickí predstavitelia New Orleans si namiesto podpory verejného zdravotníctva a hygienických opatrení vybrali sociálny darwinizmus s vírusom žltej zimnice v hlavnej úlohe. Mohli si to dovoliť aj preto, že každá loď z Afriky a Európy privážala do mesta nové a nové telá, s ktorými mohli počítať. Súčasná diskusia o budovaní kolektívnej imunity je tiež nevyhnutne diskusiou o budovaní imunokapitálu a jeho náhodnej, nepredvídateľnej distribúcii. Ak by bol aplikovaný adresne, napríklad prostredníctvom imunopasov, znamenalo by to, že sa nevyhnutne rozdelíme na tých s imunitou, ktorí môžu konať, a tých v karanténe, ktorí musia čakať na vakcínu alebo nákazu. Minimálne jedna cestovná kancelária by z toho určite mala radosť, ale ľahko by sa mohlo stať, že s takýmito pasmi vstúpime do sveta, ktorý mal byť dávno prekonaný.

 

 

Autorka je kultúrna antropologička

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *