2020 05 ImunitaHudobný KapitálRadikálne počúvanie a karanténne mesto

Dominika Moravčíková7. mája 2020909

 

Verejný a súkromný zvukový režim v čase obmedzeného pohybu

 

Dôsledky pandémie akusticky premenili mestá po celom svete. Z ciest vymizol lomoz dopravy, kostolné zvony znejú v kakofónii so sirénami sanitiek a zvuky jarnej prírody kontrastujú s neutíchajúcim pocitom núdze. S premenou urbánnej zvukokrajiny sa mení aj spôsob, akým vnímame fyzický priestor. V podmienkach obmedzeného vychádzania vznikajú nové sociálne vzťahy typu susedskej pomoci a nastúpiť tiež môže zvýšená citlivosť na zvuky okolia. Ako sa v počúvaní líši to, čo je v čase obmedzeného vychádzania verejné a súkromné? Ako môžeme interpretovať to, čo sa deje za oknami a stenami bytov? A aké stratégie zvukovej organizácie volia rozliční aktéri, ktorí vstupujú do širokého diskurzu sociálnej mobilizácie v záujme zmierňovania najrôznejších následkov krízy? V tomto texte chcem k počúvaniu pristúpiť ako k nástroju analýzy prostredia naprieč karanténnymi bunkami súkromia, ale tiež ako k metafore solidarity – spôsobu, akým môžeme preniknúť skrz priestorovo, kultúrne a triedne oddelené územia a vnímať individuálne ťažkosti aj štrukturálne nerovnosti.

 

Teoretici a teoretičky zvukových štúdií (sound studies) pracujú s premisou, že zvuk je v ľudskej skúsenosti dôležitý ako forma poznania a aj v zmysle predstavivosti a vnímania priestoru. V súčasnosti sa zvuk takisto stáva silným indikátorom novej každodennosti a tiež nástrojom ovládnutia verejných nálad. Ako píše Georgina Born, hudba a zvuk bývajú vo verejnom živote zapojené ako „prostriedky sociálnej regulácie a kontroly cez produkciu subjektivít, mocenské nariadenia, organizáciu priestorových hraníc a utvrdzovanie identít“ (Born, 2013).

 

Hoci ciele politických autorít a občianske ciele sa v čase obmedzeného pohybu môžu rôzniť, zvuk je zapojený do politík prevencie paniky a tiež ako metóda vytvárania kultúrnej blízkosti a zdieľania v čase fyzickej izolácie. Pozitívne oznamy v supermarketoch zmierňujú úzkosť z pobytu v jedinom interiéri, v ktorom sa davovo stretávame, a večerné potlesky z okien na sídliskách venované ľuďom v prvej línii dodávajú možnosť zažitia zvukovo organizovaného kolektívu aj vtedy, keď sme súčasne druhou polovicou tela izolovaní a izolované v bytoch a samostatných zvukových prostrediach.

 

Podcast Trust Me, I’m An Expert odvysielal 3. apríla 2020 mozaikovú epizódu s názvom What does the coronavirus pandemic sound like?, do ktorej sa zapojili akademici a akademičky z celého sveta. Účastníčka Tooran Alizadeh uviedla, že pri počúvaní našich karanténnych zvukokrajín je užitočné zamerať sa na politickú dôležitosť toho, kam a ako smerujeme našu pozornosť.

 

Počúvanie v spoločenskej solidarite znamená počúvať zraniteľné skupiny – ak sa nachádzame v suburbánnej zóne a súkromí útulných domovov, záhrad a automobilov, neznamená to, že sa nás netýka skúsenosť ľudí vystavených zvýšenému dozoru a nedostatku prístupu k protiepidemickým opatreniam (napríklad bez domova či vo väzení). Tooran Alizadeh tiež hovorí, že počúvať okolie znamená aj smerovať pozornosť k štrukturálnym zmenám, ktoré prichádzajú.

 

Zvuk a súkromie v karanténnej domácnosti

 

  1. marca 2020 politik Martin Poliačik zverejnil na Facebooku zvláštny manifest s názvom Ďakujem ti, Koróna, ktorý vyzdvihuje mentálny návrat do domova, čas strávený s rodinou, „spomalenie“ a možnosť „rozhliadnuť sa“. Poliačikov problematický text je extrémnym príkladom súčasného zvýraznenia domácnosti ako priestoru hygieny, bezpečia, pokoja a participácie na projekte ochrany verejného zdravia (ak patríme k tým, čo majú domov alebo aspoň v rámci zdieľaného obydlia zónu súkromia). Domov sa ale tiež stáva väzením pre týraných jedincov (najmä ženy) či „čierne ovce rodiny“ (napríklad neheteronormatívne deti v homofóbnych rodinách). V posilnenej inštitúcii domova ostávajú patológie v partnerských a medzigeneračných vzťahoch neriešené a osoby, ktoré sa ocitli v pasci takéhoto súkromia, nemôžu plne participovať na výzvach k oceňovaniu domova v zmysle karanténneho lifestylizmu introspekcie, koníčkov a práce na domácich vzťahoch.

 

V čase, keď ľudia zažívajúci násilie v domácnosti strácajú možnosti vyhľadať pomoc, môže mať záchranný účinok susedská intervencia na základe odhalenia domáceho násilia počúvaním. Takýto prípad nedávno popísala na svojej facebookovej stránke novinárka Denníka N Ria Gehrerová, ktorá oslovila susedku po tom, ako v noci počula krik. Susedská pomoc založená na počúvaní vyžaduje určité premyslenie toho, čo je súkromné a čo je verejné (domáce násilie nie je súkromná partnerská dynamika, ale sociálny problém).

 

V období karantén sa tiež môže premeniť zvukové prostredie, v ktorom sa odohrávajú naše pracovné dni. Ja bývam v radovom dome v suburbánnej Prahe a miestnosť vedľajšieho domu, s ktorou susedím, sa z pôvodnej detskej izby zmenila na pracovňu dospelého člena domácnosti. Niekdajšie zvuky hier na školu a vykrikovanie zaklínadiel z Harryho Pottera počas pracovných dní nahradili online mítingy rodiča. Premenu rodinného priestoru na pracovný v susednom dome určitým spôsobom prežívam aj ja – a s čarom nechceného do istej miery štruktúruje aj môj deň.

 

Žiť v čase obmedzeného pohybu v suburbánnej zóne Prahy je na pohľad takmer idylické. Zvuková skladba záhrad za domom je dokonca pestrejšia než zvyčajne, pretože sa v nich viac pobýva a športuje. Ako vraví Em Dale v spomínanom What does the coronavirus pandemic sound like?, suburbánne zóny pôsobia ako priamo dizajnované na karanténu. Súkromné záhrady predstavujú analógiu tých prostredí, ktoré majú ľudia žijúci v bytoch verejné, a tento rozdiel má v čase obmedzeného pohybu významné dôsledky. Kate Murray, ďalšia akademička z epizódy podcastu, hovorí: „Keď žijete so štyrmi ľuďmi a mačkou v malom byte, verejný park je vaša záhrada. Sme odkázaní a odkázané na zdieľané priestory pre rekreáciu a premýšľanie.“ Mnohé z týchto miest sú však v období karantén uzamknuté. A v prípade, že sú parky napriek odporúčaniam a nariadeniam plné, ich návštevníčky a návštevníci čelia kritike.

 

Samostatný typ fyzického aj akustického súkromia predstavujú osobné automobily – tieto „vysoko privátne, kontrolované a upokojujúce zvukové bubliny“ (Bijsterveld, 2010) chránia pred akustickým okolím zvlášť v zmysle urbánneho hluku. Podľa Brandona LaBelle osobné vozidlo predstavuje neobyčajnú kombináciu uzavretia sa a zároveň silnej kontroly jedinca nad svojou prítomnosťou na verejnosti (LaBelle, 2010). V čase pandémie, keď sa verejná doprava stala zdrojom úzkosti, sú významy osobnej dopravy ako technológie súkromia či dokonca dopravného prostriedku ako prostetického objektu rozširujúceho a obrňujúceho telo (auto je podľa LaBelle „druhá koža“) obohatené o novú vrstvu uzavretia sa pred ohrozením.

 

Hymny a sirény

 

V stredu 1. apríla 2020 bola v Českej republike zrušená skúška varovných sirén, ktorá sa obyčajne koná vždy na poludnie prvej stredy v mesiaci. Podľa oznamu Hasičského záchranného sboru České republiky bola zrušená s cieľom nevyvolávať paniku v období krízy. Ako obyvateľka Prahy ani neviem popísať vďačnosť za to, že som bola v ten deň ušetrená tohto zvukového obradu, ktorý vo mne dokáže vyvolať úzkosť hraničiacu s panickým atakom. Nie všetky štáty a mestá mali šťastie na takéto opatrenie – napríklad v americkej Louisiane nedávno došlo k bizarnému použitiu zvuku sirény signalizujúcej večerný zákaz vychádzania, ktorá obyvateľov a obyvateľky vydesila tým, že sa veľmi podobala na sirénu z hororu The Purge (Independent, 2020).

 

Každodennejším zvukovým zdrojom obáv sú sirény záchraniek, ktorých vplyv na urbánnu zvukokrajinu popisuje novinár Samer Kalaf žijúci v New Yorku – meste najviac zasiahnutom vírusom z celých USA. V článku Alone in the City of Sirens popisuje novú každodennosť Brooklynu – sirény sú najfrekventovanejší zvuk ulice, ktorému iba občas konkurujú večerné potlesky pracujúcim a kostolné zvony. Ostatné zvuky mesta stíchli a keďže sirény sanitiek už nepredstavujú zvuk, ktorý má varovať autá, aby uvoľnili cestu, pretože na cestách nikto nie je, na Kalafa pôsobia ako číry žalospev. Kalaf tiež priznáva svoju fixáciu na zvuky sirén ako na čosi, čo ho nabáda k morbídnemu mysleniu. Sirény sa už nestrácajú vo zvukoch stavby, ostatnej cestnej premávky a večerného života v uliciach, a tak už nie sú len jednou z mnohých zložiek mestského lomozu, ale naberajú nové významy.

 

Týždeň pred zrušenou skúškou sirén v Českej republike sa konala akcia Není nutno nezpívat, ktorú organizovala skupina Piána na ulici s cieľom rozospievať „celý národ“. Šlo o pieseň Není nutno od Zdeňka Svěráka a Jaroslava Uhlíře v Českom rozhlase, podľa Svěráka „pre tieto časy ako stvorenej“. Organizátor akcie Není nutno nezpívat pre iRozhlas.cz povedal: „Chceli by sme tým vykresať vlnu jednej veľkej kolektívnej energie, keď v jednom momente bude trebárs milión ľudí spievať jednu pieseň.“ Tieto dve symbolicky prepojené udalosti – zrušenie skúšky sirén a spoločný spev piesne – môžu prezradiť niečo o tom, ako široké spektrum aktérov (od hasičského zboru po umeleckú skupinu) koriguje verejné nálady v období pandémie.

 

Častou alternatívou zdieľania hudby vo fyzickom priestore je streamovanie hudobných vystúpení z domácností, ktoré majú za cieľ v období neistoty vyvolať pocit súdržnosti – často práve tej národnej. Tak je to v prípade spevu piesne Aká si mi krásna rozkúskovaným slovenským zborom Technik STU, alebo pri performancii vyzdvihujúcej jednotu globálneho rómskeho národa vo videu Festivalu Khamoro k Medzinárodnému dňu Rómov, v ktorom rozliční rómski umelci a umelkyne v obrazovej mozaike hrajú a spievajú rómsku hymnu Dželem.

 

V kontexte týchto identitárne nabitých performancií pôsobí spomínaný happening bezstarostnej piesne o kamarátstve a zábave Není nutno Zdeňka Svěráka a Jaroslava Uhlíře v Českom rozhlase ako trochu iný typ kultúrnej stratégie. Aj v prípade tejto piesne však môžeme hovoriť o vytváraní pocitu kultúrnej intimity. Podľa teoretika kultúrnej intimity Michaela Herzfelda sociálni aktéri a aktérky používajú práve „jazyk príbuzenstva, rodiny a tela“, aby vytvorili bezprostrednosť a spoločné sociálne pole, v ktorom môžu rozličné skupiny cítiť „národný komfort, porozumenie a sebareflexívne, ontologické bezpečie“ (Herzfeld, 2004).

 

Happening Není nutno nezpívat na časť verejnosti zapôsobil pokrytecky práve pre svoju bezstarostnú myšlienku dobrej nálady napriek tomu, že človek „nemá prachy“ a zažíva „krachy“. Monika Jägerová, operná speváčka a v čase pandémie tiež predavačka v supermarkete Penny, popísala efekt happeningu na jej náladu počas pracovnej zmeny vo svojom článku pre A2larm. Snahu vyvolať piesňou nával pozitívnej energie u pracujúcich nazvala „naivitou elít“.

 

Na tomto príklade môžeme vidieť, že existuje celé vkusové spektrum v rámci toho, akou hudbou vyjadriť príslušnosť ku kolektívu počas pandémie. Celkom štandardne vznikajú vkusové dichotómie gýča a autentických emócií. Osobne považujem za dôležité rozličným vkusovým skupinám priznať nárok na hudbu, ktorú si samy vyberú ako reprezentatívnu alebo mobilizačnú. Kým jedinci či kultúrne inštitúcie vo verejnom priestore šíria feel-good piesne namiesto toho, aby bol na nás uvalený zvukový režim armádnych áut a vrtuľníkov (ako tomu, bohužiaľ, je v rómskych osadách), môžeme to považovať za privilégium.

 

Nie sme sami

 

Keď uvažujeme o zvukových režimoch a vrstvách percepcie zvuku v čase pandémie, musíme mať na pamäti nemožnosť úniku z kultúrne tvarovaného spôsobu, akým počúvame. Naše reakcie aj pri esteticky triviálnych a akusticky invazívnych zážitkoch typu varovných sirén podmieňuje kultúra, ako ukazuje aj spomínaná reakcia obyvateľstva mesta na „hororovú“ sirénu v americkej Louisiane. Teoretik zvukových štúdií Jonathan Sterne v často citovanom výroku vyjadruje, že počúvanie nikdy neexistuje vo vzduchoprázdne: „Pokus popísať zvuk alebo akt počutia samostatne – ako keby zvuková dimenzia ľudského života obývala priestor pred históriou alebo mimo nej – je úsilím o falošnú transcendenciu.“ (Sterne, 2003). A ako píše Georgina Born, hudba a zvuk síce môžu produkovať svoje vlastné spoločenskosti a priestorovosti (socialities, spatialities), tie sú však vždy „krížené širšími sociálnymi vzťahmi“ (Born, 2013).

 

Ani vo viac-menej absolútnom karanténnom súkromí sa nemôžeme vymaniť z toho, čo je vo zvuku sociálne: teda z toho, čo počúvanie zbavuje nevinnosti a vždy ho nejakým spôsobom kultúrne situuje. Toto situovanie a nemožnosť „nepoškvrneného počutia“ môže byť v súčasnosti tiež nečakaným momentom nádeje: sme sociálne bytosti a počúvame kultúrne trénovanými ušami. V tomto zmysle vždy niekam patríme a sme napojení a napojené na väčšie deje, ktorých neoddeliteľnosť od našich predstavivostí môžeme uchopiť ako výzvu k solidarite.

 

Radikálne počúvanie – koncept tradične asociovaný skôr s interpersonálnou komunikáciou – môžeme tiež praktizovať na širšej škále súkromného a verejného, intímneho a politického. Táto prax znamená vystúpiť z našich atomizovaných akustických a sociálnych svetov – dávať pozor, čo sa odohráva za stenou bytu, za hranicami mestskej štvrte a za hranicami štátu. Znamená tiež desakralizovať a de-estetizovať súkromie v zmysle predstáv, že nám na individuálnej úrovni umožní prežiť a izoluje nás od utrpenia zraniteľných skupín.

 

To neznamená súkromie zavrhnúť. Práve zbavovanie ľudí súkromia je časté násilie vykonávané na marginalizovaných jedincoch. Napríklad teoretička zvukových štúdií Rebecca Lentjes v článku Gendered Sonic Violence, from the Waiting Room to the Locker Room hovorí o kriku anti-choice aktivistov a aktivistiek pred americkými interrupčnými klinikami ako o type zastrašovania žien, v ktorom sa jej slovami „súkromné stáva verejným“ (Lentjes, 2016). Podobne sa verejným stáva súčasný dohľad nad ľuďmi žijúcimi v rómskych osadách, ktorých telá sa v rámci politík prevencie šírenia vírusu stávajú odsúkromnenými objektmi verejného záujmu a projekcií o úspechu či neúspechu Slovenska v boji s pandémiou.

 

Radikálne počúvanie tak znamená skôr citlivosť na prieniky rozličných princípov vnímania a organizácie. Ako píše Brandon LaBelle, zvuk nám priestor ukazuje tak, že ho dokážeme postihnúť bez obmedzenia akéhokoľvek absolútneho hľadiska (LaBelle, 2006). V tomto zmysle je počúvanie sférou maximálnej vzťahovosti a v období pandémie predstavuje doménu poznania, ktorá nám umožňuje vnímať detaily ukryté za štatistikami a silnými mediálnymi obrazmi.

 

 

 

Autorka je doktorandka hudobnej vedy

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *