2021 02 Kultúrne politikyTematický KapitálAnketa s osobnosťami kultúry

4. marca 20211865
V súvislosti s témou čísla kultúrne politiky sme oslovili kultúrnych aktérov a aktérky, aby sme im položil otázku:

Akú najdôležitejšiu zmenu je, podľa vás, potrebné uskutočniť v oblasti kultúrnych politík na Slovensku?

Ďakujeme za inšpiratívne odpovede.

Petra Fornayová

Základnou premisou pre zodpovedanie vyššie položenej otázky je pýtať sa na podstatnejšiu – či na Slovensku vôbec nejaká kultúrna politka existuje.

Česť výnimkám a osamoteným snahám, no po viac ako tridsiatich rokoch od revolúcie asi musíme skonštatovať, že ucelená vízia  zmyslu a rozvoja kultúry na štátnej a mnohých samosprávnych úrovniach vôbec neexistuje a v rámci súčasného politického spektra vo vláde je to na štátnej úrovni v blízkej budúcnosti čisté sci-fi. Kultúrnym politikám by najviac prospela zmena, po ktorej by túto sféru riadili ľudia s prehľadom, tušiaci, čo umenie a kultúra v našej krajine potrebuje, takí, ktorí sa vedia obklopiť odborníkmi bez ohľadu na vlastnú ješitnosť, vedia počúvať kultúrnu obec a nezatvárať sa do bubliny vlastného kvázipoznania, majú autoritu a odvahu presadiť zmeny.

Prvou a zásadnu otázkou je z môjho pohľadu pýtať sa na zmysel kultúry a umenia pre našu spoločnosť a až na základe pochopenia, že funkcie umenia sa v konkrétnom časopriestore môžu meniť – a aj sa menia – vytvoriť víziu, ktorá by bola východiskom pre politické konanie. Je ale otázne, či existuje jednoznačný konsenzus v tom, prečo a akú kultúru a umenie podporovať a budovať. Obávam sa, že skôr nie.

Myslím, že sa mi už ani nechce rozoberať potrebu zmeniť doterajšie delenie na zriaďovanú a nezriaďovanú kultúru, či absolútne nerovnocenné a nezmyselne nastavené podmienky v týchto dvoch nepreniknuteľných svetoch. Je tu aj mnoho iných problémov – na prvý pohľad čiastkový problém Slovenských inštitútov, v ktorom sa materializuje pozícia našej kultúrnej scény v medzinárodnom kontexte. V mnohých umeleckých odvetviach na medzinárodnej scéne vystupujeme nie ako partner, ale nanajvýš ako hostiteľ či obdivovateľ.

Ale ako vieme, všetko so všetkým súvisí. Veľkým problémom sa zdá nesúlad reality a potrieb. Inak povedané, systém nastavený pre kultúru funguje zotrvačným, dávno nastavených chodom, bez toho, aby reflektoval skutočné potreby nielen umenia a kultúry samotnej, ale aj potreby a očakávania spoločnosti smerom k umeniu a kultúre.

Odvahou by bolo si tento stav nielen priznať a identifikovať problém, ale sa ho následne snažiť aj vyriešiť – inak povedané, začať kultúru v tomto štáte konečne reformovať.

Cieľom by malo byť kvalitné viacvrstvé umelecké/kultúrne prostredie, ktoré je nielen inovatívne, ale ctí si a uchováva tradície, prostredie, ktoré následne formuje celú spoločnosť, ale aj vníma jej potreby. Ak je toto podstatným cieľom, konsenzus o podpore umenia a kultúry by nikdy nemal byť valcovaný ekonomickými faktormi výnosnosti, pretože je tu x ďalších, relevantnejších faktorov, ktoré sa v krátkej perspektíve ani nemôžu prejaviť. V skratke je nimi dobro a múdrosť.

Napadá ma na prvý pohľad možno nepodstatný, ale signifikantný príklad pokriveného obrazu na umenie – de facto výsledok ďalšieho problematického momentu, a to neexistujúceho prepojenia svetov vzdelania a kultúry. Čoraz častejšie sa stretávame s recenziami, kde sa spomína prílišná náročnosť diela – ako jeho negatívum. Chudák autor, je dobrý, ale pre naše kultúrne prostredie prosto príliš náročný. Neúspech však nie je determinovaný nekvalitou autora, ale nekvalitou prostredia, v ktorom často nenachádza odozvu kvôli nedostatočnému vzdelaniu a prehľadu. Takže ďalším krokom – resp. v tomto prípade skôr skokom – by malo byť intenzívne prepojenie kultúrnych politík so vzdelávacím systémom, aby garde, čo sa prispôsobuje čomu (alebo kto komu) nebolo takto zvrátené. Lebo inak naše deti skončia v adorovaní Stromov na Horehroní a iných gýčovito vyleštených perál, ktorých je v učebniciach nemálo.

Keď už sme pri detailoch – okrem zásadných veľkých vízií by aspoň zatiaľ pomohlo aj  zopár drobností. Odbúranie pre mnohých devastujúcej administratívy, nahradenie paušálnych noriem jednoduchou ľudskou komunikáciou. Alebo iný príklad  – celá nezriaďovaná kultúra je odkázaná na systém hodnotenia komisiami, čo sa javí ako najdemokratickejší a najtransparentnejší inštitút. Nariadenie žiada, aby člen komisie nebol v pozitívnom konflikte záujmov k hodnotiacemu subjektu. No sme na Slovensku, kde pomaly každý s každým v nejakom projekte pracoval a následne sa nedajú vylúčiť nesympatie, či priam animozity a nepriateľstvá. Možno by teda pomohlo aj zamedzenie negatívnemu konfliktu záujmov, ako je to bežné v niektorých medzinárodných hodnotiacich systémoch. U nás totiž tiež platí zákon hlupákov – keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi.

Petra Fornayová sa venuje súčasnému tancu a divadlu. Vytvorila viac ako 20 autorských predstavení – Manifest možností, Koniec Koniec, Hra na budúcnosť a i. – uvádzaných doma aj v zahraničí(Divadelná Nitra, Nová Dráma, Jamais Vu!Paris, Tanec Praha, HybajHo! Praha, Korespondance CZ a i.).

Diela Dance with Changing Parts (2018) a Patterns (2019), ktoré vytvorila v spolupráci s Cluster ensemble – obe premiérovo uvedené na Opera Nova v ND Praha – boli  nominované na Cenu Nadácie Tatrabanky za umenie 2018 a 2019. Založila a vedie festival súčasného tanca Nu Dance Fest, je členkou redakčnej rady časopisu pre súčasné umenie VLNA. Za rolu vo filme Juraja Lehotského Nina bola v roku 2018 nominovaná na Národnú filmovú cenu Slnko v sieti 2018. Vytvorila jednu z hlavných postáv vo filme Miry Fornay Žaby bez jazyka, ktorý je nominovaný na cenu Český Lev 2021 o.i. v kategórii najlepší film.

Michal Hvorecký

Najviac by som si želal zmenu paradigmy v celkovom vnímaní úlohy kultúry v slovenskej spoločnosti. Aby patrila k prioritám zelenej obnovy po pandémii. A zároveň sa chápala ako motor novej, trvalo udržateľnej ekonomiky. Som presvedčený, že by to prispelo aj k posilňovaniu demokracie a občianskej spoločnosti, a pripravovalo by nás to na nástrahy digitálneho veku. Občania by mali viac uplatňovať svoje právo na kultúru, ako ho definuje Charta ľudských práv. Užívajme si plody umenia a podieľajme sa na vedeckom pokroku a jeho výdobytkoch. Budúcnosť je už tu, lenže, žiaľ, nie je spravodlivo, rovnomerne distribuovaná. Teraz sa hovorí o novom európskom Bauhause. Pripomínam, že aj pôvodný Bauhaus mal slovenské prvky a potom výrazne ovplyvnil prvú umeleckú Školu umeleckých remesiel. Máme na čo nadväzovať. Ale chce to odvahu na systémovú zmenu. Každý z nás môže svojou trochou prispieť, aby sa našla dostatočná politická vôľa.

Michal Hvorecký (1976) vyštudoval estetiku. Píše poviedky, romány a blogy. Jeho knihy vyšli v ôsmich jazykoch. Z nemčiny prekladá prózu a divadelné hry. Pracuje v Goetheho inštitúte. Žije s rodinou v Bratislave.

Ladislav Snopko

Pre mňa a moju „analógovú“ generáciu sú veľmi dôležité vžité pojmy, reprezentujúce vžité obsahy. Preto sa najprv chcem venovať základnej terminológii:

Vrátim sa do minulosti. Ako nastupujúci minister kultúry v marci 1990 som na ministerstve a v celom rezorte zrušil používanie niekdajšieho hlavného ideologického termínu komunistickej strany kultúrna politika. Jeho zhubný vplyv na kultúru bol najmä v tom, že mentálne deklaroval kultúru ako činnosť spravovanú direktívne – zhora . Dnes ho tu máme znova a mnohí ani netušia, čo v skutočnosti znamená. Myslím si, že jeho návrat zapríčinilo rozbujnené úradníctvo Európskej únie, ktoré ako je prirodzeným javom každej administratívy, v mene toho, aby veci fungovali a boli pod kontrolou, ich chce riadiť príkazmi, obežníkmi a – kultúrnymi politikami.

Takže ako prvý krok by som nepoužíval ideologicko-mocenský termín kultúrna politika ale nahradil ho pôvodným termínom správa vecí verejných v kultúre.

Absencia sebavedomia (ide zas o spomínaných úradníkov) vedie k tomu, že stáročia platné pojmy sa nahrádzajú novými, prijateľnejšími a podlízavejšími voči konzumu. A tak sa pojem kultúra nahradil pojmom kreatívny priemysel.

Takže ako druhý krok by som navrhol nepoužívať termín kreatívny priemysel a nahradil ho pôvodným a správnym – kultúra. Ak by sa to nepodarilo, tak by som pre Slovensko navrhol ešte jeden potrebný inovatívny termín, ktorý by sa pod názvom kreatívne poľnohospodárstvo venoval folklóru.

Základná zmena:

Ako minister kultúry som mal každý pondelok ráno poradu vedenia. Okrem mňa, námestníkov a generálnych riaditeľov sekcií, bol tam prítomný aj predseda Výboru pre kultúru Slovenskej národnej rady, šéf odborov pre kultúru a predseda voči ministerstvu vlastne opozičnej mimovládky ktorá sa volala Slovenský parlament kultúry. Boli to ťažké pondelky plné náročných diskusií, ale to, na čom sme sa dohodli, sa potom vo výkone verejnej správy ľahko realizovalo a išlo dopredu – oponenti sa totiž podieľali na spoločnom diele. Pravdepodobne preto malo Slovensko (aj v rámci Československa) ako prvá z krajín postsocialistického bloku verejnoprávnu televíziu a rozhlas, koncepciu privátnych rádií a televízií (Fun rádio začalo ešte za našej éry), fond na podporu umenia (Pro Slovakia) a všetky organizácie v kultúre mali nové zriaďovacie listiny a štatúty, ktoré im úplne rozviazali ruky a voči ministerstvu boli povinné dodržať iba predmet činnosti a zákon o štátnom rozpočte (Stredoslovenská galéria v Žiline vtedy otvárala svoju pobočku v Paríži na Champs-Élysées). Viem, že to bolo v dobe plnej nadšenia, tesne po revolúcii, ale rád sa k nej svojou základnou radou vrátim. V súčasnej situácii je nevyhnutne potrebné, aby pri Ministerstve kultúry vznikol nový a právne kompetentný orgán (čosi ako Slovenský parlament kultúry), zložený v prvom rade z vydavateľov, organizátorov veľkých festivalov (hudobných, filmových aj divadelných), promotérov, filmových producentov, galeristov, proste ľudí, ktorí organizujú a zabezpečujú život kultúry a umenia vo všetkých segmentoch a na všetkých úrovniach. Oni presne a z prvej ruky vedia čomu a ako treba pomôcť, aby sa kultúra na Slovensku stala znovu kultúrou. Tu môžeme uvažovať o dvojkomorovej podobe takéhoto „parlamentu“. Zloženie prvej komory som definoval, ide o zástupcov nezriaďovanej (neštátnej) kultúry. Druhú by tvorili zástupcovia kultúry zriaďovanej štátom, či samosprávami. Tento orgán by s administratívnym zabezpečením aparátu ministerstva kultúry koncipoval inovačné návrhy pre novú podobu správy vecí verejných v kultúre na Slovensku.

Ladislav Snopko je archeológ, dramaturg a publicista.

Boris Meluš

Začať zásadne, koncepčne a reálne investovať do novej kultúrnej infraštruktúry (nielen do údržby tej stávajúcej). Zároveň dôsledne vyhodnotiť spôsob akým je v súčasnosti prevádzkovaná na všetkých jej úrovniach – zriaďovanej aj nezriaďovanej, štátnej / národnej, krajskej, mestskej, neziskovej aj komerčnej. Navrhnúť také modely a rámce fungovania kultúrnych inštitúcií a organizácií, ktoré umožnia nové formy spoluprác naprieč sektormi, inovatívnych foriem financovania a ľudsky a technicky udržateľnej prevádzky s cieľom vytvoriť robustné a odolné štruktúry nezávislé na neustálych ročných rozpočtových provizóriách (grantovanie, prioritné projekty). Definitívne zrušiť dodatočnú (a diskriminačnú) 2% daňovú zrážku z autorských honorárov. Podporiť výrazne navýšenou (priamo z rozpočtu) alokáciou kultúrne a umelecké fondy, ktoré sa v poslednej dekáde osvedčili pri podpore širokých vrstiev tvorby aj prevádzky a naopak zrušiť alebo transformovať tie, ktoré zostali vo svojej neefektívnosti zaseknuté v 20. storočí. Upratať v daňovo-právnych formách vykonávania kultúrno-umeleckých činností (napriklad zrušiť samovykorisťovaciu výnimku neplatenia sociálnych odvodov z pasívnych príjmov tvorcov – licenie). A tak ďalej. Neexistuje jedna najdôležitejšia zmena, kultúra je súčtom či násobkom (každému podľa chuti) všetkých jej častí a bude len taká silná a kvalitná aké kvalitné bude celé jej podhubie.

Boris Meluš je grafický dizajnér v slobodnom povolaní aj živnosti, onoho času najmä kultúrny manažér či staviteľ v Nadácii Cvernovka.

Zora Jaurová

To, čo nám na Slovensku fatálne chýba, je dlhodobá vízia krajiny a predstava o jej budúcnosti, identite a úspechu. A takáto vízia nutne musí obsahovať predstavu Slovenska ako kultúrnej krajiny – príbeh, ktorý hovorí o tom, čím sme a čím sa chceme stať, naratív, ktorý dokáže definovať cestu od minulosti k budúcnosti. Chýba nám moderná kultúrna identita, ktorá vychádza z poznania, že kultúra je súčasťou každého momentu života a že prístup ku kultúre, umeniu a kráse je súčasťou verejnej služby.

Aby sa teda niečo naozaj zmenilo, Slovensko potrebuje predovšetkým zásadnú zmenu chápania kultúry na úrovni vládnych politík. Kultúra nemôže byť naďalej len úzko chápanou rezortnou politikou kdesi na chvoste všetkých ostatných, ale musí sa stať prierezovou politikou, ktorá bude súčasťou všetkých politík štátu a jasne deklarovanou vládnou prioritou. A na to treba predovšetkým kultúrnych a kultivovaných politických lídrov, ktorí takúto radikálnu zmenu dokážu presadiť a reprezentovať.

Zora Jaurová je producentka, dramaturgička, expertka na kultúrnu politiku a kreatívny priemysel, podpredsedníčka strany Progresívne Slovensko.

Michal Kaščák

Začnem od reálnych cieľov. Keďže toto je anketa mesačníka Kapitál, pomohla by taká kultúrna politika redakcie, ktorá by nedovoľovala umiestňovať  na titulky predstaviteľov a predstaviteľky totalitných režimov ako kladné postavy tak, ako to bolo v augustovom (!) čísle v roku 2020 s boľševičkou Alexandrou Kollontaj – ešte aj s piškvorom „redlove“. Obdiv voči tváram totalitných ideológií považujem za nekultúrny.

Skok do najvyšších poschodí: diskusia Igora Matoviča, Richarda Sulíka a Borisa Kollára o kultúrnej politike znie ako začiatok absurdného vtipu. Je šťastím pre Slovensko, že sa do akýchkoľvek inovácií nepúšťajú, veď taký Martin Huba by bol možno „odídený“ šéfom divadla, ak by počas predstavenia nevedel promptne uvariť predsedovi parlamentu čaj.

V tejto súvislosti ma zaráža, ako narastá volanie po väčšej angažovanosti štátu aj v oblastiach, kde to bolo ešte nedávno nepredstaviteľné. Som prekvapený, ako chceme dať viac moci a priestoru ovplyvňovať svet umenia ľuďom, ktorí zlyhávajú aj v banálnych veciach. Pozor, táto vláda nie je nejakou anomáliou, je len inou variáciou na zle riadenú krajinu. Lepších období sme mali tak málo, že viac štátu v umení môže chcieť z môjho pohľadu len masochista, či masochistka.

Som tiež prekvapený z novej reči, po slovensky „newspeaku“. Už nemáme umenie, ale kreatívny priemysel, budovateľská terminológia sa objavuje čoraz častejšie. Neviem, ako chceme potom vysvetliť, že umenie nie je len o matérii. Rozumiem tomu, že preberáme už zavedené pomenovanie zo zahraničia, mohli by sme sa ale poučiť, že to neprináša len pozitíva. Dlhodobo na konferenciách kritizujem pojem „music industry“. Od jeho zavedenia sa dôraz presúva čoraz viac zo slova „music“ na „industry“, výsledkom je posadnutosť číslami, rastom, nástup korporácií a spoločností, ktoré absolútne nezaujíma umenie, ale uspokojenie anonymných akcionárov, z ktorých mnohí ani netušia, že investovali do umeleckej sféry. Z toho vyplýva mnoho ďalších následkov, to už je ale na samostatný článok. V tomto sa dostávame sami do pasce. Prial by som si menej industriálny jazyk.

Prial by som si tiež viac objektivity – umelkyne a umelci nie sú vždy len pozitívni hrdinovia, občas vedia napomáhať aj tragédiám. Ako rád v tomto kontexte dodávam – aj Rež a rúbaj do krve niekto zložil, nahral a naspieval. Podobne ako x komunistických agitiek. Mimochodom, aj v parlamente máme jedného hudobníka – popredného neonacistu Ondreja Ďuricu. Takže pozor na spasiteľské komplexy – umenie môže výrazne napomáhať kultivovaniu spoločnosti, ale nie každé a nie vždy.

Prial by som si tiež menej korupcie v umení. Za jej vrcholný prejav považujem lásku, s akou spomína časť umeleckej scény na Mareka Maďariča. Hlavný ideológ Smeru, zjavne inteligentný človek, ktorý s mimoriadnou šikovnosťou a kreativitou konštruoval politiku postavenú na nenávisti (následky znášame doteraz a nebude ľahké sa ich zbaviť), je u mnohých považovaný za najlepšieho ministra kultúry. Stačilo mu na to založiť fondy, ktoré prerozdeľujú cudzie peniaze. Dokonalá ukážka politickej korupcie. Darmo budeme vysvetľovať potrebu kultúry v širšom kontexte a viesť vznešené reči o identite, spoločenstve, tolerancii, kultivácii spoločnosti umením a podobne, ak zároveň identifikujeme Mareka Maďariča ako dobrého ministra.

Ekonomicky by v oblasti, v ktorej sa pohybujem ja, pomohli tri veci: zníženie DPH na vstupenky, dobrý sponzorský zákon a lepšie nastavenie SOZA.

Zníženie DPH by znamenalo viac peňazí v prostredí umenia. Viac pre dodávateľov, umelkyne a umelcov, pre organizačné tímy. Máme ju jednu z najvyšších v EU. Je to ľahko zrealizovateľný, nebyrokratický a demokratický úkon.

Dobrý sponzorský zákon by do umenia mohol dostať viac mecenášstva, viac peňazí zo súkromného prostredia, prepájania komunít, podpory od firiem mimo umenia. A SOZA? Nevypočítavať poplatky podľa vstupného a kapacity, ale podľa reálnej návštevnosti, neidentifikovateľné príjmy investovať do podpory reálnej scény a nie prerozdeľovať primárne tým, ktorí dostávajú najviac.

Zakončím tým, čo považujem za kľúčové. Nečakať na zmenu politík, na riadenie zhora, ale zmeniť náš prístup voči samým sebe. Viac sa podporovať, priať si úspech, potlačiť stredoeurópske komplexy a pocity menejcennosti, dôverovať si, nekonšpirovať o sebe navzájom, oceňovať diela a prácu ostatných, samozrejme aj sa vzájomne zmysluplne kritizovať a snažiť sa posúvať spoločne ďalej. Asi by som to nazval spolupatričnosťou. To je to, čo si najviac prajem na Slovensku zmeniť. Nielen v kultúre.

Michal Kaščák je riaditeľom festivalu Pohoda.

Jeden komentár

  • lubomir

    5. marca 2021 v 12:28

    „Akú najdôležitejšiu zmenu je, potrebné uskutočniť v oblasti kultúrnej politiky na Slovensku? „
    So záujmom som si prečítal anketu názorov predstaviteľov z oblasti kultúry a umenia. Ak je kultúra je súčasťou sociálnych vzťahov na Slovensku mala by stáť na rovnakej úrovni ako politický, právny a ekonomický systém SR. To si vyžaduje zmeniť prístup najmä vo vytváraní podmienok na rozvoj kultúry a umenia . Anketa bola zameraná na „Akú najdôležitejšiu zmenu je, podľa vás, potrebné uskutočniť v oblasti kultúrnej politiky na Slovensku? „
    Podľa Programového vyhlásenia vlády je „ ochrana a rozvoj kultúrneho dedičstva, podpora súčasných umeleckých prejavov, ako aj rozvoj kultúry vo všeobecnosti dôležitým vkladom do mravného, duchovného, sociálneho a ekonomického rozvoja spoločnosti. „
    Zamyslime sa – je to tak ? , „ Má byť kultúrna politika „ len vkladom , alebo neoddeliteľnou súčasťou rozvoja spoločnosti ?
    Chcel by som vyjadriť obdiv k názorom diskutujúcich , lebo podporujú hlavný cieľ kultúry a to je duchovné, národné zjednotenie obyvateľstva Slovenska. Veľmi ma potešilo, že upozornili na problémy formovania morálnej samostatne uvažujúcej , tvorivej a zodpovednej osobnosti. Takej ktorá je založená na využití bohatého potenciálu národnej kultúry.
    Možno že sa netrafím do podstaty problému, ale p. Petra Fornayová ,*¹, Michal Hovorecký, Zora Jaurová a ostatní sa vyjadrili, k obsahu moderné poňatia kultúry v našej spoločnosti. Ide o rozvoj systému vzdelávania a osvety obyvateľstva Slovenska, na základe morálnych hodnôt a tradičných pre Slovensko – občianskej zodpovednosti a vlastenectva. Čo je podstatné podľa môjho názoru, ide o rozvoj tvorivých schopností estetického vnímania okolitého sveta , jednotlivých kultúrnych aktivít. Táto oblasť je dlhodobo trestuhodne zanedbávaná.
    Súčasná takzvaná „ masová kultúra „ ohradila obyvateľstvo nepreniknuteľným múrom , od takých hodnôt , ako v prvom rade čestnosť, pravdivosť, hrdosť na svoju poctivú prácu, odmietanie násilia, krádeže, ohovárania a závisti. Neotvára a objektívne z hľadiska svojej súkromno vlastníckej povahy pred spoločnosťou podstatu takých hodnôt, ako je rodina a jej poslanie , vernosť slovu, úctu k starším. Jej poslaním je žiaľ vytvárať zisk pre vlastníkov. Vyznačuje sa organizovaným spotrebným priemyslom a široko rozvetvenou sieťou masmédií. Aj u nás na Slovensku sú jej znakmi kvantita na úkor kvality, štandardizácia, masový príjemca, komercializácia, uniformita a najmä chápanie diela ako predajného tovaru. Masová kultúra podsúva na prvý pohľad ľúbivé obsahy a človek často len ťažko dokáže sám rozoznať, čo je skutočne hodnotné umenie a čo je len na umenie sa ponášajúci gýč. Vnáša do života ubíjajúci stereotyp. Zábavu produkuje aj na úkor vážnosti a zľahčuje významné témy, taktiež robí zábavu z politiky a politického spravodajstva. Za účelom oddychu sa vyhýba náročnejším témam a orientuje sa len na tie jednoduché, trivializuje problémy. Ponúka síce informácie, ale vytrhnuté z kontextu. Približuje umenie masám, ale nie pozdvihnutím „nižšej kultúry“, ale ponížením tej „vyššej“. Vulgarizuje umenie a znecitlivuje percepciu diváka tým, že mu opakovane ponúka množstvo rovnakých obsahov. Jej podstatou je komercionalizácia „ umenia „ a jeho gýčovitosť.
    Asi by sme sa mohli zhodnúť, na tom že namiesto „ masovej kultúry „ je potrebné aby kultúra a umenie spolu s históriou pomáhali zachovávať kultúrne dedičstvo slovenského národa a národností žijúcich na Slovensku , v jednotlivých regiónoch. Sú to univerzálne hodnoty ktoré určujú originalitu a vitalitu slovenského ľudu.
    Podľa nášho názoru sem patrí najmä rozvoj a ochrana slovenského jazyka – ako základu občianskej a kultúrnej jednoty Slovenska .
    Podpora slovenskej literatúry od detstva oživenie záujmu o čítanie, vytváranie podmienok pre rozvoj vydávania kníh, zabezpečenie prístupu obyvateľstva k dielam slovenskej klasickej a modernej literatúry . Sortiment detskej literatúry je ochudobňovaný o naozajstné hodnoty a cenovo nedostupný pre väčšinu obyvateľstva. Tu by sa mal prejaviť štát angažovať sa pre potreby detí a mládeže a nie na vojenské prostriedky akými sú zbrane smrti.
    Neoddeliteľnou súčasťou je podpora a rozvoj informačného prostredia pre formovanie mladých ľudí a obyvateľstva Slovenska. V kontexte štátnej „ kultúrnej politiky „ chápem pod informačným prostredím celý súbor mediálnych rozhlasových a televíznych vysielaní , internet, textové a obrazové materiály , informácie šírené ich pomocou , ako aj vytvárané digitálne archívy , knižnice a digitalizované fondy múzeí . Je to vhodný priestor na široké zapojenie detí a mládeže do účasti na vzdelávacích tvorivých kultúrnych , miestnych dejinách , charitatívnych organizáciách , občianskych združeniach , kolektívoch .
    Často sa propaguje, že jedným zo základných práv občana je aj právo na informácie, čo v kontexte kultúry znamená potrebu zabezpečenia prístupu ku komplexným informáciám v oblasti kultúry. „ Organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva kultúry sú gestormi špecializovaných databáz.
    Rezort kultúry ich dlhodobo spracúva prevládajú však nad obsahom , rôzne štatistické údaje v oblasti kultúry. Pre zabezpečenie komplexného prístupu k informáciám v oblasti kultúry je potrebné aby bol k dispozícii komplexný informačný portál – Register kultúry, ktorý bude spĺňať náročné požiadavky otvoreného a decentralizovaného systému zberu a poskytovania údajov v oblasti kultúry (pre laickú
    i odbornú verejnosť).

    Absentuje činnosť štátu v oblasti kultúry , ktorá by mala byť viac zameraná na mladú generáciu obyvateľstva Slovenska .Naša budúcnosť závisí od úspešného riešenia vzdelávacích problémov rozvoja tvorivých schopností každého človeka a vytvorenia priaznivých podmienok na ich realizáciu .
    Formovanie zodpovednej osobnosti, ktorá plne disponuje zručnosťami života spoločnosti , úprimne preberá hodnoty pozitívneho vzťahu k vlasti, sa nedá uskutočniť bez toho, aby človek získal praktické skúsenosti zo života .V interakcii s inými ľuďmi, komunikačné schopnosti, diskusia, tolerancia voči prejavom iných Bez toho aby vzbudzovali pocit zodpovednosti za seba a svojich blízkych za ľudí v okolí.
    Rozvoj národnej kultúry a iných národností žijúcich na Slovensku je nemysliteľné bez vytvárania podmienok pre profesionálnu tvorivú činnosť, pre tvorivú iniciatívu občanov bez vytvárania, rekonštrukcie historickej ( divadlá, galérie, múzeá, knižnice ) jestvujúcej a novej infraštruktúry , ako zdôrazňuje Boris Meluš, ( Boris Meluš je grafický dizajnér v slobodnom povolaní aj živnosti, onoho času najmä kultúrny manažér či staviteľ v Nadácii Cvernovka). Navrhuje dôsledne vyhodnotiť spôsob akým je v súčasnosti prevádzkovaná na všetkých jej úrovniach – zriaďovanej aj nezriaďovanej, štátnej / národnej, krajskej, mestskej, neziskovej, súkromnej .
    Neoddeliteľnou úlohou bude aj Ochrana predmetov kultúrnej hodnoty kultúrnych pamiatok pred účinkami mimoriadnych udalostí ako sú živelné pohromy, požiare, havárie. Mementom sú také mimoriadne udalosti akou boli požiare Galérií a múzeí , napríklad požiar v Krásnej hôrke v okrese Rožňava . Rok 2020 bol náročný pre záchranné zložky a celkovo orgány krízového riadenia štátu a samosprávy nielen pre pandémiu koronavírusu. Minulý rok riešili 536 mimoriadnych udalostí, čo je oproti roku 2019 viac o 117 prípadov. Zhruba tri štvrtiny týchto udalostí boli povodne (389). Najviac zasiahnutý bol Prešovský kraj, v ktorom sa stalo 170 mimoriadnych udalostí, čo je približne tretina. Za posledných desať rokov došlo k vzniku 40 požiarov v slovenských kultúrnych pamiatkach, čo predstavuje dve percentá z ich celkového počtu. „Najčastejšou príčinou vzniku požiarov v kultúrnych pamiatkach za posledných desať rokov je nedbanlivosť osôb, respektíve nezodpovedné konanie,“ . Hasiči realizovali v rokoch 2013 – 2017 audit vybraných kultúrnych pamiatok. V rámci Slovenska zmapovali 2450 nehnuteľných kultúrnych pamiatok, ktoré sú svojou podstatou a charakterom stavbami historického významu a sú vytvorené ľudskou stavebnou činnosťou z materiálov používaných v období ich realizácie. „Každý vlastník, respektíve správca nehnuteľnej kultúrnej pamiatky by mal mať ustanovenú odborne spôsobilú osobu (technika požiarnej ochrany alebo špecialistu požiarnej ochrany), ktorá zabezpečuje plnenie povinností na úseku ochrany pred požiarmi. Obdobne osobu pre ochranu predmetov kultúrnej hodnoty a osôb ( návštevníkov ) kultúrnych pamiatok evakuáciou.
    Podpora existujúcich a novovytvorených inštitúcií a verejných iniciatív sa týka rôznych druhov kultúrnych aktivít. Schopnosť Slovenska komplexne sa rozvíjať závisí od úrovne rozvoja kultúry profesionálneho umenia a účasti občanov na rôznych formách kultúrnej činnosti.
    Dôležité je praktické zabezpečenie rovnakých práv občanov, prístupu ku kultúrnym hodnotám slobodná tvorivosť, zapojenie sa do kultúrnych aktivít využívanie inštitúcií a výhod kultúry.
    Jednou z najťažších úloh pre praktické riešenie opatrení k podpore a udržania kultúry štátu a jeho inštitúcií je prekonávanie územnej a sociálnej nerovnosti občanov, pri uplatňovaní práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a účasti na kultúrnych aktivitách .
    Zaujímavou oblasťou ankety bolo vytváranie podmienok pre formovanie esteticky hodnotného a iného predmetného prostredia . Približne ( v súčasnom období sa organizuje sčítanie obyvateľstva SR ) 60 % populácie žije v mestách. Prostredím pre toto obyvateľstvo sú ulice ich rodného mesta, interiéry verejných budov obydlí a vzdelávacích inštitúcií . Architektonické a objektívne prostredie v ktorom sa človek formuje a žije ovplyvňuje nielen jeho psychický stav alebo pracovné výkony, ale aj samotnú podstatu jeho vnímania sveta . Odpradávna sa táto vlastnosť architektúry a monumentálneho umenia používala na vyjadrenie postoja k hodnotám , vyznačenie sily štátu a vytváranie posvätných miest.
    Podpora vedeckého výskumu v oblasti umenia a kultúry nám dlhodobo zaostáva za jeho potrebami .
    Kultúrny rozvoj SR , dosiahnutie cieľa štátnych inštitúcií a samosprávy , ako aj jeho samotná realizácia sú nemožné bez vysoko rozvinutej vedy o umení a kultúre . Estetika, história a teória umenia, štúdium sociálnych a psychologických aspektov kultúrneho vývoja, literárna kritika, lingvistika, vedecký výskum nehmotného kultúrneho dedičstva – všetky tieto oblasti filozofického a vedeckého výskumu obohacujú naše chápanie spoločnosti, umožňujú nám porozumieť zákonitostiam kultúrneho rozvoja. Bez vedy o kultúre je nemožné na Slovensku vyvinúť objektívne kritériá na hodnotenie kultúrnych javov a predpovedať vyhliadky na ich vývoj.
    Legislatívna podpora štátnej kultúrnej politiky Realizácia štátnej kultúrnej politiky si bude vyžadovať zmeny v právnych predpisoch Slovenskej republiky . Posilnenie vplyvu kultúry na všetky aspekty štátnej politiky zahŕňa objasnenie existujúcich a zavedenie nových noriem do rôznych častí právnych predpisov Slovenskej republiky na základe analýzy súčasnej právnej úpravy z hľadiska vplyvu na procesy výchovy, formovania osobnosti, tvorivej činnosti, ochrany kultúrneho dedičstva, formovania priaznivého informačného prostredia atď. Napríklad : „ skvalitnenie odborných činností v múzeách a galériách by malo byť cieľom nového Zákona o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty „ . Dobudovanie legislatívneho prostredia v súvislosti s implementáciou štátnej kultúrnej politiky naráža na nepochopenie rezortov a Vlády a vyžaduje si nadštandardnú spoluprácu ústredných orgánov štátnej správy, ako aj poznanie a akceptáciu špecifickosti kultúrneho systému a v ňom prebiehajúcich procesov. Určite bude nutné upraviť právne, ochranu kultúrnych pamiatok , ich využitie a starostlivosť o ne pre ich kultúrno-politický význam tak, aby pamiatky boli zachované, riadne spravované, účelne spoločensky využité a sprístupnené ľudu a sa stali tak významnou súčasťou kultúrneho a hospodárskeho života na Slovensku .

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia