Ako zmení koronavírus globálnu ekonomiku?

Jakub Dovčík2. mája 20201499

Zastavenie veľkej časti ekonomických procesov v reakcii na globálnu pandémiu, ako aj záchranné reakcie štátov či centrálnych bánk otvárajú otázku, ako sa po skončení alebo zmiernení pandémie zmenia ekonomické procesy. I keď je príliš skoro predpovedať finálne výsledky, niektoré náčrty vidíme už dnes.

 

V marci a apríli sa zdalo, akoby ekonomické noviny po celom svete hrali súťaž o najbombastickejší titulok a najtraumatickejšiu predpoveď záveru koronakrízy. Prepady na akciových trhoch, čísla žiadostí o podporu v nezamestnanosti či prvé indikácie strát v niektorých sektoroch dosahovali rekordy desaťročí.

Po prvej vlne uzatvárania spoločností a ekonomík nasledovali odpovede vlád, ktoré mali za cieľ zmierniť následky tejto krízy. Vlády pumpovali peniaze do záchranných programov a centrálne banky rozširovali svoje programy kupovania dlhopisov na bezprecedentné úrovne, aby bolo z čoho zachraňovať. Zastavenie ekonomiky takýmto štýlom bolo niečo, čo svet ešte pravdepodobne nezažil – aj v tých najkritickejších vojnových časoch, či v obdobiach paniky a rôznych hospodárskych kríz globálna ekonomika nejakým spôsobom fungovala a spomaľovala sa len postupne, na základe istých vnútorných chýb.

Koronavírusom spôsobená ekonomická kríza bude iná. Prichádza síce nečakane, no ovplyvňujú ju procesy, ktoré fungovali niekoľko desaťročí. Tento text sa pozrie na tie trendy a zmeny globálnej ekonomiky, ktoré sa diali v posledných desaťročiach a do ktorých prichádza náhle niekoľkomesačné zastavenie ekonomík.

Koronakríza spôsobuje akceleráciu niektorých zmien, konkrétne korporátnej robustnosti, odkázanosti veľkých organizácii na najímanie príležitostnej a externej pracovnej sily, obzvlášť tej z domu a nakoniec postupnej a pomalej antiglobalizácii v niektorých sektoroch. V mnohých smeroch pôjde o akceleráciu existujúcich trendov, no správanie spoločností môže výrazne zmeniť uvedomenie si, že krízy, ako je táto pandémia, sú pravdepodobnejšie, než sme si doteraz mysleli.

Neohybní giganti

Globálny ekonomický systém, v ktorom žijeme, sa vyvíja stáročia. To, čo považujeme za trh, sa neustále mení a vyvíja spolu s technologickými zmenami, zmenami regulácií či zásahmi a aktivitami jednotlivých dominantných hráčov. Je dôležité, aby sme o tomto vedeli, keďže v krízových časoch často upadáme do mylných záverov a viery, že aj po prehrmení krízy bude všetko fungovať ako predtým. Nemusí to tak byť a pravdepodobne ani nebude.

Príkladom je vnímanie úlohy a fungovania korporácií v Spojených štátoch. Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia bola veľká časť bohatstva koncentrovaná v niekoľkých firmách. Firmy ako Standard Oil či US Steel mali väčšiu kontrolu nad trhmi s ropou a železom, než by bolo dnes predstaviteľné. No progresívna éra na prelome 19. a 20. storočia, ktorej najznámejším predstaviteľom bol prezident Theodore Roosevelt, priniesla advent antimonopolných zákonov, ktorých podstatou bola ochrana zákazníkov rozdelením gigantických spoločností na menšie celky. Viaceré administratívy sa usilovali o to, aby korporácie slúžili ľuďom a správali sa v rámci možností aspoň čiastočne férovo.

Napriek turbulentným dvadsiatym rokom, veľkej hospodárskej kríze a neskôr druhej svetovej vojne do veľkej miery až do šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch vnímala väčšina veľkých korporácii svoju úlohu v spoločnosti ako zodpovednú. Netvrdím, že napríklad General Motors boli charitatívna spoločnosť, ale uvedomovali si, že žijú vo svete, kde ich vlastné rozhodnutia ovplyvňujú iných ľudí a vedia mať aj nezamýšľané dôsledky, často negatívne, na ľudí, ktorí so spoločnosťou spolupracujú.

Podobne to fungovalo aj medzi spoločnosťami. Existovali akvizície a spojenia firiem, ale neboli tak agresívne a ofenzívne, akými sa stali v sedemdesiatych rokoch. Dôležitú rolu v tom hrala zmena premýšľania o úlohe spoločností, ktorú priniesla chicagská škola ekonómie a obzvlášť jej najznámejší a najhlasnejší predstaviteľ, Milton Friedman.

Friedman v knihe Kapitalizmus a Sloboda z roku 1962 tvrdil, že spoločnosti nemajú žiadnu spoločenskú úlohu. Ich úlohou je len maximalizovať zisk a hodnotu pre svojich akcionárov a majiteľov. Dominancia tejto myšlienky výrazne zmenila to, ako fungujú najväčšie svetové firmy a ideálne to vidno na príklade skupovania vlastných akcií, v angličtine označovanom ako stock buybacks.

V prípade, že spoločnosť vytvorí zisk, môže sa rozhodnúť, čo s týmto ziskom urobí. Môže ho investovať do kapitálových výdavkov, ktoré jej pomôžu byť produktívnejšou v ďalších rokoch. Môže si peniaze odložiť na horšie časy, alebo nimi zafinancovať sociálne programy pre svojich zamestnancov. A taktiež ich môže požiť na skupovanie vlastných akcií z trhu.

Poslednú možnosť volí v prípade, ak je spoločnosť obchodovaná na burze, počet jej akcií potvrdzuje, na koľko častí je koláč rozdelený. Veľa kúskov znamená malú hodnotu každého samostatného kúsku. No v prípade, že sa niektoré kúsky jednoducho skúpia späť, spoločnosť tým jednoducho zníži celkový počet akcií a zvýši hodnotu tých akcií, ktoré na trhu ešte ostali. To pomôže existujúcim akcionárom spoločnosti, medzi ktorých často patria napríklad aj riaditelia spoločnosti.

Z hľadiska trhu to sú takmer vyhodené peniaze, pretože tým firma jednoducho rozdeľuje peniaze medzi svojich vlastníkov. Hodnota akcií umelo stúpa, no to len preto, že je spoločnosť rozdelená do menšieho počtu častí.

Podobne sa správalo v posledných rokoch nesmierne množstvo spoločností, ktoré tým sťažovali akýkoľvek reálny rast produktivity či izolovanie sa od menej predvídateľnejšieho rizika. Za poslednú dekádu minuli verejne obchodované spoločnosti 4,300 miliárd dolárov (4.3 biliónov) na skupovanie akcií, čo predstavovalo 52 percent ich čistého zisku. Vďaka zníženiu daní prezidentom Trumpom z roku 2017 minuli na skupovanie akcií spoločnosti združené v indexe S&P 500 len v roku 2018 takmer 806 miliárd dolárov, pričom v rovnakom čase iba 43 percent z nich deklarovalo akékoľvek prostriedky na výskum a vývoj. Niektoré spoločnosti si na ďalšie skupovanie dokonca požičali – podľa odhadov banky JP Morgan je až 30 percent takýchto transakcií financovaných cez korporátne dlhy.

Do tejto krízy vstúpili preto korporátni giganti nielen nepripravení, ale aj s veľmi zlými motiváciami. Náznak toho, že prichádza nová doba bol v podmienkach dvojbiliónového stimulu, ktorý schválila americká vláda v reakcii na koronakrízu – spoločnosti mali zakázané používať akékoľvek prostriedky z tohto stimulu na skupovanie akcií a aj prostriedky, ktoré mnohé iné vlády poskytujú ako záruky pre firmy, majú podľa inštrukcií smerovať priamo k ľuďom. Na rozdiel od krízy v roku 2008 sú inštrukcie priamejšie a banky majú možnosť ukázať, v čom je ich existencia prospešná aj pre širšiu ekonomiku.

Podobný trend bude pokračovať. Korporátna konsolidácia pokročila do takej miery, že ohrozením mnohých firiem nie sú súperi, ale skôr vlastní zákazníci. Napriek tomu spoločnosti nie sú dostatočne pripravené na menej pravdepodobné, no veľmi rizikové udalosti, ako sú pandémie, vojny či prírodné katastrofy, ktoré radikálne narušia stabilitu ich dodávateľských sietí, či samotné fungovanie globálnych organizácií.

Táto kríza určite prispeje k tomu, že sa spoločnosti budú snažiť byť robustnejšie a odolnejšie voči prípadným šokom. Pri pádoch cien akcií, aké vidíme v posledných mesiacoch, sa ich umelé navyšovanie dnes už zdá byť zbytočné a problémy, ktorým svet čelí, pravdepodobne upriamia pozornosť na reálnu konsolidáciu a zlepšovanie vlastných organizácií a produkcií. A vďaka narastajúcemu zákazníckemu aktivizmu je šanca, že spoločnosti pomaly opäť začnú rozoznávať širšiu zodpovednosť vo svojich činnostiach.

Freelanceri, „gig economy“ a práca na diaľku

Ďalšia z veľkých lekcií tejto krízy je, že vlastní zamestnanci sú veľmi drahí a najímanie freelancerov či agentúrnych zamestnancov je pre firmy výhodné. Videli sme to aj na Slovensku – automobilky sa ako prvých zbavili agentúrnych zamestnancov, ktorých jednoducho poslali domov. Vlastných zamestnancov nie je možné tak jednoducho prepustiť, treba im platiť bonusy, penzie, ako aj zdravotné poistenie a mnoho iných obligácií, ktoré sú pre firmy záťažou.

Preto sa dá očakávať, že väčšia časť firiem bude v budúcnosti presviedčať ľudí, ktorých potrebujú pre produkciu, aby sa skôr ako zamestnanci klasifikovali ako partneri, teda živnostníci či jednoosobové eseročky.

V období väčšej nezamestnanosti, ktoré bude bezpochyby nasledovať po prehĺbení ekonomických následkov tejto krízy, sa dá očakávať, že firmy budú mať väčší výber medzi potenciálnymi dočasnými zamestnancami. A keďže bude každý chcieť ušetriť, firmy sa budú čoraz viac spoliehať na agentúrnych, dočasných alebo externých zamestnancov.

Práca z domu počas uzatvorenia ekonomík ukázala možnosti presunutia práce tam, kde, ako hovorí ekonomický historik Joel Mokyr, sa diala milénia a mala by sa aj naďalej. Menšie kancelárie, viac zamestnancov na diaľku a viac externistov. Robustnejšie spoločnosti budúcnosti budú pravdepodobne menšie, no rozrastú sa im HR oddelenia.

Pre niektoré skupiny ľudí, hlavne mladších a s lepším vzdelaním či široko uplatniteľnými schopnosťami to môže byť výhodné. No ako dnes vidíme na príklade kuriérskych či donáškových služieb, tieto typy zamestnania často zacieľujú skôr na ľudí v kritickejších skupinách obyvateľstva, ako napríklad medzi migrantmi či ľuďmi, ktorí si nedokážu nájsť inú prácu alebo potrebujú byť doma v istých častiach dňa. Živnostníkmi či jednoosobovými eseročkami sú dnes hlavne ľudia v sektoroch ekonomiky, kde takéto nerovné vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi dokážu existovať kvôli veľkým nerovnostiam v dopyte a ponuke práce a relatívne nízkym maržiam. Väčšie spoliehanie sa na externých zamestnancov len ďalej zhorší ich právnu a spoločenskú ochranu.

Pomalá anti-globalizácia

Globalizácia sa zdala v posledných desaťročiach neodvrátiteľná. Vidina lacnejšej ceny produkcie vďaka rozprestreniu produkčných sietí naprieč kontinentmi motivovala veľké množstvo spoločností k tomu, aby vyrábali produkty tisíce kilometrov od miest, kde sa neskôr konzumujú či predávajú.

Tento proces výrobu nenastavil iba ako environmentálne škodlivú, ale taktiež aj veľmi krehkú počas kríz, ako je táto. Keď sa obrazovka vášho smartfónu vyrába v Južnej Kórei, čip na Taiwane a celé sa to do rámu vkladá v pevninskej Číne, stačí, ak jedna z týchto krajín nefunguje a vaša produkcia je v ohrození. Ukázalo sa to už dnes pri zaostávaní dodávok niektorých produktov značky Apple, ktorá mala produkčné centrá aj v provincii Hubei, ktorej hlavným mestom je Wuhan.

Technológie ako 3D tlač, vertikálne poľnohospodárstvo, automatizácia výroby či jednoducho akceptácia mierne vyššej ceny v prospech environmentálnej udržateľnosti budú pomaly presúvať nejakú časť produkcie späť do oblastí, v ktorých sa tieto produkty predávajú a využívajú. Roboty v Číne a v Amerike nedostávajú plat, no platy inžinierov, ktorí ich vyrábajú a obsluhujú, sa budú čoraz rýchlejšie približovať.

Klesajúce ceny ropy budú znižovať incentívy pre frakovanie a podobné environmentálne škodlivé, no zároveň drahé formy ťažby ropy. Jej produkcia teda pravdepodobne klesne, aby kopírovala dopyt, čo bude ďalej podporovať spoločnosti, aby sa snažili o menšiu potrebu transportu počas výroby svojich produktov.

Navyše, ukazuje sa, že limity toho, čo môže byť považované za strategický priemysel nemusia byť také jasné ako sa zdá. V štandardnom ponímaní sú strategickými len vojenské a energetické produkcie, no tie sú v globálnej pandémii menej dôležité, než napríklad výroba rúšok, respirátorov či dezinfekcie. LVMH, francúzska spoločnosť vyrábajúca parfumy, dnes vyrába v niektorých svojich továrňach dezinfekcie a mnoho iných firiem dočasne pozmenilo vlastné biznis modely, aby mohli pomôcť v aktuálnej situácii. Limity toho, čo môže byť strategické pre krajinu, sa posúvajú a je možné, že v čase pomalšej antiglobalizácie a narastajúceho protekcionizmu, ktorý uzavreté hranice bezpochyby prinesú, bude čoraz viac spoločností a sektorov označovaných za strategické pre fungovanie krajiny v kríze. Teda v ich sektoroch bude hrať väčšiu rolu štát.

Nestane sa to zo dňa na deň, ale tieto faktory budú mať v hlavách ľudia rozhodujúci o ďalšom postupe či rozvoji jednotlivých globálnych a lokálnych firiem.

Ekonomická realita v neustálom pohybe

To, ako fungujú trhy, ako sa správajú jednotliví hráči na nich a ako sa mení globálna produkcia a dopyt, sa neustále mení. Svet už zažil globalizáciu, ktorá sa neskôr zmenila na súboj protekcionizmu medzi štátmi. Koncom devätnásteho storočia, v časoch Belle époque, sa množstvo vecí zdalo byť neodvratných, no rok 1914 zmenil plány všetkým. Nehovoriac o španielskej chrípke, ktorá nasledovala po vojne.

No ekonomické dejiny ukazujú, že krízy, ako napríklad tá z tridsiatych rokov minulého storočia, často prinášajú aj zmeny k lepšiemu. Spoločenské zabezpečenie, odbory či štátne uchopenie roly regulátora, arbitra v ekonomike často prichádza práve vtedy, keď je štát najsilnejším hráčom v poli.

Táto kríza môže zmeniť kapitalizmus k lepšiemu, ale aj k horšiemu. Je pravdepodobné, že ľudia a spoločnosti si budú viac uvedomovať možnosť menej pravdepodobných, no veľmi drastických udalostí, v „tučnom chvoste“ normálnej distribúcie udalostí. Ostáva dúfať, že hlasy ľudí volajúcich po spravodlivejšom a udržateľnejšom fungovaní sveta budú aspoň čiastočne vypočuté a že tento čas zmrazenia ekonomiky nám pomôže zamyslieť sa nad tým, ako to môže byť lepšie pre všetkých.

Autor študuje technologickú politiku v Cambridge

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: