V rozhodnutí uzatvoriť osady mi chýbala ľudskosť

Sára Činčurová2. mája 202011776

Mária Mydliarová je učiteľkou na prvom stupni základnej školy v Rokycanoch, kde učí rómske deti cez program Teach for Slovakia. V rozhovore hovorí o tom, ako s týmito deťmi pracuje, v akých podmienkach tam žijú a ako vníma dopady koronavírusu a karantény na túto zraniteľnú komunitu. Keďže sa dlho poznáme, v rozhovore si tykáme.

 

Môžeš na úvod vysvetliť, v čom spočíva tvoja práca?

Učím na základnej škole v Rokycanoch, kde máme žiakov na prvom stupni. Učím tam druhý rok. Téme vzdelávania, najmä neformálneho, sa však venujem dlho. Po skúsenostiach s prácou s marginalizovanými skupinami som tieto oblasti chcela prepojiť, bolo pre mňa dôležité pracovať v teréne. Zapojila som sa teda do programu Teach for Slovakia na novovzniknutej škole v Rokycanoch.

Aké to tam je?

Keď som tam začínala, bola som možno až príliš sebavedomá. Ťažko sa mi to priznáva, ale mala som vtedy pocit, že som pripravená na to, čo ma čaká. V minulosti som pracovala v rôznych lokalitách, na Luníku IX., v Človeku v ohrození a aj ako dobrovoľníčka v Rwande, kde boli tiež vážne problémy s generačnou chudobou. V Rokycanoch to však nešlo podľa mojich predstáv. Nie preto, že by sa deti nevedeli správať, alebo že by v tej komunite nefungovali základné veci; bol tam skôr dlhodobý problém spojený so zneužívaním moci a s tým, čo sa tam dialo ešte predtým. Na Slovensku nám totiž zlyháva systém.

Rokycany sú známe tým, že tam fungovala špeciálna súkromná škola, kde boli zaradené deti, ktoré tam nepatrili, čo sa neskôr aj dokázalo. Na špeciálnu školu ich totiž zaradili na základe nesprávnej diagnostiky. Tie deti boli vzdelávané ako deti s mentálnym postihnutím, napriek tomu, že postihnutie nemali. Už beztak boli stigmatizované a diskriminované, čo sa ešte zhoršilo tým, že boli zo špeciálnej školy, ktorá sa hanlivo označovala ako „šaľená škola”. Všetko to v tých deťoch ostalo. Ja som ich dostala vo štvrtom ročníku, kde mali už veľké akademické medzery, no chýbalo im aj vnímanie sebahodnoty a sebadôvera, že sa dokážu učiť. Na škole sme sa snažili robiť všetko pre to, aby sa tam deti cítili dobre a aby boli prijaté.

 

Prichádzajú tieto deti z veľmi vylúčených komunít?

Podmienky detí sú rôzne. Socioekonomická úroveň ľudí v Rokycanoch sa odlišuje. Veľmi sa mi však potvrdilo to, že na to, aby som s deťmi vedela pracovať, je dobré poznať dynamiku ich podmienok a rodiny; spoznať ich. V tejto situácii pandémie to vidno omnoho viac. Riešime to, že deti nemajú doma pripojenie na internet, ale to nie je jediné, čo im chýba.  Často doma nemajú ani stôl, ceruzku, a nieto ešte tiché miesto, kde by mohli pracovať.

Ako Covid-19 vplýva na tieto komunity?

U nás sa deti aj rodičia Covidu zľakli. Deti, hoci sú ešte malé, sa ma na to v škole pýtali, rodičia k tomu tiež pristupovali zodpovedne. Zároveň však podmienky na to, aby ľudia v marginalizovaných komunitách dodržiavali karanténu, sú veľmi zložité. Od nízkych hygienických štandardov, potravinovej deprivácie, straty príjmu a následného zadlžovania až po nedostatok vody: problémy sa tam jednoducho kopia.

Čo sa týka vzdelávania, je mnoho detí, ktoré v rómskych komunitách nemajú prístup k internetu, počítaču ani mobilu. A dodanie týchto konkrétnych technických pomôcok situáciu samo o sebe nevyrieši, mnohým deťom aj rodičom totiž chýbajú aj základné technické zručnosti na ich ovládanie. Začali sme preto pripravovať pracovné listy tak, aby sa dostali k deťom. Materiály sú na obecnom úrade, kde si ich môžu vyzdvihnúť a potom ich vyplnené priniesť naspäť. Pomáhajú nám aj terénne sociálne pracovníčky alebo niektorí rodičia. Na prvý pokus sa mi vrátilo deväť z dvanástich vyplnených listov. Milo ma to prekvapilo. Mohlo to byť tým, že som bola v aktívnom kontakte s rodinami už pred krízou, existoval medzi nami vzťah, bolo to osobnejšie, rodiny brali vzdelávanie zodpovedne. S tými, na ktoré máme čísla, si telefonujeme. Kolegyňa deti cez telefón aj učí.

 

Ako vnímaš uzatvorenie niektorých osád?

Ťažko sa o tom hovorí. Vnútri ma úplne škrelo, ako je to vôbec možné. Rozumiem, že sa takéto veci nerobia „pre srandu králikov” a musia byť odborne prekonzultované. Verím, že boli, a že išlo o to, aby sa predišlo šíreniu nákazy a aby sa dodržiavali hygienické pravidlá. V tejto situácii to bolo zrejme vyhodnotené ako potrebné z pragmatických dôvodov, armáda mala priebeh testovania urýchliť, no nemôžeme sa tváriť, že sú ozbrojené jednotky v osadách normálne. Na to, aby sme získali rešpekt, potrebujeme autority z komunity, nie zastrašovanie zbraňami.

Rómskych lídrov nezískame v komunite z večera do rána, vojakov áno. Ak už pristúpime k takémuto kroku, treba to poriadne vysvetliť ešte predtým, než sa zhrození ľudia začnú pýtať prečo a musíme vopred premyslieť dôsledky. Do akej miery sú tam zabezpečené potraviny a iné potreby, akou je aj prístup k informáciám? Máme vytvorené krízové tímy, ktoré tieto veci riešia? Rokycany nie sú uzatvorené, ale deti, ktoré bežne chodia do školy, majú napríklad v škole zabezpečenú stravu. Zamýšľam sa nad tým, či tým deťom dnes doma nechýba jedlo.

Potešilo ma však, že u samotných Rómov aj mnohých ľudí z majority sa ukázala solidarita, zorganizovali sa rôzne zbierky a pomoc. Čo však bude ďalej? V tomto riešení mi chýbala ľudskosť, citlivosť v komunikácii, konzistentnosť. Vysvetlenie situácie ľuďom za páskou a aj tým vonku, ako aj záväzok do budúcnosti – čo budeme robiť ďalej, aby už niečo takéto nikdy nebolo potrebné? Myslím, že nikomu z nás by v takomto izolovanom priestore nebolo dobre. Mali sme im zabezpečiť také podmienky, aby karanténu mohli prežiť čo najviac dôstojne. To, ako reagujeme, a že je v kríze potrebné robiť rýchle a radikálne opatrenia, veľa vypovedá o tom, ako zle je u nás nastavený systém. Chýba infraštruktúra, schopnosť koordinovať tímy, synchronizovať postupy odborníkov a aktivistov v regiónoch, krízový plán. Plátame diery a každý robí, čo vie a môže.

Jednou z charakteristík mnohých minorít na svete je to, že sú utláčané. Čím to podľa teba je?

Neviem. Chýba mi naratív, v ktorom sa nerozdeľujeme, ale spájame. Delenie na majoritu a minoritu je relatívne, závisí od toho, kto delí a za akým účelom. O minoritách sa rozprávame ako o tých druhých a hlavne vtedy, keď je problém. Je to presúvanie zodpovednosti. Vždy je ľahšie ukázať prstom na nejakú komunitu a povedať, že to je kvôli nej. Niekedy chýba aj hlbšie poznanie súvislostí a problematiky. Množstvu javov nerozumieme, bojíme sa ich. Vo svete sú rôzne slumy, getá, osady a podobne. Je ľahšie povedať si, že menšina má všetko v génoch, než hľadať spôsoby, ako týmto ľuďom zabezpečiť príležitosti, ktoré ich reálne vytiahnu z generačnej chudoby. Je ľahšie sami seba chlácholiť, že tí ľudia majú rovnaké príležitosti ako my. Nie je to pravda. Nemajú.

Ja si kladiem otázku, aký je vlastne etalón úspechu, ktorý by podľa nás mali dosiahnuť. My máme nejaké vnímanie toho, ako má úspech vyzerať. Chápem, že ich chceme vytiahnuť z viacgeneračnej chudoby. Ale predstavovať si, že každý sa musí integrovať a žiť podľa našich predstáv možno nie je pri rôznych menšinách realistické, lebo ľudia môžu mať vlastnú kultúrnu predstavu o úspechu.

Áno, existujú všeobecné veci: nikto nechce hladovať ani žiť bez vody. Každý by mal mať zabezpečené základné potreby, rovnako ako aj šancu vzdelávať sa, dostať prístup k možnostiam. Toto všetko by malo byť bez debaty. Potom je otázka, akým spôsobom budú rómske deti ďalej fungovať. Vytrhnúť ich z chudoby je jedna vec, chcieť ich vytrhnúť z ich prostredia je druhá. Je dôležité budovať pozitívne vzory v rámci ich vlastných komunít. To môžu byť napríklad úspešní mladí ľudia, ktorí ukončili strednú či vysokú školu, zamestnali sa, zarobili si v zahraničí a stavajú si dom alebo mamy, ktoré učia a pomáhajú s výchovou iným mamám, a podobne.

 

Niektorí ľudia dodnes vyťahujú tému zničených bytov na sídlisku Luník IX. a pýtajú sa, prečo sa Rómom ďalej pomáha.

Ja sa na tom vždy pousmejem. Toto je taká klasická námietka, ktorú nazývam „problém s radiátormi”. Vždy sa to v diskusii o Rómoch objaví. Rozumiem krivde ľudí, ktorí sa snažia pracovať a bojovať so životom. Zdá sa, že pre mnoho ľudí aj z majority nie je jednoduché žiť, vyžiť a prežiť. Cítia nespravodlivosť, a ja nechcem tvrdiť, že sa mýlia alebo ich o ten pocit oberať.

Ale je dôležité hovoriť v tejto téme odborne. Mám pocit, že sme si tu všetci uzurpovali právo hodnotiť, súdiť a rozprávať sa o tom z povýšenej perspektívy človeka, ktorý presne vie, ako to bolo. Lenže v realite si nikto z nás neprešiel životom človeka, ktorý sa na Luníku IX. narodil. A možno práve samotné narodenie do takéhoto prostredia je odpoveďou na otázku, prečo na Luníku IX. ľudia zničili byty. Tu sa treba zamyslieť aj nad tým, kedy sa to dialo a koľko generácií odvtedy tam už žije. Buď si môžeme stále ospravedlňovať našu pasivitu a hnev tým, že raz už Rómovia niečo dostali a prišli o to, alebo sa na to môžeme pozrieť vecnejšie, a povedať: áno, takto to bolo, ale čo v súčasnosti môžeme urobiť pre deti, ktoré sa tam narodili nedávno? Lebo radiátory sú tam odtrhnuté už poriadne dlho a deti sa tam rodia do zimy. Máme tu celé generácie detí, ktoré nám „utekajú” a my si to stále ospravedlňujeme rétorikou „ale veď vtedy”. Ja nehovorím, že je správne komukoľvek všetko dať a zabezpečiť. Treba sa však zamyslieť aj nad tým, ako sa chudoba rieši systémovo. Každý chce rovno Spišský Hrhov, no nikto nechce roky práce, úsilia a posilňovania komunity.

Nemôže byť za zničenými panelákmi nejaké vysvetlenie?

Určite sú ľudia, ktorí vedia o tejto téme viac, ale za seba by som povedala, že pokiaľ by som nemala čo jesť ja alebo moje deti, možno by som tiež išla s radiátorom do zberu kovov. Prácu či výučný list z večera do rána nezískam, peniaze na jedlo zo zberu kovov áno. Opäť ide o dlhodobé a krátkodobé premýšľanie a priority. Často im úplne nerozumieme. Tým neospravedlňujem zneužívanie systému, závislosti či krádeže. Len hovorím, že niekedy je ľahšie sa na to pozerať zvrchu, než si priznať, že žijeme v Európe v dvadsiatom prvom storočí a máme tu ľudí bez prístupu k vode či elektrine. Vieme, čo treba robiť a ako by sa to dalo, chýba však politická vôľa, alebo možno skôr odvaha.

Ľudia niekedy namietajú, že keď rómske deti vyrastú, môžu „spadnúť” do toho istého, čo zažívali či robili ich rodičia, aj napriek tomu, že niekto s nimi v detstve pracoval.

Toto je téma, na ktorú sa tiež dá pozerať z rôznych strán. V prvom rade treba povedať, že u nás dlho chýbala už predškolská príprava v rómskych komunitách a navyše aj mnohým matkám chýbajú základné vedomosti. Omamy robia skvelú prácu v marginalizovaných osadách. Tam treba začať. Vo formálnom vzdelávaní je potom zásadným problémom aj jazyk. Deti prídu do prvého ročníka a my ich učíme ako ostatné deti. Predstavujem si, čo by bolo, keby mňa v šiestich rokoch poslali do francúzskej školy. Jasné, že keď je človek mladší, jazyk sa naučí skôr. Ale keby ma mali hodnotiť na základe toho, ako reagujem v tej chvíli, vyzerala by som ako hlúpa a neschopná. Keď deti nemajú jazykové poznatky a čitateľská gramotnosť je nízka, aj ďalšie predmety sa stávajú problémom. Následne nastupuje prepadávanie žiakov a povinné ukončenie školskej dochádzky v šestnástich rokoch, často bez ukončenej základnej školy. Čo potom ďalej? Odporúčam prečítať si knihu Juraja Čokynu A okraje máš kde?, ktorý tieto veci pekne podložil dátami.

Nemyslím si, že rómski rodičia by nechceli pre svoje deti to najlepšie. Rodičia to chcú, často však nevedia ako, keďže sami dobré vzdelávanie nezažili. Mnohí vedia, že vzdelanie je dôležité, no treba sa s nimi o tom rozprávať, pracovať s rodinou, s rodičmi. Na škole fungujeme aj cez charakterové vzdelávanie. Pracujeme na budovaní hodnôt: naše školské hodnoty sú, že sme čestní, aktívni, pomáhame si, snažíme sa na sto percent a rešpektujeme sa navzájom. Cez tieto pravidlá a cez tému nazvanú Piráti s dobrým srdcom sa snažíme deťom prinášať vzdelávanie aj zážitkovo. Celý rok je pre nás plavbou na Ostrov múdrosti.

Čo ťa v tvojej praxi učiteľky zaujalo, prekvapilo, čo by si ľuďom povedala o tejto problematike?

Chcela by som, aby ľudia vedeli, že deti sa veľmi chcú učiť. Často sa u nás hovorí, že Rómovia nechcú, nesnažia sa. Môže to tak vyzerať u detí a učiteľov „prefackaných” systémom, no tá túžba niečo dokázať bola a aj je. Aj u učiteľov, aj u žiakov. Často je to o tom, že doteraz nezažili úspech. Treba ich podporiť. Keď som nastúpila do školy v Rokycanoch, v triede som sa stretla s chaosom, vzdorom, odmietaním. Deti si priam zgustli na začínajúcej mladej učiteľke. Ja som si tiež nevedela nastaviť hranice. Snažila som sa deťom porozumieť, brať ohľad na to, že žijú v toxickom strese. Na druhej strane decká nerozumeli môjmu pokojnému upozorňovaniu, zdalo sa im, že všetko je v poriadku, no vo mne to vrelo. Bolo tam veľmi ťažké učiť. Pomohli mi rutiny. Na začiatku hodiny sme napríklad s deťmi začali recitovať Rúfusovu báseň Modlitba za deti tretieho tisícročia. Nezačínalo to v tichu, ale nenechala som sa odradiť. A decká akoby samy intuitívne vycítili, že báseň je čosi výnimočné, sväté. Ja som im to predčítala, deti sa to postupne všetky naučili. Potom sme mali aj vystúpenie a deti boli na seba veľmi hrdé, mali konečne pocit úspechu.

Boli sme aj v škole v prírode. Spoznali sme sa v iných rolách. Boli sme v Tatrách, deti mali z toho zážitok, mohli sme sa menej formálne rozprávať, zistiť, čím žijú. Vybudovala sa medzi nami dôvera. Je dôležité, aby bol učiteľ trpezlivý a nevzdal to. Treba si však aj nastaviť hranice. Nedať im slobodu, s ktorou nevedia pracovať. Ale zároveň byť otvorený a vnímať ich. V školstve nám tiež chýba vzájomná podpora. Ja som vďaka Teach for Slovakia mala mentoring, sieťovanie a pomoc od kolegýň. Veľmi by som si priala, aby toto bol štandard.

 

Máš aj nejakú konkrétnu príhodu, ktorá ti utkvela v pamäti?

Jeden žiak bol pre mňa tvrdý oriešok. Zažili sme aj vyhrotenú situáciu, keď mi povedal „pani učiteľka, dám vám jednu,” a ja som sa naozaj zľakla. Bola to ostrá konfrontácia. Keď sme šli do školy v prírode, všetci už boli pripravení a čakali na autobus a práve tento chlapec v ten deň neprišiel. Bežala som k nemu domov, silno som búchala na dvere – nechcela som, aby sme zmeškali autobus. Jeho mama mi otvorila dvere, povedala, že chlapec nechce ísť a jednoducho nepôjde. V pozadí som videla veľmi biednu chatrčku, posteľ, tri malé deti, jednoducho strašné podmienky. A do toho tam sedel na stoličke ten chlapec, v šiltovke, so zvesenou hlavou. Vôbec to nebolo o tom, že by nechcel ísť. Bolo treba mu zabezpečiť malú sumu na cestu, a on ju jednoducho nemal. Neprišiel do školy, lebo sa hanbil. Nakoniec sme ho do tej školy v prírode vzali. Keď sme išli okolo Lomnického štítu, povedal riaditeľke: „Pani riaditeľka, keď budem starší, zarobím si a tu vás raz vezmem na kávu.” A toto nie sú žiadne idealistické reči. Učiteľ dokáže v živote dieťaťa zohrať naozaj významnú rolu.

Autorka je dokumentaristka

Titulná ilustrácia: Architektonické štúdio PLURAL

Jeden komentár

  • Rusinková Milka

    14. mája 2020 v 16:23

    Majka, Čau veľmi pekne si to povedala. Škoda,že na dedinách ľudia odsúvajú rómov.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: