KoronavírusNamiesto militarizácie súčasného stavu je nutné budovať radikálnu odolnosť 

Weronika Grzebalska31. mája 20201156

 

„Kam sa podeli všetci vojaci?” dopytoval sa americký historik James J. Sheehan, keď pozoroval postupnú demilitarizáciu európskych štátov a spoločenstiev po studenej vojne. Keď sa postupne masovo redukovali a profesionalizovali ozbrojené zložky, pozastavila sa branná povinnosť v strednej Európe po roku 1989 a zrazu bolo jednoduchšie stretnúť turistov ako vojakov. Zároveň začal s rozmachom liberálnej europeizácie upadať spoločenský záujem o vojenské záležitosti. Dnes, počas pandémie Covid-19, rastie maloobchod so zbraňami, viac občanov a občianok chce vstúpiť do polovojenských organizácií a uniformovaných ľudí vidieť úplne všade: od hraníc a letísk až po nemocnice, sociálne domovy, lokálne ulice i výrobné závody. Namiesto toho, aby sme budovali našu kolektívnu odolnosť voči budúcim krízam, táto všadeprítomnosť armády slúži potenciálne ako protéza štátu – fungujúca, aby napravila zlomený a stále viac zraniteľný neoliberálny status quo. Dnes viac ako kedykoľvek predtým nás táto kríza navádza vybrať si, ktorú z týchto dvoch ciest si zvolíme. 

 

Ako sa Covid-19 stal vojnou a armáda sa stala všetkým

 

Veľmi skoro po tom, ako sa krajiny strednej Európy ocitli v karanténe, nastúpila u niekoľkých politických lídrov militarizovaná rétorika s cieľom mobilizovať sociálnu solidaritu a odôvodniť radikálne opatrenia. „Poďme do boja!” – povzbudzoval sa do roboty slovenský premiér Igor Matovič v čase, keď sa ujímal svojho nového postu. Keď poľský minister zdravotníctva Łukasz Szumowski hovoril s médiami, povedal im, že „úloha ministra zdravotníctva počas epidémie pripomína úlohu hlavného veliteľa počas vojny.” Vtláčajúc súčasnú krízu do svojej anti-imigrantskej rétoriky, maďarský premiér Viktor Orbán poznamenal, že krajina momentálne vedie „vojnu na dvoch frontoch” – proti spojenectvu síl koronavírusu a migrácii.  

Napriek vojnovým metaforám sa politici/političky a tvorcovia politík v celom regióne čoraz viac obracajú na armádu a štátne polovojenské sily s cieľom riešiť krízu a zabezpečiť pracovnú silu. Prakticky všade v strednej Európe armáda pomáha hraničnej stráži kontrolovať premávku, či už na letiskách alebo na hraniciach. V niektorých krajinách má dokonca povolenie asistovať polícii pri implementovaní domácej bezpečnosti a monitorovaní. Vojaci a vojačky značne pomáhajú s podporou preťaženého zdravotníckeho systému tým, že poskytujú logistiku a prepravu, či dokonca preberajú niektoré povinnosti zdravotníckeho personálu, napríklad zbieranie sád pre testovanie koronavírusu. V Estónsku a Českej republike vybudovala armáda malé poľné nemocnice. V Poľsku vojaci a vojačky Územnej obrany vykonávajú zdravotnícke testovanie a nastúpili aj v role zdravotníckeho personálu sociálnych zariadení, ktorého je málo. Medzitým v Maďarsku improvizované vojenské pracovné skupiny dohliadajú na viac ako sto spoločností, aby zabezpečili stálu dodávku potravín a liekov v krajine, zatiaľ čo prevzali velenie nad 51 nemocnicami. V susednom Slovensku boli vojaci a vojačky vyslané do uzavretých rómskych osád. Po celom regióne sa mobilizujú polovojenské občianske združenia – Slovenskí branci kupujú potraviny pre seniorov a poľský Bojový poplach dezinfikuje verejné miesta. 

Nejedná sa však o stredoeurópsku špecialitu. Používanie bojovej rétoriky a využívanie armádnych zložiek počas koronakrízy môžeme vidieť po celom svete. Ako píše americká právna teoretička Rosa Brooks vo svojej knihe How Everything Became War and the Military Became Everything, keď atrofovali verejné služby a inštitúcie po neoliberálnych reformách, americká armáda sa stala pre tvorcov verejných politík funkčnou službou po vzore rýchleho občerstvenia. Bola schopná dodať široký diapazón služieb od dizajnu programov monitorovania obchodovania s ľuďmi, cez boj s pirátstvom a pandémiami, až po poľnohospodárske reformy. Výsledok zapojenia armády do iných sfér je začarovaným kruhom – americká armáda čerpá z občianskych agentúr bezprecedentné množstvo zdrojov, čím ich zanecháva neschopné riešiť výzvy, takže tie zase musí riešiť len armáda. Podobný trend vidíme v strednej Európe, kde sa politici a političky obracajú na armádu, aby zaplnila prázdno v zdravotníctve a iných verejných službách, ktoré sú dnes vyprázdnené po dekádach neoliberálnej vlády.   

 

Bezpečie vďaka militarizmu?

 

Ozbrojené zložky v strednej a východnej Európe sa od tých amerických líšia jedným kritickým spôsobom. Po roku 1989 značne zdieľali svoj osud s inými verejnými službami – postupne sa redukovala ich veľkosť a rozpočet, zatiaľ čo niektoré ich funkcie prešli v zmysle šetrenia na zazmluvnených súkromných dodávateľov alebo mimovládny sektor. Niektoré stredoeurópske krajiny sa, vzhľadom na to, stále viac snažia priviesť občanov a občianky k obrane cez dobrovoľníctvo v územných zložkách, športovú streľbu alebo polovojenské občianske združenia. Inými slovami, chcú posilniť štátny spoločenský militarizmus ako univerzálne riešenie rôznych nevojenských problémov od dezinformácií a radikalizácie, cez prírodné katastrofy, až po nedostatok zdravotnej starostlivosti. Tieto snahy sú najviditeľnejšie v krajinách východného bloku NATO – v Poľsku, Lotyšsku, Litve a Estónsku. Zároveň môžu z týchto snáh čerpať iní politickí lídri, napríklad na Slovensku už nová vláda ohlásila plány pre implementáciu obsiahleho systému prípravy populácie pre štátnu obranu.  

Keď zvážime stav našich chronicky podvyživených verejných služieb a neschopnosť našich minimálnych štátov efektívne manažovať riziká, ktorým sú vystavení jeho občania a občianky, asi nie je prekvapujúce, že je stále viac a viac ľudí okúzlených vojenskými riešeniami. V Poľsku výskum organizovaný Ministerstvom obrany počas pandémie korona- vírusu poukázal na ohromujúcu podporu verejnosti pri zapojení armády do domácej bezpečnosti. V podstate len 20 % respondentov a respondentiek nesúhlasilo s tvrdením, že „by prítomnosť vojakov vo verejných priestoroch pozitívne ovplyvnila ich pocit bezpečia.” V Litve opozícia vyzývala armádu, aby prevzala kontrolu nad krízovým manažmentom v mene väčšej efektivity, čo by v podstate vytvorilo výnimočný prípad, ale spochybnilo existujúci ústavný poriadok. Každá z kríz v poslednej polovici tohto desaťročia – vojna na Ukrajine, migračná kríza a teraz pandémia Covid-19 – odhalila množstvo štrukturálnych slabín v našich minimálnych štátoch. Novinári a novinárky, či vedci a vedkyne, ktoré sa tejto téme venujú, už zaznamenali rastúcu podporu vojenských riešení v niektorých skupinách populácie. Tieto dni v Českej republike a v Maďarsku majitelia a majiteľky obchodov so zbraňami zaznamenávajú rastúci záujem o menšie zbrane a zbrane, ktoré si nevyžadujú licencie. V Poľsku, kde rastúci záujem o bezpečnosť a efektívny štát „zo spodu” vyústil do štátom podporovaných polovojenských zoskupení, zaznamenali počas pandémie novovzniknuté Územné obranné sily zvýšený záujem potenciálnych dobrovoľníkov a dobrovoľníčok.  

 

Streliť sa do nohy 

 

Ak pristupujeme ku Covid-19 vojenskými nástrojmi, zvádza to tvorcov verejných politík i občanov a občianky tohto regiónu k prísľubu rýchlej a efektívnej odozvy v časoch krízy. Tá ale zmobilizuje vojenské sily s cieľom zachraňovať životy, no aj udržať legitimitu našich neefektívnych štátnych inštitúcií. Napriek značnej príťažlivosti vojenských riešení pre problémy kolektívneho blahobytu a bezpečnosti, sa tu dejú viditeľné kompromisy. 

Analytici a analytičky či vedci a vedkyne vojenských štúdií a feministickej analýzy už dlho varujú pred nebezpečenstvom militarizácie bezpečnosti. Argumentujú tým, že tento prístup výrazne limituje naše pochopenie toho, čo to znamená byť v bezpečí a aké iné riešenia sú dostupné pre prítomné deficity. Tvrdia, že vytváranie „problému národnej bezpečnosti” vytláča túto tému mimo priestoru „normálnej” politiky, do rúk establišmentu ochrany: teda do módu operácií a riešení. Okrem toho majú militarizované núdzové stavy tiež tendenciu vytvárať úrodnú pôdu pre inštitucionalizáciu nedemokratických opatrení. Nedávno nám to pripomenulo rozhodnutie poľskej vlády, ktorá napriek karanténe vložila do legislatívneho procesu proti-interrupčný návrh zákona, či maďarskej vlády, ktorá prijala zákon umožňujúci premiérovi vládnuť pomocou dekrétov bez obmedzení. Ako uvádza Noami Klein, definovať niečo ako existenčnú hrozbu znamená automaticky posunúť tému mimo sféry politiky bez verejnej debaty. Za posledných 30 rokov neoliberálnej hegemónie, v našom a iných regiónoch, práve takéto opatrenia obsahovali presun financií z fiškálnej oblasti do finančnej, spôsobili rozpad sociálneho zabezpečenia a verejných služieb s argumentom, že nie sú kľúčové pre verejné blaho, a boli tiež kritické pre dosahovanie rodovej rovnosti.   

Feministické teoretičky ako Cynthia Enloe presvedčivo poukazujú na to, ako sa militarizovaná rétorika spolieha na metafory vojnového či domáceho frontu, čo významne ovplyvňuje ako vnímame a oceňujeme rôzne aktivity a profesie. Dnes v Poľsku zdravotníkom a zdravotníčkam tlieskajú ekonomické a kultúrne elity, zatiaľ čo o nich politici a političky hovoria ako o udatných hrdinoch bojujúcich s vírusom. Zároveň sú sociálni pracovníci a pracovníčky, predavačky a poštári – dokonca aj rodičia, ktorí vzdelávajú doma svoje deti – rámcovaní ako hrdinovia na domácom fronte, ktorí tiež pomáhajú v pohnutých časoch. No práve preto, že mnohé z týchto zamestnaní starostlivosti a povolaní v oblasti služieb sú vnímané ako feminínne, a väčšina ľudí z týchto nevyhnutných zamestnancov a zamestnankýň sú práve ženy, ohodnotenie ich práce zostáva čisto symbolické. V skutočnosti ekonomický plán na obnovu Poľska po Covid-19 určil pre sektor zdravotníctva desaťkrát menej financií ako pre banky a podniky súkromného sektoru. Namiesto toho, aby sa pretavili do systémových investícií (ako napr. zvyšovanie platov a ochrana zamestnancov a zamestnankýň v kľúčových službách), sú tieto metafory vojny a heroizmu servírované, aby mohli klásť ešte väčšie nároky na týchto podplatených zamestnancov a zamestnankyne v mene „vyššieho dobra”. 

V neposlednom rade modus operandi militarizovaného mentálneho nastavenia pohotovosti je vidieť svet v zmysle ľahko identifikovateľných ohrození, ktoré sa dajú efektívne odstrániť. V kríze nie je čas zamýšľať sa nad podstatou vzniku akútnej hrozby alebo klásť si meta-otázky – problematizovať nástroje a koncepty, či analyzovať dlhodobé sociálne dôsledky. Nanešťastie takéto tunelové videnie nevyhnutne podnieti viac problémov ako malo v zámere odstrániť. Sme závislí a závislé od nemalých snáh armády zastaviť pandémiu, no oni voči nej nie sú odolnejší ako zvyšok spoločnosti. A tak armáda môže prispieť ku šíreniu vírusu, zatiaľ čo pracuje vo vnútri štátu. Jeden z výskumníkov na Royal United Forces Institute poznamenal: „Ak je armáda široko nasadená, potom 20 % z nich to dostane (…) a ak budú chcieť využívať armádu na to, aby chodila na rôzne miesta, potom budú musieť používať testovanie, aby sa uistili, že nešíria nákazu.” Okrem toho dobrovoľné teritoriálne jednotky povolané na vykonávanie medicínskych služieb počas krízy neprišli z nejakých magických bezodných zásob, často sú to medici a zdravotníčky, ktorých je v našom zdravotnom systéme tak málo. 

A na záver – spoliehať sa na armádu, že príde a zachráni deň, nám znemožňuje konfrontovať sa s realitou a stavom našich občianskych inštitúcií. S touto logikou vyslalo Maďarsko armádu, aby prevzala kontrolu nad nemocnicami a manažovala odpoveď zdravotníctva na krízu Covid-19. Poľsko vyslalo niekoľko jednotiek Územnej obrany, aby podporili rozpadávajúce sa sociálne zariadenia, ktorým chýbajú zamestnanci a zamestnankyne. Vojenské vedenie nenaplní nedostatočne financovaný a feminizovaný systém zdravotnej starostlivosti a ani nezabráni mladým lekárom a lekárkam, aby emigrovali do západnej Európy, hľadajúc lepší život pre seba a svoje rodiny. Táto vojenská protéza môže byť momentálne dočasnou odpoveďou v čase pohotovosti, ale prílišné spoliehanie sa na armádu môže mať dlhodobý a paradoxný sociálny vplyv. Dočasné zaplátanie dier v našich vyčerpaných verejných inštitúciách môže pomôcť našim vládam vystúpiť z krízy a pokračovať v práci, ako by sa nič nedialo bez toho, aby pociťovali sociálny tlak za radikálne reformy, ktoré potrebujeme. 

 

Budujme si radikálnu odolnosť 

 

Dnes je dôležitá seriózna debata o želanej role vojenských aktérov a nástrojov v našej spoločnosti. Nevstupujeme len do obdobia recesie, ktoré bude podľa mnohých horšie ako finančná kríza v roku 2008, ale posúvame sa tiež veľmi rýchlo k zlomovému bodu ekologickej krízy, ktorá posilní masovú migráciu do Európy. V tomto kontexte scenár súdneho dňa a „vojny všetkých proti všetkým”, na ktorú sa v paramilitaristických kruhoch už dlhšie pripravujú, zneje ako tmavá a veľmi zvrátená predstava. Namiesto toho, aby sme posilňovali vojenskú ruku našich krehkých spoločností s cieľom pomôcť nám vrátiť sa k predchádzajúcemu nefunkčnému stavu po každej kríze, existuje stále možnosť zvoliť inú trajektóriu. Tá by v budúcnosti mohla pomôcť našim spoločnostiam byť radikálne odolná voči krízam ako je táto. 

Koncept odolnosti je dnes v popredí politických debát a transnacionálneho aktivizmu. Tento pojem sa rýchlo stal slávnym v týchto časoch skúšok práve pre svoju reakčnú povahu. Ak ho používajú mocné mimovládne organizácie alebo bezpečnostný sektor, zvyčajne označuje schopnosť spoločností odolávať krízam a zotaviť sa z nich včasným a účinným spôsobom, teda schopne sa „odraziť“ od status quo. Na tomto pozadí by radikálna odolnosť, ktorú tu presadzujem, znamenala, že by naše spoločnosti boli v prvom rade menej náchylné na krízy tým, že by sa zaoberali hlavnými príčinami zraniteľností súčasného neoliberálneho systému. Namiesto toho, aby sme vysielali (polo)vojenské zložky uhasiť ohne v našich horiacich lesoch, schladili občianske nepokoje, alebo dali dokopy rozpadajúce sa nemocnice, by sme mali začať transformovať naše spoločnosti smerom k radikálnej odolnosti. Vďaka dekádam feministickej, ekologickej a ľavicovej advokácii vieme veľmi veľa o krokoch, ktoré musíme podniknúť: uistiť sa, že naše spoločnosti fungujú v limitoch našich ekosystémov, vytvoriť ekonomiku starostlivosti, priorizovať udržateľnosť nad nepretržitým rastom, a postaviť solidaritu nad profit. Po druhej svetovej vojne si štáty západnej Európy vybudovali civilizované systémy a spoločnosti poskytovaním bezpečnosti, prosperity a súdržnosti prostredníctvom rozsiahlych sociálnych programov a univerzálnych verejných služieb. Dnes je v strednej Európe potrebná radikálna transformácia našich štátov a hospodárstva, aby sa vybudovala skutočná bezpečnosť a nie jej vojenská verzia. 

 

 

 

Autorka je sociologička a nezávislá analytička, ktorá pracuje v oblasti militarizmu, bezpečnosti, pravicovej politiky a rodových tém v strednej Európe.

 

 

Z anglického originálu preložila Veronika Valkovičová 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *