Zmena je vo vzduchu
O úspechoch progresívnej ľavice v amerických voľbách
Sčítanie všetkých hlasov a overenie výsledkov potrvá ešte niekoľko týždňov. Už teraz je však jasné, že rok 2026 priniesol v Spojených štátoch cunami víťazstiev Demokratickej strany. Uspeli aj ľudia, ktorými korporátny establišment strany pohŕda. Témou volieb nebol len Trump a jeho režim, ktorý potláča akýkoľvek nesúhlas. Bol ním aj Izrael, kryptomeny, dátové centrá a vojny v širšom zmysle. A predovšetkým, cenová dostupnosť bežného života.
Populizmus v najlepšom zmysle slova
K veľkým víťazstvám naprieč krajinou a na všetkých úrovniach zákonodarnej aj výkonnej moci vyniesli progresívnu ľavicu dve témy: ekonomický populizmus (v pôvodnom význame slova, nie ako nadávka, na ktorú ho zredukovala slovenská politika) a odmietnutie izraelskej genocídy.
Abdul El-Sayed v Michigane a Troy Jackson v Maine získali kreslá v americkom senáte vďaka nekompromisne progresívnym kampaniam postaveným na ľudských právach. Vzopreli sa korporátnej politike Demokratickej strany a voličstvo získali programom, ktorý rieši každodenné starosti ľudí.
Päť ľudí z organizácie Demokratickí socialisti Ameriky (DSA) získalo kreslá v Snemovni reprezentantov. (DSA je najväčšia socialistická organizácia v USA. Nie je samostatnou stranou a jej členovia a členky kandidujú väčšinou za Demokratickú stranu.) Predtým museli vyhrať mimoriadne tvrdé primárky, teda vnútrostranícke voľby, v ktorých sa rozhoduje, kto bude stranu reprezentovať. Jedna z kandidátok, Angela Gonzalez-Torres, porazila vo všeobecných voľbách úradujúceho kalifornského kongresmana Jimmyho Gomeza. A po New Yorku, ktorý od začiatku roka vedie Zohran Mamdani, má členku DSA na čele aj Los Angeles. Primátorkou sa stala Nithya Raman, ktorá z funkcie vytlačila Karen Bass, dlhoročnú obľúbenkyňu staršej generácie progresívnej ľavice.
Nový poriadok vo Washingtone
Demokratická strana získala väčšinu v Snemovni reprezentantov aj v Senáte. Jej zástupcovia, ktorí sú proti vojne a pre ktorých sú ľudia na prvom mieste, majú teraz v demokratickej väčšine Snemovne značnú váhu. Očakávam, že vnútrostranícke vyjednávania budú vyzerať úplne inak ako za Bidena, keď sa korporátnemu krídlu strany vzpierala len malá skupina okolo Alexandrie Ocasio-Cortez (AOC).
Niektorí komentátori predpovedajú, že Trump bude jednoducho vetovať všetko, čo demokratická väčšina schváli. Takáto predpoveď však vychádza z hlbokého nepochopenia toho, čo v skutočnosti Trumpa poháňa. Trump nie je George W. Bush, ktorého viedla ideológia. Trump má takmer zúfalú potrebu byť populárny a oslavovaný. Vezmime si napríklad Medicare, verejné zdravotné poistenie pre ľudí od 65 rokov. Keby demokratická väčšina znížila túto hranicu na 50 rokov, nie je vylúčené, že Trump by zákon podpísal. Jeho nevyspytateľnosť je pre Demokratickú stranu príležitosťou. Aj jeho nezvyčajne mierny tón voči Demokratickej strane po voľbách môže naznačovať, že najbližšie dva roky sa budú vyvíjať inak, než sa očakáva.
Florida na prahu zmeny
Volebná noc zároveň pripomenula, že tí, ktorí v Demokratickej strane rozhodujú, by stále radšej prehrali, než by do najvyšších radov pustili nekompromisne progresívnu osobnosť. Strana nevložila ani cent do pozorne sledovaného súboja o floridské kreslo v senáte, ktorý z Angie Nixon urobil celonárodnú hviezdu. Nixon viedla zanietenú kampaň s malým rozpočtom a reprezentantke Republikánskej strany, ktorá kreslo obhajovala, podľahla len tesne. Aj skromná investícia vedenia strany mohla zmeniť chod dejín.
Miláčikovia proizraelskej lobby Debbie Wasserman Schultz a Jared Moskowitz s prehľadom vyhrali, hoci prešli vyhrotenými primárkami aj prekresľovaním volebných obvodov uprostred volebného obdobia. (Obvody sa v USA zvyčajne prekresľujú raz za desať rokov po sčítaní obyvateľstva. Tentoraz to však viaceré štáty urobili predčasne, aby získali politickú výhodu.) Naďalej budú ovplyvňovať oficiálnu zahraničnopolitickú agendu Demokratickej strany, a nie k lepšiemu. Obaja si pravdepodobne udržia miesta vo Výbore Snemovne pre zahraničné veci, najmä ak demokratické poslanectvo zvolí za predsedu Snemovne Hakeema Jeffriesa, svojho doterajšieho lídra.
Ich typ politiky však už dožíva. Verejná mienka sa dramaticky posunula. Môže za to genocída, ktorú Izrael naďalej pácha na palestínskom ľude, aj jeho etnocentrický supremacizmus a apartheid. Zároveň slabne politický vplyv generácie boomerov. Americká verejnosť má dosť financovania Izraela a vojenských dobrodružstiev vo svete, kým doma ľudia ledva zaplatia bývanie a zdravotnú starostlivosť. Svoje ťažkosti dnes spájajú nielen s chamtivosťou korporácií, ale aj s plytvaním peniazmi na armádu. Dúfam, že blížiace sa prezidentské primárky a voľby v roku 2028 výrazne odvrátia americkú zahraničnú politiku od jej imperialistickej, hegemonistickej tradície.
Doľava alebo z cesty
Demokratická strana nedominovala len vo federálnych voľbách. V mojom druhom domove, Arizone, po prvý raz za 60 rokov ovládla obe komory štátneho parlamentu aj guvernérsky úrad a obsadila všetky funkcie volené na úrovni celého štátu. Takzvanú trifektu, teda guvernérsky úrad a väčšinu v oboch komorách parlamentu súčasne, získala aj v Michigane, Wisconsine, Pensylvánii a Nevade. Texas prepisoval dejiny: guvernérkou sa stala Gina Hinojosa, do amerického Senátu sa dostal James Talarico, strana získala väčšinu v štátnej snemovni a dôležité víťazstvá zaznamenala aj v súbojoch o nižšie funkcie.
Demokratická strana vyhrala aj v obvodoch, ktoré sa považovali za nevyhrateľné. Nie preto, že by nadbiehala konzervatívnym hodnotám, ale preto, že naplno stavila na ekonomický populizmus a triedny boj proti miliardárom. Boj za „Main Street“, teda za obyčajných ľudí a malé podniky, a nie za Wall Street, sa dnes považuje za umiernený postoj.
Veľa z toho mi pripomína rok 2006, keď vojna Georgea W. Busha a Dicka Cheneyho v Iraku, katastrofálne nezvládnutie hurikánu Katrina a blížiaci sa finančný kolaps priniesli Demokratickej strane väčšinu v Kongrese. Jedno je však dnes iné. V roku 2006 strana vyhrala vďaka ekonomicky konzervatívnym kandidátom bez snahy o zásadné zmeny. Namiesto všeobecného verejného zdravotného poistenia sme tak dostali zdravotnú reformu Obamacare, ktorá naďalej zvýhodňuje súkromné poisťovne. Namiesto skutočnej reformy Wall Street v duchu Rooseveltovho New Dealu sme dostali zákon o finančnej regulácii, ktorý nezasiahol banky „príliš veľké na to, aby padli“, a do veľkej miery im ponechal voľnú ruku na hazard. Tohtoročné voľby poslali do Kongresu mnoho nových tvárí, napríklad Jamesa Talarica, ktorý aspoň v rétorike viedol v hlboko republikánskom („červenom“) Texase frontálnu kampaň proti oligarchom, technologickým gigantom aj Muskovi. Otvára sa priestor pre rozsiahlu legislatívnu agendu, ktorá ľuďom môže skutočne pomôcť.
Odvážnejšia budúcnosť
Pohľad na fungovanie Demokratickej strany zvnútra len živí môj východoeurópsky cynizmus. A predsa aj ja cítim, že sa v americkej politike deje niečo úplne nové. Ešte pred šiestimi rokmi stačilo podporovať oslobodenie Palestíny, diplomaciu namiesto militarizmu, zásadnú zmenu migračnej politiky a silnú agendu ekonomickej istoty, a kampaň sa ocitla na rebelskom okraji. S takýmto programom som v roku 2020 kandidovala do Kongresu. Dnes sú tieto postoje štandardnými piliermi mnohých kampaní. Stavali na nich nielen kandidatúry s podporou DSA v bezpečne demokratických obvodoch, ale aj viaceré víťazné kandidatúry ľudí s tradičnejším politickým zázemím v republikánskych obvodoch, od najvyšších funkcií až po tie najnižšie.
Nezmenila sa len rétorika. Rastie aj vedomie, že Demokratická strana sa musí chopiť príležitosti, presadzovať zákony razantne a pustiť sa do ambicióznych reforiem, ktoré ľuďom citeľne zlepšia život. Vyhováranie sa, že „teraz na to nie je vhodná chvíľa“, už neobstojí ani v očiach najvernejšieho straníckeho jadra.
Generačná obmena prebieha už nejaký čas, no až ničivá politika Trumpovho režimu posunula Overtonovo okno, teda hranice toho, čo verejnosť považuje za politicky prijateľné a uskutočniteľné. V týchto voľbách prišlo mladé voličstvo k urnám v takom počte, aký sme nevideli od čias Obamu, a do úradov na všetkých úrovniach vynieslo odvážnejšiu politickú generáciu. Zmena je vo vzduchu.