Ako úspech AfD súvisí so záujmami pracujúcich?

Päťdesiatdeväť percent pre krajne pravicovú Alternatívu pre Nemecko (Alternative für Deutschland, AfD), šesť pre sociálnu demokraciu a sedem pre ľavicovú stranu Die Linke. Tak vyzerala podpora strán medzi robotníckym elektorátom v septembrových krajinských voľbách v Sasku-Anhaltsku. AfD pritom verejne podporuje najbohatší človek planéty Elon Musk. Jej spolupredsedníčka Alice Weidel pred vstupom do politiky pracovala pre Goldman Sachs a Allianz Global Investors a do roku 2021 bola členkou Friedrich A. von Hayek-Gesellschaft, združenia zástancov radikálneho trhového liberalizmu. Ako sa v jednej strane stretávajú nádeje pracujúcich so záujmami veľkého kapitálu? A čo toto spojenie prezrádza o oslabovaní ľavice a schopnosti krajnej pravice získavať podporu naprieč spoločenskými triedami?

Nad úspechom AfD medzi pracujúcimi sa možno zamyslieť v rámci širšej diskusie o fenoméne tzv. working-class dealignment – teda oslabovaní tradičného spojenia robotníckej triedy s ľavicovými a sociálnodemokratickými stranami. Samozrejme, nejde len o presun od ľavice ku krajnej pravici. Noví voliči AfD prichádzajú z rôznych politických spektier vrátane politického stredu a takisto aj z radov nevoličov. AfD tak ťaží zo širšieho uvoľňovania politických väzieb.

Koho vlastne stráca ľavica?

Väzbu pracujúcich na ľavicu kedysi posilňovali odbory, stranícke organizácie, spolky a skúsenosť kolektívneho presadzovania záujmov. Dekády pôsobiace neoliberálne politiky však spoločnosť atomizovali. Keď tieto väzby v spoločnosti slabnú, sociálna nespokojnosť a celková frustrácia sa môžu politicky preformulovať do jazyka migrácie, bezpečnosti, identity a odporu k elitám. Práve priestor týchto tém úspešne obsadzuje AfD.

Noví voliči AfD častejšie než stabilné jadro strany zastávajú aj ľavicovejšie ekonomické postoje, napríklad podporu znižovania nerovností či vyššej minimálnej mzdy, no migrácia zostáva hlavnou témou. Tento stav možno vysvetliť pocitom relatívnej deprivácie, teda dojmom, že človek je spoločnosťou opomínaný, zatiaľ čo iní dostávajú viac, než si zaslúžia. K podpore AfD prispievajú aj obavy zo zhoršenia životnej úrovne a zo straty práce v dôsledku digitalizácie a dekarbonizácie ekonomiky.

Čo však ani na regionálnej úrovni neplatí, je, že čím viac migrantov, tým je podpora AfD vyššia. Ukazuje sa, že v oblastiach s vyšším podielom cudzincov je naopak podpora AfD nižšia. Hoci je teda migrácia pre AfD účinnou mobilizačnou témou, nie je dostatočným vysvetlením jej ziskov. Ak chceme pochopiť, prečo má strana na územiach bývalého východného Nemecka takú podporu, je potrebné sa pozrieť na dlhodobejšie štrukturálne príčiny. Zaujímavosťou je aj výrazná podpora AfD medzi mladými, zatiaľ čo podpora AfD je u najstaršieho voličstva výrazne slabšia. Bulharský politológ Ivan Krastev k tomuto výstižne poznamenáva, že heslo „nikdy viac“ má obmedzenú životnosť a s miznúcou živou pamäťou slabne aj sila poučenia z nej. Hrozba fašizmu prestáva byť odstrašujúcou. 

Dedičstvo nerovného zjednotenia

Predpoklad mnohých, vrátane bývalého západonemeckého kancelára Willyho Brandta, že zjednotené Nemecko k sebe patrí a bude spolu rásť, sa tak úplne nenaplnil. Začlenenie bývalých východných Nemcov do spoločného štátu, ktoré začalo v roku 1990 a malo ich zbaviť nánosov získaných z cudzieho štátno-socialistického systému, neprebehlo ako jednoduché splynutie dvoch rovnocenných spoločností.

Transformácia priniesla zásadné a okamžité zmeny, ale z dlhodobého hľadiska vidno, že takmer pre každú mysliteľnú oblasť života spoločnosti sú medzi západom a východom krajiny dodnes badateľné bariéry. Rozdiely sa najvýraznejšie prejavili v ekonomike. V krajoch bývalého východného Nemecka privatizácia a deindustrializácia viedli k prudkému zmenšeniu priemyselnej základne, vysokej nezamestnanosti a oslabeniu sociálnych istôt. Mnohé regióny zároveň zaznamenali výrazný odliv obyvateľstva, najmä mladých a kvalifikovaných ľudí.

Nahromadené frustrácie a nespokojnosť s politickým systémom, v ktorom tradičné strany vraj nepôsobia v prospech ľudí, viedli už vo všeobecných voľbách v roku 2021 k tomu, že východné Nemecko volilo nasledovne: viac ako štvrtina voličov nehlasovala vôbec, zatiaľ čo takmer 16 percent hlasovalo za AfD a sedem percent za Die Linke. Takmer polovica východných Nemcov tak odmietla mainstreamové politické strany. Ostatný volebný výsledok je teda len vyvrcholením nastúpeného trendu.

Niektorí sa to snažia vysvetliť tzv. Ostalgiou, teda nostalgiou za bývalým režimom. Hoci pozitívne spomienky na niektoré sociálne istoty a každodenné stránky NDR existujú, výsledky slobodných volieb ukazujú, že východní Nemci spočiatku volili najmä etablované strany, takže Ostalgia sama osebe neskorší vzostup AfD nevysvetľuje. Strane sa jednoducho darí využívať nespokojnosť na konflikt so „systémom“, elitami a ešte aj migrantmi. Odkiaľ však prišli jej špičky a aké väzby na tradičnú pravicu či kapitál sa v pozadí AfD objavujú?

Kto hovorí za AfD?

Personálne zázemie AfD nie je od etablovanej pravice ani ekonomického prostredia úplne oddelené. Alice Weidel, spolupredsedníčka a jedna z hlavných tvárí AfD, pracovala pre Goldman Sachs a Allianz Global Investors. Ulrich Siegmund, líder AfD v Sasku-Anhaltsku, vstúpil ako 18-ročný do CDU a pred politikou podnikal v marketingu. Max Otte, ekonóm, investičný manažér a vtedajší predseda konzervatívneho združenia Werteunion pôsobiaceho v okruhu CDU/CSU, prijal nomináciu AfD na spolkového prezidenta ešte ako člen CDU. Z CDU pochádzali aj Alexander Gauland, bývalý spolupredseda AfD, a spoluzakladateľ strany Albrecht Glaser.

Najvýraznejšie sa tento rozmer ukazuje pri Elonovi Muskovi. AfD opakovane podporoval na platforme X a Weidel po jej volebnom úspechu verejne gratuloval. Jeho podpora nespočíva iba v osobnom názore, ale aj v možnosti využívať vlastnú komunikačnú platformu na zvyšovanie viditeľnosti strany. Popri Muskovi AfD podporujú aj viacerí bohatí nemeckí podnikatelia, napríklad Winfried Stöcker, ktorý AfD venoval jeden a pol milióna eur. Dôležitejšie než zoznam bohatých podporovateľov je však to, akú politiku AfD ponúka. Strana sa rétoricky hlási k slobodnému podnikaniu, konkurencii, podnikateľom a stredne veľkým firmám. Jej program zároveň presadzuje znižovanie podnikových daní, rušenie dane z majetku a dedičstva, dereguláciu a obmedzenie štátnych zásahov do trhu. AfD tak jednoznačne nie je ľavicová strana, ale kombinuje sociálnu rétoriku, nacionalizmus a výrazné trhovo-liberálne prvky.

Tieto väzby ukazujú priepustnosť hranice medzi krajnou pravicou, tradičnou pravicou a časťou ekonomických elít, a zároveň otvárajú otázku, či AfD neponúka niektorým záujmom nový politický kanál, ktorý napríklad už vyčerpaná CDU nedokáže tak účinne sprostredkovať. 

Nacisti pred uchopením moci oslovovali drobných podnikateľov a ďalšie stredné vrstvy sľubom ochrany pred veľkými podnikmi, finančným kapitálom a ľavicou. Politickým zlomom sa však v podmienkach krízy weimarských strán a narastajúceho chaosu stalo, keď ich časť veľkého priemyslu a konzervatívnych elít začala podporovať ako použiteľnú alternatívu k vyčerpanému politickému systému a organizovanej ľavici. Nebolo to jediné vysvetlenie ich úspechu, no táto podpora pomohla legitimizovať ich nástup k moci. Paradoxne, po ňom sa ochrana malého podnikania podriadila zbrojeniu a militarizácii ekonomiky: veľké firmy získali výhody, zatiaľ čo autonómia malých podnikateľov a remeselníkov sa zužovala. Analógia s AfD spočíva v otázke, či sa aj ona v kríze tradičných strán môže stať pre časť kapitálu vhodnejším politickým nástrojom na presadzovanie ich záujmov.

Od volebných hlasov k pracoviskám

Otázka prečo AfD získava hlasy pracujúcich, sa nekončí pri voľbách. Nemecké odbory dlhodobo upozorňujú, že AfD odmieta prozamestnanecké opatrenia. Za deklarovanou obranou „obyčajných ľudí“ tak podľa nich stojí politika oslabujúca nástroje, ktorými môžu zamestnanci presadzovať vlastné záujmy. Odborové členstvo však samo osebe nikoho automaticky neoddeľuje od krajnej pravice, aj medzi odborármi sú voliči AfD. Po jej volebnom úspechu odbory v Sasku-Anhaltsku mobilizovali za silný sociálny štát a demokraciu. Odbory zároveň upozornili, že výsledok odráža ekonomickú neistotu, obavy zo straty práce a nedostatok budúcich perspektív.

Krajná pravica sa však nesnaží iba získavať hlasy, ale aj prenikať na pracoviská. Napríklad združenie Zentrum sa prezentuje ako autentický hlas zamestnancov proti etablovaným odborom a využíva pritom väzby na AfD. Emocionálnou komunikáciou a inscenovanou blízkosťou k pracujúcim s nimi súperí o výklad problémov pracovísk a automobilového priemyslu. Ani etablované odbory pritom nie sú voči pracovnej migrácii bezvýhradne otvorené. Obávajú sa toho, že zamestnávanie zahraničných pracovníkov môže viesť k mzdovému dumpingu.

Odborová odpoveď na AfD nie je úplne jednotná. Analýzy ukazujú, že samotné členstvo v nich pravdepodobnosť voľby AfD výrazne nemení. Zároveň sa však toto členstvo spája s nižším príklonom k hodnotám krajnej pravice, zatiaľ čo skúsenosť bezmocnosti a neistoty na pracovisku s vyšším príklonom k AfD. Odbory tak v tomto kontexte spájajú dva prístupy: jasne odmietať rasizmus, diskrimináciu a krajnú pravicu, a zároveň neprehliadať sociálnu nespokojnosť a problémy zamestnancov, ktoré krajná pravica využíva. Cieľom je zapojiť nespokojných ľudí do spoločného presadzovania záujmov a ponúknuť im inú interpretáciu neistoty – založenú na solidarite a kolektívnej moci, nie na vylučovaní.

Autor je historik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.