Keď zhoria aj posledné ľadovce

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii

V slávnej divadelnej hre Maxa Frischa Biedermann a podpaľači ubytuje slušný, zámožný mešťan na svojej povale dvoch podozrivých mužov. Hoci vidí, ako tam nosia sudy s benzínom, inštalujú zápalnú šnúru a otvorene hovoria o zakladaní požiarov, zatvára pred realitou oči. Nechce narušiť svoj komfort a nechce si pripustiť, čo sa deje. A chce s nimi ostať zadobre. Nakoniec im v zúfalej snahe o zachovanie ilúzie mieru sám podá zápalky. Zhorí celý dom. Aj s ním a jeho rodinou.

Max Frisch toto dielo pôvodne napísal ako metaforu na plíživý nástup totalitných režimov 20. storočia, pred ktorými spoločnosť zo zbabelosti zatvárala oči. Som presvedčená, že presne v tejto pozícii sa dnes nachádza naša globálna civilizácia. Sme ako Gottlieb Biedermann, ktorý hľadí priamo na sudy s benzínom na vlastnej povale, no namiesto hasenia v nich hľadá novú ekonomickú príležitosť.

V hre vystupuje aj zbor hasičov, ktorí hroziaci požiar síce vidia, pasívne ho komentujú, no neurobia nič, aby mu zabránili. Dnes tento zbor hasičov stelesňujú svetoví lídri, intelektuáli a vedecké panely, ktorí klimatickú katastrofu siahodlho analyzujú a vyjadrujú znepokojenie, no reálne činy odkladajú. Sme tak svedkami absurdného divadla, kde akademické debaty a byrokratické vyhlásenia nahrádzajú skutočné hasenie planéty, zatiaľ čo podpaľači v oblekoch ďalej škrtajú zápalkami.

Sirény nám nepomôžu 

Desivé videá z Nepálu po ničivej povodni sa nás dotkli všetkých. Kolaps ľadovca na nepálsko-tibetskej hranici spláchol celé dediny. Katastrofa si vyžiadala vyše 1428 obetí (pričom ich počet stále stúpa) a tisíce nezvestných. Ako povedal profesor Anjal Prakash, jeden z hlavných autorov vedeckých správ Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC): „Žiadna siréna nedokáže predbehnúť zosuv horského masívu, ktorý sa zrúti v priebehu niekoľkých sekúnd.“ 

Varovné systémy zlyhávajú, lebo skutočné zlyhanie nastalo oveľa skôr. Straty na životoch sú veľké aj preto, že súčasný biznis stavia infraštruktúru a hotely v rizikových korytách riek len kvôli tomu, že je to finančne výhodnejšie. Medzinárodné centrum pre integrovaný rozvoj horských oblastí vo svojich správach potvrdzuje, že moderná výstavba ignoruje tradičné vedomosti miestnych komunít. Developeri tak pre rýchly profit obsadili nebezpečné záplavové oblasti, ktorým sa domorodí obyvatelia po generácie vedome vyhýbali. 

Naši ekonómovia nad tým iba krčia plecami. Vladimír Baláž sa na tragédiu pozerá cez chladné čísla. V článku Himaláje majú posledné slovo uvádza, že zemetrasenia a záplavy v rozvojových regiónoch majú pre globálne finančné toky len okrajový význam, pokiaľ sa toky peňazí dokážu presmerovať inam. Svoju úvahu pritom uzatvára vetou, z ktorej behá mráz po chrbte: „Ekonomické zákony platia všade: nešťastie jedného je šťastie druhého.“ 

Tento prístup je veľmi nebezpečný. Ukazuje absolútnu slepotu trhovej technokracie. Odmieta vidieť ľudské tragédie, pretože sa nezmestia do tabuliek rastu. K tejto skaze pritom priamo prispievame aj my. Masový a komerčný turizmus urobil z Himalájí dravý biznis. Kvôli komfortu západných cestovateľov sa v panenských dolinách stavajú luxusné rezorty. Tisíce lietadiel a vrtuľníkov chrlia emisie kvôli „zážitkovému instaturizmu“. Tieto lietadlá roztápajú presne tie ľadovce, ktoré sem ľudia chodia obdivovať. Účet za klimatickú katastrofu však zaplatia svojimi životmi chudobní miestni ľudia.

Klimatická apokalypsa ako nový trh 

Kým na jednom konci sveta topiaci sa ľad zabíja a ničí, hospodársky systém na druhom konci preklápa tú istú planetárnu katastrofu na novú sféru zisku. Arktický ľad mizne bezprecedentným tempom, no namiesto celosvetového varovania v ňom trh okamžite hľadá nové možnosti.

Otvorí sa more? Tak tadiaľ povedie nová obchodná trasa.

Zmizne ľad? Sprístupnia sa nové územia pre lodnú dopravu, ťažbu ropy, plynu a nerastných surovín.

Vznikne nový koridor medzi Čínou a Európou? Firmy ho okamžite začnú využívať na rýchlejší presun tovaru.

Presne toto sa dnes v Arktíde reálne deje. Čína už po tejto trase spustila pravidelnú kontajnerovú dopravu, cesta do Británie môže trvať približne 18 dní namiesto viac ako 40 dní cez Suez. Rusko prostredníctvom Rosatomu kontroluje veľkú časť Severnej morskej cesty a poskytuje jadrové ľadoborce, bez ktorých by bola pravidelná komerčná doprava oveľa komplikovanejšia. Arktída sa tak stáva symbolom klimatickej krízy aj pre obchodovanie. To, čo klimatická katastrofa odhaľuje a uvoľňuje spod ľadu, sa okamžite stáva terčom bezohľadného boja o moc a nové trhy. 

Otvoril sa nový priestor na zisk a systém má silnú motiváciu ho využiť. Otázka, čo to urobí s prostredím a ľuďmi, ktorí tam žijú, prichádza často až potom. Alebo neprichádza vôbec. Lodná doprava produkuje masívne emisie a čierny uhlík (sadze), ktorý sa usádza na snehu a ľade a tým znižuje jeho schopnosť odrážať slnečné žiarenie. Dramaticky tak urýchľuje otepľovanie celého arktického regiónu. 

Je to jeden veľký (o)bludný kruh, lebo klimatická kríza roztápa ľad, pričom následne roztopený ľad „otvára nové ekonomické príležitosti“. Tie sa potom premietnu do ekonomickej činnosti a tá prináša ďalšiu dopravu a ťažbu, čiže ďalšie emisie a tlak na ekosystém. A tým sa klimatická kríza ďalej prehlbuje. Kapitalizmus dokáže aj z klimatickej katastrofy vytvoriť nový trh. Presne pre toto je tvrdenie Baláža, že „biznis pôjde ďalej“, hrozivou kapituláciou pred touto zvrátenou logikou zisku. Náš ekonomický systém odmeňuje to, že na roztápaní Zeme niekto zarobí, namiesto toho, aby ho zastavil. Slepá viera našich ekonómov v nekončiaci trhový mechanizmus tak len legitimizuje fakt, že kým svet horí alebo sa topí, tak biznis si nad jeho troskami otvára novú pobočku. 

Kto berie zisk a kto platí účet?

Problém je v tom, že dnešný trh kašle na život našich detí, pokiaľ na tom nevie okamžite zarobiť. Keď sa objaví nový priestor na profit, systém má jednoducho neúprosnú motiváciu ho vyťažiť. Nekladie si otázku, čo to urobí s naším svetom. Zisk z rýchlejšej dopravy a sprístupnených surovín sa privatizuje na účtoch štátov a firiem, ktoré vlastnia infraštruktúru. Cez zamrznuté arktické moria tak začínajú prúdiť obrovské nákladné lode a spúšťa sa dravá ťažba fosílnych palív priamo na severe. Hrozba obrovských ropných havárií v zamrznutom mori, kde sa ropa nedá nijako vyčistiť a zničené domovy tak zostávajú len na pleciach miestnych ľudí. To sú náklady, ktoré sa nezmestia do firemnej účtovnej uzávierky, skrátka, platí niekto iný. 

Ekonómovia to nazývajú negatívne externality. To znamená, že korporácie prenášajú reálne náklady za znečistenie a drancovanie zdrojov na celú spoločnosť, pričom ich cynicky považujú za vedľajšie škody, za ktoré nemajú v úmysle prebrať zodpovednosť alebo ich platiť. Ak tieto skryté environmentálne náklady nezahrnieme do celkovej ceny produktov a dopravy, trh bude naďalej odmeňovať tých, ktorí životný priestor poškodzujú najviac. Vedecké dáta z poslednej – Šiestej hodnotiacej správy IPCC navyše prinášajú tvrdé dôkazy o tom, že žijeme v realite hlbokej klimatickej nespravodlivosti. Podľa správ panelu OSN žije dnes až 3,3 až 3,6 miliardy ľudí v oblastiach vysoko zraniteľných voči zmene klímy. Najpodstatnejšie je však to, že v najzraniteľnejších regiónoch sveta bolo v poslednom desaťročí zaznamenaných až 15-krát viac úmrtí v dôsledku záplav, sucha a búrok v porovnaní s krajinami s nízkou zraniteľnosťou. 

Z hľadiska environmentálnej ekonómie ide o čistú asymetriu. Elity inkasujú výnosy, zatiaľ čo tie najchudobnejšie populácie, ktoré ku globálnym emisiám neprispeli takmer ničím, platia tento ekologický dlh vlastnými životmi. Arktída a Himaláje nám tak kladú rovnakú nepríjemnú otázku: Ak dokážeme zo samotného zmenšovania ľadovej pokrývky Zeme urobiť nový biznis, dokážeme ešte vôbec rozlíšiť ekonomickú príležitosť od príznakov globálneho ekologického kolapsu? 

Alebo budeme naozaj unikátny živočíšny druh, ktorý koná a bude konať tak, že neprežije, lebo sa mu to ekonomicky neoplatí?

Čakanie už nie je stratégia 

Ako Znepokojené matky odmietame pasívne sedieť „na povale“ a čakať, kým nám plamene začnú šľahať cez podlahu do detskej izby. Nechceme si počkať na moment, kedy sa táto kríza dotkne každého jedného z nás osobne, pretože vtedy už bude neskoro. Toto už nie je legitímna stratégia.

Musíme sa pýtať. A pýtať sa nahlas, čo môžeme urobiť už teraz, aby krátkodobý profit firiem nebol dôležitejší než svet, v ktorom majú naše deti bezpečne žiť. 

Už nemôžeme len pasívne čakať na byrokratický „zbor hasičov“, ktorý má v rukách všetku moc a rozpočty a namiesto reálnych činov iba dookola vydáva formálne vyhlásenia. 

Lebo aj oni vyjadrujú akési znepokojenie. Ale je to iné znepokojenie ako to naše. Naše znepokojenie je hnacím motorom k akcii, zatiaľ čo u politikov je to len alibistická fráza na zakrytie nečinnosti. Podľa ich doterajších krokov to vyzerá, že oheň nielenže neuhasia, ale buď sa mu len nečinne prizerajú, alebo pod tlakom fosílneho biznisu do plameňov ešte sami aktívne podkurujú.

Tento stav musíme spoločne zmeniť. Spájajme sa a požadujme systémové zmeny. Vyvíjajme sústavný tlak na politikov a podporujme riešenia, ktoré chránia budúcnosť pred podnikaním, ktoré je len honbou za ziskom, ktoré absolútne neberie ohľad na prírodu, klímu ani na životy obyčajných ľudí. Ak tento spoločenský tlak nevytvoríme my všetci, ktorým záleží na prežití, nikto iný to za nás neurobí. 

A odkážme to aj pánovi Balážovi a všetkým, ktorí tvrdia, že „biznis pôjde ďalej“: Nie, pán Baláž. Keď ako ľudstvo skolabujeme, žiadny biznis ďalej nepôjde. Tento „biznis“ je totiž výsostne ľudská činnosť a mŕtve spoločenstvá neobchodujú!

Nenechajme Biedermannov tohto sveta podať podpaľačom aj poslednú zápalku!

Autorka je členkou občianskeho združenia Znepokojené matky