Hon na vinníka: francúzske protesty a politika delegitimizácie odporu

Audio verzia článku
Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením. Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii
Každá spoločnosť, ktorá sa ocitne v kríze, potrebuje vinníka. Niekoho, na koho možno ukázať prstom a koho možno odsúdiť skôr, než sa stihneme opýtať, čo vlastne vybuchlo a kto roky prikladal pod pomyselný kotol. Dnes sa tento mechanizmus opakuje v uliciach Francúzska: rozhorčenie nad násilím sa mení na súťaž o to, ktoré násilie je ešte prípustné, kto si zaslúži súcit a kto už iba obušok.
Vinník musí byť očividný, prefíkaný a zároveň iracionálny – s tvárou, ktorú možno ľahko premeniť na symbol rozvratu. Oveľa ťažšie sa totiž ukazuje prstom na systém, ktorý dokáže vlastné násilie nazvať poriadkom. A to cudzie považuje za dôkaz, že poriadok treba ešte viac upevniť. Obrazy horiacich parížskych ulíc či rozbitých výkladov dokážu aj bez slov povedať omnoho viac než politické komentáre. Naprieč politickým spektrom zaznievajú lamenty: Čo len môže mať rabovanie spoločné so školstvom? Je čas dolapiť vinníkov. Je čas nastoliť poriadok.
Paríž ako európska nočná mora
Francúzsko, a najmä Paríž, predstavuje mimoriadne vhodné javisko pre pravicovú tézu o hrozbách multikulturalizmu. V západných predstavách o civilizácii figuruje ako starý kultúrny symbol Európy vytrhnutý z vlastného sociálneho a politického kontextu. Zahraničné obecenstvo, kŕmené informáciami o protestoch na základe algoritmov navrhnutých na generovanie zisku, zostáva v rozpakoch. Romantický Paríž plný bagiet a fúzatých belochov s baretkami sa pred ich očami mení na zadymené bojisko. Prosím vás, ako môže ísť o protesty francúzskych študentov a študentiek, ak majú oblečené čierne teplákové súpravy a kefíju?
Keď však opustíme tieto detské predstavy o zahraničí, ocitneme sa v prostredí, ktoré vyštvalo státisíce demonštrantov do ulíc. V školách chýbajú učiteľky a učitelia, triedy sú preplnené a budovy chátrajú. V znevýhodnených oblastiach sa žiactvo stretáva aj s pokazenými toaletami, nedostatkom základného vybavenia či neznesiteľnými teplotami v triedach. Nerovnosť sa tak reprodukuje už od školských lavíc: od mladých ľudí sa očakáva, že si vybojujú budúcnosť, hoci im štát neposkytuje podmienky na jej dosiahnutie. Policajná brutalita a neprimerané zásahy bezpečnostných zložiek pritom predstavujú ďalšiu vrstvu francúzskej reality, v ktorej sa sociálna nespokojnosť stretáva s represívnou reakciou štátu.
Rozpor týchto dvoch obrazov Francúzska vyostruje jeho samotná politická kultúra a obľuba protestov, ktoré následne zvolávajú moralizátorov celého sveta. Revolučný étos, akokoľvek oslabený limitmi liberálnej demokracie, ženie francúzskych občanov do ulíc, aby protestovali proti zlým podmienkam a nedôveryhodným politikom. Popritom si miesto v diskurze nachádzajú s neodbytnou tvrdošijnosťou predstavy o neúspešnej asimilácii migrantov do pokojného, civilizovaného národa. Násilie vraj prichádza s nimi. Dobití mladí ľudia končia v policajných celách, odbory sa mobilizujú, ulice zaplavuje slzný plyn a obrazy rozbitých výkladov či horiacich košov postupne zapĺňajú titulky renomovaných svetových denníkov. Marchons, marchons…
Hon na vinníka
Je čas zakročiť. Jazyk štátnej racionality a pravicového fantazírovania o etnickej invázii ruka v ruke fabulujú obraz vinníka – barbara. Denníky publikujú ostošesť. Verejná mienka je predsa kľúčová pri stanovení legitimity odporu. V mene poriadku sa po intenzívnych štátnych represiách vykresľujú dva nepoddajné živly, ktoré sa vykazujú obdivuhodnou organizovanosťou a zároveň iracionálnou inštinktívnosťou. Tá invokuje morálnu kategóriu necivilizovanosti. V skratke, ide o výraz preslávený francúzskou krajnou pravicou: „islamo-ľavicové barbarstvo“. Vnútorný nepriateľ paktuje s nepriateľom zvonka. Technokratická štátna garnitúra na čele s prezidentom Emmanuelom Macronom uvádza veci na pravú mieru: ide o útok najvyššieho kalibru, teda o „politické a poburujúce konania krajne ľavicových skupín s cieľom zvrhnúť republiku“. Protest je oficiálne nelegitímny, prosím, v prípade potreby slušného vyjadrenia názoru si zoberte poradové číslo, za chvíľu vás obslúžime. Je to predsa logické – zdravý rozum káže poslúchať racionálne pravidlá. Protestovať môžu jedine skupiny s legitímnou autoritou. A o tej môže rozhodovať len štát. Tak počkať, kam zmizlo študentstvo?
Mladá generácia v oficiálnych naratívoch medzičasom nadobudla rozpoltenú, janusovskú podobu. Na jednej strane ide o morálne čistú (čítaj bielu) skupinu študentstva s dobrým úmyslom a detským úsmevom na tvári, ktorej šľachetný cieľ zneužila bájna skupina vandalov. Cynickejšia pravica to vidí inak. Mladým ľuďom jednoducho chýbajú patriotizmus a vojna. Palestínske vlajky jasne naznačujú politickú orientáciu študentstva. Sú to predsa len tí istí prefíkaní neomarxisti, ktorých vedú na bitúnok „suicidálna empatia“ a absencia racionálneho pudu sebazáchovy. A to zaslúžene. V oboch interpretáciách zostáva ich aktérstvo a jeho požiadavky na vedľajšej koľaji. Priestor na vymedzenie vlastnej pozície študentstva bol značne zúžený. Vo virálnych videách násilností v uliciach vraj slušní študenti nie sú, pozornosť sa sústredí na údajných migrantov v strednom veku. Kde je teda tá mládež? Vzhľadom na svedectvá je dosť možné, že práve sedí v cele alebo na urgente.
Násilie a poriadok
Nie je azda nič ľahšie ako verejne pokarhať rabovanie. Ani na pochopenie toho, ako optika, nedotknuteľnosť majetku a narušenie každodenného života ovplyvňujú vnímanie legitimity protestov, netreba zložité myšlienkové experimenty. Napriek reálne vzniknutým škodám nám reakcia na vykradnuté obchody a podpálené budovy – ako napríklad radnicu v Limoges –, hovorí viac o symbolizme rozpadu istôt a hodnôt, ktorý má na svedomí údajná „invázia barbarov“. Či sa prikloníme k pozícii autorky Vicky Osterweil, ktorej kniha rámcuje rabovanie počas masových protestov ako politický akt odporu proti nerovnej distribúcii bohatstva a posvätnosti súkromného vlastníctva, alebo budeme rabovanie považovať za škaredý, no predvídateľný sprievodný jav masových protestov a špekulovať, či za ním náhodou nestáli samotní policajti, je v konečnom dôsledku jedno. Na tomto rozlíšení napokon nezáleží, pretože oficiálny naratív rozpadu západnej civilizácie vznikol dávno predtým, než sa na titulkách začali objavovať obrázky násilných prepadov dôchodcov vygenerované umelou inteligenciou či videá rozmlátených ulíc a vitrín.
Kategorický imperatív trestať vinu a neposlušnosť nás sprevádza neustále. Bolo by naivné hľadať za výzvami proti násiliu davu dobrosrdečný pacifizmus. Spoločenská nálada úzkostlivého vyčkávania pádu civilizácie či „hybridných hrozieb“ je kŕmená rečami elít o sekuritizácii, rovnako ako algoritmickým či mediálnym zdôrazňovaním násilia. Čo generuje viac zisku, než previnenie „tých druhých“, ktoré človeka podnieti verejne vyjadriť svoju morálnu nadriadenosť? Po istom čase prestane medializované utrpenie obecenstvo poburovať, šokovať či zabávať. Normalizuje sa. Avšak morálny étos a vyzývanie k spravodlivosti budujú pocit bezpečia. Rovnako sa do rúška odvrátenia všadeprítomnej hrozby schováva čoraz intenzívnejší technologický dohľad. Spoločnosť je pripravená trestať a štát sa nemôže dočkať. Je skutočne náhodou, že sa téma trestu smrti invokuje (mimo USA) už aj v kontexte „radikalizujúcej sa Európy“? Je predsa čas spraviť poriadky.
Kto s kým – a proti komu?
Solidarita je v súčasnom politickom jazyku čoraz častejšie podozrivá – najmä ak prekračuje hranice národa, etnicity či kultúrnej identity. Naopak, solidarita s tými, ktorých možno predstaviť ako členov vlastnej skupiny, sa môže stať morálnou povinnosťou. Spoločenská súdržnosť sa potom chápe predovšetkým ako súdržnosť tých, ktorí k sebe údajne prirodzene patria. Francúzske protesty poukázali na súdržnosť spoločnosti rovnako ako na jej atomizáciu. Zatiaľ čo v uliciach Paríža demonštrujú protestujúci z rozličných prostredí a vrstiev, pričom ich spája presvedčenie o zmysle spoločného odporu, vo verejnej diskusii zaznievajú náreky o strate homogenity francúzskeho národa a nezmieriteľnom antagonizme v rámci samotných protestov. Obrazy viny a trestu sprevádzajú debatu v podobe prísneho kata pripraveného zasiahnuť. Koniec koncov, je to štát, ktorý rozhoduje o vine. A štát znesvätenie autority netoleruje.
Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike