Hyperpolitika na barikádach
Státisíce Francúzov protestujú proti nehumánnym podmienkam v školách. Polícia do nich hádže granáty, no keď pätnásťročný chlapec príde o ruku, túto taktiku aspoň dočasne pozastaví. V uliciach sú aj študenti v Bruseli a Liège. V Španielsku medzičasom zomiera 87-ročná Maricarmen Abascal, ktorej násilné vysťahovanie z bytu políciou spustilo samostatnú vzburu.
Na Slovensku panuje obvyklý, provinčný nezáujem.
Lepšie médiá sa so stiahnutým chvostom nezmôžu na viac ako reprodukciu agentúrnych správ; komentariát hrobovo mlčí. Európanmi sa cítia, iba keď je to užitočné. Inak sú opäť Slováci, ktorí nedovidia ani za bezvýznamnú parlamentnú drámu dňa, nieto do Paríža. A Európa bez Paríža nie je nijakou Európou.
Horšie médiá tlačia mix zahraničných a domácich klamstiev. Ústredný naratív extrémnej (?) pravice je, že protestujú iba Arabi. Tuctovému čitateľovi či diváčke to stačí, aby stratili záujem alebo sa rovno postavili na stranu polície.
Rovnaký monokultúrny žvást sa opakuje od Chicaga po Sydney, avšak je možné nájsť aj lokalizované nadstavby. Mládež neprotestuje, lebo na jedného učiteľa pripadá štyridsať žiakov a v zime nejde kúrenie; protestuje, lebo im štát zakázal mobily v škole. Lebo sú neposlušní. Zrazu všetko zapadá do príbehu o úpadku úcty k autoritám a tragédii v Staškove. Hyperrealita vykladaná profesionálnymi klamármi pre obecenstvo zlomyseľných Ťapákovcov.
Liberálny nezáujem a šialenstvo reakčnej pravice nestačí odmietnuť; treba im aktívne vzdorovať preciťovaním európskeho významu týchto udalostí.
Veci sa zhoršili?
V roku 2006 protestovali francúzski študenti proti okliešteniu pracovných práv. The Economist vtedy písal:
„V tomto zmysle sa vzbura javí ako ,prirodzené pokračovanie nepokojov na predmestiach z roku 2005ʻ, ktoré vládu prinútili vyhlásiť výnimočný stav. Vtedy sa proti systému, ktorý ich vylučoval, vzbúrila nezamestnaná etnická podtrieda.
Pozoruhodným rysom najnovšieho protestného hnutia však je, že tentoraz stoja vzbúrenecké sily na strane konzervativizmu. Na rozdiel od búriacej sa mládeže z banlieues je cieľom študentov a odborov vo verejnom sektore zabrániť zmene a zachovať Francúzsko v jeho súčasnej podobe.“
Dva kontrasty s dneškom.
V roku 2006 The Economist rozlišoval medzi nespratnými študentmi a „nezamestnanou etnickou podtriedou“. Dnes tieto kategórie splývajú, aspoň v mediálnom pokrytí.
Po druhé: vtedy študenti protestovali proti niečomu, dnes protestujú za niečo.
Od roku 2006 nás delia dve desaťročia neoliberalizmu; permanentnej revolúcie, ktorú namiesto čistiek charakterizujú nekonečné a nikam nesmerujúce škrty. Prekérnosť už nie je hrozbou, ale status quo. Jej neznesiteľnosť tak vracia do hry niečo ešte pred pár rokmi nepredstaviteľné: masovú politiku v 21. storočí. Ale akú?
Čo je hyperpolitika
V diskurze o Gen Z revolutions sa často kladie dôraz na dva aspekty: účasť mládeže a spontánnosť. Revolúcie sú spravidla dielom mládeže, preto Slovensku v blízkej budúcnosti žiadna nehrozí; Slovensko je staré. Revolúcie sú spravidla spontánne v tom zmysle, že síce majú štrukturálne determinanty, ale rozbuškou býva maličkosť.
Je tu však iný typ spontánnosti: súčasné vzbury nemajú inštitucionálne zázemie. Strany a odbory ich nezvolávajú, iba sa k nim spomalene pridávajú. Keď sa Jean-Luc Mélenchon prechádza davom, pôsobí nevýznamne a oportunisticky, pretože to nie je jeho protest, ba nie je to ani protest ľavice.
V knihe Hyperpolitics rieši Anton Jäger problém ľavicovej mobilizácie v 21. storočí. Argumentuje, že sme svedkami „repolitizácie“ bez „reinštitucionalizácie“.
Postideologický marazmus minulej dekády, v ktorom bol kapitalizmus koncom histórie a nič iné nebolo možné, sa skončil. História bude pokračovať a možné je všetko.
Ale v minulom storočí, keď ešte politika existovala, existovali aj inštitúcie. Rôzne stranícke noviny a asociácie, odbory, masové hnutia. Tie umožňovali občanovi hlásiť sa k takej či onakej homogénnej politickej identite, spájať sa s inými, mať zástupcov, program a požiadavky. V strednej Európe hovoríme o politických eseročkách, ale ani staré strany západnej Európy už nie sú masovými hnutiami.
Ľavica má dnes v porovnaní s krajnou pravicou niekoľko nevýhod, ktoré pred pár dňami Jäger užitočne objasnil.
„Zdravý rozum“ – súbor totálne normalizovaných predsudkov o realite – je na strane pravice. Tá má navyše prístup k peniazom veľkých a drobných oligarchov.
Napokon: krajná pravica je proti osvietenstvu a nenávidí liberalizmus. Preto dokázala v ostatných rokoch rýchlejšie ťažiť z rozčarovania davov. Ľavica miluje osvietenstvo, a preto je k liberalizmu zhovievavá. Správne, ale je to politický hendikep.
Preto je práve pre ľavicu nevyhnutná nová inštitucionalizácia politiky. Noviny, spolky, platformy. Preto Jäger a jeho súputníci obhajujú „stratégiu trpezlivosti“: protesty sú pekné, ale je otázne, či vôbec dosiahnu svoje rozumné požiadavky, nieto ešte ovplyvnia výsledok volieb, ktoré budú referendom o extrémnej pravici.
Protesty áno, ale treba inštitúcie. Solidarita áno. Ale vždy s otázkou, ktorú ešte stokrát viac treba ponúkať mladým „zmenistom“ na Slovensku: Pekne demonštrujete, ale noviny máte kde?
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.