Zaostalá spoločnosť?

Nepotrebujeme mýtus o neosvietenej spoločnosti, ale nový príbeh

Nedávne číslo Respektu prinieslo esej Mareka Švehlu „Zapomnělo se Slovensko u Cyrila a Metoděje?“, v ktorej autor hľadá „korene slovenskej politiky hlboko v histórii“. Jeho príbeh sa začína v 5. storočí, keď sa Slovania „začali v obave pred Hunmi presúvať zo svojej pravlasti“, a končí sa po období Márie Terézie, keď Slováci „žili výraznou mierou vytlačení do dedín v kopcoch, kam sa osvietenstvo dostávalo pomalšie než napríklad do urbanizovanejších českých zemí“. Toto historické východisko vysvetľuje súčasný marazmus slovenskej politiky.

Koučom Švehlovej ľahkej historickej atletiky je sociológ Michal Vašečka, ktorý dodáva, že „v materiálnom zmysle je Slovensko veľmi modernou krajinou – i vďaka Čechom“. Avšak „v kultúrnom zmysle“ je tu „fázový posun o dve generácie, sme hlboko v 20. storočí“. Slovenky a Slováci sú paralyzovaní „rýchlym príchodom moderny, s ktorou sa nevedia vysporiadať“. Poučené publikum tento príbeh pozná: podľa Vašečkových vyjadrení pre iné médiá je Slovensko „klanová spoločnosť“, do ktorej „osvietenstvo“ preniklo neskôr než inam. Navonok to nevidno, pretože „klame telom“. Zo Švehlovho textu vypadol Vašečkov obvyklý dodatok, že ide o „hypotézu“. Českému publiku sa táto teória prezentuje (azda pre stručnosť) ako samozrejmosť.

Nie je to však len Vašečka – o plebejskom národe hovoril napríklad aj Vladimír Mináč. Nezriedka sa od rôznych autorov v médiách dočítame, že Slováci „sú ľudom vidieka… ktorý veľké ideály minuli“. Slováci sa „ako nehotový národ rozhodli pre vytvorenie národného štátu“ – avšak náš „novonárod, vznikajúci rozdávaním majetku a spoločenských pozícií poslušným a lojálnym, toho nie je schopný“. Inde nájdeme kritiku, že „sedliacka nedôvera, ktorá sa nakoniec premení v nedostatok sebadôvery a sebaúcty, bude nadlho určovať postoje slovenského ducha a ešte po dvoch storočiach sa budeme môcť právom sťažovať na slovenské plebejstvo“. Nevieme chápať národ „občiansky ako na Západe“, ale „ponímame ho stále v herderovskom zmysle 19. storočia ako idealizované spoločenstvo krvi, kultúry a jazyka“. Dnes sa vraciame „do džungle, v ktorej sme nemuseli byť. Zasa raz robíme všetko obrátene ako veľká časť vyspelého sveta…“

My, oni a mýtus modernizácie

Problém úryvkov vyššie nie je ani tak ich nepravdivosť, ako fakt, že ide v skutočnosti o citáty českých autorov a autoriek o českej spoločnosti (len som ich preložil a nahradil Čechov Slovákmi). Akoby pri Švehlovej a Vašečkovej kritike nešlo ani tak o precíznu analýzu, ale o stabilný žáner jazyka, ktorý naprieč spoločnosťami hľadá v mentalite minulých storočí zdroje dnešných problémov: mýtus, ktorý si časť spoločnosti rozpráva o druhej, aby sa vyrovnala s frustráciou z politickej a spoločenskej reality.

Osvietenstvo je však predsa dobrým východiskom debaty, pretože aj ono formovalo tento žáner rozprávania, ktorý Herbert Butterfield v 30. rokoch nazval „whigovské poňatie dejín“ (podľa britských liberálov) – spôsob písania histórie od temných začiatkov k dnešku, pri ktorom, píše Butterfield, sa historička či historik „zaoberajú rozdelením sveta na priateľov a nepriateľov pokroku“. Jeho sociologickou verziou bola tzv. modernizačná teória, ktorej jadro spočívalo v téze, že „tradičné“ pospolitosti postupne konvergujú k modelu „moderných“ spoločností. Dni jej slávy patria do 50. rokov 20. storočia, keď jej propagátori, najmä americkí sociológovia, v duchu povojnového triumfalizmu predpokladali, že cieľom sociálnej apoteózy je americký model sociálno-politického usporiadania. Tento obraz v 60. rokoch narušili protestné hnutia, ktoré presvedčivo ukázali, že ani na pomyselnom vrchole modernity sa nežije práve moderne. Vyžiadali si nové, menej sebastredné rámce, ktoré lepšie obsiahnu sociálny konflikt. V roku 1979 bola modernizačná teória taká zastaraná, že Immanuel Wallerstein vyhlásil vtedajšiu výročnú konferenciu Americkej sociologickej asociácie za jej „pohreb“.

Wallerstein však zabudol nabiť striebornými: o dekádu neskôr bola modernizačná teória späť. Po páde autoritárskeho socializmu sa vrátila zo záhrobia s novou silou, aby východnú Európu inšpirovala konvergovať k Západu. Jej sila bola v jednoduchosti. Na Slovensku napríklad vysvetlila, prečo ľudia po úvodnom ekonomickom šoku transformácie volili strany ako HZDS či SNS, ktoré im sľúbili, že ďalší podobný šok nenastane: neboli dosť moderní. Podobne vysvetlila aj rozpad Československa – Slovensko bolo tradičné. Sociológovia ako Jiří Musil však už vtedy varovali, že k problematike netreba pristupovať so „sociologickou aroganciou“ a interpretovať Slovensko, napriek konzervativizmu a religiozite, ako akúsi „retardovanú spoločnosť“.

Nemusíme zahodiť osvietenstvo, modernizáciu ani (celkom) modernizačnú teóriu (ak pod ňou rozumieme práce ľudí ako Eisenstadt, Árnason či Gellner). Mali by sme však vidieť, ako ľahko sa prepožičiava mýtotvorbe. Napokon, kľúčové ingrediencie mýtu sú v základnom balení. Protagonisti (modernizátori) a antagonisti (tradiční) sa stretávajú v dramatickom súboji na oblúku dejinného vývoja medzi dobrom a zlom, svetlom a temnotou. V jadre je binarita, my (moderní) proti nim (tradičným). Asi nebude náhoda, že práve pre popis rozdielu my – oni termín modernita (z latinského modo – teraz) vôbec vznikol: podobne ako slovenská politika podľa Švehlu má korene v 5. storočí, keď sa novokrstená rímska spoločnosť snažila oddeliť od pohanskej minulosti, podmanených Židov a barbarských rivalov.

Príbeh o konflikte moderných a tradičných má klasickú mytologickú funkciu: vyjadriť mocenskú hierarchiu ako prirodzený poriadok vecí. V moderných spoločnostiach majú logicky nárok vládnuť moderní a osvietení, pretože tí vedia, kde je pravda a ako sa veci majú. Tradiční si môžu počkať, učiť sa, a keď raz moderní usúdia (obvykle o „dve generácie“), dočkajú sa a i oni budú povýšení do stavu modernity. Problém je, že znaky modernity sú pomerne dosť flexibilné a spravidla ich určujú modernizátori. Napríklad na Slovensku sa akosi zažilo, že „moderní“ je kód pre stredopravých voličov (keď si náhodou nevravia „demokratickí“), kým „tradiční“ sú tí na ľavici a krajnej pravici. Azda preto sa u nás zjednodušený mýtus modernizácie drží tak dlho. Napriek vytrvalým prehrám umožňuje stredopravému spektru preciťovať aspoň blaho morálneho víťazstva (kód pre prehru). Aspoň bojujú skutočne dejinný boj – ten je napokon jediný, ktorý ich je hodný.

Obvykle sa zabudne spomenúť dôležitá vec. Pretože ide o mýtus vyjadrujúci politický konflikt, tradično-moderná konvergencia je nemožná inak než politicky. Dokonca ani keď polovica Ficových voličov v roku 2020 prešla k umiernenému Pellegrinimu, nepomohli si. Môžu jazdiť v moderných autách a používať komplexné informatické systémy, ale kým budú voliť i umiernenejšiu ľavicu, v ich vnútri vždy nájdeme omrvinky tradičnosti, túžby po komunite a bezpečí, ktoré treba vymiesť. Nad ich tradičnosťou by sme prestali uvažovať v momente, keby skoncovali s volením ľavicových či krajne pravicových strán – a radšej pekne napríklad odvolili jednu z dvojpercentných pravicových strán. Tie sú „naše“.

Od mýtu k mystifikácii

Fakt, že si časť spoločnosti rozpráva zastaraný príbeh o súboji moderného a tradičného, nie je až taký problematický. Je to spôsob terapie. Napokon, ani autor týchto riadkov nie je nadšený z politického vývoja a z toho, aké bizarné príbehy („policajný prevrat“, „rodová ideológia“) si rozprávajú iné časti spoločnosti. Súhlasím s Vašečkom aj so Švehlom, že situácia je vážna – modernizačný mýtus nám s tým však nijako nepomáha.

V prvom rade, slovenský variant modernizačnej teórie ponúka veľmi provinčný pohľad na skutočnosť. Ostatne, to je časť jeho sexappealu. Z narcizmu malých rozdielov sa tu stáva dysmorfia – fakt, že Slovensko je v nelichotivých charakteristikách o čosi pred či za susedmi, sa vníma ako doklad negatívnej historickej výnimočnosti. Ako v stalinskej poučke, ktorú Stalin nikdy nepovedal, kvantita sa mení na kvalitu. Azda aj to myslel Fedor Gál, keď nedávno vravel, že nám „zúfalo… chýba nadhľad, odstup, globálne rozmýšľanie“. Krajná pravica však nie je na vzostupe len na Slovensku, ale po roku 2008 a 2015 globálne, a to vrátane krajín, kde osvietenstvo doslova vzniklo: v Nemecku či vo Francúzsku, ale aj v USA či Škandinávii. Aj to by nás malo viesť k porozumeniu mytologickej povahe príbehu o konvergencii. Ak sa tí tradiční neoslobodili od toxickej tradičnosti v krajinách, ku ktorým máme konvergovať, možno rozdiel medzi nimi a nami nebude o stupni vývoja, ktorý sa dá dobehnúť o dve generácie, ale o rozdielnych sociálnych a politických záujmoch rôznych spoločenských skupín. Pointou tu nie je povedať, že všetko je v poriadku, pretože Slovensko je súčasťou trendu. Naopak, nesmieme zo zreteľa stratiť rozsah problému, ktorý je globálny.

Druhý problém je, že zjednodušená modernizačná teória zastiera porozumenie politickým a ekonomickým motiváciám, ktoré vedú voličov antisystémových a krajne pravicových strán k tomu, aby ich volili. Vieme, že sú tradiční a pozorujeme ich iracionálne hmýrenie, ako v strachu pred tým, čo sme my – moderní – zvládli, zúfalo hľadajú autoritárskych vodcov a istoty tradičného sveta. Že by za ich preferenciami mohli byť legitímne sociálne, politické či kultúrne motivácie (a iste aj tie nelegitímne), či pocit sklamania zo súčasného vývoja, nám zostáva skryté. V jednom vreci tradičnosti sa ocitajú všetci, mladí muži z Republiky, robotníci zo Smeru, dôchodcovia z Hlasu. Tvrdé jadro podporovateľov Ruska aj tí, ktorí sa obávajú krízy či vojny a – možno naivne – túžia po ochrane suverénnej moci, aj tí, čo volia zo zvyku. Granulárnosť bokom: tu žijeme boj osvietenstva proti stredoveku.

Apropo, ľahko odtiaľ skĺzneme k nedemokratickým fantáziám. Organickým aspektom modernity je moderná hybris: spôsob, akým sa v súvislosti s modernizačnými procesmi utvára arogantné ego moderného subjektu. V porovnaní s nami totiž, povedzme si na rovinu, je, ako píše Andrej Bán, „slovenský vidiek (ale nielen ten) je… obývaný masami ľudu, ktorý do stavu občianstva… nedospel“. Prečo by vlastne ich občiansky hlas mal mať rovnakú hodnotu ako ten náš? Napokon, sú to len akési „kognitívne havárie“ – ťažko sa môžu rovnať premyslenej voľbe náročného pravicového voliča.

Na záver, modernizačná teória paradoxne nabíja argumenty nativistickému nacionalizmu. Nie je legitimizačným rámcom ich mocenských ambícií práve predstava, že bránia autentické tradície? Konzervativizmus je však zvláštne zviera v tom, že sa ideologicky formuje až ako odpoveď na liberálnu výzvu a post hoc prezentuje vybrané prvky spoločenského života (obvykle hierarchické štruktúry) ako odveké pravdy, ktorých narušenie nezvratne zničí rovnováhu spoločnosti – a to aj napriek tomu, že tieto konzervatívne hodnoty sú nezriedka nedávnym konštruktom. Napokon, dobrou ukážkou je samotný Švehlov článok, ktorého súčasťou je pôsobivá fotografia mladíkov tróniacich na skalnatom svahu slovenskej hory v improvizovaných krojoch. Pekná metafora: navonok moderní, no stále v krojoch a s valaškami. Ak by autor poznal slovenskú súčasnosť tak ako cestu starých Slovákov od Dnepra a Bugu, neušlo by mu, že ide o známych členov krajne pravicovej organizácie Slovenské hnutie obrody. Žiadni tradiční Slováci – ale nositelia (aj osvietenského) odkazu radikálneho nacionalizmu a moderného antiglobalistického konzervativizmu.

Čas na nový príbeh

Azda najväčším paradoxom modernizačnej teórie je, do akej miery kopíruje naivnú obraznosť slovenského nacionalizmu, ktorá Slovensko prezentuje ako horský národ žijúci život v intenciách Plickovho dokumentu Zem spieva. Modernizačná teória tento gýč preberá, akurát  ho portrétuje v hororových kontúrach. Sú to však dve strany jednej mince.

Vo Švehlovom článku sa od Michala Vašečku dvakrát dozvieme, že tento príbeh je nepohodlný. Najprv to „Česi nechcú počuť“, pretože im autoritárstvo „nezapadá do obrazu Slovákov“. Populista Babiš by vraj na Slovensku nebol úspešný, pretože nie je dosť autoritársky. V roztomilom prezentizme tu sociológ z krajiny prezidentky Čaputovej vysvetľuje žurnalistovi z krajiny, ktorá mala doteraz dvadsať rokov (!) euroskeptických a proruských prezidentov a ktorej súčasná vládnuca ODS podporovala migračnú politiku Viktora Orbána, hlboké sociálno-psychologické korene slovenskej uzavretosti a proruského postoja. Pamäť je milosrdná. Mnohí Česi a Češky (je ich však čím ďalej, tým menej) to však, samozrejme, počuť chcú. Idea Slovenska ako nevyvinutej spoločnosti, krajiny hôr a salašov, historicky animovala budovanie ich vlastného moderného ega. Dáva im na chvíľu možnosť zabudnúť na vlastné jazykové hry „plebejskej spoločnosti“ a vystúpiť v dejinnej úlohe nositeľov pokroku.

Apropo, je šťastím, že Švehlov naratív sa končí kdesi po Márii Terézii – inak by totiž musel zahŕňať postavy ako Kollár, Šafárik či Hattala, ktorí z horských dedín ako Viedeň a Praha budovali aj český kultúrny kapitál. Palacký, otec českého národa, študoval v dolinách ako Trenčín a Bratislava. A to sa radšej nepýtajme na toho ďalšieho otca národa, Masaryka, ktorý o svojom detstve vyhlásil, „já jsem se cítil Slovákem“ („nějakého rozdílu mezi Slováky uherskými a moravskými… nebyl jsem si vědom“). Nemusíme byť nacionalisti, dokonca ani vlastenci, aby sme uznali, že dejiny sú trocha komplikovanejšie.

Ku koncu článku sa množina rozšíri a Vašečka vraví, že krutú pravdu o nemodernosti slovenskej duše „nechce počuť“ nikto. To sa však zdá v rozpore s tým, ako často túto tézu v posledných rokoch, nielen z jeho úst, počujeme. Prečo? Oživenie starého príbehu, myslím, súvisí s lokálnymi politickými a sociálnymi procesmi, ktoré zvýraznili vplyv globálnych kríz. V čase, keď vláda a parlament neboli schopné reprezentovať prakticky nikoho záujmy a hodnoty, keď zúrila polarizácia súvisiaca s covidom, ktorá sa neskôr pretavila do polarizácie nad otázkou pomoci napadnutej Ukrajine, siahla časť spoločnosti, ktorá obvykle vníma samu seba ako elitu, po starom príbehu, ktorý odborným jazykom vyjadril jej intuitívny pocit odlišnosti od zvyšku populácie. Zjednodušená modernizačná teória umožnila vyjadriť tento politický konflikt v intenciách sociálnej a historickej pravdy.

V čomsi je však dnešná diskusia, ktorá na povrch prináša otázky slovenskej identity, produktívna. Čím ďalej, tým silnejšie cítiť frustráciu, ktorú unavená sebaorientalizácia vyvoláva medzi intelektuálmi a intelektuálkami, apelujúcimi na potrebu hľadať nový príbeh slovenskej spoločnosti. Azda bude realistickejší – namiesto predstavy o národe, ktorý sa rozšíril z Detvy a Terchovej, pochopí realitu národného útvaru, ktorého krehká jednota je aj výsledkom jazykových politík a v ktorého jadre stojí kombinácia rôznych populácií a tradícií. Mohol by doceniť, že slovenská spoločnosť nie je historicky retardovaná, ale je najmä spoločnosťou, ktorej politické štruktúry nestihli nadobudnúť adekvátnu stabilitu a robustnosť, kým nimi otriaslo pätnásť rokov globálneho populizmu a lokálnych kríz. Samozrejme, znamenalo by to odmietnuť zjednodušujúcu verziu modernizačného poňatia dejín. Niet však nad čím plakať. Odmietnuť osvieteneckú hybris a modernizačnú teóriu totiž môžeme spokojne bez toho, aby sme odmietli dedičstvo modernity a osvietenstva.

Autor je sociológ