Od vzniku Fondu na podporu umenia sa umelecké štipendiá stali vyhľadávanou a využívanou formou podpory pre vznik umeleckých diel. Vzniklo okolo nej však i nemálo diskusií, ktoré sa snažia poukázať na jej možné nedostatky či nástrahy. Jedným z hlasov tejto diskusie bol i text Michala Mitra z Kapitálu 12/2021. Preto sme poprosili, aby sa k téme vyjadril aj riaditeľ FPU, Jozef Kovalčík.
Pred šiestimi rokmi Fond na podporu umenia (FPU) vyhlásil svoju prvú výzvu, v rámci ktorej bolo možné požiadať o podporu formou štipendia. Žiadosť mohli podať výlučne fyzické osoby na umelecký alebo výskumný projekt. Dovtedy na Slovensku existovalo viacero verejných inštitúcií poskytujúcich štipendiá, boli však prideľované oveľa menšiemu počtu osôb, niekoľkonásobne nižšie pre danú osobu a za odlišných podmienok. Pokiaľ ide o privátny sektor, táto forma podpory fakticky neexistovala, ak prehliadneme finančné odmeny, ktoré boli výsledkom súťaží alebo ocenení. Preto sa FPU nemohol oprieť o nejakú zmysluplnú tradíciu a musel sa pokúsiť nastaviť pravidlá tak, aby to viditeľne pomohlo každej oblasti umenia. Základné princípy tejto formy podpory zostali zachované do dnešných dní, pričom opodstatnenosť ich nastavenia sa pokúsim trochu priblížiť.
Podľa zákona z roku 2014 sa za fundamentálne poslanie FPU, ako napovedá samotný názov, považuje podpora umeleckých aktivít, kultúry a kreatívneho priemyslu. Primárne by malo ísť o poskytovanie finančných prostriedkov na tvorbu, šírenie a prezentáciu diel, odbornú reflexiu a vzdelávacie činnosti v zadefinovaných oblastiach umenia. Upozorňujem, že FPU má povinnosť podporovať projekty, nie ich kompletne financovať. Inherentne sa teda predpokladá, že každý, kto o podporu na realizáciu svojho projektu žiada, určitými finančnými prostriedkami už disponuje, či už z vlastných alebo iných zdrojov. Rovnako k FPU nemožno pristupovať ako k zriaďovateľovi podporovaných organizácií, ani ako zamestnávateľovi fyzických osôb, ktorým poskytuje finančné prostriedky na umeleckú alebo výskumnú činnosť.
V tejto súvislosti je nutné poznamenať, že k poslaniu FPU nepatrí mapovanie a analýza ekonomického postavenia umelcov/kýň ani nezodpovedá za udržateľnosť ich kariéry, či iné podobné problémy. Samozrejme, FPU nestojí mimo ich každodennej socioekonomickej reality a aj do nej zasahuje. Koniec koncov, štipendiá pre začínajúcich, ale aj pre etablovaných umelcov/kyne, určite zohrávajú dôležitú úlohu v rozpočte mnohých z nich. Je však potrebné rozlišovať medzi vplyvom na ekonomickú stránku umeleckej komunity a bezprostrednou zodpovednosťou za jej celkové fungovanie. FPU nebol na tento účel zriadený a tieto úlohy od začiatku nemal vo svojej pôsobnosti, hoci si to možno niektorí želajú. Tým nijako nepopieram, že organizácia, ktorá by sa systematicky zaoberala fungovaním sveta umenia zo socioekonomického hľadiska na Slovensku nechýba. Zároveň som však presvedčený, že by to nemalo byť zadanie pre FPU.
Na samom začiatku fungovania FPU sme mali na pamäti tieto východiská aj pri nastavovaní výšky poskytovaného štipendia (tento parameter nestanovuje zákon, ale vnútorné predpisy FPU). Previazanosť na priemernú mzdu v hospodárstve sme pokladali za spravodlivú a férovú vzhľadom na ostatné profesie, no rovnako to znamenalo, že prideľovaná suma sa bude rokmi meniť podľa vývoja ekonomiky. Tento princíp sa doposiaľ nezmenil, pričom každý si môže požiadať o príspevok na projekt trvajúci, podľa jeho náročnosti, od dvoch do dvanástich mesiacov. Stanovením dĺžky realizácie projektu sa zároveň automaticky stanoví celková žiadaná suma, pri ktorej sa vynásobí počet mesiacov výškou priemernej mzdy v hospodárstve. O výške pridelenej sumy rozhoduje odborná komisia zložená z profesionálov z danej oblasti umenia, ktorá určuje, či je žiadaná suma primeraná náročnosti výstupov daného projektu. Do roku 2021 mohla komisia sumu znížiť ľubovoľne bez ohľadu na celkovú výšku požadovaných prostriedkov, pričom žiadateľ bol povinný dodržať rozsah výstupov projektu, ktoré v žiadosti zadal.
Uvedomujem si, že každé znižovanie pridelenej sumy na projekt v sebe nesie nespokojnosť, no tá je v prípade štipendií ešte umocnená tým, že FPU požaduje, aby bolo dielo realizované presne v rozsahu, ktorý je v žiadosti uvedený. To značí, že FPU neumožňuje úpravu vecných výstupov vzhľadom na pridelenú sumu finančných prostriedkov, ako sa to deje v prípade dotácií, ale trvá na realizácii pôvodného zámeru. Preto je pre žiadateľa/ku zásadné, aby pred podaním žiadosti dobre zvážil/a, či je rozsah diela, jeho výsledná podoba aj náročnosť realizácie primeraná žiadanej sume. Ak niekto prisľúbi viac ako je schopný/á splniť, prípadne nadhadzuje sumu na nenáročné dielo, nemôže očakávať, že to zo strany FPU zostane nepovšimnuté. Rovnako je nutné podčiarknuť, že v prípade zníženia prideleného štipendia FPU nikoho nenúti, aby pridelenú nižšiu sumu prijal a dielo zrealizoval. Navyše ústretovo akceptuje pôvodnú dĺžku realizácie projektu, prípadne jej predĺženie, hoci často ide o projekty časovo nenáročné. Mimochodom, ak skĺznem k obľúbenému športu porovnávania so zahraničím, prax uzatvárania dodatkov k zmluvám na štipendiá je naozaj ojedinelá.
Dôvodov, prečo FPU trvá na realizácií vecných výstupov v prípade štipendií, je viacero. Pokúsim sa predstaviť tie hlavné. V prvom rade je z podstaty veci prinajmenšom zvláštne, aby pridelená suma určovala, akú podobu a rozsah bude dané dielo mať. Ak niekto dostane polovicu žiadaných prostriedkov, mal by azda napísať polovicu románu, odliať polovicu sochy, či pripraviť iba časť predstavenia? Nepochybne ide o absurdnú otázku, ktorá úzko súvisí s problémom, akú vlastne majú žiadatelia/ky predstavu o svojich projektoch pri podaní žiadosti, ak ich niektorí bez problémov vedia zredukovať v závislosti od pridelenej sumy. Zdôvodňovania, že proces tvorby ukáže, čo z toho napokon bude, už ani nemajú pseudoromantický nádych, ale svedčia skôr o smutnej nepripravenosti projektov. Nehovoriac o tom, akým spôsobom sa má s takouto situáciou vyrovnať odborná komisia, ktorá pred verejnosťou musí vedieť zdôvodniť pridelenie prostriedkov na dielo, ktoré by pri znížení štipendia mohlo mať úplne inú podobu.
Realizácia umeleckého diela je súkromnou záležitosťou, pokiaľ nejde o verejnú objednávku, ktorá môže byť podporená z verejných zdrojov, ak spadá do oblasti umenia určenej zákonom. Množstvo zaujímavých činností v našej spoločnosti nepožíva takúto výsadu. Nakoľko ide o súkromnú iniciatívu, nie verejnú, FPU poskytuje iba podporu pre takéto diela, nefinancuje ich v plnom rozsahu, keďže štát, v tomto prípade reprezentovaný FPU, si dané artefakty neobjednáva, nedisponuje nimi po ich realizácii a nenárokuje si ich vlastníctvo. FPU rovnako nezamestnáva umelcov/kyne na tvorbu diel, preto nevstupuje do pracovnoprávnych vzťahov s prijímateľmi podpory a nerokuje s nimi o primeranosti odmeny za vykonanú prácu. Samozrejme, ak by si FPU mohlo diela objednávať a stali by sa jeho majetkom, tieto záležitosti by rozhodne musel riešiť. Momentálne to zákon neumožňuje, preto požaduje, aby podporené súkromné umelecké projekty boli realizované podľa pôvodných zámerov a zároveň boli prezentované verejnosti aspoň na zlomok času, kým sa znova ocitnú v súkromných rukách tvorcu/kyne alebo toho, kto ich získava do vlastníctva.
Aplikačná prax podpory formou štipendia prináša množstvo problémov, na ktoré sa FPU pokúša každoročne reagovať. Je napríklad veľkou výzvou vyrovnať sa aj s tým, že zriaďované organizácie aj privátne subjekty v mnohých prípadoch využívajú štipendium, ktoré bolo umelcovi/kyni pridelené, na to, aby nevyplatili, alebo neprimerane znížili odmenu za použitie diela, s ktorým ďalej pracujú. V tomto prípade tiež platí, že štipendium sa poskytuje na realizáciu súkromného projektu, s ktorým by žiaden ďalší subjekt nemal kalkulovať ako s vyplatenou odmenou. S narastajúcim množstvom projektov podporených nízkou sumou sa FPU vyrovnal tak, že od roku 2022 zavádza pravidlo, aby odborné komisie nemohli znížiť štipendium pod šesťdesiat percent žiadanej sumy, čo bude viesť k tomu, že bude podporených menej projektov, ale s realistickejšími očakávaniami. Štipendiá sa pravdepodobne stanú trochu exkluzívnejšími, no zároveň by to mohlo znížiť prehnanú závislosť umelcov/kýň od FPU, čo po skúsenostiach z iných krajín vedie k značným deformáciám umeleckej scény. V tejto súvislosti by bolo zaujímavé obrátiť debatu od maximalizácie toho, čo možno získať z FPU, k tomu, aby aj umelecké projekty podporené štipendiom viac reagovali na prostredie, z ktorého vychádzajú, než na vlastné individualistické ambície a fantázie bez akéhokoľvek sociálneho ukotvenia.
Autor je riaditeľom Fondu na podporu umenia
Text vznikol na vyžiadanie redakcie Kapitálu a autor zaň nemal vyplatený honorár.
