Voľno, sloboda, prázdno, nič

„Zahálet“: podľa českého Wikislovníka „nedělat nic rozumného, smysluplného, odpočívat, lenošit; • zůstávat nevyužit, (ležet) ladem“. Divné slovo: za-há-ľať. Čo je to háľať? Haliť? Schovávať? Pejoratívny opak apokalypsy? Hanba? Vina? Strach z trestu? Tá domestikovaná pseudo-synonymizácia žánra apokalypsy s katastrofou ma štve.

Voľno sa dá prežívať rôznorodo. Záhaľka je záporná forma využívania voľna. No voľno treba predovšetkým objaviť, či vytvoriť. Záhaľka v sebe obsahuje akčný element,  impulz k pasivite. Je to zväčša (okolím či vnútrom) povolené rozhodnutie. Je polokreatívne. Pasivita, počúvanie, čítanie, pozeranie, trávenie znamenajú vstrebávanie i vylučovanie. Predpokladá sa brzdenie. Jeho dĺžka je závislá od rýchlosti, ambientu, stavu prostriedku i ľudského výkonu. Alebo ide o výbušnosť, o motor, ktorý práve odchádza. Naštartovať potichučky býva náročné. A až potom môže človek, hoci len zdanlivo, levitovať. Zaháľať je spôsob, ako odstúpiť od reaktivity na vonkajšie impulzy a vnútornú prácu, očistiť sa (katarzia = detox). Preto je vysvetlenie „nedělat nic rozumného, smysluplného“ úplne mimo.

Záhaľka je relaxácia (spätné uvoľňovanie). Tá umožňuje regeneráciu. Ako keď necháme pole ďalší rok ležať úhorom, k čomu navádza aj Európska únia v nariadení greeningu. Regenerácia je nanajvýš rozumná. Záhaľka je tranzit, Augého nemiesto, interval, pauza. Pre masmédiá (a cestovné agentúry) je práve prestávka dôležitá pre distribúciu komodít, a tak je i zdrojom príjmov (Julie Rose). Prestávky aj príjmy sa stále zväčšujú. Propagácia i propaganda vytvárajú multimediálny smog tzv. verejného priestoru. Za video bez reklám musíme platiť. Nahrádzame tak ušlý príjem poskytovateľovi. On to nazýva premium alebo royal. Cítime sa ako králi (či skôr Freiherren). Voľno je priestor i čas. Voľno je staronovým centrom záujmu. Je to asi také voľno ako mezo- Mezopotámie (medziriečia), medi- stredomoria (húpajúcej sa kolísky lingua franca) a meta- metajazyka (či prázdneho popisovača). Je to prázdno, ktoré je plné a chrápe. Neuromarketing esteticky atakuje naše sublimálne intimity mimoeticky.

Hravé voľno je spolu s fatamorganickou nezávislosťou jedným zo synoným slobody. Sloboda je tiež predovšetkým rozhodnutím. Rozhodnutie je podmienené motiváciou, vôľou. Ale predpokladá umožnenie, prispôsobenie SA alebo prispôsobenie SI. Sloboda je uvedomením si zodpovednosti. Bez uvedomenia môžeme hovoriť iba o mimovoľnosti. Mimovoľnosť nie je slobodou. Inkontinencia je spojená s útlym detstvom i starobou alebo chorobou. Ešte nie, či už nie so svojprávnosťou. Sloboda je medzi, dospelá. Mimovoľnosť je prírodná, nie kultúrna. Mimovoľnosť je sestrou nevychovanej Svojvoľnosti (sebectva) a sesternicou obávanej Zlovôle. Sloboda je číro kultúrny fenomén. V prírode neexistuje. Príroda, aj keď ľuďmi (údajne) milovaná, je úhlavnou nepriateľkou kultúry. Sloboda nie je zadarmo, aj keď niektoré jazyky (latinské) gratis a liber v určitých polohách formálne nerozoznávajú. Angličtina však rozlišuje medzi free-time (voľný), spare-time (navyše) a leisure-time (oddychový). Sloboda nie je bezhraničná. Nekonečné sú len prázdno a chaos. A len preto, lebo sú neznámymi. Sloboda je nejasne obmedzená množstvom faktorov. Podľa Isaiaha Berlina má aj výrazne negatívne črty. Ani zákon (niečo dané, nejasnosť medzi môcť a smieť) neformuluje tvoje práva (čo môžeš), ale skôr určuje to, čo nesmieš. Sloboda zostáva abstraktnou a nadhodnotenou. A tak sa Marc Bloch pýta: „Je vôbec v sociálnom živote prchavejšej predstavy ako slobodná vôľa chudobného?” A potom je tu Thoreau i Gándhí, pre ktorých je sloboda (tak ako v židovstve יֵצֶר הַרַע — yeṣer hara = inklinácia ku zlu) neposlušnosťou. A často odkazujeme na právo, ktoré je nevymáhateľné.

Sloboda nie je úplne osobným rozhodnutím. Dominujúci konzumeristický populizmus (demokracia je komicky založená na popularite a emócie vyvolávajúcej poetike, afektívne i efektívne) vytvára imperatív iluzórnej slobodnej voľby medzi. Ten väčšinový imperatív prenáša fantomickú zodpovednosť zo štátu na jedinca. Čo ste si zvolili, máte. Aj keď som nebol voliť.

Záhaľka môže byť grimasou meditácie (t.j. cvičenia), letargie, flegmy, apatie, lenivosti (čo je v kresťanskom škrabopise hriechom, prekladá sa aj ako mŕtvota), melanchólie, stoicizmu, skepticizmu, pesimizmu, cynizmu, nihilizmu, rezignácie, ľahostajnosti, nudy (vnútorného prázdna hochštaplerov), depresie, vyčerpania, narcizmu, kŕča, zmeravenia alebo pozérstva masturbujúceho diogenesovskéhu odporu, povznesenia sa nad profánne veci, povýšenectvo nabubrených. Depresia už nie je vôľou nerobiť nič, ale neschopnosťou robiť čokoľvek. Niekedy je problematické tieto polohy rozoznávať. Depresívni niekedy schovávajú svoje traumatické rozpoloženia pred inými (i sebou, manickou aktivitou…). Lebo sa hanbia (že sú podľa spoločnosti menejcennými slabochmi), alebo nechcú vystrašením a potenciálnou terminálnosťou ubližovať blízkym. Ničnerobenie boháča je iné ako bezdomovca. Voľno nie je otázkou zdrojov (blahobytu), ale často odpoveďou na ich absencie. Ničnerobenie je aj umožnenie existencie zla nečinnosťou, či zákernou obštrukčnosťou, sit-downami, sabotážou.

Ľudia makajú päť dní, aby výnosy míňali cez víkend. Päť ku dvom by sme mohli chápať ako nepomer. A aj tak sa to hlavné minie od pondelka do piatka. Zdá sa, že je nezvratné, že o chvíľu prejdeme na štvordňový pracovný týždeň. Jedným z dôvodov transakcie je nárast automatizácie. Zdá sa to ako spravodlivé. Neráta sa však s tým, že na deň navyše (trojdňový víkend, 4:3) by sme mali dostávať extra peniaze. A to ani nie je ten najvýraznejší problém. Nie sú to jediné prostriedky. Výstražnosť tkvie v zmysle násobného šábesu. Hovoríme o psychike a symbolických ekonómiách. Tie považujem za obzvlášť dôležité rozvíjať. To dokáže iba výchova, vzdelávanie, kultúra. Umenie je jedným z laboratórií kultúry. Na šábes sa treba precízne pripraviť. Mnoho ľudí skrátka nechce, a ani nevie tráviť viac času so svojimi rodinami či osamote. Mnoho ľudí je radšej otrokmi toho, čo im servíruje (a aj servisuje) normatívny zmysel života = práca, istota. Robot = robotník s nulovými nárokmi. Istota je obligátnym opozitom slobody. A ani víkend nemusí byť časom pokoja. Víkend je predsa koniec-Ω, nedeľa-†, smrť, horor. A práca zďaleka nenamáha len rozum či cit. Zväčša je mechanická. Pre niektorých ubíjajúca, pre iných je to však rehoľa, mantra (groove), poriadok, bezpečie, mentálny, existenčný grunt. Stereotyp a rituál. Nehovorím len o plnom úväzku, ale o stálom vyplnení času (o minutí bytostnej útrpnosti / o zabránení úzkosti) fabrikátom sociality. Je veľká masa ľudí, ktorá legitímne bojuje proti eschatonu voľna, thanatosu slobody…

S dobrovoľnými nevoľníkmi nesmieme súcitiť, ale vyjadriť im (čo i len syntetický) rešpekt. Prípadne sa o niektorých starať. Ináč sa zmenia na gerily nepovšimnutých (tzv. dezolátov = de-sólus = sám). Radikalizovaní ignorovaní potom chaosia, a tak ničia nastolené systémy. Pseudohnutia, ktoré sa u nás objavili v reakcii na koronové reštrikcie (obmedzenie osobných slobôd a potom blokáda  verejnej mobility hlavného mesta…), či na neochotu vlády venovať sa spoločenskému dobru, vyrastali predovšetkým z aspektu objektívnej opustenosti. Reaktívnosť sa ľahko transformuje na reakcionárstvo (tak ako národné obrodenectvá na nacizmus).

Extrémna nadimpulzovanosť presieťovanej prírody vyvoláva ľudskú hyperreaktivitu, akýsi stihomam. Hyperreaktivita podľa Miller-Keane Encyclopedia and Dictionary of Medicine, Nursing, and Allied Health znamená, že človek na stimuly reaguje intenzívnejšie než normálne. Nazýva sa aj hyperresponsiveness. Celé generácie budú hyperreaktívne a psychotické. Stane sa to všednou normou, objektívnym kánonom, homunkulusným normálom. Stihomam je prvé štádium paranoje. Už nebude možné nerobiť nič. A ktovie, ako to všetko zvládnu mozgy.

Možno vyznievam ako arogantne privilegovaný. Každá učiteľka, opatrovateľ, politička… takými sú. Pomoc v sebe obsahuje moc. Áno, som privilegovaný. Rodičia mi zabezpečili najlepšiu výchovu, vzdelanie a ďalšie podmienky rozvoja. Zabezpečili všetko, čo len mohli. Som vďačný. Privilegovanosť (tak ako talent a iné osobné vymoženosti) nemáme ostrakizovať. Naopak, máme ju vyzdvihovať ako prostriedok na dávanie (surplus) ďalej. Ja nechcem vládu obyčajných ľudí či perverzne bigotných rodín, ale neobyčajne najlepších jednotlivcov. Sebavedomie či hrdosť nie sú pýchou. Suverénnosť nie je drzosť. Suverénnosť je synonymom slobody. Špekulujem o meritokracii.

Pred nami (aj „nimi“) stojí ohromná výzva: POLITIKA VOĽNA. Tá zažila spontánny boom v Spojených štátoch po druhej svetovej vojne a mala určujúci vplyv na vývoj ich demokracie. Ako ho naplniť (zmysluplne), a zabrániť tak katastrofám vzbúr dutých (tých, ktorí nemali šťastie na dostačujúcu výchovu a vzdelanie)? Lebo voľno je prázdno. Prázdno = prázdniny, voľno = dovolenka. Voľno je robiť, čo chcem. Ale koľko ľudí vie, čo chce? A bezprizorné márno je bojiskom neplatenej práce (materských tzv. dovoleniek). Fajront je peklo beznádeje, v ktorom prichádzajú aj alkoholizmus a násilie. Ja si nepredstavujem zatratenie ako blčiace plamene, alebo nekonečne kaličiaci mráz jazera Kaina niekde pod zemou. V mojich očiach je to skôr fatálna paralýza (sociálna, intelektuálna, senzuálna) vo vákuu, rovno tu. Súčasná (i tá ďalšia) politická garnitúra to evokuje.

POLITIKA VOĽNA úzko súvisí aj s poveternostnými podmienkami. Počas najvyšších a najnižších teplôt sú najdlhšie dovolenky. Čiže voľno je akýsi superlatív. A štát aj šetrí na energiách… povinnosti prenáša na oddychujúcich. Môžeme predpokladať, že voľná sa budú zväčšovať spolu s globálnym otepľovaním. Počas dovoleniek navštevujeme a ničíme ekotopy, ktoré by mali patriť napríklad delfínom či kamzíkom. Bez (kultúrnej) POLITIKY VOĽNA ostane záhaľka len otázkou individuálneho odcudzenia, nikdy nebude slobodou, ale iba (antivzťahovou) svojvôľou, vytrhnutím z kontextu. Byť sám so sebou je však vzácne dôležité. A základný článok spoločnosti nie je rodina, ale zmätený jednotlivec. Výchova k samote je edukáciou zodpovednosti a tak je obohacujúca.

Tak ako voľno večne obsadzovali cirkvi (soboty a nedele a sviatky) a nakoniec si potenciál voľna uvedomil aj komerčný sektor, aj my, umelci a umelkyne, by sme mu mali venovať patričnú pozornosť. Cirkvi stále súperia o voľný čas s nimi (a nami). Prestávky (prázdna) môžu byť ziskom oveľa hodnotnejším ako obsahy (práce) = nevyhnutné menšie zlo (= investícia). Nie voľno je medzi prácou, ale práca by mala byť medzi voľnom. Víkend (koniec) je pointou, vyústením, cieľom a tak by sme sa k nemu mali správať, s náležitými prípravami a jasnou predstavou.

Aj keď pre nás umenie existuje 24/7 a znamená prácu a hobby v jednom, umenie zároveň odmieta byť prácou. Pre majoritu je umenie otázkou voľného času. Stávame sa dôležitými hráčmi nového tempa. Inframinoritné (promile) umenie môže slúžiť na kultiváciu majority. Lebo cez rozptýlenosť (rozpustilosť) víkendu môže byť početnejšia časť inšpirovaná ho zažívať. Kultivácia (zveľaďovanie symbolických ekonómií recyklického obdarúvania) je pôvodným znakom budúcej kultúry. Poučme sa napríklad z výrazného nárastu príjmov Netflixu počas pandémie, keď iné médiá nemali možnosť sa kultúrne, umelecky ani komunitne realizovať. Voľno vytvára vlastné interpersonálne a skupinové konštelácie (kamoši na pive…). Voľno (okrem pivární a plavární) potrebuje nové platformy. Nehovorím o post-prirodzenej inklinácii k umeniu, ale absencii iného rádu a možnosti zaujať túto pozíciu. Umenie je všeličo / čokoľvek sa rozhodneš zaň označiť. Aj letný hudobný festival je predĺženým víkendom. Tam, kde iní budú konzumovať, my budeme produkovať. Dostaneme na to jeden deň navyše. Diktát blokov plošnej nečinnosti je devastujúcim aj pre nízko-zárobkových, ktorí (nanešťastie) musia pracovať dlhšie.

Marxovské velebenie práce sa groteskne odsúva. Evolúciu väčšiny bude stále viac určovať organizovaná záhaľka triumfujúca nad dogmami liberalizmu. Samozrejme, teraz sa obmedzene vyjadrujem len k severozápadnej civilizácii. A môj svetonázor neladí s kategorickou ľavicou. Ale súznie s antiutopickou post-ľavicou. Ona už nehľadí nafúkane nad, alebo mimo, ale skôr medzi, hľadá absencie iného rádu, medzery, fugy priamo pred sebou. A stotožňujem sa s ontologickým anarchizmom. Je ateistický, menšinový (za rôznorodosť, proti rovnakosti), materialistický, antikozmický, antifašistický, antinárodný i protištátny, negatívny (čierny a plnospektrálny), pesimistický, nihilistický (ale vôbec nie smutný), neverí v konzistenciu triedneho rozdelenia a už vôbec nie v pokrokovosť robotníctva. Je pro-choice (tela, rodu, identifikácie…) a anti-ego. Revolúcia (mimo vedecko-technologickej) vyvoláva len výmenu jedného absolútneho za druhú totalitu. Odmieta sloh, ale cizeluje štýly. Je liberálny, ale striktne anti-libertariánsky. Libertariánsky žije v svojvoľných rajoch gated communities. Ostnatý drôt nemá so slobodou veľa spoločného. Prekariát (ináč aj slobodné povolania alebo samostatne zárobkovo činní) by sme nemali chápať ako slabý, ale práve veponizovať jeho ešte vehementnejšie uplatnenie. Kašlať na to, kto som. Pracovať na tom, kým chcem byť. Za chvíľu budeme žobrať o prácu. Ale nie pre peniaze. Ale pre vzkriesenie z degenerujúceho voľna.

Záhaľka (a ani sloboda) si nezaslúži adoráciu. Ale ani odmietnutie. Je to jedna z primárnych biologických potrieb (odskočiť si). Je to štrbina medzi, a preto môže byť i bolestivou priepasťou, ranou, jazvou a napokon stigmou. Máme sa zaoberať polčasmi. Rozdeľovať viac ako spájať. Rozdeľovanie je rítus pochopenia. A pochopenie (empatia…) neznamená nutne súhlas. Dokonca máme šancu ich kultivovať až k idealite. Umenie dokáže byť cez surrealistické a flanérske experimenty spontánnosti (tá mimovoľnosť bližšie k telu, prírode) produktívnym kritikom a vylepšovateľom skutočnosti. Idylické pauzy (Augého nemiesta a Benjaminove či Soukopove pasáže) nám majú slúžiť na načerpanie energie na utuženie výmeny či  zmeny neideálneho súcna. Alebo radšej nás samých. Predovšetkým musíme odstrániť konotáciu zahaľovania (hanby, viny za zdanlivé ničnerobenie). Záhaľka nás (naopak) predsa robí viac nahými (apokalyptizovanými). Môže viesť ku slobode i k pravde. Za najkrvopotnejšie nepovažujem legitimizovanie tvorby voľna, ale práve naopak, produkciu a distribúciu jeho náplne. Záhaľka je odporné slovo, ktoré treba úplne zničiť.

Aj sex a láska okupujú voľno. Obe sú infantilné. Voľno je efemérnym návratom do túžobného detstva. Nemali by sme dospieť. Netreba však prestať ani suverénne dospieva(va)ť. La, la, la.

Text je výňatkom z aktuálne rozpísaného Spevu okolo slobody.

Autor je umelecký riaditeľ viennacontemporary, kurátor a výtvarník