Veľká potreba demokracie

Jakub Huba25. septembra 2023271

„Přednášky a schůze volební konaly se každý den, až konečně nastal onen památný den, kdy vinohradské voličstvo mělo dokumentovati odevzdáním hlasů kandidátu strany mírného pokroku v mezích zákona svou politickou vyspělost.“

Jaroslav Hašek: Dějiny strany mírného pokroku v mezích zákona                                     

Upozornenie: Kto by ocenil zmysluplnú a korektnú politologickú analýzu predvolebnej situácie, nech nečíta tento článok, ale si radšej vypočuje podcast s Dominikom.

Keď sa medveď Bruno pobral v jedno zvlášť tropické ráno dolu hrochotským chotárom, šípil, že ho v najbližšom čase čaká nadštandardné množstvo práce. Pôvodne sa chcel mierumilovne popásať na  pripravenom vnadisku, lenže parlamentné voľby sú za rohom a jeho pohyb bedlivo monitoruje hneď niekoľko politických subjektov. Má na starosti šnúru únavných predvolebných spotov aj televíznych reportáží a nemôže strácať čas. Dnes má v pláne tridsaťkrát prekročiť našu južnú hranicu a v detaile vraj musí vyniknúť jeho hnedé zafarbenie (čoho význam mu unikal). Následne by mal rozvrátiť osem piknikujúcich tradičných rodín niekde medzi Čučmou a Gočovom. Predseda strany Sme dedina ho už o jedenástej očakáva ďaleko na západe v obci Aňala, kde majú snímať súlož s medvedím štatistom rovnakého pohlavia pred zhrozenými pohľadmi tridsiatich troch pokrstených detí (všetko deti samotného predsedu strany). Obed by sa mal konať v osade Krvavé Šenky, kde mal Bruno, omotaný dúhovou vlajkou, odtrhnúť hlavy dvom mierumilovným matičiarom a následne sa vyšpiniť na šikovne pristavené štátne symboly. V dedinke Blahová, ďaleko na Žitnom ostrove, sa mal stretnúť s kandidátom, ktorého meno už zabudol, zapamätal si len odporný pach, ktorý sa mu šíril z úst. Bál sa tohto stretnutia a preklínal svoj citlivý čuch. Popritom si mal vybrať na miestnej pošte sociálne dávky a hneď nato ukradnúť lukratívne pracovné miesta trom roduverným obyvateľom. Táto sekvencia nebola ešte v scenári celkom dotiahnutá. Navyše mu všetky montérky boli malé a len s prilbou na hlave by jednoduchším divákom mohla uniknúť pointa. Popoludní zamieri na sever, kde nadrogovaný zablokuje dostavbu diaľnice D1 a ohrozí ústavou zaručené práva celých generácií zodpovedných motoristov. Napokon o osem minút osem nesmie meškať na posledné stretnutie s fašistami na Kriváni, len neupresnili na ktorom. Odkazujú mu, že to bude pre neho posledné namáhavé stretnutie. Najmä ak mal Budaj pravdu, že je vegetarián. Takých totiž strieľajú najradšej.

Vyčerpávajúci deň. Bodaj by nás bolo na to viacej, pomyslel si Bruno. Kampaňoví manažéri sľubovali doplniť ďalších komparzistov z radov polárnych medveďov, tí sa však pre svoje fádne zafarbenie ukázali byť v predvolebnom boji nepoužiteľní. Len Šimečka sa pokúsil s jedným odfotiť na topiacej ľadovej kryhe niekde na Štrkoveckom jazere, ale vtom sa objavil film Barbie a kampaňové priority sa operatívne zmenili. Nevadí. Bruno to zvládne aj bez nich, veď čo by neurobil pre záchranu demokracie a jej radostného sviatku? Nechápal len, ako ho chcú spraviť zodpovedným za kolabujúce školstvo a zdravotníctvo. Pri odlive mladých mozgov do zahraničia je to prosté. Boja sa medveďov, boja sa zostať na Slovensku. Lenže skúste zvaliť na medveďa napríklad premenu Slovenska na neperspektívnu montovňu áut so spaľovacími motormi v čase klimatickej krízy. Na to už musíte byť politik celkom iného kalibru! Chce to špecifickú rétoriku, správne načasovanie, dramatickú gradáciu, vhodné ilustračné zábery a nejako to už pôjde. Voľby sú za rohom a po nich? Nuž po nich už bude všetko inak. Makroekonomické ukazovatele budú rozsievať abstraktné šťastie priehrštiami. Firmy budú opäť konkurencieschopné všetkého. Ťarbavého medveďa na obrazovkách vystrieda stredoeurópsky tiger, všetci budeme spokojní, príjemne otupení a na vrchole b/Blaha.

Volebná kalkulačka hlási chybu 

Toľko zhrnutie toho podstatného z kampane. Nechajme teraz medveďa Bruna chvíľu odpočinúť, veď v rôznych preoblečeniach sa s ním ešte stretneme pri všetkých nadchádzajúcich voľbách. Pridajme základné poučenie prvovoličstvu. Kľúčový poznatok, ktorý si treba osvojiť, je, že politický diskurz na Slovensku nijako nesúvisí s ničím, čo ste sa kedy o politických, sociálnych či ekonomických ideách naučili v škole, v odbornej literatúre či kdekoľvek v zahraničí.  Treba sa naučiť vnímať tento jazyk takmer esteticky. Celkom autonómne od pragmatickej reality. Ako spleť symbolov bez referenta alebo ako čistý prúd vedomia (nehovorím len o Dankovi) odrezaný od nejakej tradície politických presvedčení či hodnotových rebríčkov. Keďže štandardné delenie na sociálnych demokratov, konzervatívcov, liberálov, zelených atď. tu nefunguje, predkladám, čisto pracovne, návrh delenia, ktoré je vhodné pre naše špecifické prostredie a takmer všetky typy volieb. Rozmaznané slovenské voličstvo si môže vybrať z nespočetného množstva reprezentantov, všetci však spadajú pod tieto štyri kategórie: mafiáni, klérofašisti, mudžahedíni voľného trhu, moralizujúci hlupáci. Tieto kategórie sa neustále miešajú, pričom ideálny politik túži reprezentovať  všetky naraz. Mafiáni a klérofašisti sú pomerne jasní. Liberálne noviny o nich za posledné dekády popísali objem papiera zodpovedajúci asi polovici drevnej hmoty Amazonského pralesa, takže si šetrím dych. Pristavme sa pri mudžahedínoch voľného trhu, ktorí nie sú jednoduchí monetaristi. V kľúčových okamihoch tvrdo podporujú zásahy štátu, predovšetkým, keď ide o injekcie pre najväčších zamestnávateľov a znečisťovateľov, prípadne radi podporia silnú a veľmi dobre viditeľnú ruku štátu pri „ochrane“ našich posvätných hraníc. Trhové riešenia presadzujú najradšej v prípadoch, kde neregulovaný trh spôsobil samotný problém, ako napríklad antropogénna zmena klímy. Nedávna inventúra Parížskej dohody a ani fakt, že za tretinu svetových emisií zodpovedá dvadsať firiem, ich vieru v samoregulačné princípy trhu nemôže naštrbiť. Tak ako nič iné z ríše pozemského.

Obvykle sa politici pred voľbami snažia javiť ako lepší, než naozaj sú. U nás je to opačne. Sú drsní v kampani a potom ich priškripnú medzinárodné záväzky a realita globálneho trhu. Mafiáni sa môžu pred voľbami rýchlo zmeniť na klérofašistov, ale vo vláde sú z nich takmer vždy mudžahedíni voľného trhu. V prípade, že sa ocitnú v opozícii, menia sa obvykle na občianskych aktivistov, ktorých predtým sľubovali potlačiť. Moralizujúci hlupáci sa nemenia na nikoho. Nemajú na to predstavivosť. Nech tvrdia čokoľvek, sú proste stále na správnej strane dejín. Môžu podporovať zároveň celkom protichodné stratégie: voľný trh aj ochranu klímy, toleranciu aj militarizmus, demokraciu aj technokraciu expertov, škrty verejných výdavkov aj pomoc kultúre, školstvu a zdravotníctvu, a pritom  neochvejne veriť v kontinuitu vlastného myslenia. Keď sa mudžahedíni a moralizujúci hlupáci spoja, skôr či neskôr ich niektorý uznávaný komentátor verejného života označí ako menšie zlo. To je už takmer vstupenka do parlamentu, pokiaľ neurobia sériu nešťastných chýb, ktorá môže vyzerať napríklad takto: na poludňajšej tlačovke sa priznajú k ateizmu a už podvečer vyjdú najavo informácie o bezdetnosti straníckych predákov, ich skrytom kozmopolitizme, kvalitnom zahraničnom vzdelaní či o inom smrteľnom hriechu.

Konferencia na záchranu demokracie pred voličmi

Ak chceme zachraňovať demokraciu, nemôže to byť „návrat do normálu“, aby som použil pandemickú mantru, pretože tento normál bol z globálneho pohľadu vždy neudržateľným extrémom. Viedol k frustrácii, zmenám klímy, k ničeniu alternatívnych foriem života, k resentimentu porazených, neokolonializmu a nezmyselným vojnám a intervenciám. Bol založený na vysávaní zdrojov z chudobnejších krajín a súbežnom zamorení týchto krajín dôsledkami nášho rastu. Chránil zisky niekoľkých, pričom straty presúval na zvyšok spoločnosti. Neponúkal voličom žiadnu možnosť rozhodovať o tom, ako a čo sa bude vyrábať, aký charakter bude mať ich práca, akým smerom sa bude hospodársky uberať krajina. Ich zamestnanie, ich vzdelanie, ich názory nemohli nikdy nič podstatné ovplyvniť ani osloviť väčšinu spoločnosti. Pokiaľ nemáte dosť peňazí, aby ste si mohli založiť vlastnú rodinnú straničku ako naši podnikatelia vo sfére politiky, vaše možnosti angažovania sú výrazne limitované. Všetci to vidíme. Tento model, v ktorom raz za pár rokov naženieme kompletne zmanipulovaných voličov k urnám, zaručuje, že sa reálne problémy ignorujú a fiktívne fabrikujú len preto, aby stroj hladko bežal ďalších pár rokov. Vo výsledku to znamená kompletné osamostatnenie demokratickej politiky od občanov, ale aj od politických ideí.

Elektorát tu vystupuje nie ako adresát politických opatrení a iniciátor zmeny, ale len ako ad hoc sformovaná surovina poháňajúca stranícko-lobisticko-policajný komplex. Či skôr batéria, ktorá ho dobije raz za štyri roky. Je to len nevyhnutný počiatočný kapitál, ktorý musíte akumulovať, ak sa chcete zúčastňovať na vládnutí. Tak ako v prípade finančného kapitálu, aj ten politický je neosobnou mašinériou fungujúcou mimo dobra a zla. Samoúčelom potierajúcim materiálnu realitu s jej potrebami a problémami. Oba sú poháňané jediným imperatívom  ̶  rásť. Tento vývoj reflektuje liberálna elita schizofrenicky. Na jednej strane chce demokraciu zachrániť a na druhej „hlasom ľudu“ pohŕda a obáva sa ho. Najradšej by v mene stability prijala úradnícku vládu a čo najhladšie fungovanie byrokratickej mašinérie.

Krízy, pred ktorými stojíme, nemôže kapitalistická forma demokracie prežiť, pretože ju vyvracajú z jej koreňov. Môže sa však načas udržiavať formálne pri živote, bežať ďalej vlastnou zotrvačnosťou, tak ako reálny socializmus v čase, keď už v jeho legitimitu nikto neveril. Konferencie na záchranu demokracie v takejto situácii nepomáhajú. Liberálna, údajne trhom fundovaná demokracia je v kríze všade, nielen na Slovensku. Do kríz (finančná, dlhová, environmentálna, migračná) sa dostala vlastným chodom a vlastnou krátkozrakosťou, nepoložil ju vonkajší nepriateľ. Potrebujeme celkom novú formu participácie, nové formy verejnej diskusie a rozhodovania, nie konzervovať to, čo fungovalo len prechodne vďaka šťastným historickým okolnostiam. Naši liberálni záchrancovia systému nesú hlboko konzervatívne posolstvo. Chránia demokraciu, akú za nich vysníval niektorý z modrých démonov minulosti, nie ideál, ktorý treba ešte len presadiť.

Existujú rôzne zdroje moci, ale my sa tvárime, že existuje len tá politická, zaručená voľbami. Ak má mať slovo demokracia ešte nejaký zmysel, musíme sa pokúsiť naše možnosti rozhodovania radikálne rozšíriť. Demokratizovať okrem politickej aj ekonomickú a technologickú moc, to je výzva pre autentických záchrancov demokracie. Na našom vysnívanom Západe táto diskusia prebieha, ak k nemu skutočne patríme, začnime s ňou aj my. Demokratické nástroje sú účinné v momente, keď si ich berieme proti mocným do rúk bez opýtania, nie vtedy, keď nám ich s perfídnym úsmevom núkajú. Naposledy sa to podarilo napríklad v Ekvádore, kde sa proti vôli konzervatívneho prezidenta Guillerma Lassa rozhodli obyvatelia v referende uprednostniť ochranu Amazonského pralesa pred ťažbou ropy.  Štát má rok na to, aby odstránil štvrté najväčšie ropné pole v krajine. Vyžadovalo si to neúnavnú prácu aktivistov a pôvodného obyvateľstva, roky bojov proti ropným gigantom, najskôr americkým (Texaco, Chevron) teraz domácim (Petroecuador). Tie si z ich krajiny urobili na šesťdesiat rokov trhací kalendár. Päťdesiatdeväť percent obyvateľov si zvolilo ukončenie ťažby ropy v pralese, čím samozrejme slovami mudžahedínov ohrozili konkurencieschopnosť a budúci rast domácej ekonomiky. Nesnívam o Švajčiarsku, ide to aj v Ekvádore.

Voliť chodím na svoju základnú školu a to zásadne po zotmení, aby ma nikto z kamarátov nevidel. Vždy, keď odchádzam, sledujem na horizonte šľahať plamene Slovnaftu. Pripomínajú mi obmedzenosť voľby, ktorú som práve urobil. Šľahali rovnako za Mečiara aj za Dzurindu, za Radičovej aj Fica a budú šľahať aj za Šimečku. Odporúčam preto skôr celoročnú angažovanosť a k volebným urnám pristupujte tak diskrétne, ako pristupujete k veľkej potrebe. Hlavne nech to prebehne rýchlo, bezbolestne a nenarobte okolo toho veľa rečí. Cestou si dávajte pozor na medveďa Bruna. Odkedy má mediálne telo, je oveľa dravší a nebezpečnejší. Vidly by som na vašom mieste nechal doma, do volebnej miestnosti vás s nimi nepustia a na obranu aj tak nepomôžu. Pri stretnutí s reálnym medveďom sa stačí držať jednoduchého pravidla: behom cúvajte dolu kopcom a ticho kričiac lezte na strom. Popritom sa tvárte, že ste mŕtvy, jedným okom sa mu pozerajte do očí a druhým niekam mimo. Jednoduché. Nič z tohto vám bohužiaľ v obrane pred Brunom nepomôže, pretože domovom mu nie je fyzická realita. Ak sa predsa len, napriek tomuto zapálenému textu, rozhodnete v deň volieb tváriť, že ste mŕtvy, nijako vás za to neodsudzujem.

Jakub Huba

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

V rámci projektu Perspectives si k téme Ohrozenie demokracie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Václav Lang: Slovensko na scestí (Revue Prostor)
Bátorfy Attila: Médiahelyzet Magyarországon – #01 Médiaháborúk és a média konfliktusai [State of Media in Hungary – ep.1: Media wars and conflicts] (EPER)
Karolis Vyšniauskas, Eglė Murauskaitė: Izraelis ir Gaza: Eglės Murauskaitės ir Ievos Koreivaitės dialogas [Israel and Gaza: a dialogue between Eglė Murauskaitė and Ieva Koreivaitė] (NARA)
Jarosław Kuisz: Trybunał Konstytucyjny to nie spółka skarbu państwa, w której zwycięzca wyborów zmienia zarząd [The Constitutional Court is not a state-owned company in which the winner of the election changes the board of directors] (Kultura Liberalna)
Redakcia: Państwo zaminowane prawnie. Jak rządzić po PiS-ie? [The state has become a legal minefield. How to govern after populists?] (Kultura Liberalna)
Jarosław Kuisz: Jak skończyć z propagandą? Czy potrzebujemy mediów publicznych? [How to end propaganda? Do we need public media?] (Kultura Liberalna)
Isabella Caldart: Žádné ojedinělé činy (JÁDU)
Tomáš Gabriel: Konec konce světa (Revue Prostor)

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: