(Druhá časť reportážnej série Južná trasa)

„Ale veď ty sa tam už presťahuj…“ povie mi manžel, keď sa s ním po dvestopäťdesiaty piatykrát pokúšam debatovať o Fiľakove. Keby vedel, že som si už dávno preštudovala všetky ponuky nehnuteľností…

Ešte nikdy som nebola v takejto situácii, preto sa pokúsim vyklopiť to rovno v druhej vete. Som posadnutá jedným mestom. Kade chodím, tam o ňom vykladám. Pokúšam sa písať o ňom text celých šesť mesiacov a nedarí sa mi uchopiť jeho podstatu. Áno, aj sa mi sníva, že sa v ňom prechádzam. Pokúšam sa o ňom debatovať s rôznymi kamarátmi aj náhodnými prísediacimi vo vlaku, ale nedarí sa mi nadviazať potrebné duchovné spojenie. Pokúšam sa presvedčiť hocikoho, že je to nevyčerpaná studnica potenciálu, že je krásne, prekrásne, že je možno aj najkrajšie na Slovensku… no ľudia sa na mňa pozerajú podozrievavo. Zdá sa, že Fiľakovo je pevne zabetónované na periférii periférie a iba málokedy sa na mňa usmeje šťastie a stretnem človeka, ktorý niečo o ňom vie. Aj vtedy ide o kultové video, kde sa nad Fiľakovom vznáša UFO.

Potom sú ľudia, ktorí z Fiľakova pochádzajú, a od tých mi tesne pred tým, ako vystúpim na stanici, pípne správa na messengeri, že sa tu nedá žiť. Tabuľa pred stanicou ukazuje mesto vľavo. Ale tam sa nachádza nepriechodný buš. Vkročím doň, vedú ma popraskané halúzky a smeti, z buša je džungľa a z džungle je čoskoro upravený takmer anglický parčík. Pohodlne ma dovedie až do mesta, priamo na bulvár obchodov s ázijským tovarom, nad ktorým v ružovom šere bdie dychberúci hrad. Ešte raz skontrolujem správu v mobile, či som varovanie náhodou neprečítala zle. Veď zatiaľ tu všetko ide ako po masle, je mi tu fajn, chlapec v táltošovskej košeli ma palóckym prízvukom pozve na šunkovú bagetu. Chrúmeme v prítmí parku, odkiaľsi sa ozýva niečo ako páví rev, to len na dvore gymnázia hučí hydina, vysvetľuje plnými ústami.

Bronx juhu

Ako to povedať diplomaticky: veľa ľudí sa z môjho nadšenia smeje. Na ilustráciu len niekoľko ukážok z etalónu reakcií: Fiľakovo si predstavujem ako veľkú osadu. Fiľakovo – to je ešte na Slovensku? To je Brooklyn juhu. Čo Brooklyn… Bronx! Niečo ako Veľký Krtíš, však?… Občas sa aj zasmejem, len keby to nebolo také smutné.

Koronavírus totiž aj Fiľakovo naplnil takým množstvom slovenských turistov, aké bolo po minulé roky nevídané, hovorí riaditeľka Hradného múzea Viktória Tittonová. Akoby o ňom doteraz ani nevedeli. Niektorí sa pri kúpe lístkov pýtali, či sú ešte vlastne na Slovensku, iní až do leta 2020 netušili, že vo Fiľakove sa nachádza hrad, ďalší sa zasa čudovali, že tu naozaj toľkí hovoria po maďarsky.

Preskočme v čase do budúcnosti. Práve sa gúľame na trase Košice-Nitra legendárnymi južnými hradskými, ideme cez najkrajšie časti Slovenska, o tom sa snáď ani hádať netreba, za krásu týchto toskánskych kopcov strčím ruku do ohňa. Lovinobaňa, Slavec, Slovenský kras, Plešivec, a napokon, konečne, odbočka na Lučenec a Fiľakovo, na slávnu rozheganú cestu, na ktorú ale tentokrát nezahneme, len z diaľky pozorujeme majestátne lučenské vežiská. Pri tejto príležitosti sa pokúsim skromnú posádku auta získať na stranu Fiľakova. Príležitosť beriem vážne, básnim o pouličnom živote, o káve v horčičákoch na pavlačiach, o palme v erbe mesta, o rozlietaných zamastených čiernych deťoch a o takmer rakúskej architektúre, ktorá sa snúbi so zhumpľovanými malomestskými domkami, o kaviarenskej kultúre, ktorá napriek všetkému akosi prirodzene pretrváva, o úspechoch miestnej samosprávy v boji proti drogám medzi deťmi, o jazykovom babylone, o unikátnom dvojjazyčnom gymnáziu, a najmä o tom, čo považujem za najkrajšie – o priamom (hoci vôbec nie bezkonfliktnom a šťastnom) susedstve a spolužití troch národností na malej ploche. Takéto spolužitie znamená, že tu napriek všetkému nedošlo k vysťahovaniu „neprispôsobivých“ Rómov za mesto, nikto im nevyčlenil geto, nikto ich nevyhnal. Opisujem to trochu ako Balkán, trochu ako monarchistický gýč, trochu ako postindustriálnu apokalypsu, pretože za mestom svietia torzá dnes už neúspešných fabrík.

Napokon na fajčpauze kolega povie, že môj opis ho presvedčil: do Fiľakova určite nikdy nepôjde.

Možno, že tempo tohto mesta nemôže nadchnúť nikoho, kto ho ako dieťa nezažil na vlastnej koži? Možno, že k tomuto bláznivému mixu treba dávku nostalgie? Moje Komárno bývalo práve takéto, plné života, Rómovia bývali na sídliskách, v centre, kdekoľvek tam, kde mali domy, a na tieto časy si pamätám ako na tie najkomárňanskejšie v živote Komárna. Kompaktné a normálne, hoci nedá sa povedať, že by rasizmus nebol, ale aspoň sa ukazoval v každodenných situáciách a nebolo ho možné zbabelo popierať.

Jeden rok však všetci Rómovia z mesta zmizli (dnes viem, že do osád v extraviláne). Odvtedy je mesto pre mňa mŕtve, má len zopár svojských postavičiek a tichý riečny anestetický genius loci.

Prečo Fiľakovo neumrelo, je zdanlivý rébus. Jedna teória sa ponúkne na ďalšej ceste autom. Môže to byť preto, že na rôznorodosť je zvyknuté od svojho počiatku a navyše – počas socializmu tu triedne rozdiely medzi Rómami a Nerómami neboli také vypuklé. Bohaté mesto s najúspešnejšími fabrikami a poľnohospodárstvom široko-ďaleko zabezpečilo prácu pre všetkých.

Hrad ako metafora úpadku

V iný deň sedím v aute s priateľkami a počas jesennej cesty krížom Maďarskom míňame česnecký hrad. Dosť sa podobá na fiľakovský, podotknem, a opäť tým nenápadne nastoľujem moju obľúbenú tému. Vzadu sedí Fiľakovčanka. Som v neštandardnej pozícii – rodáčku, ktorá zažila strmý privatizačný pád mesta na vlastnej koži, sa snažím presvedčiť, že jej mesto je úžasné. Mám na to ešte hodinu cesty.

Od mojej prvej návštevy uplynulo dobrých pár mesiacov, z prudkého očarenia prechádzam do racionálnejšej fázy, pomaly vo mne kryštalizuje, čím ma Fiľakovo tak zhypnotizovalo.

Spomeniem si na obhliadku hradu, v aute sa snažím priateľkám dôveryhodne prerozprávať jeho komplikovanú históriu, ony ma aspoň počúvajú.

Prehliadky sa v lete pre koronavírus oficiálne nekonali, ale jednu súkromnú som dostala. Sprevádza ma znalec Patrik Kasza, rozpráva nádhernou fiľakovskou maďarčinou, ktorú vďaka rytmu možno oceníte aj keď po maďarsky neviete. Neskôr v múzeu zistím, že Kasza vo filmových rekonštrukciách vo výstavnej sieni hrá maďarského rytiera, ktorého povolajú do boja proti Turkom. Vo filme ukazuje, aký komplikovaný bol odev jazdca – ale veď kým sa oblečie, trikrát ho prepichnem mečom, pomyslím si.

Nie je to naposledy, čo sa na hrade zamýšľam nad kostýmami. Hore kopcom pred nami kráča muž, vpredu-vzadu obšitý slovenskými erbami a vlajkami, na chrbte trička má nápis Prievidza vo farbách trikolóry, už v bráne nadáva, že je tu všetko nafigu, do hradného múzea za sebou ťahá ustatého jazvečíka aj napriek zákazu. Nechajú ho, nikto ho neupozorní. Vlastenecké symboly, ktoré mu pravdepodobne niekde vnútri dodávajú silu, ho v mojich očiach obnažujú a robia zraniteľným. Možno preto je taký nervózny a myká vôdzkou. Cíti, že ho pozorujem, až kým sa za ním nezabuchne ťažká drevená brána, ešte si stihne rúško so slovenským znakom natiahnuť na nos.

Stojíme pod lipou v podhradí, leje, ale Kasza výklad napriek dažďu dokončí. Vidno, že mám dočinenia so skutočným fiľakovským nadšencom. Vo Fiľakove legendy a príbehy zapadajú do súčasnosti ako puzzle, akoby boli vymyslené len na to, aby mohli slúžiť ako poučné anekdoty pre súčasných mešťanov, hovorí.

Národy vždy pospolu

Vďaka dôležitosti hradu bolo Fiľakovo vždy mnohonárodným mestom. Po tridsaťročnej vojne sa dokonca stalo útulkom zničených vojakov. Prichádzali sem vojaci z rôznych kútov Európy, ktorých ako dospievajúce deti vzali od rodín a po desiatkach rokoch im oznámili, že je koniec. Keďže však dokázali len vojenčiť, ostali žoldniermi. Do Fiľakova podľa Kaszu prišli v sedemnástom storočí stovky vojakov trpiacich posttraumatickou stresovou poruchou. Žili tu, založili si rodiny. Niektorí pochádzali z Maďarska, iní zo Slovenska, Nemecka, ale prišli aj Holanďania či Španieli. Tu si našli svoje zázemie a pokračovali v bojoch s Turkami.

Fiľakovský hrad bol zničený v roku 1682 po dlhom a vytrvalom obliehaní. Sedmohradské knieža, takzvaný kurucký kráľ Imrich Tököli, ho spolu s tureckým veliteľom horko-ťažko dobyl, no nakoniec sa medzi sebou nijako nedokázali dohodnúť, komu bude patriť. Veliteľ Turkov roztržku vyriešil jednoducho: podľa legendy povedal, že „pre Fiľakovo už pretieklo príliš veľa dobrej mohamedánskej krvi“ a hrad nechal vyhodiť do vzduchu. Po zničení hradu vojaci ostali, medzi nimi aj približne tristo Turkov.

Hrad odvtedy dlhé storočia chátra, Petőfi dokonca v jednej svojej básni Fiľakovčanom vyčíta, že z krvavých hradných kameňov vystavali svoje mesto a nad krvavými skalami popíjajú hnusné kyslé víno.

„Čo všetko ukazuje história hradu?“ pýtam sa. V prvom rade to, že mesto bolo neustále multikultúrne. Sprievodca Kasza vraví, že ho trápi, keď sa tu jeden, druhý alebo tretí národ bije do hrude. V skutočnosti ich tu žili desiatky, treba však povedať, že málokedy v mieri.

Premýšľam, aké to je, keď sa človek predlho úmorne naťahuje o hrad, a nakoniec ho zo vzdoru vyhodí do vzduchu. Zdá sa mi, že takto sme si od dvadsiateho storočia pohadzovali aj samotné Fiľakovo a juh Slovenska. Územie, na ktorom sa v dvadsiatom storočí stačilo narodiť a za niekoľko desaťročí ste si vyskúšali byť Uhrom, Maďarom, po Trianone Slovákom, ale Horthy vás prichýlil späť, potom sa to všetko skončilo, a ak ste mali šťastie a dekrétmi vás nevytlačili za novú hranicu, počas socíku ste sa stali súčiastkou hlavného motora Novohradu a blyšťali ste sa v sovietskom vzorkovníku priemyselného pokroku ako robotník v slávnom Kovosmalte… až kým nepríde revolúcia, a Fiľakovo spolu s ďalšími maďarskými mestami púšťame z rúk, nechávame ho zapadnúť prachom, neinvestujeme doň, ale hlavne naň zabúdame.

Priateľka v aute rozpráva, že privatizácia vo Fiľakove prebehla v podstate zo dňa na deň. Jeden deň je práca, Kovosmalt funguje, na druhý deň nie je ani Kovosmalt, ani práca. Fabrika, ktorá nepretržite funguje takmer sto rokov, skončí (dnes pod menom Thorma vyrába len krby). Relatívne pokojné spolužitie Rómov, Slovákov a Maďarov sa narúša a čochvíľa budú práve Rómovia ťahať za kratší koniec, lebo dôsledky chudoby nesú nakoniec vždy v najväčšej miere tí najzraniteľnejší.

Riaditeľ hudobnej školy a básnik Zorán Ardamica píše vždy z pozície malého biedneho človeka z malého mesta. Prečo? Pretože ak ste Fiľakovčan, inak sa vám písať nedá. „Fiľakovo nekopíruje spoločenské štruktúry tohto štátu. Z toho, čo je v spoločnosti dobré, sa Fiľakovu ušlo málo. Hoci aj tu sú zbohatlíci, usilovná intelektuálna elita a samozrejme, naničhodníci, predsa len je tu najviac takých ľudí, čo prežívajú zo dňa na deň.“ Vraví, že sa v tejto situácii ocitli bez toho, aby sa o ňu akokoľvek pričinili.

Ardamica spomína, že kedysi boli vo Fiľakove dve obrovské fabriky a každý v meste mal nejakú profesiu. Špeciálne sa to týka rómskej komunity: „Aj rómska komunita tu bola celé desaťročia integrovanou súčasťou spoločnosti. Boli hrdí na to, že majú v rukách remeslo, alebo poslanie. Boli buď vynikajúci hudobníci (čo sú mnohí aj dnes), alebo boli výborní remeselníci. Tieto dve fabriky zaručili, že každý sa vedel uplatniť a obyvatelia Fiľakova mali akúsi hrdosť.“

Toto nebolo typické pre socialistické Československo, rómske komunity nerešpektovali všade, často ich skôr ponižovali či odsudzovali. „Po privatizácii však Rómovia ani tu nedostali prácu, a buď ostali a živorili, alebo odišli do zahraničia. Teraz tu máme mladých ľudí, ktorí prichádzajú o vzdelanie i remeslo. Hrdosť svojich rodičov nemali ako spoznať, ani zdediť, ani sa jej priučiť.“

Podľa Ardamicu sa bieda netýka len Rómov. Veľká časť obyvateľstva je v existenciálnej núdzi, ktorá sa reťazí už celé desaťročia a z Fiľakova vytvára to, na čo máme výraz „hladová dolina“. „Slováci majú radi toto pomenovanie. Väčšinou tým myslia všetko, čo je za Veľkým Krtíšom, alebo teda všetko, čo je smerom na východ.“ No Fiľakovo je také zabudnuté, že ešte aj v debate o schudobnených regiónoch sa naň často zabúda, hoci niekoľko reportáží o komunitách zmietaných závislosťami na toluéne a alkohole by sa v slovenských médiách našlo.

To všetko je dôsledkom krachu miestneho hospodárstva. Podniky sa po revolúcii rozkradnú, kaviarenské mesto zosivie, nezamestnanosť dosahuje takmer tridsať percent, alkoholizmus stúpa a len niekoľko šťastných sa rýchlo zamestná na úradoch alebo v zmenšených okolitých fabrikách. Bieda v uliciach je hmatateľná. Podľa starostu za to môže nedostatok pracovných príležitostí, odliv mozgov a, samozrejme, rozbroje medzi národnosťami.

Vraj je to klišé, ale napíšem to: najznámejšie motto mesta Fiľakovo znie: bolo tu bahno, hrad a fabriky (sár, vár és gyár). Dnes už ostalo len bahno. Ako z neho von?

Poklady v bahne

Priateľkám ešte rozprávam o tom, ako sedím zmoknutá po prehliadke hradu v kancelárii riaditeľky Hradného múzea. Kým si niečo vybaví, obzerám sa po miestnosti, nechce sa mi veriť, že toto je kancelária, a nie múzejná sieň, je tu vystavené neskutočné množstvo hlineného, kamenného a kdejakého iného riadu, krásne kúsky, niektoré celé, iné rozbité, nevyznám sa v tom, ale bojím sa ich dotknúť. Zrazu sa za mnou ozve hlas, že môžem. Vezmem črepinu do ruky, rozohrá sa vo mne akási úcta k minulosti a medzitým mi riaditeľka vysvetľuje, že toto je len zlomok, Cerová vrchovina je v podstate zem, do ktorej kdekoľvek zaryjete lopatu, niečo nájdete. Bohaté fiľakovské bahno. Často sa stáva, že sa ľudia zájdu prejsť do okolitých lesov a vrátia sa so vzácnym nálezom, nie vždy ho však odovzdajú, usmieva sa riaditeľka. Nechápu, že to, čo nájdu, si nemôžu nechať, ale ja im rozumiem, aj mne ako archeologičke to trvalo pochopiť.

Toto územie bolo dlhodobo kľúčové a obývané v podstate od mladšej doby kamennej. K vlne skutočne intenzívneho osídlenia však v Cerovej vrchovine došlo s príchodom ľudu badenskej kultúry v štvrtom tisícročí pred Kristom. Bohaté nálezy z tohto obdobia sa nájdu na fiľakovskom hradnom kopci, ale aj v iných okolitých vrchoch – Šiatorská bukovina, Hodejov, Šurice alebo v Maďarsku v meste Salgótarján.

Potom sú tu nálezy, ktoré už len tým, že existujú, môžu byť predmetom sporu: avarsko-slovanské alebo slovansko-avarské pohrebisko v Prši? A spomenúť, či nespomenúť, že na tomto pohrebisku sa našli aj staromaďarské hroby? Niekedy aj starodávne kostry môžu byť predmetom zášti – majú hlavy na východ, alebo nie?

Fiľakovské bahno nie je plné len pokladov, ale aj „nášľapných mín“. Nie je jedno, komu prisúdite poklady, ktoré z bahna vytiahnete. Spolužitie národov tu nie je vždy mierne, niekedy sa vraj zdá, že sa čaká len na to, kedy niektorá mína buchne. Za hradom prebiehajú archeologické práce, rómski robotníci vyťahujú starodávne hlinené nádoby.

„Najviac ma fascinovali kly prehistorických zvierat, ktoré v tom bahne našli. Fiľakovo bolo neustále plné života, ešte aj vtedy, pradávno, a potom minimálne od stredoveku strategický uzol, obchodná križovatka, spojenie s Balkánom, priemyselné a dopravné stredisko… fascinujúce,“ cyklím sa v aute v kruhoch obdivu. „Tak zdá sa, že teraz Fiľakovo dosiahlo vrchol svojho úpadku,“ povie stroho priateľka, ktorá auto šoféruje. Má pravdu. Do mesta, ktoré vždy bujnelo životom, chodia slovenskí turisti len keď nemajú inú možnosť, inak o ňom takmer nevedia, odstrihli ho z mapy. Politici rovnako. Ale môžete toto napísať o meste, ktoré ste si obľúbili?

Sedím v bratislavskom Caffé Trieste a púšťam sa do ďalšieho pokusu presvedčiť kamarátov, že by mali Fiľakovo navštíviť. Tentokrát sa odvážim vytiahnuť aj tromf: „Myslím, že vo Fiľakove by mal byť spisovateľský rezidenčný dom pre slovenských autorov. Aspoň na chvíľu by si mohli zbaliť obedáre zo Štiavnice a Budmeríc a poriadne zablúdiť v Cerovej vrchovine, vynoriť sa pod hradom, pozrieť sa na tú dynamiku mesta…“ Odpoveďou je, samozrejme, súcitný úsmev a ironická veta: iste by tam niekto chcel chodiť. Pokúsim sa vysvetliť, aké bolo Fiľakovo vždy centrálne pre celý južný región. Odpoveď od kamaráta ma zarazí: „Ten maďarský plač za minulosťou!“

Premýšľam nad tým, či je to pravda. Že stále len plačeme. Ardamicu sa opýtam, či aj toto mesto charakterizuje sklamanie a nostalgia za minulosťou. „Poznám množstvo sklamaných ľudí. Jasné, niektorí sú aj po dvadsiatich zakopnutiach kreatívni, vymýšľajú, idú do zahraničia, odtiaľ posielajú peniaze, zakladajú už desiaty podnik… ale potom sú takí, čo po troch sklamaniach nevládzu. A nie je na tom nič nepochopiteľné.“ Ľudia vraj nostalgicky spomínajú na časy, keď sa cítili zabezpečení. „Toto je priemyselné mesto s dosť intenzívnou ľavicovou tradíciou. Prežíva tu názor, že prácou je len tá poriadna. Teda fyzická, buď na poli, alebo vo fabrike. Všetko ostatné sú panské huncútstva, ktoré môžu byť, ale ak nie je základné zabezpečenie a živobytie, tak potom nemôžu byť. Vidno to aj na postojoch miestnych k umelcom počas pandémie. Ani počas socializmu tu ľudia nemali viac peňazí ako inde, ale vďaka stabilnej výrobe a poľnohospodárskej tradícii mali niečo, na čo mohli byť hrdí. Teraz im ostáva len nostalgia, lebo niet práce, na ktorú sa dá byť hrdý,“ vracia sa Ardamica k známemu fiľakovskému leitmotívu.

Strop možností v nebi

Z hradu dovidíte na Karanč, Poľanu, Klenovský vepor, na Šomošku, odkiaľ sa z hradu streľbou z dela alebo ohňom signalizovalo, keď prichádzal nepriateľ. Cerová vrchovina ako na dlani. Ardamica hovorí, že na Slovensku nie je nič také krásne ako krajina od Krtíša po Tornaľu. Možno ešte Gemer. Rozpráva o živote v malom meste. „Malé mesto má svoje limity. Zmrzlinu si v lete kúpite len na jednom mieste. Kávu pite tiež radšej len v jednej kaviarni, ak sa nechcete otráviť. Ale zas tu máme miliardu možností sa zlepšovať – limity sú kdesi v nebi.“ Kráčame po ulici za kostolom. Aj on tvrdí, že sa na Fiľakovo celkom zabudlo. V tomto sa zhodujú všetci, bez ohľadu na materinský jazyk či farbu pleti. Práce niet, peňazí niet, ešte ani vlaky nejazdia načas a cesty sú naprd. Možno, keby sa pred desiatkami rokov viac investovalo do toho hradu… alebo, keby sa tu postavili normálne kúpele… keby Fiľakovo vyhralo spor s Lučencom a stalo sa okresným mestom (spor je, samozrejme, už zažehnaný)… bolo by lepšie. Teórií je mnoho. Určite sa však dá vystopovať, odkedy je Fiľakovu horšie – a to platí aj pre iné juhovýchodné mestá, kde zanikli fabriky a miestni ľudia až fyzicky cítia, že sú zabudnutí. Zárez na časovej osi by sme museli urobiť niekde v divokých deväťdesiatych.

Ardamica sa však nesťažuje. „Možno je v Bratislave väčšia finančná istota, ale tu denne vidíte obrazy, ktoré sa len tak inde nevyskytnú. Pre básnika ako stvorené.“ Poobzeráme sa. Pri kostole stojí rómska hliadka, občianska pomoc pre policajtov. Chalani v bielych tielkach s reprákmi pod nohami počúvajú maďarský rap. Žena kočíkuje dieťa a okolo nej sa šuchcú ďalšie štyri dievčatká, po ofinu zamazané zmrzlinou. Terasy v zlej reštaurácii so zlým pivom a zlou kávou praskajú vo švíkoch. Oproti nám kráča chalan so stĺpcom asi dvanástich mastných hamburgerov v rukách, berie ich do parku. A všade ruch a hluk. Nie agresívny, len živý. Keď som prišla, bola nedeľa a všade celkom ticho, až som sa čudovala, kde je život. Z otvorených okien sa ozývalo len vrnenie monopostov F1 a maďarské šlágre z rádia Kossuth. Teraz je ulica plná. Hľadím na tie tváre, skúšam hádať, ktoré z nich nesú črty vojakov z tridsaťročnej vojny. A možno sú tu aj nejakí pozostalí Židov, hoci vraj takmer všetci z Fiľakova zmizli. Predsa len trochu temna na záver.

Pomaly odchádzam. Ešte vojdem do jedného z množstva ázijských obchodov, kúpim si diár, aby som si všetko zapísala, ružový pršiplášť, hoci som už aj tak zmokla do nitky, a loptu so vzorom červeného melóna pre dcéru. Za všetko zaplatím dve eurá päťdesiat centov a odchádzam. Driblujem na parkovisku Billy a čakám na BlaBlaCar, ktorý ma odvezie do Bratislavy. Keď sa zaborím do navoňaného zadného sedadla, uvedomím si, že sa nevládzem ani pozdraviť, len si nasadím kapucňu a čuším celé štyri hodiny.

Myslím na to, čo mi hovoril Ardamica. Že svoje dcéry nahováral, aby sa sem nikdy z univerzít nevrátili, a predsa všetko nasvedčuje tomu, že sú späť a nikam neodídu. Možno sa predsa len odliv mozgov zastaví a mladí sa raz vrátia. Aj ja cítim, že sa sem ešte vrátim a myslím na báseň populárnej maďarskej autorky Virág Erdős, ktorej parafráza sa mi v polospánku derie v nepravidelnej melódii na príšerne rozheganej ceste z Fiľakova do Lučenca na myseľ: Fiľakovo… odtiaľ potiaľ, hľadám teda tvoju zem… len si vravím, že ti poviem, že ťa… skrátka…1 Báseň s názvom Len toľko, že preložila Eva Andrejčáková.

Autorka je prekladateľka

Prvá časť reportážnej série Južná trasa: Gombasek – miesto, kde sa redefinuje Felvidék vyšla v Kapitáli 09/2020.

Číslo Rozprávka vzniklo s podporou Nadácie mesta Bratislavy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *