Kedy sa vrátiš domov?

Mnoho mladých Slovákov a Sloveniek sa za posledné roky rozhodlo odísť pracovať do iných členských krajín Európskej Únie. Podľa štatistík OECD sú jednými z najčastejších destinácii emigrantov Rakúsko a Nemecko, na ktoré sa zameriava nasledujúci text. Reportáž sleduje osudy konkrétnych mladých ľudí, ktorí sa rozhodli dlhodobo odísť, ich motivácie a možnosti návratu na Slovensko.

Medzinárodná migrácia zo Slovenska prešla po roku 1989 hlbokou transformáciou. Po páde komunistického režimu a následnom vstupe do Európskej únie sa Slovensko stalo v rámci únie aktívnym zdrojom pracovnej mobility. Súčasné odhady potvrdzujú, že slovenská diaspóra má vyše dva milióny osôb a ročne zo Slovenska emigruje približne 20 000 ľudí.

Lucia Mýtna Kureková, ktorá aktuálne pôsobí na Prognostickom ústave SAV, sa venovala výskumu nezamestnanosti mladých Slovákov, pracovnej migrácii v rámci EÚ, ako aj téme návratovej migrácie. Jej výskum identifikoval dva hlavné typy emigrantov zo Slovenska. Prvý typ opúšťa Slovensko najmä kvôli problémom na trhu práce – ich hlavným dôvodom je nezamestnanosť alebo nesúlad (tzv. mismatch) medzi ich kvalifikáciou a dostupnými pozíciami na Slovensku súvisiaci so stavom lokálneho pracovného trhu. Táto nezhoda sa týka buď odborovej kvalifikácie, alebo nezhody v preferenciách, kde práca nezodpovedá očakávaniam pracovníctva, a to nielen v súvislosti s výškou mzdy, ale aj celkovými pracovnými podmienkami. V rámci celoštátnych emigračných trendov sa nezamestnanosť a kvalifikačný nesúlad týka častejšie mladých ľudí z regiónov s menším počtom pracovných príležitostí.

Druhou kategóriou sú ľudia hľadajúci nové skúsenosti v zahraničí (v súvislosti s učením sa cudzieho jazyka či soft skills), ktoré by po krátkodobejšom pobyte v zahraničí vedeli zúžitkovať pri návrate na Slovensko. „Analyzovali sme životopisy z portálu Profesia.sk a snažili sme sa zistiť, či boli kandidáti na trhu práce, ktorí uviedli ich zahraničnú pracovnú skúsenosť alebo štúdium v zahraničí, žiadanejší na trhu práce. Empiricky sa nám potvrdilo, že tí, ktorí mali pracovnú skúsenosť zo zahraničia, boli po ich návrate na Slovensko pre zamestnávateľov zaujímavejší, ale tiež očakávali vyššiu mzdu v porovnaní s uchádzačmi bez zahraničnej pracovnej skúsenosti,“ hovorí Mýtna Kureková.

Budovanie komunity

Adam, Anna a Oliver sú priateľmi už niekoľko rokov, bližšie ich spája skúsenosť života vo Viedni. Spoznali sme sa vďaka našim spoločným priateľkám a priateľom, s ktorými študujem vo Viedni. Rozprávali sme sa o ich skúsenostiach s prácou v rakúskej gastronómii.

Oliver sa presťahoval do Rakúska za svojou vtedajšou partnerkou, s ktorou sa spoznali rok predtým na Tinderi. Dovtedy býval väčšinu života v Bratislave, štúdium sociológie a filozofie nedokončil kvôli náročnej finančnej situácii: „Popri tom, ako som študoval dva odbory naraz, som do toho ešte robil na plný úväzok. V istom bode som si musel vybrať, či sa chcem jeden deň vyslovene najesť alebo, či chcem dokončiť moje štúdiá.“ Oliver pred odchodom do Viedne pracoval ako marketingový manažér alebo ako asistent manažéra v hosteli. Vo Viedni sa uchádzal o prácu na recepcii, no v poslednom výberovom kole uprednostnili miestnu kandidátku.

Prvé dva roky býval u svojej vtedajšej partnerky vo Favoriten – jednej z najobývanejších mestských štvrtí, ktorá je charakteristická multikultúrnosťou obyvateľstva. Približne 40 % populácie tejto štvrte nepochádza z Rakúska. „Ako človek, ktorý predtým býval v Maďarsku, na Slovensku a v Česku, čo sú pomerne homogénne spoločnosti, som nebol zvyknutý na veľa vecí a javov, ktoré sa tam diali. A to nehovorím s nijakým negatívnym podtónom. Bol to zaujímavý kultúrny šok.“ Počas prvých mesiacov sa Oliver pohyboval najmä vo svojej štvrti, neskôr začal postupne objavovať aj zvyšok mesta. Vtedy sa spoznali aj s Annou a priateľmi zostali doteraz.

Sociálne kruhy Anny a Olivera tvoria väčšinou prisťahovalci, s ktorými zdieľajú skúsenosť príchodu do novej krajiny. „Neobklopujem sa až toľkými rodenými Rakúšanmi ani Nemcami, pretože mi príde o dosť jednoduchšie byť v kamarátskych kruhoch, kde sa dokážeme stotožniť jeden s druhým na základe toho, čím sme si museli prechádzať pri procese usádzania sa,“ hovorí Oliver. „Napríklad si pamätám moment, kedy Anna vysvetľovala jej bývalému priateľovi z Bavorska úplne bežnú situáciu ohľadom byrokracie, ktorou si tu ako Slováci musíme prechádzať. A jeho reakcia bola, myslím, údiv a vypúlené oči.“

Ich blízkych častokrát stretli vďaka práci v bare alebo vďaka Erazmu, no väčšina výmenných študentov z Anniných komunít sa po necelom roku vrátila domov. Trávenie času s priateľmi zo Slovenska im príde podstatné. Anna bola prvá Slovenka vo Viedni, s ktorou sa Oliver začal stretávať častejšie: „Moje hovorové zdatnosti v slovenčine sa za ten rok a pol zhoršili o toľko, že mi v tomto bode prišlo veľmi relevantné pre moju identitu si obnoviť zmysel seba samého a toho, odkiaľ som.“

Referenčná spoločnosť

„Pochádzam z Košíc a už počas strednej školy bola pre mňa a veľa mojich kamarátov prirodzená myšlienka na našu budúcnosť. Vedeli sme, že musíme odísť zo Slovenska,“ hovorí Anna. Spolu s mnohými rovesníkmi sa kvôli štúdiu dejín umenia na vysokej škole presťahovala do Brna, Viedeň si zvolila ako miesto Erasmu. Prvé týždne po príchode na internát do Viedne sa cítila osamelo: „Mala som pocit, že keď som sa v škole snažila niekomu prihovoriť, boli Rakúšania väčšinou veľmi odmeraní a nadväzovali kontakt len, ak to bolo nevyhnutné.“ Po absolvovaní Erasmu sa ale rozhodla vo Viedni zostať, napriek tomu, že musela dokončiť ešte posledný ročník štúdia v Česku. Dôvodom jej rozhodnutia bola kvalita života, ktorú si kvôli vyššiemu platu vedela dovoliť. Prostredníctvom brigády vo viedenskom bare zarábala vďaka tringeltom za hodinu aj päťnásobne viac oproti Moravskej galérii v Brne, kde pracovala predtým.

Od svojho príchodu sa v rámci Viedne sťahovala štyrikrát – hľadanie vyhovujúceho bývania bol pre ňu, podľa očakávaní, náročný proces. „Existuje istý rebríček viedenských buzzwords, ktoré ti dodávajú nejakú kredibilitu alebo prestíž a fungujú skrz referencie. Je to podľa mňa definované tým, že spolubývania sú dominované istou demografiou, najmä ľuďmi od 20 do 30 rokov, ktorí sú väčšinou študenti, umelecky založení ľudia a podobne.“ Dodáva, že dostať sa na niektoré obhliadky bytov sa jej podarilo vďaka tomu, že spomenula meno baru, kde pracovala s Oliverom alebo stáž na umeleckej univerzite dieAngewandte.

Hierarchie trhu

Rozhodnutie vysokoškolsky vzdelaných migrantiek a migrantov pracovať na nižšie kvalifikovaných pozíciách, je častý jav. Podľa odborných analýz je u vzdelaných Sloveniek a Slovákov smerujúcich do krajín západnej Európy bežným javom brain waste (nadkvalifikácia), keď pracujú na pozíciách, ktoré nezodpovedajú dosiahnutej úrovni ich vzdelania. Tento fenomén súvisí aj s množstvom obyvateliek a obyvateľov Slovenska, ktorí majú ukončené vzdelanie minimálne na úrovni maturity alebo výučného listu. Množstvo ľudí s formálne ukončeným stredoškolským vzdelaním je na Slovensku podľa štatistík v porovnaní s inými krajinami vyššie. V prijímajúcich krajinách čelia migrantky a migranti nielen z východnej Európy mnohým bariéram, ktoré im bránia nájsť si kvalifikovanú prácu.  

„V našom výskume je dokázané, že migrácia funguje v nejakých líniách, trajektóriách a štruktúrach, ktoré sú dané jednak nerovnosťami v príjmoch medzi krajinami, ale aj špecifikami jednotlivých sektorov, napríklad z hľadiska rodovému aspektu. Častokrát dochádza aj k fyzickej marginalizácii pracovníkov: tých, ktorí odchádzajú od nás do zahraničia, aj tých, ktorí prichádzajú na Slovensko,“ hovorí Mýtna Kureková, ktorá je zároveň spoluautorkou štúdie o hierarchiách trhu súvisiacich s vnútroeurópskou migráciou.

Hierarchie podľa nej súvisia aj s motiváciami mladých ľudí v súvislosti s odchodom zo Slovenska. Tie vychádzajú z odlišných impulzov u tých, ktorí túžia po nových skúsenostiach než u tých, ktorých dôvody odísť súvisia skôr s nedostatkom dostupných pracovných miest v ich rodných okresoch.

Východoeurópske telá

Anna a Oliver zažili v práci aj negatívne skúsenosti – mnohokrát sa obaja ocitli v zraniteľnej pozícii, keďže museli v noci za barom pracovať častokrát sami. Pracovný kolektív v ich podnikutvorili väčšinou mladí ľudia, veľká časť z nich boli migranti druhej generácie, ktorí boli ako občania Rakúska nemeckým jazykom obklopení odmalička. Anna popisuje intersekcionálny charakter týchto situácií nasledovne: „Myslím, že ja som bola vždy v tej najviac znevýhodnenej pozícii, pretože som tam pracovala ako jediná mladá žena a taktiež aj imigrantka bez rakúskeho občianstva. Keďže som ešte ani plynulo neovládala jazyk, mám pocit, že som mohla pre native speakers znieť smiešne, keď som sa im snažila niečo vysvetliť alebo ich usmerniť. Nikto ma vlastne nebral vážne.“

V niektorých situáciách sa Anna v práci ako mladá cudzinka cítila byť objektom sexuálneho záujmu kvôli svojmu prízvuku a pôvodu. „Stalo sa, že mi niekto povedal, že zniem ako porno herečka alebo ma ľudia brali ako sex workerku. Bolo pre mňa potom veľmi náročné v bare riešiť problematické situácie. Raz sa stalo, že ma zákazník sotil, iný si ma bez súhlasu fotil, inokedy sa mi vysmievali,“ dodáva.

„V niektorých situáciách mám pocit, že je Slovensko automaticky radené do subkategórie východ, začlenené do akéhosi orientálneho šuflíka,“ hovorí Anna. Vnímanie slovanských komunít v Rakúsku ako monolitu ilustruje situáciou, kedy ich vedúci prepísali nápisy na vypínačoch v bare do azbuky kvôli ukrajinskému upratovaciemu personálu. Podniková manažérka, ktorá o zmene nebola oboznámená, poslala vyčítavú správu adresovanú Anne do skupinového chatu. „Prišlo mi veľmi zvláštne, že ona, ako Viedenčanka narodená 50 kilometrov od slovenských hraníc, nevedela, akým písmom píšeme,“ hovorí Anna.

Oliver hovorí, že nemal pri kontakte s úradnými inštitúciami skúsenosti s diskrimináciou. Kvôli práci bol ale nútený zlepšiť sa v komunikácii v nemčine z dôvodu nadobudnutia väčšieho rešpektu u niektorých zákazníkov, ktorí sú neúctiví voči pracujúcim so špecifickým typom prízvuku. „Taliansky alebo francúzsky prízvuk si nikto nevšíma tak, ako prízvuk z východnej Európy,“ dodáva.

 „Podľa mňa je ale dôležité podotknúť, že sme ako občania Európskej únie stále veľmi privilegovaní, nemusíme bojovať za víza. Veľa mojich kamarátov, ktorí prišli napríklad zo Srbska alebo Turecka, si museli prechádzať práve ďalšími byrokratickými procesmi,“ hovorí Anna. „Áno, my nemusíme riešiť napríklad povolenie na pobyt alebo preukázanie peňazí na víza,“ prízvukuje Oliver. Tí, ktorí prichádzajú z krajín mimo EÚ, musia rakúskym úradom preukázať viac ako tisíc eur mesačného príjmu počas dvanásťmesačnej lehoty.

Koniec zmeny

Oliver pracuje v bare už dva a pol roka a je vďačný najmä za finančnú stabilitu, ktorú mu oproti predošlým zamestnaniam priniesla táto práca. Má ale strach o udržateľnosť životného štýlu v nočnej gastronómii: „Nie som starý, mám 27 rokov, ale myslím si, že ak budem stále pracovať do štvrtej rána niekoľkokrát za týždeň, budem do 35-ky vyzerať ako zombie. Tomuto sa chcem vyhnúť a momentálne vytváram prvé kroky k tomu, aby som si zaobstaral pokojnejšie pracovné prostredie pre moje mentálne zdravie.“

Anna sa ku prvej práci v bare dostala vďaka Oliverovi, ale po roku dostala ponuku na stáž na dieAngewandte. Po jej konci sa opäť vrátila k práci v gastronómii, tentokrát v Irish Pube. Podľa Anny sú práve írske puby miesto, kde je vysoká koncentrácia medzinárodného zamestnanectva. Vyhovovalo jej, že mala v práci možnosť komunikovať po anglicky. Zamestnankyne a zamestnanci bez znalostí nemčiny sa ale častokrát ocitli v prekarizovanej pozícii, kedy boli do veľkej miery odkázaní na prácu v sieti írskych barov, ktorých majitelia sa podľa Anniných slov častokrát navzájom poznajú a komunikujú o svojom personále. Taktiež sa viackrát ona aj jej kolegovia stretli s neúctivým správaním a vykorisťovaním zo strany vedenia.

Momentálne je Anna spokojná na svojej stáži ako asistentka kurátorky pre Židovské múzeum, vďaka ktorej má prístup aj k iným múzeám či knižniciam. Vyhovuje jej, že môže pracovať cez deň, keďže jej nočné zmeny v baroch zapríčinili zhoršenie zdravotného stavu. Taktiež má pocit, že v porovnaní s prácou v gastronómii sa ku nej jej okolie v kontexte dvoch kurátorských stáží správalo s omnoho väčším rešpektom: „Mám pocit, že som bola niekedy zo strany zákazníkov a kolegov v gastre vnímaná len ako imigrant z východu, ktorý tam akoby prišiel vyžmýkať systém. Ale na stáži, kde som pracovala vo svojom odbore, ma nikto neodsudzoval za to, že som zo Slovenska alebo za môj prízvuk.“

Jazyk a intimita

Funkcie a preferencie jazykov opisuje Oliver nasledovne: „V mojej práci rozprávam po nemecky, v sociálnych a intímnych situáciách po anglicky alebo po slovensky.“ Používanie nemčiny si Oliver asociuje so stresujúcejším prostredím. Motivácia pri učení sa miestneho jazyka súvisí u neho aj u Anny najmä s kariérnymi dôvodmi; Annina momentálna stáž v múzeu vyžaduje znalosť nemčiny, v ktorej sa postupne zlepšuje. Taktiež uvažuje nad magisterským štúdiom vo Viedni. Pri komunikácii s blízkymi preferuje angličtinu, podobne ako Oliver.

„Rád by som si eventuálne založil nejakú firmu v čomkoľvek, v čom sa viem dobre orientovať,“ hovorí Oliver. Viedeň vníma ako príjemné mesto na vychovávanie detí, napríklad vďaka funkčnému sociálnemu systému. V budúcnosti by si taktiež rád založil rodinu. „Mnoho mojich známych zamestnaných v kultúre, najmä hudobníkov, sa presťahovalo z Bratislavy do Brna alebo do Prahy,“ hovorí. Na Slovensku mu momentálne chýba bezpečný priestor pre tých, ktorí sa venujú umeniu – jeho vznik vníma ako niečo, čo by ho pritiahlo naspäť do Bratislavy. Vrátiť sa na Slovensko ale kvôli momentálnej sociálno politickej situácii vníma skôr ako horúčkový sen.

 „Ja som veľmi zvažovala aj to, že by som na magistra išla do inej krajiny, ale potom som si uvedomila, že si vážne neviem predstaviť, kde inde než vo Viedni by som v budúcnosti chcela žiť,“ hovorí Anna. Presťahovať sa do Rakúska, vníma v porovnaní so skúsenosťou z Brna ako väčší záväzok, najmä v súvislosti so socializáciou a jazykovou bariérou. V meste si postupne vytvára zázemie v podobe spoločenských a akademických vzťahov. Rada by sa v budúcnosti stala učiteľkou dejín umenia na strednej škole. Pre oboch je veľmi podstatná aj geografická poloha mesta: „Pre nás je výhodné, že sme blízko Slovenska. Viem si predstaviť mať tu napríklad deti a rodinu a taktiež potom byť schopná ísť autom na víkend za rodičmi,“ povie Anna. Vo Viedni jej ale chýba familiárnosť Košíc a Brna, najmä citlivé prijatie zo strany miestnej komunity a pocit, že je bytostne súčasťou mesta, v ktorom žije.

Medzimestské trasy

Adam bol počas štúdia elektrotechniky na VUT v Brne na plný úväzok zamestnaný vo firme ako elektrotechnický dizajnér. „Navrhoval som rozvodné skrine pre veľké firmy, napríklad pre metro v Istanbule alebo Mitsubishi.“ Posledný ročník bakalárskeho stupňa musel prerušiť kvôli ekonomickým dôvodom, keďže si celé štúdium financoval sám a v prípade núdze posielal zárobky navyše rodine do Michaloviec. „V Brne mi už bolo po piatich rokoch pridlho,“ uvádza ako dôvod rozhodnutia presťahovať sa do Viedne. Aj jeho priatelia z Košíc po maturite väčšinou odišli študovať inde.

Prácu aj ubytovanie v Rakúsku si našiel prostredníctvom Slovákov vo Viedni. Po desiatkach reakcií na inzeráty cez aplikáciu WG Gesucht poprosil o pomoc kamaráta a v priebehu týždňa si vďaka nemu našiel izbu na prenájom. Počas prvého mesiaca vo Viedni ho v parku pri byte okradli štyria neznámi. „Čakal som možno hodinu na policajta, ktorý by vedel po anglicky. Vystriedalo sa ich pri mne desať. A rozumel som. Akurát som vedel povedať len, že ma okradli, ale nevedel som rozprávať podrobnejšie.“ Z ich strany sa taktiež stretol s kritickými poznámkami v súvislosti s jeho neznalosťou jazyka.

S kolegami a vedúcimi, ktorí pochádzajú z Maďarska, má tiež dobré vzťahy: „V práci sa rozprávame väčšinou po anglicky, lebo sme tam taký skôr medzinárodný tím.“ Ako kuchár ale nemusí komunikovať so zákazníčkami a zákazníkmi, v práci zatiaľ ešte nezažil negatívne skúsenosti v súvislosti s jazykovou bariérou. Vo Viedni sa väčšinou drží slovenského okruhu priateľov okolo Olivera a Anny.

„Prácu v kuchyni vidím ešte maximálne na tri mesiace a potom neviem, hocičo iné zoberiem. Gastro mi celkom ničí psychické zdravie.“ Napriek tomu, že väčšinou nepracuje v noci, kvôli nepravidelným zmenám sa mu zásadne zmenil spánkový režim. Aj keď sa v Rakúsku cíti príjemne, hovorí, že ak by sa mu najbližší rok nepodarilo nájsť si novú prácu vo Viedni, možno by skúsil šťastie vo firme v Krakove. Prácu v kuchyni vníma ako dočasnú, v budúcnosti by sa rád vrátil ku elektrickému dizajnu, prípadne niečomu príbuznému. Na otázku, čo mu v Rakúsku chýba, odpovedá: „Lacné pivo v baroch. Kamaráti z Brna, moja najlepšia partia. Všetci sú teraz rozlezení: jeden v Holandsku, jeden v Prahe, Brne, v Košiciach. Je to smutné, ale idem ich v sobotu pozrieť, takže super.“

Workaway po bakalárskej práci

Slávka po ukončení štúdia architektúry a urbanizmu v Bratislave cítila vyčerpanie a averziu voči svojmu odboru. „Plakala som pred vedúcimi na obhajobách bakalárky. To bolo po štyroch rokoch štúdia na škole, na ktorú som predtým veľmi chcela ísť,“ vraví. Svoje možnosti si kreslila do myšlienkových máp. Dôležité pre ňu bolo najmä odísť z mesta, v ktorom strávila väčšinu svojho života. Keďže mala strach z toho, že okrem titulu z architektúry nemá inú kvalifikáciu, zúžila pole svojich pracovných možností. Jedna jej priateľka pracovala v Nemecku ako aupairka cez platformu workaway, čo Slávku priviedlo k finálnemu rozhodnutiu: „Nebojím sa detí – trénovala som predtým basketbal, robila som v kempoch, čiže som si povedala, že robiť aupairku by bola asi najlepšia možnosť.“

Najskôr sa kvôli ponuke vysokého vreckového rozhodla presťahovať ku rodine v Klagenfurte: „V Rakúsku som strávila dva mesiace v úplne otrasnej rodine, v ktorej bolo mnoho vecí zle. Tak som si povedala, že idem inde.“ Presunula sa do podstatne väčšieho mesta, Hamburgu. V novom meste a rodine bola spokojnejšia a nestretla sa so zásadnejšími problémami, okrem rozdielov v jej socioekonomickom zázemí a životnom štýle rodiny, ktorá patrila k vyššej spoločenskej vrstve. Rodina, u ktorej bola zároveň ubytovaná, sa po niekoľkých mesiacoch sťahovala do New Yorku. Po ich odchode si našla izbu na prenájom v susednom byte. V porovnaní s brigádami, ktoré robila na Slovensku, ju presvedčila aj násobne vyššia mzda a možnosti obrátiť sa na ochranné orgány v prípade, že by sa v jej práci dialo čokoľvek nedôstojné. Neskôr začala robiť osobnú asistenciu dievčaťu s pohybovým znevýhodnením, čo súviselo aj s jej záujmom o inkluzívnu architektúru, ktorej sa dlhodobo venuje ako dobrovoľníčka.

Bumble for friends a rave

Väčšinu jej blízkych kruhov tvoria miestni: „Dovolím si tvrdiť, že som veľmi dobre integrovaná do veľmi špecifických bublín ľudí, takže nemám problém rozprávať sa s Nemcami.“ Prvé kamarátstva si vybudovala prostredníctvom Bumble, čo jej prišlo ako najjednoduchšie riešenie v kontexte nového veľkomesta, v ktorom sú novovzniknuté vzťahy často krehké a fluidné. „Ľudia bývajú veľmi otvorení ešte na ravoch, ak sa im prihovoríš,“ dodáva. Vďaka neustálemu kontaktu s Nemcami sa za posledné roky podstatne zlepšila v jazyku. V Hamburgu nemá takmer žiadnu skúsenosť so Slovákmi, pravdepodobne kvôli vzdialenosti mesta od Slovenska – možnosť komunikovať v rodnom jazyku jej chýba. K štúdiu by sa eventuálne plánovala vrátiť, v najbližšom čase však jej známy plánuje založiť poradenskú firmu v oblasti inkluzívnej architektúry, s ktorou by rada spolupracovala.

Napriek miestnej mentalite, ktorú vníma ako odmeranejšiu v porovnaní so slovenskou, si za dva roky života v Hamburgu našla hŕstku blízkych priateľov, najmä v angažovaných ľavicových komunitách alebo prostredníctvom lokálnej rave kultúry. Prvé mesiace po príchode sa stretávala aj s inými aupairkami prostredníctvom skupiny na whatsappe, ale kvôli ich odlišnej pracovnej motivácii, ktorá častokrát vychádzala skôr z finančného zabezpečenia a častému návratu do rodných krajín si postupom času začala vytvárať priateľstvá s ľuďmi, ktorí sú v Hamburgu viac zakorenení.

Motivácie návratu

Čo môžeme spraviť pre to, aby sa ľudia ako Anna, Oliver, Adam či Slávka vrátili? Slovensko robí pre motiváciu k návratu na symbolickej či praktickej úrovni len málo. Krajine by podľa Mýtnej Kurekovej pomohli funkčné nástroje ako one-stop-shop kancelárie, ktoré by poskytovali poradenstvo a pomoc v súvislosti s byrokratickými otázkami v súvislosti s daňami či zdravotným a sociálnym poistením pre tých, ktorí majú záujem o návrat. „Výskum ukazuje, že migranti majú častokrát veľmi špecifický set zručností, o ktorom je dobré uvažovať v rámci podpory reintegrácie,“ vysvetľuje. Za vhodné považuje aj motivovať navrátilcov do samopodnikania, keďže častokrát zo zahraničia prinášajú rôzne formy kapitálu: „Existuje vysoký predpoklad, že by boli úspešní. Vieme to aj na základe toho, že sa im podarilo pracovať v zahraničí, zvládnuť prežiť a zarobiť si. Takéto poradenstvo by bolo potrebné nastaviť tak, aby týchto ľudí usmernilo spôsobom prospešným pre nich samotných, ako aj pre daný región, do ktorého sa vracajú.”

Autorka je študentkou sociálnej antropológie a literatúry vo Viedni.