Európske hlavné mesto nekultúrnosti

Keď chce slovenský podnikateľ zbúrať národnú kultúrnu pamiatku (bežná situácia), postupuje osvedčeným spôsobom. Nechá pamiatku schátrať, vysadí strešné okná, naruší krytinu, zvedie dažďovú vodu do interiéru alebo ponechá objekt pár rokov odomknutý a nezabezpečený. Výzvy pamiatkového úradu ignoruje a následne si vybaví statický posudok hodnotiaci objekt ako život ohrozujúci a v havarijnom stave. Vtedy môže stavebný úrad nariadiť odstránenie stavby. Ak chce, aby všetko prebehlo legálne, získa stanovisko príslušného krajského pamiatkového úradu. Lenže podnikateľ niekedy nechce čakať príliš dlho, prípadne vie, že mu krajský pamiatkový úrad povolenie nevydá, ale bude vyžadovať opravu poškodených častí budovy. Rozhodne sa preto, že úplne obíde pamiatkový úrad a cennú budovu zbúra nečakane: cez sviatok alebo počas víkendu, keď úrady nepracujú, v rekordne krátkom čase a skôr než sa vôbec stihnú pamiatkari vyjadriť. V Trenčíne majú podobné prípady hneď dva, medializované búranie Meriny a od minulej soboty (17. január) už aj pamiatkovo chránený meštiansky dom priamo v pamiatkovej rezervácii.

Do Trenčína sa vždy rád vraciam. Jeho historické centrum dokáže človeka preniesť na chvíľu do minulosti. Tentokrát ma vrátilo do histórie pomerne nedávnej, mafiánskych deväťdesiatych rokov. Didakticky poňatá výstava v Galérii M. A. Bazovského, ktorú som si bol v Trenčíne pozrieť, je venovaná ochrane stavebných pamiatok v trenčianskom kraji. Pri vstupe ma vítalo motto: „Všetko potrebné už bolo postavené, treba sa o to starať a zveľaďovať to.“

Na výstavu a jej posolstvo sa mi však sústredilo iba ťažko – aj cez zatvorené dvere dnu prenikali sprievodné zvuky demolácie. Hneď oproti cez ulicu totiž bager likvidoval národnú kultúrnu pamiatku, navyše v mestskej pamiatkovej rezervácii. „Tu sa v poslednom čase veľa búra,“ zareagovala lakonicky na moje otázky zamestnankyňa galérie.

Na výstavu sochára Rudolfa Uhra som sa už nedokázal naladiť aj preto, že demolácia pamiatky evidentne neprebiehala štandardným spôsobom. Na oplotení neboli žiadne informácie o stavbe ani povolenie. Búranie prebiehalo v sobotu doobeda extrémne hulvátskym spôsobom. Nad asanáciou akoby nikto nevykonával dozor a nevedel som sa dopátrať zodpovednej osoby. Robotníci vychádzali z neďalekej budovy Grand Hotela, čo nepôsobilo ako bežné zázemie pre pracovníkov na stavbe. Historický objekt nerozoberali systematicky a po poschodiach, ale skôr narýchlo. Jeden z robotníkov si spokojne rozpílil stropné trámy na dvadsaťcentimetrové klátiky a odnášal ich niekam prívesným vozíkom. Opýtal som sa najbližšieho z pracujúcich, či majú povolenie od pamiatkového úradu. Slovensko-ukrajinsky mi odpovedal, že papierovo je všetko v poriadku. Ostatní ma vysmiali, vraj sa nepýtam správnych ľudí, a že to v prvom rade nie je pamiatka. Jeden z nich, už starší pán, neskôr zmenil rétoriku a vysvetlil mi, že aj on sa kedysi angažoval – proti pytliactvu, ale nikdy sa mu to nevyplatilo, tak s tým prestal.

Keby polícia bezodkladne konala…

Jeho radu som neposlúchol a namiesto toho som rovno napísal zamestnankyni krajského pamiatkového úradu. Celé búranie som naďalej dokumentoval. Ešte som netušil, že moje a priateľkine videá sa zakrátko objavia takmer vo všetkých médiách hlavného prúdu.

Po nejakom čase – predsa len, bola sobota – pamiatkarka odpísala, že žiadne stanovisko k búraniu uvedenej budovy nevydali. A kontaktovala kolegyňu, ktorá má za pamiatkový úrad na starosti mestskú pamiatkovú rezerváciu – Luciu Pastierovú.

Okamžite som volal štátnu políciu, dúfajúc, že demoláciu zastavia a podarí sa zachovať aspoň časť budovy. Po polhodine som zastavil auto mestskej polície. Príslušníci mi oznámili, že o ničom nevedia, nech čakám ďalej. Snažil som sa im vysvetliť, že sme pravdepodobne svedkami porušovania zákona, no hliadka odišla. Zavolal som teda aj na mestskú políciu, ktorej stanica sa nachádza neďaleko. Tam mi vysvetlili, že už o prípade vedia a informovali mesto aj stavebný úrad, čím to pre nich končí.

Rozhnevane som už zvyšoval hlas. Zmieriť sa s tým by znamenalo čakať do pondelka a nechať stavbu úplne zbúrať. Polícia nemôže zakročiť pri porušovaní zákona? Policajt ma po telefóne poučil, že je to súkromný pozemok, takže nemôžu na mieste zasiahnuť. Snažil som sa argumentovať, že pamiatkový zákon významným spôsobom reguluje právo na súkromné vlastníctvo, ale policajnej intervencie na mieste som sa opäť nedočkal. Začínal som sa cítiť ako v správnom mafiánskom filme.

Nakoniec, keď už bola národná kultúrna pamiatka takmer úplne zničená, prišla pamiatkarka Lucia Pastierová a vyzvala robotníkov, aby zastavili práce. Nikto ju však nepočúval. Vybrala sa preto na neďalekú policajnú stanicu a vrátila sa v sprievode polície. Stavba už neexistovala. Onedlho dorazili aj privolaní štátni policajti – približne po hodine a pol od nahlásenia prípadu. Keby polícia zareagovala ihneď, dala sa časť budovy ešte zachrániť a následne rekonštruovať.

Kto je na vine?

Pri hľadaní odpovede na to, kto je zodpovedný, sa stačí pozrieť na príslušnú legislatívu. Odpoveď je zrejmá – v tomto prípade jednoznačne majiteľ. Vlastníctvo pamiatkovo chránenej budovy totiž zaväzuje. Pamiatkový zákon hovorí jasne: majiteľ je povinný vykonávať na svoje náklady základnú ochranu kultúrnej pamiatky, čo sa podľa pamiatkového úradu nedialo, a užívať kultúrnu pamiatku v súlade s jej pamiatkovou hodnotou. Navyše je zničenie nehnuteľnej pamiatky bez povolenia podľa trestného zákona trestným činom.

Na vine je teda vlastník – v tomto prípade podnikateľ Patrik Anina, ktorý sa postaral o to, že národná kultúra pamiatka opakovane zmenila vlastníka. Podľa doterajších informácií prevádzal budovu medzi eseročkou GRAND – HOTEL Trenčín, v ktorej je konateľom, sebou ako súkromnou osobou a ďalšou eseročkou, v ktorej je konateľkou jeho manželka. V minulosti kandidoval do parlamentu za strany SDKÚ‑DS a neskôr Šanca. Jeho meno sa spája s konkurzným právnikom Zoroslavom Kollárom právoplatne odsúdeným za korupciu a neprekvapivo aj s poľovníctvom.

Zhodou okolností Patrik Anina vlastní aj Grand Hotel v susedstve zbúraného domu. Expresne rýchlo zlikvidovaný pamiatkovo chránený objekt tak stál na pozemku, ktorý by sa dal využiť pre potreby hotela – či už na jeho rozšírenie alebo ako parkovisko.

Podľa vyjadrení mesta doputovala žiadosť o zbúranie na stavebný úrad v piatok 16. januára. O deň nato – v sobotu 17. januára sa už od rána bagrovalo. Pamiatkari sa teda mohli so zámerom a prípadným povolením na odstránenie stavby od stavebného úradu  – žiadne pritom nebolo podľa mesta vydané – oboznámiť len v piatok večer. Svoje stanovisko s prípadným alternatívnym statickým posudkom mohli vydať ideálne medzi polnocou a ôsmou hodinou ráno. Pamiatkový úrad kvôli meštianskemu domu opakovane oslovil stavebný úrad, keďže majiteľ sa o pamiatku nestaral a zodpovednosti sa vyhýbal.

Žiadosť na odstránenie stavby podaná na stavebný úrad bola údajne založená na tom, že objekt je nezachrániteľný a život ohrozujúci. Z fotografií pred búraním a z toho, čo som videl na mieste, môžem ako človek s dlhoročnými skúsenosťami z praxe povedať, že budove nehrozilo bezprostredné zrútenie. Žiadne výrazné praskliny na fasáde, žiadne nahnuté či vyduté steny, žiadne prepadnuté klenby či preklady.

Poškodenia, ktoré budova mala, vznikli s vysokou pravdepodobnosťou v dôsledku toho, že majiteľ pamiatku nezabezpečil pred zatekaním – napriek výzvam pamiatkového úradu. Žiadna pamiatka, už z logiky veci, nie je v dokonalom technickom stave, pretože pozostáva z historických materiálov, o ktoré sa treba starať a udržiavať ich v určitých stabilných podmienkach. Je pamiatkou práve preto, že nespĺňa súčasné stavebné normy, ale je dokladom stavebných postupov a materiálov minulých storočí. Keby sme postupovali všade tak, ako sa to udialo v sobotu v Trenčíne, museli by sme zbúrať takmer všetky hradné zrúcaniny na Slovensku, stovky kaštieľov a tisícky ďalších nehnuteľných pamiatok.

O čo sme prišli?

Meštianske domy v centre Trenčína tvoria spolu s hradom a mestskou bránou unikátny urbanistický celok. Za svojimi klasicistickými a neoslohovými fasádami často skrývajú staršie  stredoveké a renesančné domy. Samozrejme, niektoré sú staršie, iné mladšie. Niektoré sú hodnotnejšie a bohatšie na cenné umelecko-remeselné detaily, iné už prešli necitlivou rekonštrukciou. Podstatné však je chápať historickú lokalitu ako celok, v ktorom majú význam aj mladšie stavby, a každý zásah posudzovať v kontexte okolia. Len takto sa udrží celkový charakter mesta, ucelená strešná krajina, uličná čiara, nerušený dojem z organicky na seba nadväzujúcich stavebných slohov.

V diskusiách o sobotnom búraní sa opakovane objavoval názor, že majiteľovi by mali nariadiť postavenie repliky domu. Replika môže pomôcť naoko zahladiť jazvu v historickej radovej zástavbe, ale nedokáže vzkriesiť historickú, estetickú, urbanistickú ani spomienkovú hodnotu pamiatky. Je to ako vyrúbať prales a nahradiť ho smrekovou monokultúrou. Časť verejnosti sa upokojí, miesto sa skrášli, ale všetko hodnotné je nenávratne preč. Postavenie repliky nie je náhrada škody. Ak by sme na to pristúpili, bol by to príklad pre ďalších podnikateľov, ako môžu naložiť s autenticky zachovanou pamiatkou – veď všetko sa dá postaviť nanovo. Každá historická budova navyše skrýva ešte neobjavené tajomstvá, jej datovanie a história sa neustále prepisujú novým výskumom. Búraním sa ochudobňujeme o tieto budúce poznatky.

Okrem hmotnej pamiatky, ktorá je dokladom práce, myslenia a spôsobu života jej obyvateľov a staviteľov sme stratili ešte niečo: za každou vyhlásenou pamiatkou je aj práca desiatok a stoviek ľudí, ktorí od 19. storočia mapovali naše pamiatky, vytvárali ich súpisy, propagovali ich, ochraňovali, udržiavali, reštaurovali, zameriavali, skúmali, datovali a zhromažďovali všetky informácie, ktoré takéto stavby obsahujú. Práca toľkých vzdelaných ľudí vychádza často navnivoč pre aroganciu jedného ziskuchtivého ignoranta. Ten navyše takmer nikdy nie je potrestaný. Pochopiteľne to vyvoláva u odbornej verejnosti aj profesionálov pocit rezignácie – neraz odchádzajú robiť niečo iné, zmysluplnejšie, prípadne celkom opustia krajinu. Zničením pamiatky sa nestráca len kontakt s našou minulosťou, ale aj kontinuita modernej pamiatkovej starostlivosti.

Najskôr Merina, potom Anina

Keď sa povie pokuta udelená pamiatkovým úradom, zvyčajne si na druhej strane predstavíme niekoho, kto si nemohol dovoliť šindľovú krytinu alebo drevené okná. Mali by sme si skôr predstaviť podnikateľa, ktorý si kúpil historický dom v lukratívnej lokalite výlučne za účelom jeho zbúrania, obchádza pamiatkový zákon, kde sa dá, ignoruje výzvy pamiatkového úradu. A keď pokutu naveľa dostane, je smiešna v porovnaní s tým, koľko zarobí komerčne využívanou novostavbou, replikou budovy, garážou či obchodom postavenými na jej mieste.

Pokutu udelí pamiatkový úrad v prípade, keď sa vlastník dlhodobo nestará o objekt a nevykoná nápravu po výzve. Ak je objekt v rukách raz jednej, inokedy zas druhej eseročky, nastáva situácia, akoby za dezolátny stav pamiatky nebol nikto zodpovedný. Vlastníci tohto typu sa zvyčajne nedajú zastrašiť pokutami, čo však neznamená, že by ich nemali dostávať v prípadoch, keď sa o pamiatku nestarajú a neuposlúchnu výzvy príslušného úradu. Demolácia národnej kultúrnej pamiatky bez povolenia však už nie je priestupkom hodným pokuty.

Teší ma, že krajský pamiatkový úrad nezaváhal a podal trestné oznámenie. Hoci sme budovu stratili, je nevyhnutné tento prípad dotiahnuť do konca. A nielen kvôli beznádeji panujúcej v pamiatkarskej komunite po všetkých nepotrestaných demolačných kauzách: Stará fara v Žiline, Gumonka a Kablovka v Bratislave, Panský dom v Polomke či spomínaná Merina. Podľa trestného zákona platí, že ak niekto úmyselne s jasným motívom alebo kvôli väčšiemu zisku zničí nehnuteľnú kultúrnu pamiatku, hrozí mu trest odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky. Nezaškodilo by, keby sa prvýkrát uplatnil aj na podnikateľa s politickými konexiami.

Merina fungovala v Trenčíne ako precedens, že pamiatky je možné beztrestne búrať – stačí ich nechať schátrať a získať taký statický posudok, aký potrebujete. Anina sa však neobťažoval ani čakaním na povolenie stavebného úradu. Prečo to urobil?

Môžeme len hádať:

1. myslel si, že tak ako ostatných jeho kamarátov oligarchov, ani jeho sa zákon netýka;
2. nepredpokladal, že to bude vôbec niekto riešiť pri súčasnom „demolačnom“ stave kultúry;
3. nepočítal s náhodne okoloidúcim fanatickým pamiatkovým aktivistom;
4. má spoľahlivých ľudí na tých správnych miestach v komunálnej politike a/alebo na úradoch;
5. všetky možnosti sú správne.

Autenticky zachované historické centrum prirodzene láka ľudí, preto je lukratívne aj pre podnikateľov a špekulantov s nehnuteľnosťami. S každou podobnou kauzou sa však atraktívne historické prostredie zúži. Jedného dňa sa misky váh prevážia na stranu garáží, hotelov, parkovísk a apartmánov. Vtedy sa z centra mesta stane nezaujímavá periféria. Klientela aj turisti ho opustia a podnikatelia, ktorí niekdajšie centrum vnímali len ako príležitosť zbohatnúť, odtiahnu na inú, ešte nezničenú a nezohavenú lokalitu. A nás ostatných nechajú stáť na prázdnom parkovisku.

Jakub Huba

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.