Daniel Talesnik: O bezdomovectve musíme hovoriť inak 

Zuzana Duchová16. marca 2023432
Číslo Frankfurtská škola sprevádzajú diela Guillauma Bressona

Pri príležitosti festivalu súčasného umenia a udržateľnosti Nasuti 2022 navštívil Slovensko kurátor a architekt Daniel Talesnik. Skončil architektúru na Pontificia Universidad Católica de Chile a je držiteľom magisterského titulu AAD a doktorátu z dejín a teórie architektúry na Kolumbijskej univerzite, ktorý získal za dizertačnú prácu Potulný červený Bauhaus alebo tretia emigrácia. Vyučoval na Pontificia Universidad Católica de Chile, Kolumbijskej Univerzite, Illinois Institute of Technology, Technische Universität München a v súčasnosti prednáša na Katedre architektúry na Cambridgeskej Univerzite. V rokoch 2017 až 2022 pôsobil ako kurátor v Architekturmuseum der TUM, kde mal poslednú výstavu Who’s Next? Bezdomovectvo, architektúra a mestá (2021 – 2022) a spolueditoval katalóg výstavy ArchiTangle (2021). Výstava je v súčasnosti prístupná v Museum für Kunst und Gewerbe Hamburg do dvanásteho marca 2023. 

Výstava Who’s Next? | foto: Judith Buss

Výstava Who’s Next? Bezdomovectvo, architektúra a mestá ma zaujala počas festivalu New European Bauhaus v Bruseli. Projekt je veľmi podrobný a komplexný. V súlade s prioritami Nového európskeho Bauhausu sa zameriava na dizajnérske projekty, ktorých cieľom je predstaviť a spoločne budovať udržateľnejšiu a inkluzívnejšiu budúcnosť. A čo môže byť naliehavejším problémom, ako riešenie bezdomovectva, keď chceme dosiahnuť inkluzívnu spoločnosť podporujúcu dialóg medzi kultúrami, disciplínami, rodmi a generáciami? Ako vznikol projekt takéhoto globálneho rozsahu?

Spolu s riaditeľom Múzea architektúry Technickej univerzity v Mníchove (TUM) Andresom Lepikom sme začali uvažovať o výstave s témou bezdomovectva. Je zrejmé, že počet ľudí bez domova vo viacerých mestách na svete stúpa. Naše diskusie sa sústredili na to, že je to aj téma architektúry a premýšľali sme, ako o nej uvažovať v rámci architektonickej výstavy. So študentkami a študentmi z Technickej Univerzity v Mníchove sme absolvovali diplomový seminár, ktorého výstupom bola výpoveď o bezdomovectve. Študovali sme tento fenomén v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku, pretože ide o región, ktorý má aspoň čiastočne spoločný jazyk. Mali sme šťastie, že sa nám podarilo usporiadať malú výstavu v rakúskom Bregenzi, v múzeu Künstlerhaus (Palais Thurn und Taxis). Na výstave sme prezentovali niektoré základné tézy, z ktorých neskôr vznikla väčšia výstava. Túto časť sme vytvorili ako spoločné dielo so študentmi a študentkami. Okrem iných tém sme skúmali hodnotu pozemkov, ceny nájmov, analyzovali oficiálne a neoficiálne štatistiky, hodnotili koncept Housing First a študovali prípadové štúdie napríklad o VinziRast vo Viedni. Prístup spočíval v nasmerovaní výskumu prostredníctvom hĺbkového štúdia dát z desiatich nemeckých, troch rakúskych a troch švajčiarskych miest, na základe ktorého sme mohli skúmať nielen realitu bezdomovectva, ale aj problém nemožnosti obyvateľstva zabezpečiť si cenovo dostupné bývanie v mestách.

Ako ovplyvnila pandémia COVID výskum bezdomovectva? Spoločnosť na celom svete musela prehodnocovať svoje fungovanie. Dokážeme sa poučiť? 

Na plagát hamburskej výstavy sme použili fotografiu z roku 2020, ktorá vznikla na začiatku pandémie pred radnicou v San Franciscu. Je na nej stanový tábor ľudí bez domova rozložený v mriežke na ulici. Mesto na ulicu len nakreslilo štvorce a „vyzvalo“ ľudí bez domova, aby prišli a umiestnili svoje stany do tejto siete. Cieľom bolo, aby rešpektovali požadovaný odstup a pokyny o zotrvaní doma. Mestské úradníčky a úradníci mali ľuďom pomáhať so zabezpečovaním vody, jedla a liekov, ak zostali v tomto tábore vo svojich stanoch. Tento obraz nastoľuje otázku, ako sa dá ostať doma, keď nemáte dom a vyzdvihuje naliehavosť riešenia témy ľudí bez domova. Pandémia v mnohých mestách ešte viac odhalila problém bezdomovectva. Výstavu sme otvorili v novembri 2021 a stále trvala pandémia, samozrejme, že sme mali obdobia obmedzení pre návštevníkov a návštevníčky. Počas vianočných prázdnin bolo napríklad nutné preukázať sa COVID testom z toho istého dňa pred vstupom do múzea. Som veľmi rád, že výstava je teraz aj v Hamburgu a keďže už takéto obmedzenia neplatia, bude si ju môcť pozrieť viac ľudí.

Stany v San Franciscu | foto: Christopher Mitchel

Prvý obraz, ktorý ľudia videli pri vstupe na výstavu, bola teda táto fotka zo San Francisca. Veľmi provokatívny obraz, ktorý vás privíta na výstave venujúcej sa architektúre a chýba na ňom práve architektúra. Ľuďom spiacim v stanoch na ulici totiž chýbajú domy. Súčasťou našej ambície bolo sprístupniť obsah výstavy bezplatne všetkým, takže časť sme prezentovali mimo múzea na verejných priestranstvách v Mníchove, konkrétne pred naším múzeom, pred NS-Dokumentationszentrum a pred kostolom svätého Bonifáca, čo sú inštitúcie, s ktorými sme pri tejto výstave spolupracovali a sú relatívne blízko múzea. Použili sme takzvané Litfaßsäulen, čo sú reklamné stĺpy, ktoré nájdete na chodníkoch nemeckých miest. Na samotnom príbehu Litfaßsäule, ktoré vyvinul Ernst Litfaß v Berlíne v päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia, je zaujímavé to, že niektoré z prototypov mali v strede aj verejné toalety. Bol to teda objekt, ktorý sa nachádza v mestách a slúžil aj tomu, čo sme presadzovali v rámci našej výstavy. S myšlienkou využitia Litfaßsäule prišla mníchovská architektka výstavy Carmen Wolf. A keď sme začali pracovať na koncepcii a dizajne výstavy spolu s čilskou grafickou dizajnérkou Kathryn Gillmore, rozhodnutie preniesť ulice do výstavy a výstavu do ulíc bolo jasné.

Pre výstavu v Mníchove a následne aj v Hamburgu sme recyklovali materiál z dvoch predchádzajúcich výstav, ktoré sa uskutočnili v Architekturmuseum der TUM počas pandémie. V tom čase (a vlastne aj teraz) bolo veľmi drahé získať určité materiály a bol ich nedostatok. Náklady na dopravu boli veľmi vysoké, takže sme recyklovali obrovské množstvo kartónu a akrylátu a Carmen navrhla výstavu z týchto materiálov. Pri vstupe na výstavu uvidí návštevníctvo prvý z niekoľkých veľkých modelov – architektonický model budovy Star Apartments v Los Angeles v Kalifornii od architekta Michaela Maltzana. Reprezentuje to, čo sme považovali za zaujímavé na architektúre v kontexte bývania pre bývalých ľudí bez domova. Súčasťou bytového komplexu sú aj programy podporujúce ľudí žijúcich v budove. Cieľom vybraných  projektov je nielen ubytovať ľudí, ktorí zažili bezdomovectvo, ale aj postarať sa o to, aby bývať zostali.

Ako ste vyberali kategórie a témy výstavného projektu? Existovala stratégia v architektúre výstavy?

Pri výskume pre túto výstavu bolo veľmi dôležité určiť témy, ktoré treba návštevníčkam a návštevníkom výstavy vysvetľovať počas ich pohybu po priestore. Inými slovami, bolo dôležité, aby postupne, ako prechádzali výstavou, získavali vedomosti o téme bezdomovectva. Využívali sme rôzne stratégie, pričom jednou z nich je slovník tridsiatich deviatich pojmov týkajúcich sa témy bezdomovectva – ako „adresa“, „vysťahovanie“ či „klimatická zmena“ –, ktoré sú rozmiestnené na reklamných stĺpoch. Tieto pojmy definujeme z hľadiska bezdomovectva a domnievame sa, že je dôležité ich poznať a rozumieť im. Už to, že ovládate slovník, pochopíte niektoré pojmy a problematiku súvisiacu s bezdomovectvom, znamená, že o nej môžete hovoriť a podporujete tak dôležitú diskusiu v spoločnosti. „Adresa“ je napríklad pre ľudí bez domova kľúčovou kategóriou, pretože bez adresy v mnohých spoločnostiach na svete nemôžete voliť alebo dostávať sociálne dávky. Ak nemáte adresu, v podstate neexistujete ako občan alebo občianka. Niektoré mimovládne organizácie poskytujú ľuďom bez domova adresu, aby sa mohli doslova reprezentovať v spoločnosti.

Model budovy Star Apartments v Los Angeles, výstava Who’s Next? | foto: Jakob Bahret

Na reklamných stĺpoch nájdete vysvetlenia niektorých rubrík. Prvá rubrika, ktorú ste mohli vidieť pri vstupe na mníchovskú výstavu, bola „dôvody bezdomovectva“. Vysvetľuje niektoré z mnohých spôsobov, ako sa môže niekto v mestskej spoločnosti, ale aj na vidieku, stať človekom bez domova. Ďalšou rubrikou, ktorou sme sa zaoberali, je „legálnosť  bezdomovectva“. Aké sú práva ľudí žijúcich na ulici? A aké sú práva ľudí bez domova v Nemecku? V nemčine existujú dva pojmy, ktoré majú podobný, ale nie rovnaký význam. „Obdachlosigkeit“ znamená vypuklejší problém – nemať dom a žiť na ulici alebo „Wohnungslosigkeit“, ktorý jednoducho znamená nemať vlastný dom. V samotnej nemčine dochádza k miernej zámene pojmov. Ďalšou z rubrík je „právo na bývanie“. Podľa OSN je bývanie ľudským právom. My sme tu šli do hĺbky a vysvetľovali sme systém bývania a to, že práve súčasné fungovanie tohto systému je vlastne dôvodom pre bezdomovectvo. K tejto konkrétnej téme je zaujímavý text právnika a urbanistu Petra Marcuseho, ktorý píše práve o tom, že vlastne systém bývania a jeho fungovanie produkuje bezdomovectvo. Esej jedného z jeho študentov, sociológa Davida J. Maddena je aj v našom katalógu.

Ďalšou rubrikou je „hodnota pôdy“, ktorá sa stala veľmi dôležitou pre celý výskum, pretože sme ju porovnávali vo ôsmich svetových mestách a v nemeckých mestách. Hodnota pôdy súvisí so širšou témou bezdomovectva – vysoká cena nájomného je jedným z hlavných dôvodov, prečo dnes ľudia v niektorých mestách prichádzajú o svoje domovy. Ďalšou dôležitou súčasťou bolo pochopenie mesta, v ktorom výstavu prezentujeme, takže prvú verziu mapy Mníchova, ktorú sme urobili so študentkami a študentmi pre Bregenz, sme neskôr rozšírili pre veľkú výstavu v Mníchove. Je na nej zobrazená sieť inštitúcií, ktoré pomáhajú ľuďom bez domova v Mníchove, a tiež miesta, kde môžu dostať iné typy služieb, ktoré nie sú špecificky zamerané na bývanie. Platenú sprchu a kúpeľňu môže v mestskej spoločnosti využiť ktokoľvek. Napríklad na hlavných železničných staniciach. Verejné toalety môžu slúžiť aj ľuďom, ktorí nemajú domácnosť, akoby súkromné kúpeľne. Zistili sme tiež, že v Mníchove existujú dve zóny, v ktorých si ľudia nesmú na ulici pýtať peniaze od neznámych osôb. Ide o centrum mesta a Theresienwiese, kde sa každoročne koná Oktoberfest. Pre výstavu v Hamburgu sme na základe skúseností získaných v Mníchove v spolupráci s miestnymi odborníkmi a odborníčkami vytvorili komplexnejšiu mapu znázorňujúcu viac kategórií.

Výstava Who’s Next? | foto: Jakob Bahret

Právo na spanie na verejných priestranstvách v mestách sa stalo v súčasnosti problémom, v mnohých mestách na celom svete sú lavičky rozdelené tak, aby na nich ľuďom zabránili spať (takzvaná „nepriateľská architektúra“). V niektorých mestách dokonca nie je spanie na verejnom priestranstve legálne, a to je právo, za ktoré treba bojovať. Do katalógu výstavy o tom napísala esej architektka Jocelyn Froimovich. Veľmi dôležitou sa stala aj otázka, čo tvorí domov, nakoľko je pre nás samozrejmosť mať dom, a to bola aj provokácia hneď na začiatku výstavy v Bregenzi. Študentky a študenti tu napísali na podlahu text: „Prichádzaš zo svojho domova?“ (Kommst du von zuhause?)

Prečo teda nie je vo vašich doplňujúcich prípadových štúdiách žiadne ďalšie európske veľkomesto?

Urobili sme výskum vo ôsmich veľkomestách na celom svete, a to s pomocou miestnych odborníčok a odborníkov. To, že žiadne z týchto miest nie je v Európe má svoj dôvod. Sú to mestá, ktoré sú alebo v určitej dobe boli veľmi bohaté. Oplývali niečím, čo opisujem ako mestská prosperita. Keď pozeráte na ich verejnú infraštruktúru, vycítite, že tam bolo bohatstvo. Dnes je v tých mestách veľmi vysoká miera chudoby a zároveň sa v nich koncentruje aj extrémne bohatstvo. Kontrast medzi extrémnym bohatstvom a extrémnou chudobou z nich robí zaujímavé mestá, v ktorých sa dá skúmať téma ako bezdomovectvo. Týmito mestami sú Los Angeles, San Francisco, New York, Moskva, Bombaj, Šanghaj, Tokio a Sao Paolo. Keďže všetky sú mimo Európy, súčasťou myšlienky urobiť túto výstavu v Mníchove, v krajine Európskej únie, možno v najbohatšej krajine únie, bolo poukázať na to, že vo všetkých krajinách únie existuje stále niečo ako „sociálny štát“. Skúmali sme aj to, či krajina má alebo nemá zavedený silný sociálny systém.

Daniel Talesnik v Banskej Štiavnici | foto: Lukáš Rohárik

V Spojených štátoch nie je nezamestnanosť porovnateľná s nezamestnanosťou v Nemecku. A keď sa pozriete na čísla v niektorých skúmaných mestách, najmä v New Yorku, kde sa minulý rok ocitlo bez domova viac ako osemdesiatosemtisíc osôb, vidíte, že na miestach, kde sociálny štát neexistuje alebo je slabý, sa tento problém môže vymknúť spod kontroly spôsobom, aký sme v Európe nazažili. Posolstvo znie: posilnite sociálny štát, chráňte ho! A myslite na to aj vtedy, keď budete voliť svoje zastupiteľstvo v parlamente a v mestách. Všetky tieto výskumy sme robili ešte predtým, ako sme sa dostali k otázkam spojeným priamo s architektúrou – k významu dizajnu alebo k tomu, čo môže architektúra urobiť. Analyzovali sme devätnásť prípadových štúdií, projektov bývania, ktoré sú z nášho pohľadu paradigmatické.

V podstate ide o to, že bezdomovectvo v mnohých mestách narastá, že pandémia koronavírusu ho urobila naliehavejším a že to nie je problém architektúry, ale v skutočnosti s ňou mimoriadne súvisí. Bezdomovectvo je predovšetkým politická kríza, ale ako múzeum architektúry sme ho chceli – ako problém – priblížiť architektúre. Aby sme to však mohli urobiť a aby sme si mohli na konci položiť niektoré otázky špecifické pre architektúru, museli sme ho skúmať z viacerých pohľadov presahujúcich samotnú architektúru.

Ako môžete hovoriť o bezdomovectve v globálnom meradle? Nie je to fenomén špecifický pre dané miesto? 

Je to globálna realita, avšak detaily sú vždy lokálne. Niekedy sa to, čo sa deje v New Yorku, nedá porovnať s tým, čo sa deje v Sao Paule, alebo niečo, čo funguje v Los Angeles, sa nedá použiť v Moskve. A tiež dôvody, prečo je niekto človekom bez domova v Tokiu, sa môžu fundamentálne líšiť od dôvodov, ktoré má človek bez domova v Bombaji. Aby sme to pochopili, prizvali sme týchto odborníkov a odborníčky z ôsmich svetových miest a dali sme im dotazník s približne dvadsaťjeden otázkami v excelovskej tabuľke a požiadali sme ich, aby doňho vyplnili údaje za roky 1990, 2000, 2010 a 2019, aby sme mohli porovnať posledných tridsať rokov, porovnať, či sa počty zvýšili, a tiež pochopiť čo a ako sa zmenilo.

Daniel Talesnik v Banskej Štiavnici | foto: Lukáš Rohárik

Odborníčky a odborníkov sme tiež požiadali o napísanie eseje na tému bezdomovectva zameranú na okolnosti daného mesta. V Los Angeles bolo na pochopenie bezdomovectva potrebné najprv pochopiť, že v meste je kríza dostupného bývania. Nájomné je príliš vysoké a v meste nie je dostatok verejných bytov ani dostatok iného cenovo dostupného bývania. Špecifickou témou, ktorej sme sa venovali bol súvis klimatickej zmeny a nerovností s problémom bezdomovectva. V Los Angeles sú časté lesné požiare. Vtedy úrady žiadajú ľudí, aby zostali doma, aby nevdychovali splodiny, ktoré sa z lesa dostanú hneď do mesta. Ak nemáte dom alebo príbytok, máte problém. Ako sa pred výparmi ochránite? Takisto je tu kríza týkajúca sa vody. Ako zabezpečíte vodu pre osoby spiace v stanoch na ulici, ktoré nemôžu vyjsť von kvôli výparom? Počas extrémnych teplôt, žiadate ľudí, aby nevychádzali z domu kvôli možnej dehydratácii. V Los Angeles treba riešiť všetky tieto problémy súvisiace s klimatickou zmenou aj túto veľmi špecifickú realitu bezdomovectva. Teraz sa zamyslite nad všetkými uvedenými problémami špecifickými pre Los Angeles a pridajte k nim pandémiu koronavírusu. Toto je typ extrémnej krízy, s ktorou sa potýkajú niektoré mestá pri riešení bezdomovectva.

Existovali nejaké spoločné množiny dát, ktoré ste skúmali na celom svete?

Teraz spomínam len niekoľko vybraných údajov, ale často sa mi pri výskume stávalo, že ma zistené informácie naozaj prekvapili. Ďalší príklad problému špecifického pre konkrétne mesto možno nájsť v Tokiu. Keď porovnáte počet ľudí zažívajúcich bezdomovectvo v Tokiu s počtom ľudí v New Yorku, čo je asi jeden z najextrémnejších prípadov, počet osôb bez domova v Tokiu vyznieva veľmi marginálne, aj keď na japonské pomery sú to veľmi vysoké čísla. Výskumníčky a výskumníci z Tokia však prišli s neuveriteľnou štatistikou, podľa ktorej je v Japonsku viac ako osemstotisíc prázdnych domov, ale stále sú tam ľudia bez prístupu k bývaniu. Keď sme to videli v súvislosti s bohatstvom japonskej spoločnosti a s realitou samotného Tokia, prekvapilo nás aj to, že 15,7 percent japonských domácností je pod hranicou chudoby.

Výstava Who’s Next? | foto: Jakob Bahret

Dôležitým číslom, ktoré sme skúmali, sa stala miera nezamestnanosti. Ide o súčasť niektorých mestských grafov, ktoré sme vytvorili spolu s grafickou dizajnérkou. Zároveň sme s grafickou dizajnérkou vymysleli stratégiu, ktorá nabáda čítať rôzne informácie rôznou rýchlosťou vďaka zmenám veľkosti písma. Je to trochu zovšeobecňujúce a stereotypné tvrdenie, ale nemecké publikum zvyčajne číta všetko, čo napíšete. Pre kurátorku alebo kurátora je to výsada aj výzva. Bez ohľadu na to sme však mysleli aj na návštevníkov a návštevníčky, ktoré môžu do pozretia výstavy investovať rôzne časy. Možno niekto strávi na výstave len desať minút. Nikdy neviete. Preto sme vymysleli systém, ktorý vám umožňuje si niektoré údaje alebo niektoré informácie prečítať rýchlejšie. Na plagáty sme ich umiestnili do stĺpcov v rôznych odtieňoch ružovej, čo je jedna z farieb, s ktorými sme pracovali. Takto sú informácie k dispozícii aj v mestách. Jednoducho ide o ich rýchle doručenie informácií.

Ako ste si vybrali konkrétne príklady architektúr, ktoré pomáhajú a ktoré sa týkajú tejto problematiky?

Vybrali sme devätnásť prípadových štúdií, zo šiestich alebo siedmich krajín. Kritériom bolo získať čo najzaujímavejšie príklady. Nie vo všetkých prípadoch ide nevyhnutne o dlhodobé alebo krátkodobé bývanie, v niektorých ide aj o útulky. Možno povedať, že každý príklad je na výstave z iného dôvodu. Niektoré z nich sme vybrali kvôli priestorovým riešeniam, iné kvôli ich programu, ďalšie kvôli použitiu prefabrikátov a niektoré kvôli kombinácii týchto – alebo iných – dôvodov. Existuje mnoho rozmerov toho, čo chápeme ako relevantné. Architektonické prístupy k riešeniu opätovného ubytovania osôb, ktoré predtým nemali bývanie, je veľmi rôznorodé. Viaceré projekty, ak nie všetky, prispievajú aj k rozvoju miest, štvrtí alebo mestského prostredia, ktorých sú súčasťou. Uvediem napríklad útulok vo Frankfurte s názvom Lebensraum o 16, ktorý získal niekoľko ocenení. Je to projekt veľmi zaujímavý z hľadiska dizajnu, využívania materiálov, aktivácie záhrady využívanej ako spôsobu terapeutickej práce s ľuďmi žijúcimi v útulku. Ale je to predsa len útulok, nie? Je to krátkodobé bývanie. Na výstave kritizujeme niektoré útulky, napríklad mníchovský Bayern-Kaserne. Treba však vnímať rozdiely. V Lebensraum o 16 spia v jednom byte len štyria ľudia v dvoch izbách, ktoré majú spoločnú kúpeľňu. Zatiaľ čo v najhustejšie obývanom útulku v Mníchove, ako sme zistili, spí na jednej izbe bez vlastnej kúpeľne dvanásť ľudí na šiestich poschodových posteliach. A na tri metre štvorcové pripadá jedna obyvateľka alebo obyvateľ.

Výstava Who’s Next? | foto: Judith Buss

Veľmi zaujímavá prípadová štúdia je o VinziRast vo Viedni. Časť ľudí, čo tam žije, sú študenti a študentky a časť ľudí, čo tam býva, nemala kedysi domov. Nápad zmiešať bývalých ľudí bez domova so študentkami a študentmi vznikol na základe pozorovania udalosti, ktorá sa udiala počas študentského protestu vo Viedni. K študentstvu protestujúcemu na univerzite sa pridalo niekoľko ľudí bez domova pravdepodobne kvôli teplu a jedlu. Architekt projektu Alexander Hagner pozoroval niečo, čo sa stalo, povedzme, spontánne a trvalo mu niekoľko rokov, kým presvedčil správnych ľudí, aby tento experiment uskutočnili. V budove žije tridsať osôb. V izbách sú rozdelené po troch a majú vlastnú kúpeľňu a kuchyňu. To je jedna jednotka. Okrem toho je na prízemí kaviareň spojená s dvorom. A na streche je otvorený priestor. V suteréne sa nachádzajú napríklad dielne na opravu bicyklov. Rovnováha súkromného a spoločného priestoru v budove je veľmi dôležitá pre kultúru miesta, kde žijú ľudia s bezdomoveckou skúsenosťou a kde majú možnosť voľby či chcú mať súkromie, alebo žiť spoločenským životom.

Na Slovensku sa projekty Housing First začínajú vo viacerých mestách realizovať až teraz. V čom spočíva pozadie a kontroverznosť tohto projektu? 

„A čo Housing First?“ Je to jedna z najčastejších otázok, ktoré na prednáškach dostávam, pretože na mnohých miestach na svete ho propagujú ako „správne“ riešenie. Je to myšlienka pochádzajúca zo Spojených štátov, ale spopularizovali ju najmä vo Fínsku. Predpokladom je, že osobe bez domova ponúknete ubytovanie bez akýchkoľvek podmienok a všetko ostatné sa pre danú osobu následne vyrieši. Problémom, na ktorý sme narazili a rozvíjala ho sociologička Luisa Schneider z Inštitútu Maxa Plancka, je, že v niektorých mestách v Nemecku vykupujú existujúce byty, aby ich premenili na Housing First, ale mnohokrát je týchto bytov príliš málo a sú umiestnené na jednom mieste. Vytváraním podmienok podobných getám môžete nechcene vytvárať práve podmienky, ktoré v prvom rade vedú k tomu, že ľudia prichádzajú o svoje domovy. Housing First je fantastická myšlienka, ale nie všade sa ju podarí hladko zrealizovať. Zistili sme, že je to len jeden z viacerých prístupov k „riešeniu“ bezdomovectva. A v ideálnom prípade by sa nemal propagovať ako „najlepší“ a „jediný“ spôsob riešenia bezdomovectva.

Zaujímalo by ma, čo sa v Moskve stalo s bezdomovectvom od začiatku invázie na Ukrajinu? 

Túto otázku sme položili priamo Tatiane Efrussi, umelkyni a výskumníčke pôsobiacej v Paríži, ktorá spolupracovala na kapitole o Moskve. Do Moskvy ani do Ruska sa minimálne do konca vojny z rôznych dôvodov nechystá. Počula však, že ľudí bez domova násilne povolali. Politika je posielať do vojny tých najzraniteľnejších. Grigorij Sverdlin, vedúci projektu „Nochležka“ (Útulok), najznámejšej mimovládnej organizácie, ktorá sa venuje bezdomovectvu a protestuje voči tomu od začiatku invázie, musel v marci z Ruska odísť. V júnovom rozhovore hovorí, že majú zvýšený počet žiadostí – o dvadsaťpäť až tridsať percent viac ako zvyčajne –, ale väčšinou od chudobných Rusiek a Rusov. Očakával, že na ulici skončí množstvo demobilizovaných vojakov kvôli posttraumatickému stresovému syndrómu a časť ukrajinských odídencov a odídenkýň, ktoré majú problémy so získaním dokladov a pomoci. V Rusku však nie je k dispozícii veľa verejných údajov z Nochležky. Pracovníčky a pracovníci musia byť mimoriadne opatrní, aby mohli pokračovať vo svojej práci.

Rozhovor s Danielom Talesnikom viedla Zuzana Duchová.

Autorka je kurátorka a publicistka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: