Umlčali sme klimatické hnutia?

Audio verzia článku
Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením. Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii
„Začala som v deväťdesiatkach ako ľavicová punkáčka v bratislavských garážach,“ hovorí Martina. „Boli sme jedna svorka. Chodili sme na demonštrácie proti fašizmu a rasizmu, na podporu squaterov, za zákaz freónov. Bola som nasraná feministka a posielala som kapitalizmus do riti. Teraz som mama troch dcér a vediem boj za záchranu planéty, klímy a biodiverzity. Naše deti potrebujú, aby sme konali.“
„K téme klímy som sa dostal asi v roku 2013 vďaka angažovanosti v ekologických organizáciách a hnutiach, ako je Duha,“ hovorí Josef. „Pre mňa bol prelomový medzinárodný klimatický summit v Istanbule s názvom Global Power Shift. Zišli sa tam stovky mladých klimatických aktivistov z celého sveta. V tom čase som videl aj film Ala Gora Nepríjemná pravda. To mnou otriaslo. Nechápal som, že sa to deje. Že sme to ako ľudstvo dopustili. A že s tým nikto nechce nič robiť. Chcel som túto tému priniesť do Česka.“
Martina Kedrová je členkou a jednou z viditeľných tvárí hnutia Znepokojené matky, ktoré je v súčasnosti jedným z najvýraznejších slovenských klimatických hnutí a združuje ženy a matky zasadzujúce sa za riešenie klimatickej krízy, znečistenia ovzdušia a úbytku biodiverzity. Josef Patočka je zakladajúcim členom hnutia Limity jsme my, ktoré vzniklo v roku 2015 ako reakcia na snahy o zrušenie limitov ťažby hnedého uhlia v severných Čechách. Hnutie na seba upútalo pozornosť svojimi Klimakempmi – nenásilnými blokádami uhoľných baní a kampaňou za ukončenie ťažby uhlia, čo významne prispelo k diskusii o klíme v Českej republike a urýchlilo tlak na odklon od tohto fosílneho paliva.
Nehľadieť k zemi
Martina aj Josef patria medzi tisíce odhodlaných, angažovaných a voči klimatickej kríze citlivých ľudí, aktívnych v klimatických hnutiach, ktorých globálna vlna narástla v roku 2019 a potom opäť po skončení pandémie. Táto vlna začala školským štrajkom Grety Thunbergovej v auguste 2018, ktorý rýchlo zmobilizoval milióny študentov po celom svete a viedol k vzniku hnutia Fridays for Future. Dvadsiateho septembra 2019 stála Greta Thunbergová na čele globálneho klimatického štrajku a o tri dni neskôr predniesla v OSN svoj burcujúci prejav s názvom How Dare You (Ako sa opovažujete). V tom istom roku sa na medzinárodnej úrovni rozšírilo britské hnutie Extinction Rebellion, ktoré protestovalo proti nečinnosti politických lídrov v otázke klimatickej krízy a kolapsu biodiverzity. Jeho členovia zorganizovali v apríli 2019 jedenásťdňovú okupáciu kľúčových dopravných uzlov v Londýne. Akcia viedla k viac ako tisícke zatknutí, napriek tomu však prinútila britský parlament vyhlásiť stav klimatického núdzového stavu.
Naratív o klimatickom stave núdze a kríze, ako aj taktika občianskej neposlušnosti a verejných provokácií formovali aktivity klimatických hnutí po skončení pandémie. Členovia hnutia Just Stop Oil, britskej aktivistickej koalície, ktorá sa spolieha na občiansku neposlušnosť a provokatívny vandalizmus s cieľom zastaviť ťažbu fosílnych palív, napríklad v októbri 2022 v Národnej galérii v Londýne hodili paradajkovú polievku Heinz na Goghov obraz Slnečnice. Talianski členovia hnutia Posledná generácia v máji 2023 vnikli do rímskej fontány di Trevi a do vody naliali tekuté drevené uhlie. Čierna voda mala symbolizovať ničivý vplyv fosílnych palív. Pravdepodobne najkontroverznejšou taktikou občianskej neposlušnosti sa však stali systematické blokády ciest a ďalšej dopravnej infraštruktúry hnutia Posledná generácia v Nemecku. V rokoch 2022 – 2024 sa tomuto hnutiu podarilo zorganizovať stovky blokád, ktoré realizovali drastickou metódou prilepenia rúk k ceste. V júni 2023 úplne zablokovali berlínsku centrálnu dopravnú tepnu Straße des 17. Juni, ktorá spája Brandenburskú bránu s Víťazným stĺpom.
Taktiky vandalizmu, blokád infraštruktúry a narúšania verejného života, na ktoré stavili aj ďalšie aktivistické organizácie a hnutia (napríklad nemecké hnutie Ende Gelände, ktoré inšpirovalo české hnutie Limity sme my, alebo americké hnutie Declare Emergency), vychádzajú vo všetkých hnutiach z legitímnych požiadaviek rýchlo a rozhodne riešiť klimatickú krízu: dodržiavať medzinárodné dohody, urýchlene znížiť emisie, ukončiť dotácie pre fosílny priemysel, zaviesť moratórium na nové projekty ťažby fosílnych palív, urýchliť prechod na obnoviteľné zdroje energie, zaviesť dostupnú verejnú dopravu, transparentne informovať verejnosť o klimatickom a ekologickom núdzovom stave a tiež umožniť zavedenie spoločenských zhromaždení, ktoré sa budú podieľať na plánovaní ekologickej transformácie a diskusii o klimaticky spravodlivej budúcnosti.
Tieto požiadavky sú v súlade nielen so závermi a odporúčaniami klimatológie, ale aj s právnymi a politickými záväzkami európskych krajín. Záväzná Parížska dohoda stanovuje cieľ udržať globálne otepľovanie výrazne pod hranicou dva stupne celzia a usilovať sa o obmedzenie na jeden a pol stupňa v porovnaní s predindustriálnym obdobím. Podľa IPCC to vyžaduje rýchle, dramatické a trvalé zníženie emisií skleníkových plynov vo všetkých sektoroch hospodárstva – o dvadsaťjeden percent do roku 2030, o šesťdesiatštyri percent do roku 2050 v porovnaní s úrovňou z roku 2019 a dosiahnutie uhlíkovej neutrality približne do roku 2070. Zároveň je nevyhnutné, rýchlo ukončiť závislosť od fosílnych palív a transformovať energetiku smerom k obnoviteľným zdrojom. V EÚ je záväzok dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2050 a znížiť emisie najmenej o päťdesiatpäť percent do roku 2030 právne zakotvený v európskom klimatickom zákone. Nemecký Ústavný súd tieto ciele potvrdil, ale aj výslovne spojil s ochranou základných práv a slobôd jednotlivcov a budúcich generácií.
Nerozprávať zlé príbehy
Vlna klimatických hnutí opadla. Niektoré hnutia zmizli, rozpustili sa alebo zmenili taktiku. Typickým príkladom je práve hnutie Posledná generácia, ktoré v Nemecku vyvolalo nebývalú mieru odporu a agresivity a na konci roka 2024 de facto zaniklo. Jeho členovia čelili počas protestov bezprecedentnému fyzickému a verbálnemu násiliu zo strany vodičov a verejnosti, policajným represiám, raziám a násiliu, ktoré sa zvyčajne uplatňujú voči páchateľom závažnej trestnej činnosti. Zo strany médií, úradov a súdov boli systematicky označovaní pojmami ako kriminalita, extrémizmus a dokonca terorizmus. Niektorí politici dokonca prirovnali Poslednú generáciu k ultraľavicovej teroristickej skupine RAF. Súdy následne interpretovali ich blokády ako nezákonný kriminálny nátlak, vandalizmus, ničenie majetku a sabotáž a aktivistov potrestali väzením a vysokými pokutami.
Rozbitie hnutia Posledná Generácia reprezentuje všetky dostupné stratégie verejného a politického odporu voči klimatickým hnutiam: politickú delegitimizáciu, kriminalizáciu prostredníctvom policajného násilia a súdnych procesov vedúcich k vysokým trestom, mediálne vykresľovanie hnutia ako nepriateľov hlavných spoločenských skupín, ako sú pracujúci, poľnohospodári, zamestnanci v doprave a priemysle. A samozrejme totálna diskreditácia a vysmievanie aktivistov, ktorej cieľom je spochybniť ich serióznosť a vytlačiť ich z verejného priestoru spolu s cieľmi, o ktoré sa usilujú. Odpor voči mladým aktivistom v Českej republike nedávno opísala sociologička Lenka Vochocová v rozhovore pre Deník N, kde hovorí o tom, ako sú mladí aktivisti odmietaní ako zmanipulované bábky dospelých, liberálov, ľavičiarov, ako „rozmaznané elity odtrhnuté od reality“ alebo „deti, ktoré majú byť deťmi“ – a ako sa im často odporúča, aby nechodili v otcovom SUV, nelietali do Barcelony a najprv vyštudovali, než sa k niečomu vyjadria.
Hanobenie, urážanie a spochybňovanie namierené proti klimatickým aktivistom sú pritom hlboko nespravodlivé. Zameriavajú sa na ľudí, ktorí venujú svoj čas, energiu a často aj osobnú bezpečnosť obrane budúcnosti, ktorá sa týka nás všetkých. Klimatickí aktivisti sú vystavení policajnému násiliu, stíhaniu, finančným sankciám a za svoju činnosť znášajú značné osobné a ekonomické náklady. Konajú z pocitu zodpovednosti a presvedčenia, že politická reakcia na klimatickú krízu je nebezpečne nedostatočná a že niekto musí konať. Aktivisti vykonávajú prácu pri presadzovaní klimatickej agendy, ktorú politické inštitúcie, vlády a spoločnosť ako celok nedokázali vykonať. Ich činy možno chápať nielen ako formu legitímnej občianskej neposlušnosti, ale predovšetkým ako formu morálnej odvahy zhostit sa dôležitej spoločenskej úlohy a prijať značné osobné náklady a obete v prospech záujmov všetkých. Namiesto démonizácie a kriminalizácie, ktoré len posilňujú akceptovateľnosť násilia voči protestným hnutiam, by sme sa mali najskôr zamerať na to, z akého presvedčenia sa klimatickí aktivisti vystavujú takému vysokému riziku.
Vykresľovať ich ako extrémistov, výtržníkov, provokatérov, bláznov alebo hrozbu pre spoločnosť, a zároveň ignorovať naliehavosť krízy, ktorú sa snažia riešiť, je nespravodlivé. A samozrejme aj urážlivé. „Nikto by si nedovolil fyzicky napadnúť matku s dieťaťom,“ hovorí Martina. „Ale vieš, čo je hrozné? Napríklad body shaming, rodové stereotypy alebo sexualizácia. Si krátko po pôrode, máš deväťdesiat kíl, prsia ako z pornofilmu, kruhy pod očami. Nespíš, staráš sa o bábätko a pritom sa snažíš občiansky angažovať. A na sociálnych sieťach ti potom ľudia pod fotky z demonštrácie píšu, že najlepšie zachrániš klímu, keď nebudeš toľko žrať. Alebo ti napíšu, keď kritizuješ nespravodlivosť v doprave, že majú veľké auto a že ťa odvezú, ak to manžel dovolí. Je to nechutné. Nie je to argument. Nedá sa proti tomu brániť ani diskutovať. Bolí to.“
Zlyhanie demokracie?
Je úpadok klimatických hnutí problémom z hľadiska demokracie? Znamená to premenu alebo dokonca úpadok demokracie? Sociálne hnutia, vrátane tých, ktoré využívajú taktiku občianskej neposlušnosti a narúšania verejného poriadku, zohrávajú v demokracii zásadnú úlohu. Predovšetkým otvárajú priestor na participáciu doteraz marginalizovaným témam alebo vylúčeným skupinám a ich pocitu nespravodlivosti. Predstavujú legitímnu formu nastolenia novej agendy vo verejnom priestore. Tým posilňujú robustnosť a odolnosť demokracie ako systému, ktorý je schopný prispôsobiť sa novým podmienkam.
Klimatické protesty sú tiež reakciou na to, že demokracia nie je dostatočne pripravená na riešenie takého globálneho, komplexného a naliehavého problému, akým je klimatická zmena. Robin Celikates, odborník na sociálne hnutia, v tejto súvislosti hovorí o multidimenzionálnej poruche demokracie. Táto chyba sa na jednej strane týka nedostatočného zastúpenia a obmedzených možností plnohodnotnej účasti mladých ľudí v politike, ako aj chýbajúceho zohľadňovania otázok, ktoré sa ich priamo dotýkajú. Je spôsobená príliš vysokým vekom, od ktorého môžu mladí ľudia voliť, nedostatočným zohľadňovaním generačne špecifických problémov v politických stranách, ako aj notorickou neschopnosťou politiky pozerať sa ďalej do budúcnosti a zohľadňovať záujmy budúcich generácií. Ďalej je tu problém, ktorý Celikates nazýva „epistemické zlyhanie“. Vzniká preto, že verejná komunikácia, médiá, hľadanie tém politickými stranami a parlamentné rozhodovacie procesy nevedia pracovať s vedeckými poznatkami a odbornými znalosťami, najmä nie s komplexnou klimatickou vedou.
Klimatické hnutia politizujú globálny problém klimatických zmien a dodávajú mu konkrétne kontúry sociálnej spravodlivosti a žiaducich politík vo svojich domácich verejných sférach a národných demokraciách. Hnutie Limity jsme my vzniklo ako hnutie na obranu obce Horný Jiřetín proti prekročeniu limitov ťažby uhlia. Nadviazalo na miestny odpor obyvateľov a ich oprávnený pocit nespravodlivosti vyplývajúci z hrozby likvidácie ich domovov, núteného vysťahovania, ďalšieho zhoršovania kvality ovzdušia, hluku, prachu a celkového znehodnotenia krajiny a regionálnej infraštruktúry v blízkosti Krušných hôr, ako aj z dopadov rozšírenej ťažby uhlia na zdravie obyvateľov. Hnutie prepojilo ochranu severočeských obcí s cieľom zastaviť ťažbu uhlia a prispieť tak ku globálnemu cieľu zastaviť postupujúcu zmenu klímy. Mobilizácia na podporu miestnych obyvateľov bola mobilizáciou českej verejnosti a politikov, aby podporili koniec uhlia a tým zásadným spôsobom prispeli k riešeniu klimatickej krízy.
Čo ďalej?
„Neviem, aký osud čaká klimatické protesty a politiku,“ hovorí skepticky Josef. „Odpor voči hnutiu a represie sa strašne zhoršili. Oligarchia fosílnych palív v Čechách tiež začala oveľa agresívnejšie presadzovať svoje záujmy – ovládnuť politické pozície, kontrolovať médiá a verejnú diskusiu, financovať politické strany. Ďalším problémom je koniec medzinárodného liberálneho poriadku, ktorý v sebe obsahoval normy globálnej spravodlivosti. A vlastne koniec liberálnej demokracie ako takej. Klimatické hnutie chcelo vytvoriť hybnú silu pre systém, od ktorého sa očakávalo, že bude napĺňať svoje vlastné ciele, hodnoty a zákony. Hnutia dnes nemajú šancu osloviť záujmy väčšiny. Liberálna demokracia je preč. Nahrádza ju fašistická pravica, ktorá odmieta riešiť klimatické zmeny a vžíva sa do úlohy obhajcov obyčajných ľudí a ich materiálnych potrieb. Presvedčila ich, že klimatická politika ohrozuje ceny potravín, benzínu, bývania atď. A to je nakoniec problém neoliberálnej klimatickej politiky – nezameriava sa na bohatých, na fosílnu oligarchiu, luxusnú spotrebu, ale vyžaduje obete od bežných ľudí. Jedinú cestu vidím v dramatickej zmene ekonomiky a výroby tovarov, ako sú potraviny a energia, tak, aby sa ľudia pri uspokojovaní základných potrieb nepodieľali na ekologickej deštrukcii.“
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.