„Rozhodnutie o tom, či som trans, mi poslali poštou.“

Mesiace až roky čakania na termíny, neprístupnosť rodovo-afirmatívnej starostlivosti, neochota lekárov a matrík, neustále sebadokazovanie a kontrola nad vlastnou tranzíciou v cudzích rukách. Tieto problémy patria k jedným z najčastejších, s ktorými sa transrodoví ľudia stretávajú v procese medicínskej a právnej tranzície, ak sa ju rozhodnú podstúpiť.

Verejný priestor čoraz viac vypĺňajú hlasy rozsievajúce nenávisť voči inakosti, ktoré si nachádzajú cestu ako do legislatívy, tak do bežného života. Príkladom hazardovania so životmi transrodových ľudí je aj minuloročná legislatívna zmena iniciovaná bývalou ministerkou zdravotníctva Zuzanou Dolinkovou (Hlas). Zrušila diagnostické štandardy pre medicínsku tranzíciu, čo malo deštruktívny dopad na fyzické aj psychické zdravie transrodových ľudí žijúcich na Slovensku.

Proces tranzície u nás spočíva v návšteve psychiatra a psychodiagnostike, absolvovaní testov u rôznych lekárov, podstúpenie hormonálnej terapie a následných operácií. Legálne proces ukončuje zmena mena a pohlavia na matrike. Tento proces sa však líši od odborníka k odborníkovi a napriek tomu, že je chránený zákonom telesnej integrity transrodových ľudí, dostupné výskumy a rozhovory ukazujú, že mnohokrát dochádza k hrubému porušeniu telesnej autonómie a ľudskej dôstojnosti.

Zatiaľ čo niektoré zmeny v prístupe k transrodovým ľuďom a trans starostlivosti sú pozitívne (ako napríklad nedávne zrušenie povinných kastrácií v Českej republike), väčšina z nich vyvoláva v trans ľuďoch značné obavy. Tie občas zachádzajú tak ďaleko, že svoju rodnú krajinu opúšťajú a rodovo afirmujúcu starostlivosť vyhľadávajú inde.

Transrodoví migranti nastavujú zrkadlo nedostatku legálnych a zdravotníckych systémov starostlivosti o transrodových ľudí, ktoré častokrát nenapĺňajú ich potreby, neumožňujú individuálnu cestu tranzíciou, či nerešpektujú ich telesnú autonómiu. Rozhodnutie podstúpiť kroky tranzície v zahraničí však nie je možné bez ekonomického a spoločenského rizika, a preto nie je dostupné a vyhovujúce každému. Príbehy troch transrodových migrantov, ktorí sa ocitli v slepej uličke systémov lokálnej starostlivosti o transrodových ľudí – Rada, Adama a Olivera – spája nielen boj o možnosť byť sám sebou, no aj nulová ľútosť nad svojimi rozhodnutiami.

RAD

Cesta tranzíciou transrodového muža Rada vedie cez tri krajiny – Anglicko, Slovensko a Česko. Čo však celú tranzíciu zjednocuje, je rozhodnutie „robiť si ju po svojom“ a miesto predpísanej rigidnej trajektórie si vybrať sám, v čom sa cíti dobre.

Rad žije v Prahe, kde pracuje ako sociálny pracovník a novinár. Do svojich 21 rokov žil v Česku v ženskej roli, až kým v roku 2001 neodišiel na vysokú školu do Londýna, kde sa začal pohybovať v squaterskej komunite a stretával mnoho queer a trans ľudí. Popisuje, ako sa mu vtedy otvorili dvere k sebe samému: ,,Robili sme mnoho akcií, ako napríklad queer kabaret. Bolo to podnecujúce, hravé prostredie, odkiaľ som získaval informácie o transrodovosti a inšpiráciu. Poskytlo mi to priestor, kde som mohol premýšľať o svojej identite.“

Práve v prostredí spomínaných londýnskych komunít začal venovať pozornosť dlhodobým pocitom rodovej dysfórie a následne premýšľať o mastektómii (chirurgické odstránenie prsníkov). ,,V Londýne v tej dobe existovala iba jedna klinika, na ktorú sa dlho čakalo, a súkromné kliniky boli na mňa pridrahé,“ vraví. Ani po návrate do Prahy nenašiel možnosť zákrok podstúpiť – niekoľkokrát  mu bol lekármi odopretý, pretože pred operáciou odmietol podstúpiť iné zásahy do tela, ktoré boli vtedy povinné.

Hoci v súčasnosti povinnosť kastrácie ani iných zákrokov k úradnej zmene pohlavia už neplatí, množstvo sexuológov v Česku aj na Slovensku naďalej dodržuje striktné postupy tranzície, ktoré nezohľadňujú individuálne potreby a zdravotné limitácie. Z výskumu českej organizácie Transparent vyplýva, že nezanedbateľná časť transrodových ľudí žijúcich v Česku je s chýbajúcimi možnosťami nespokojná. Výskum poukazuje aj na obmedzený priestor otvorene sa s lekárom rozprávať bez možného ohrozenia svojej tranzície. U respondentov prevládal pocit, že sa musia držať stereotypného rodového skriptu, ktorý je od nich pri vyšetreniach očakávaný (napríklad vždy som vedel, že som trans, už ako malý som sa hral s autíčkami miesto bábik). Tieto faktory významne prispievajú k zvýšenému vnútornému napätiu.

S pocitom, že individuálna cesta tranzíciou v Česku nie je možná, sa Rad opäť rozhodol poobzerať sa po cenovo dostupných možnostiach v zahraničí. Jeho kroky napokon viedli do Bratislavy. ,,Bol to dosť punk,“ opisuje skúsenosť spred 10-tich rokov. Na chirurga si spomína ako na niekoho, kto sa príliš netrápil s papierovačkami ani vysvetlovaním toho, čo Rada na operačnom sále čaká. Čo bolo ešte horšie, na klinike nemal lôžkové oddelenie. Rad rozpráva o bizarnom zúfalstve celej skúsenosti: „Keď som sa prebudil z narkózy, naložil ma do svojho zeleného poľovníckeho džípu a odviezol na hostel. Bolo to dosť drsné. Ostal som tam sám, nemohol som ani hýbať rukami, najesť sa či ísť na záchod.“

Sám, v bolestiach a o krajinu ďalej si Rad uvedomil dôležitosť podpory priateľov a komunity. S vďačnosťou rozpráva, že našťastie má okolo seba ľudí, ktorí sú preňho oporou a taktiež známych, ktorí mu vedeli podať pomocnú ruku v tranzícii. „Tranzícia je z veľkej časti o ľuďoch, moja individuálna cesta bola možná práve vďaka nim,“ vraví a spomína, ako mu niektorí lekári a odborníci dali zakúsiť, aké to je, prechádzať tranzíciou na vlastnú päsť a byť v závislom postavení voči autorite sexuológa. Výskum Masarykovej univerzity a Q-Hub-u o queer zdraví v Česku a na Slovensku poukazuje na dôležitosť sociálnej podpory a komunity pri riešení duševných problémov a takzvaného menšinového stresu. Dôsledkom nedostatku opory sa LGBTQ+ ľudia ocitajú pred dilemou nevyhľadať pomoc a riskovať tak zdravie alebo sa potenciálne vystaviť nevhodnému správaniu a neinformovanosti odborníkov.

Dnes Rad žije pohodlne vo svojej sociálnej roli a dúfa, že situácia v Česku sa posunie ďalej a rovnaký komfort bude dopriaty aj nebinárnym ľuďom či transrodovým ženám, ktoré sa stávajú terčom transmisogýnie. Napriek všetkým komplikáciám na svojej ceste rozhodne hovorí, že žiaden krok svojej tranzície neľutuje. To, že sa môže slobodne nadýchnuť a byť sám sebou, rozhodne stojí za to.

ADAM

,,Pochopil som, že si tranzíciu nevymodlím, ale je to niečo, čo pre seba môžem urobiť,“ opisuje nebinárny ilustrátor Adam, ktorý sa už od tínedžerského veku necítil v súlade so svojím telom. Pôvodom zo Slovenska, dnes žijúci v Berlíne, sa rozhodol podstúpiť mastektómiu, za ktorou cestoval až do Portugalska. Jeho výpoveď, podobne ako Radovu, spája vďačnosť za možnosť sám definovať, čo preňho bude tranzícia znamenať a kam ho povedie.

Pomenovanie svojej genderovej identity môže byť pre transrodových ľudí náročným procesom, a to kvôli zaužívaným rodovým stereotypom a očakávaniam, ako aj kvôli tomu, že genderová identita nemusí byť striktne binárna (buď muž, alebo žena). Nebinárna rodová identita a prezentácia je pestrá, teda nie je jeden spôsob, ako „byť nebinárny“: podstupovať telesnú či právnu tranzíciu tiež nie je pravidlom. Adam sa však o túto možnosť zaujímal: vzhľadom na ťažkú dohľadateľnosť overených informácií sa spolu s priateľmi, ktorí tiež podstupovali tranzíciu, rozhodol pozliepať prehľad podmienok, tipov a lekárov, u ktorých sa cítili v bezpečí. Tento krok mu dal pocit komunity a opory.

Adam priznáva, že tranzícia na Slovensku preňho nikdy nepripadala do úvahy, a to práve kvôli neuznávaniu nebinárnej identity. ,,Mal som strach ísť pred komisiu sexuológov a vysvetľovať im, čo je nebinarita. Neprezentujem sa vždy stereotypne maskulínne a viem, ako by sa na mňa pozerali,“ vraví s trpkosťou v hlase. Dodáva, že zvažoval hovoriť o sebe ako o transrodovom mužovi, aby sa stretol s pochopením odborníkov, no túto možnosť rýchlo zavrhol kvôli stresu, ktorý by mu toto klamstvo navodilo. Adamova skúsenosť rezonuje s výskumom Transparentu, ktorý pozoruje, že nebinárne identity z medicínskeho diskurzu vypadávajú, a teda nie je prekvapivé, že nebinárni ľudia sa v Česku a na Slovensku cítia najhoršie spomedzi ostatných genderových identít. Medicínsky a legislatívny systém núti prispôsobiť sa binárnemu chápaniu rodu – zmeniť vzhľad, užívať hormóny, podstúpiť často nežiaduce zákroky pre právne uznanie, atď.

,,Bolo pre mňa dôležité zachovať si moc nad svojím telom,“ hovorí Adam, keď sa ho pýtam, prečo vyhľadal pomoc za hranicami Slovenska. O klinike v Porte sa opäť dozvedel od priateľov, ktorí s ním zdieľali svoju pozitívnu skúsenosť. V Portugalsku od roku 2018 platí zákon sebaurčenia pri tranzícii, ktorý podľa dostupných dát trans ľuďom značne zlepšuje životnú úroveň, fyzické aj psychické zdravie. Princíp sebaurčenia umožňuje osobám právne určiť svoju rodovú identitu bez lekárskych alebo súdnych posudkov, ktoré sú často nielen ponižujúce a zdĺhavé, no aj príliš zovšeobecňujúce.

Adam svoju skúsenosť s mastektómiou v Porte popisuje s nadšením: napriek jazykovej bariére sa k nemu lekári správali profesionálne, nespochybňovali ho a cítil sa vypočutý. ,,Rešpektovali moju voľbu, čo by mala byť samozrejmosť,“ dodáva. Spoločne s priateľmi urobili z jeho cesty do Portugalska výlet. So smiechom dodáva, ako je rád, že sa mal oňho kto postarať a robiť mu spoločnosť v hojení a pozeraní Twilightu. Dostať sa k samotnej operácii mu však pre finančnú náročnosť trvalo viac než dva roky: našetriť si nebolo vôbec jednoduché, vypomohol si crowdfundingom.

Dnes už má Adam dlho po operácii. Pýtam sa ho, ako zo svojej perspektívy vidí život transrodových ľudí na Slovensku. Dlho mlčíme. ,,Odmietam odchádzať z verejného priestoru a nechať ho náckom,“ vyhlási. ,,Čím viac si vo verejnom priestore, tým viac ťa ľudia vidia a zvyknú si na teba.“ Viditeľnosť však nie je ani zďaleka pohodlná: Adam popisuje pocit anonymity, ktorý zažíva v Berlíne a na Slovensku mu chýba. Ľudia naňho často na verejnosti zazerajú a správajú sa nepriateľsky. Návrat na Slovensko napriek legislatívnym aj sociálnym nedostatkom v oblasti transrodovosti však nevylučuje: iskra nádeje podľa Adama začína práve v priateľstvách a komunite.

OLIVER

Oliver, transrodový muž pôvodom z Británie, sa pred ôsmimi rokmi ocitol v Prahe počas cesty po Európe. Mesto si hneď zamiloval a po Brexite sa tam  definitívne presťahoval. Môj rozhovor s Oliverom – a občas s jeho tromi milými mačkami, ktoré sa prechádzali na pozadí – prebehol cez webkameru; porozprával mi o svojej ceste sebapoznania a tranzícii v Česku.

Keď sa presťahoval do Prahy, jedna z prvých vecí, čo si všimol, bol „český zvyk zazerania“ vo verejnom priestore. ,,Pozerali na mňa ľudia vonku aj v električke, snažil som sa im to vrátiť a vyhrať tento súboj pohľadov, no neúspešne,“ smeje sa. Dodáva však, tentoraz serióznejšie, že neželaná pozornosť voči nemu neostala vždy len pri pohľadoch. „Párkrát sa stalo, že ma zastavili okoloidúci – najmä turisti – s otázkou, či som muž alebo žena. Žiaden pozdrav, konverzácia, nič… Dokonca sa mi raz stalo, že pani ku mne podišla na toaletách, siahla mi na prsník, bez slova prikývla a odišla,“ spomína Oliver na invazívne konanie náhodných ľudí pred svojou fyzickou tranzíciou.

Nad svojou identitou začal viac premýšľať počas covidového obdobia. Vraví, že jeho cesta českým systémom tranzície bola pomerne hladká, najmä v porovnaní s tým, čím by si musel prejsť v Spojenom kráľovstve. V Prahe si našiel ochotného sexuológa, ktorý hovoril anglicky a prístup k hormonálnej terapii taktiež dostal vďaka krátkym poradovníkom v pandemickom  období pomerne rýchlo. ,,Nie je to perfektný systém, no som vďačný, že som sa dostal k tomu, čo potrebujem. Bola to pre mňa pozitívna skúsenosť,“ hovorí. Podľa jeho slov by v Spojenom kráľovstve stále ešte čakal na svoj prvý termín: verejný systém starostlivosti o transrodových ľudí dostáva minimum finančných prostriedkov a na prvý termín sa čaká štyri až šesť rokov, čo je dôvodom, prečo je mnoho transrodových ľudí nútených ísť drahou súkromnou cestou.

Počas návštev lekárov v Česku však Oliver narazil na množstvo stereotypov o transrodových ľuďoch, maskulinite a feminite, ako aj na veľa nemiestnych otázok. ,,Mal som šťastie, pretože môj prípad sa z časti prekrýva so stereotypom, ktorý sexuológ chce počuť, takže to pre mňa nebolo príliš zložité. Neznamená to však, že si menej trans, pokiaľ do tohto binárneho stereotypu nezapadáš,“ hovorí rozhodne. Dostupné výskumy o zdraví transrodových ľudí taktiež spomínajú nadbytočné, miestami až ponižujúce otázky, ktoré môžu byť súčasťou diagnostiky a neberú do úvahy, že gender a sexualita sú rozdielne faktory. Ide napríklad o otázky na sexuálne praktiky, fantázie či posielanie na dnes už všeobecne odborne odmietaný test vzrušivosti.

Niektoré kroky, ktoré musel podstúpiť, vnímal Oliver až ako absurdnosť. „Musel som sa ísť postaviť pred komisiu niekoľkých sexuológov, ktorí sotva hovorili anglicky. Po pár otázkach ma požiadali, aby som opustil miestnosť a vrátil sa po piatich minútach. Nakoniec mi ich rozhodnutie o tom, či som dostatočne trans, poslali poštou,“ krúti hlavou. Opäť však dodáva, že je vďačný za príležitosť vôbec prejsť tranzíciou a cítiť sa tak sám sebou. Z jeho pohľadu sa postavenie transrodových ľudí v Česku zlepšuje – transrodovosť samotná a podpora trans ľudí je viac vidieť. Vo svojich kruhoch cíti podporu, ktorú dostal aj pri crowdfundovaní svojej mastektómie. Zrušenie povinných kastrácií považuje za veľké víťazstvo.

Cesta, ktorá je pred nami, je však stále dlhá. Pýtam sa teda Olivera, kde vidí priestor na zlepšenie. ,,Síce sme sa zbavili nútenej sterilizácie, stále sa však musíš v prípade manželstva rozviesť a potom sa zase vziať, čo mi príde dosť zastaralé,“ odpovedá. Taktiež by rád videl zlepšenie terminológie, ktorá nie je založená na stereotypoch, ako aj lepšie podmienky pre nebinárnych ľudí. Spomína, že počet ľudí, ktorí by radi podstúpili tranzíciu v Česku rastie, a teda by uvítal viac sexuológov a odborníkov na trans zákroky. V neposlednom rade dodáva niečo, čo opakovane zaznieva z úst transrodových ľudí pri debatách ohľadom ich práv: možnosť rozhodnúť sa o svojom tele a tranzícii. ,,Každý má svoj proces a tempo a mal by mať právo sa ho držať,“ uzatvára debatu Oliver.

Autor sa venuje publicistike a queer teórii.

V rámci projektu Perspectives si k témam kvír, trans či feminizmu môžete prečítať aj tieto texty z partnerských médií:
Tilen Kolar: Public transport policy is an LGBTQ+ policy: the symbiotic relationships between mobility and queer identity (NARVAMUS)
Jana Vorontsova: Not/Alone Women: Nastya and Getting to Know Her True Self (NARVAMUS)
Klára Pukovcová: Queer Slovácko sa nesúdí (revue Prostor)
Aistė Brazdžiūnaitė: Daugiau nei geros draugės kariuomenėje (NARA)
Tomáš Herzán: Artemis Akbary’s Fight for Afghan LGBTQI+ Refugees (revue Prostor)
Lenka Králová: Trans* lidé nejsou jen vděčné mediální téma (revue Prostor)
Angelina Gruzdeva: LGBTQ+ in Estonia: How to Build a Community Where It Seems There Is None (NARVAMUS)

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.