2018 05 MarxSusedský KapitálTáto krajina nie je pre Marxa

Anita Kömüves9. mája 2018505

Ľudia z krajín Vyšehradskej štvorky zo svojej nedávnej histórie dobre vedia, aké dôležité sú v politike symboly a verejné priestory. Jedným z prvých aktov revolúcie je odstránenie symbolov a sôch nenávideného režimu, proti ktorému sa ľudia postavili. Knihy o dejinách dvadsiateho storočia sú plné fotografií, na ktorých revolucionári strhávajú monumenty a sochy.

 

Keď padla železná opona a krajiny tohto regiónu sa stali demokratickými, diali sa tu podobné veci, i keď väčšinou menej násilne. V Maďarsku boli v tichosti premenované ulice a odstránené sochy, ktoré oslavovali komunistický režim. Niektoré z nich sú dnes v parku za Budapešťou, v múzeu pod holým nebom. Všetky červené hviezdy z krajiny zmizli. Insígnie na oficiálnych dokumentoch sa zmenili.

 

Boj o verejné priestory

 

Človek by si myslel, že vojna o politickú geografiu v tomto regióne skončila začiatkom deväťdesiatych rokov, pretože demokratické vlády nepotrebujú ukazovať svoju silu vztyčovaním nových sôch, premenovaním ulíc a podobnými symbolickými gestami na to, aby poukázali na svoju legitimitu a moc.

 

Vládna strana Fidesz, ktorá je pri moci od roku 2010, do Maďarska tento boj o verejné priestory, mená a symboly prinavrátila. Obe vlny bojov (prvá na začiatku deväťdesiatych rokov, druhá od roku 2010) ostránili niekoľko sôch Karla Marxa a názvov ulíc, ktoré niesli jeho meno, niekoľko ich však stále zostáva. Zdá sa, že maďarská vláda má veľké problémy s rozhodovaním, ako naložiť s Marxom a jeho dedičstvom.

 

Ekonomická univerzita Karla Marxa, najznámejšia ekonomická škola v krajine, sa vzdala svojho mena hneď ho prechode k demokracii a stala sa z nej Budapeštianska ekonomická univerzita. Neskôr sa z nej stala Korvínova univerzita, nazvaná podľa obľúbenej historickej postavy kráľa Mateja, maďarského kráľa z obdobia renesancie.  

 

Socha Marxa však pred hlavným vchodom do školy zostala stáť. Pred školou ju vztýčili v roku 1959. Stala sa integrálnou a obľúbenou súčasťou univerzitného života. Študenti sa jej pred skúškami dotýkali pre šťastie a mnohí z nich sa pred ňou pri promóciách fotili.

 

O tom, či by mala socha, ktorá znázorňuje Marxa ako univerzitného profesora, pred školou stáť, sa samozrejme viedli debaty. Ale univerzita si sochu Marxa vždy obhájila. Dokázala to aj v januári 2014, keď podpredseda Kresťanskej demokratickej strany Bence Rétvári napísal univerzite otvorený list, v ktorom požaduje odstránenie sochy. Rétvári tvrdil, že Marxova socha nemá stáť v areáli školy, pretože Marx bol „antisemita a xenofóbny ideológ“. Rektor univerzity Zsolt Rostoványi vtedy jasne povedal, že socha zostane na svojom mieste, pretože je súčasťou histórie a života školy a debaty o jej odstránení nebudú pokračovať.

 

O niekoľko mesiacov neskôr sa však mládežnícka frakcia Kresťanských demokratov s názvom IKSZ taktiež dožadovala odstránenia sochy a používala pri tom veľmi podobné argumenty ako Rétvári. V tomto prípade už Rostoványi kapituloval. Vyhlásil, že sochu spred hlavného vchodu odstránia a nahradia niečím, čo lepšie reprezentuje súčasnosť univerzity. List od IKSZ prišiel v polovici augusta a do mesiaca bola socha preč.

Zorganizovalo sa niekoľko protestov, ktoré žiadali, aby socha zostala stáť na svojom mieste. Mnoho ľudí to ihneď interpretovalo ako politický akt. Tvrdili, že Marx musel zmiznúť, pretože si to želala vláda a že je to len ďalší príznak vojny o verejné priestory a symboly.

 

Poškvrnené názvy

 

Toto premýšľanie muselo byť v niečom pravdivé. V roku 2012 parlament schválil zákon, ktorý hovorí, že žiaden názov ulice nesmie mať akúkoľvek spojitosť s komunistickou ideológiou. Dokonca aj obchodné spoločnosti a médiá sa museli vzdať takýchto „poškvrnených“ názvov.

 

Množstvo ulíc premenovali, niektoré viac než raz. Napríklad ulica, na ktorej som kedysi bývala, sa volá inak, pretože mestská rada sa chcela zbaviť pôvodného názvu. Človek, po ktorom bola pomenovaná, z nejakého dôvodu stratil jej priazeň. Príliš sa netrápili s vymýšľaním nového názvu, dočasne ju pomenovali podľa kopca, okolo ktorého sa vinie. O rok našli vhodného kandidáta: ulica sa stala Ulicou Sándora Kocsisa, podľa slávneho maďarského futbalistu.

 

Symbolické verejné priestranstvá dokonca prerobili – parlament a okolité námestie boli renovované tak, aby vyzerali „ako spred roku 1944“. To samozrejme znamenalo, že niektoré monumenty a sochy štátnikov odstránili a iné, hodiace sa vládnej strane, zas pribudli.

 

Nastali aj iné, kontroverznejšie zmeny. Keď bol na námestí Szabadság tér (Námestie slobody) vztýčený pomník obetiam nacizmu, konali sa protesty, pretože socha znázorňovala Nemecko ako orla, ktorý napadol nevinného anjela (Maďarsko). Strhla sa okolo toho veľká kontroverzia – monument totiž nepoukazuje na to, že maďarské úrady a mnoho maďarských občanov s nacistickými okupantmi kolaborovalo.

 

O ďalšej kontroverzii bolo počuť až vo Washingtone: V roku 2015 chcela istá nadácia vztýčiť pomník politikovi a historikovi Bálintovi Hómanovi, antisemitovi a podporovateľovi maďarských nacistov. Protesty boli také hlasné, že sa od projektu upustilo – sám Barack Obama vo svojom prejave na Deň spomienky na holokaust v roku 2016 priznal, že americká vláda vyvíjala na Maďarsko tlak, aby sochu Hómana nerealizovalo.

 

Keď sa na to pozeráme z tohto hľadiska, je vlastne prekvapivé, že socha Marxa zostala pred vchodom do Korvínovej univerzity až do roku 2014. V roku 2012 – v čase, keď schválili zákon o premenovaní ulíc – Maďarská akadémia vied vyhlásila, že Marxovo meno sa „smie používať, ale je to znepokojujúce“. To isté platí pre filozofa Georga Lukácsa.

 

Mesto Pécs pre istotu rýchlo premenovalo Marxovu ulicu na Ulicu Alberta Wassa, podľa maďarského románopisca zo začiatku dvadsiateho storočia, ktorý je v priazni Orbánovej vlády. Nie všetky mestá však boli také horlivé – v krajine ešte niekoľko ulíc pomenovaných po Karlovi Marxovi zostalo.

 

A čo sa stalo s obľúbenou Marxovou sochou? Nakoniec ju nepremiestnili príliš ďaleko – stala sa súčasťou výstavy, ktorá dokumentuje dejiny školy. Dnes je teda objektom v múzeu – patrí do minulosti, nie do prítomnosti.

 

Preklad: Tomáš Hučko

 

Autorka: Anita Kőműves

 

Autorka je reportérkou Átlátszó.hu – mimovládnej organizácie, ktorá publikuje online magazín pre investigatívnu žurnalistiku. Átlátszó sa snaží podporovať transparentnosť, zodpovednosť a slobodu informácií v Maďarsku. Je financovaná z nestraníckych a mimovládnych zdrojov, neprijíma peniaze od štátnych inštitúcií, politických strán ani od ich partnerov.

 

 

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *