2018 11 GeopoetikaTematický KapitálSyntax Zeme: Úvod do geopoetiky

Uhlík (C, protónové číslo 6). Na počiatku komplexné molekuly bielkovín postupne naštartovali metabolizmus chemických prvkov v zoskupeniach hmoty, z ktorých neskôr vznikli prvé mikroorganizmy a z nich následne prokaryotické bunky. Ich funkcie sa postupne diferencovali – niektoré začali tvoriť podzemné štruktúry, ktoré dnes nazývame koreňmi, iné vytvorili ochrannú vrstvu okolo vnútorných živých pletív. Tak vzniklo drevo. Dávno potom do života stromov vstúpila nová evolučná trajektória – výhonok miliónov rokov vývoja cicavcov v podobe dvojnohých neoperených primátov s motorovými pílami v ruke, často v sprievode paralelnej vývojovej vetvy neživej hmoty, pomenovanej týmito cicavcami ako „harvestory“.

 

Drevo sa skladá zo „suchej“ hmoty a vody. Jeho suchá hmota pozostáva z päťdesiatich percent uhlíka, štyridsaťjeden percent kyslíka (O, protónové číslo 8) a šiestich percent vodíka (H, protónové číslo 1). Zvyšok sú rôzne substancie, najmä dusík (N, protónové číslo 7), síra (S, protónové číslo 16) a popol. Celulóza, ktorá sa z neho získava, je základnou látkou na výrobu novinového papiera. Proces výroby papiera začína spracovaním surového dreva, ktoré musí byť premenené na drevovinu. Tá sa vyrába mechanickým rozvlákňovaním odkôrneného dreva. Takto získaná drevovina je zmesou rôznych druhov dlhovláknitej, slizovitej a múčkovitej látky. Z tejto látky sa skladá novinový papier.

 

Inými slovami: vo vašich rukách práve držíte jednu z nespočetného množstva foriem, do ktorej uhlík zabalil sám seba v konšpirácii s ďalšími chemickými prvkami, ktoré sa pred štyrmi a pol miliardami rokov zhromaždili do rotujúceho zhluku prachu neďaleko Slnka. My ľudia sme dočasným médiom v pokračovaní tohto procesu. Avšak fakt, že sme súčasťou planetárnych procesov, neznamená, že máme aj moc nad planétou. Naopak, planéta má moc nad nami.

Geológia budúcnosti

 

Vidieť ľudský druh ako médium organických a anorganických procesov na planetárnej úrovni je kľúčom k pochopeniu témy tohto čísla Kapitálu – geopoetiky. Naliehavosť tejto témy je spojená s naliehavosťou situácie, pre ktorú sme nedávno v našich globálnych debatách vymysleli pojem antropocén. Ten pochádza z geológie a odkazuje k novej geologickej epoche našej planéty. Ako napovedá jeho starogrécky koreň anthropos (άνθρωπος), ide o dobu ľudí. Tí sa dnes ocitajú v pozícii hlavnej sily, ktorá utvára podobu celej Zeme. Podľa niektorých autorov a autoriek môžeme začiatok tohto obdobia datovať na koniec osemnásteho storočia, keď Wattov vynález parného stroja otvoril brány priemyselnej revolúcii a fosílne palivá sa stali motorom raného kapitalizmu. Aróma spálených derivátov ropy sa odvtedy stala našou každodennou spoločníčkou. Iní vedci a vedkyne zase zlom, ktorý antropocén oddeľuje od predchádzajúcej epochy holocénu (ktorá začala na konci poslednej doby ľadovej), lokalizujú do dvadsiateho storočia. Niekedy sa dokonca prikláňajú k veľmi konkrétnemu dátumu: k 16. júlu 1945. Vtedy počas testu v Novom Mexiku prvýkrát ľudstvo odpálilo jadrovú bombu. Neviditeľná, tenká vrstva rádioaktívnych látok, ktoré po výbuchu obalili celú planétu, sa na státisíce rokov zapísala do budúcich vrstiev zemskej kôry, ktorú jedného dňa budú vo svojich výskumných vrtoch študovať geológovia a geologičky ďalekej budúcnosti.

 

Do geologických podloží sa tiež zapíšu súčasné hodnoty oxidu uhličitého a ďalších skleníkových plynov v atmosfére. V novej špeciálnej správe Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu (IPCC), ktorú uverejnili ôsmeho októbra po zasadaní panelu v juhokórejskom Inčeone, môžeme nájsť urgentný apel na nutnosť urýchleného zníženia emisií, ktoré produkuje globálna kapitalistická ekonomika, a to až o štyridsaťpäť percent do roku 2030. Tento trend by mal pokračovať až do roku 2050, dokedy by sa emisie mali dostať na nulu. V opačnom prípade hrozí scenár oteplenia o dva stupne  (prípadne viac), ktoré môžu mať katastrofálne následky na chudobné regióny globálnej periférie.

 

Z pohľadu bohatých krajín, ktoré držia v rukách nielen ekonomickú, ale aj geopolitickú moc, to však nemusí byť dostatočný dôvod na okamžitú a radikálnu zmenu fungovania globálnej ekonomiky. Pretrvávanie koloniálnych vzorcov v súdobej geopolitike sa premieta do desivej vízie klimatickej zmeny ako vojny bohatého Severu proti chudobnému Juhu. Vojna je tiež geopoetickou stratégiou, možno dokonca jednou z tých najstarších, na čo poukazuje už dávne príslovie, ktoré vo svojom Umení vojny cituje staročínsky mysliteľ Sun-c’: „Pokiaľ poznáš svojho nepriateľa tak ako seba samého, o tvojom víťazstve nemožno pochybovať; ale iba pokiaľ poznáš Nebo tak ako Zem, tvoje víťazstvo bude kompletné.“

Manipulácia s teritóriom, geografiou alebo geológiou terénu sa dnes stáva čoraz významnejšou vojenskou taktikou. S nástupom klimatickej zmeny sa vedomé nezasahovanie do rastúcich hodnôt skleníkových plynov v atmosfére preto javí ako pokračovanie starých koloniálnych pomerov novými prostriedkami. Genocídu nahradila ekocída.

 

Ako môžeme podkopať súčasný geopolitický pohľad na svet a vytvoriť iný, ktorý by sa premietol do nového kánonu geopoetiky? Dokážeme vôbec porušiť jeho pevné okraje a otvoriť trhliny, cez ktoré by sa precedili kontúry nového poriadku? Akú úlohu môžu zohrávať geofyzikálne sily pri vzdorovaní hegemonickým geopolitickým pohľadom na svet? Naše ochudobnené, depolitizované chápanie „geofyzikálneho“ vedie k zachovaniu a udržaniu koloniálnych vzorcov, pretože si nevšímame, že zmeny v termodynamike planetárnych procesov, ktoré vedú ku globálnemu otepľovaniu a klimatickým hrozbám, konzervujú a prehlbujú existujúce nerovnosti. V takom prípade je na mieste volať po dekolonizovaní kolonizátora narušením jeho geografickej (rovnako ako aj geologickej a geofyzikálnej) dominancie.

 

Do kategórie druhoradej prírody sa počas stáročí inštalácie koloniálnych poriadkov dostali celé regióny so stámiliónmi obyvateľov spolu s ich kultúrami, ktoré pestovali techniky porozumenia mimoľudskému prostrediu, v ktorom boli situované. Technicky teda tieto kultúry intuitívne poznali geopoetiku. Geopoetika má dnes moc skorumpovať koloniálne teórie poznania sveta a prebudiť dávno vymazané poznania a kultúry, spomienky a vzťahy s predkami, spôsoby vzťahovania sa k ostatným a k novej konštrukcii prírody. Všetky tieto myšlienky a schopnosti citlivého prístupu k Zemi zanikli v procese, ktorý Boaventura de Sousa Santos nazýva epistemicídou. Koloniálna dominancia nespočíva len v zámernom vyhladzovaní domorodých národov (genocídach), ale aj v ničení ich kultúry a poznania. Vzkriesenie geopoetického projektu s jeho antikoloniálnou politickou agendou je bezpodmienečnou nutnosťou, ak sme skutočne odhodlaní a odhodlané odovzdať sa procesu opúšťania koloniálneho nazerania na svet, ktoré v súčasnosti stále pretrváva a ktoré ustanovuje vládu nad prírodou a aj nad obyvateľmi a obyvateľkami tejto planéty, ktoré trpia dominanciou západného modernizmu.

 

Nová planetárna perspektíva

 

Naša vpletenosť do planetárnych procesov koniec koncov nie je etická alebo politická voľba. Nie je to otázka názoru. Je to holý fakt. Náš prístup k budúcnosti preto nemôže nič prenechať náhode – musíme plánovať, premýšľať, prepočítavať a kontextualizovať našu existenciu v planetárnom ekosystéme. Preto potrebujeme radikálnu politickú a technologickú imagináciu, ktorá búra naše zabehnuté predstavy o hraniciach a možnostiach našich planetárnych intervencií, ktoré presahujú rámec naivného uvažovania o rýchlych technologických riešeniach, ktoré by obrátili zotrvačnosť klimatických procesov a pomalé presýpanie hodín geologického času. Teoretik Benjamin Bratton dokonca vyzýva ľudstvo k tomu, aby sa prezieravo vrhlo do praxe angažovaného geodizajnu a odvrátilo tak blížiacu sa ekologickú katastrofu. Inými slovami – potrebujeme viac odvážnej geopoetiky a menej prihlúpleho geoinžinierstva. To si vyžaduje citlivé rozhrania nastavené na frekvencie medzidruhovej diplomacie od levelu jednotlivých buniek cez naše telá až po veľké kolektívy heterogénnych aktérov a aktérok. K tomu odkazuje v tomto čísle aj Paulo Tavares, keď hovorí o dizajne presahujúcom ďaleko za hranice ľudského.

 

Geopoetiku v čase antropocénu môžeme vnímať ako prax myslenia, konania, písania, existencie a tvorenia s planétou (nie proti alebo navzdory nej), zdôrazňujúc tak prepojenie našich sociálnych a ekonomických aktivít na planetárnej úrovni s médiom, ktoré tieto aktivity v prvom rade umožňuje: so Zemou. Presne tak geopoetiku definujú v rozhovore aj Anna-Sophie Springer a Etienne Turpin. V takejto perspektíve sa pozícia človeka ocitá mimo centra planetárnej asambláže a do popredia sa dostáva motív nestabilných a súčasne nevyhnutných spojenectiev, rovnako ako tiež predátorské vzťahy medzi ľudskými a mimoľudskými aktérmi a aktérkami v rôznych ekológiách. Načrtnutá mnohoznačnosť pojmu geopoetiky je dôsledkom jeho poetického pôvodu. Množstvo rôznych definícií, ktoré sa snažia tento termín zachytiť, len potvrdzuje a prispieva k jeho viacvýznamovosti. Geopoetika odkazuje k procesu budovania novej planetárnej perspektívy, ktorá nerozlišuje medzi prírodou a spoločnosťou, lesom a mestom, človekom a rastlinou, ale stojí na myšlienke elementárnej rovnosti všetkých subjektov a objektov, ktoré sa v planetárnej asambláži nachádzajú. Nad rámec svojej poeticko-filozofickej základne znamená geopoetika tiež interdisciplinárnu (a niekedy až antidisciplinárnu) metodológiu, ktorá nám umožňuje skúmať rôzne vzťahy medzi prežívaním geografického priestoru a jeho umeleckým vyjadrením. Geografické priestory môžeme vnímať ako viacvýznamové texty, ktoré nesú geologické, historické, kultúrne a antropologické významy. Zem tvoria príbehy, ktorých lingvistické kódy sa učíme čítať, keďže sú často písané v zmiešaných jazykoch fotónov, biochemických procesov, feromónov živočíšnej ríše, termodynamiky planetárnej klímy a ľudských lingvistických vzorcov. Aké metódy nám umožnia odhaliť plochy, kde sa tieto kódy pretínajú a rozprestrieť tak hustú sieť spoločných znakov, ktoré napokon vedú ku kultúrnemu priestoru, kde v centre už nestojí človek?

 

Komparatívna planetológia

 

Vzťahy medzi umením, literatúrou a geografiou sa v priebehu posledných dekád stali výskumnými zónami v kontexte interdisciplinárneho obratu v súčasných humanitných vedách. Skúmanie týchto vzťahov vyústilo do nových subdisciplín geografie (kultúrna a humánna geografia) a literárnych vied (geopoetika, geokriticizmus, geokulturológia a geoestetika). Ešte nedávno bola geografia považovaná za disciplínu, ktorá objektívne a bezproblémovo reprezentuje Zem a nespochybniteľným spôsobom spája myšlienky s objektmi. Keďže geografia znamená doslova písanie Zeme, zdá sa byť príznačné, že práve písanie sa stalo hlavným intelektuálnym bojiskom geografického myslenia. Množstvo geografov a geografiek dnes preto obhajuje tie podoby metaforického písania Zeme, ktoré sníma reťaze z našich geografických imaginácií a uvoľňuje Zem z oprát jedinej, autoritatívnej interpretácie z pohľadu človeka v centre pozornosti.

 

Opisovanie, ako tvrdil Edward Said, bolo prvé veľké kolektívne apropriovanie jednej krajiny druhou (dobrý príklad je opisovanie orientálnych textov na Západe na konci stredoveku). Kolonializmus je založený na sile Ja, ktoré zastupuje Druhého (napríklad vo forme opísaného textu, ktorý začína plniť funkciu novej autority nahrádzajúcej „cudzí“ originál). Poézia nám umožňuje rozpoznať konštituovanie Druhého ako súčasti Ja, kde čítanie geografickej situovanosti mysle-ako-Zeme/Zeme-ako-tela je kľúčom. Slovami Brendy Hillmanovej: „Miesto, kde vytvárame poéziu, je mimo akéhokoľvek známeho stavu. Poézia nás akosi odcudzuje, aby sme sa mohli zobudiť na mieste, kde všetko visí z hrán vytvárajúc samo seba.“ Poézia a metafora sa tak stávajú epistemologickými nástrojmi podrývania hierarchických mocenských vzťahov. Otvoriť sa geopoetike znamená umiestniť Zem do centra našej skúsenosti sveta.

 

Geopoetika nazerá na človeka ako rezidenta Zeme, ktorý poeticky obýva planétu, čítajúc jej vlastnú poéziu a počúvajúc jej vlastnú hudbu – inými slovami, zažíva kozmologickú poetiku vesmíru. Poetický obraz zakorenený v hmatateľnosti krajiny odráža skúsenosť obývania sveta. Ľudská predstavivosť je tvarovaná priestorom. Je to práve prelievanie hmoty medzi skúsenosťou a myslením, čo formuje našu predstavivosť. Učiť sa syntaxi údolí Zeme je možné rovnako, ako sa dokážeme učiť figúry mysliteľného. Každá činnosť je vo svetle geopoetiky úmyselne alebo neúmyselne písaním sveta, alebo – parafrázujúc Friedricha Schellinga – prírodnou históriou mysle a produkciou prírody vôbec. Žiť znamená nevyhnutne mať eticko-politickú zodpovednosť voči svetu. Skúsenosť miesta, geografickej a environmentálnej hmatateľnosti vyžaduje jazyk otvorený telesnému a zmyslovému zažívaniu sveta spisovateľom, umelcom a čitateľom, v ktorom sa geografia, poézia a poetika navzájom oboznamujú skrz prizmu životov, ktoré žijeme.

 

Preto sa pýtame: Ako písať planétu? Teda nie opisovať, nie prehýbať jej strany, ale skutočne písať spolu s ňou? Projekt písania Zeme – teda geopoetiky – si vyžaduje planetárnu perspektívu; teda to, čo Kim Stanley Robinson nazýva planetárnou komparatistikou. Ako upozorňuje Benjamin Bratton, porovnávať dve planéty nemusí nutne znamenať lietať trebárs na Mars – možno ide aj o to, aby sme si predstavili rozdiel medzi Zemou, ktorú žijeme, a Zemou, ktorú chceme. Kolosálna veľkosť výziev a zmien, ktoré pred nás kladie ekologická kríza antropocénu, nám umožňuje dokončiť gesto politickej ekológie – spraviť zo Zeme centrálny politický problém 21. storočia. Ak heslom environmentálneho hnutia je dnes slávny slogan „We are nature defending itself“, potom musíme nadšene pritakávať, no jedným dychom dodať: „We are nature writing itself!“

 

Autorka je umelkyňa a autor je filozof

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *