Súčasná vážna hudba: Paralelné svety

Michal Lipták20. novembra 2023117

O islandskej skladateľke Anne Þorvaldsdóttir som už na tomto mieste písal. V najnovšej nahrávke obsahujúcej nové orchestrálne skladby Archora (2022) a Aiōn (2018) sa posúva na ďalšiu úroveň, a preto sa o nej oplatí písať znova.

Oproti predchádzajúcim profilovým nahrávkam sú tieto skladby výrazne dlhšie – Archora má 20, Aiōn 40 minút. Sú vedené predstavami „prapôvodnej energie a všadeprítomnej paralelnej ríše – zároveň známej aj cudzej, statickej aj meniacej sa, súčasne nikde a všade“.

V oboch skladbách sa paralelné svety akoby prelievajú jeden do druhého. Archora začína „barbarskými“ chromaticky klesajúcimi frázami zo sláčikovej sekcie, zdanlivo importovaných z vrcholného expresionizmu začiatku 20. storočia. Cez ne sa však súčasne prelínajú údery, glissandá, pizzicatá, akoby sa tieto gestá súčasne po okrajoch rozpadali a otvárali paralelný svet chaoticky prúdiacich častíc.

Po niečo viac ako šiestich minútach sa tieto častice nečakane preskupia do jednoduchej, objímajúcej melódie, ktorá by mohla sprevádzať epické zábery krajiny vo fantasy filme. Ohlušujúce signály z dychovej sekcie prevedú túto melódiu do atonálnych klastrov, ktoré sa opätovne rozpadajú. Okolo jedenástej minúty sa melódia vráti vo vyšších polohách v sláčikovej sekcii, zvyšok orchestra ju nesie spočiatku neochotne, no napokon sa do nej úplne vleje.

Aiōn, rozdelená do troch viet, rozvíja tie isté motívy rozpadu a nečakaného magnetizmu na ešte väčšej ploche. Napríklad veľká časť druhej vety znie až indeterministicky, akoby sa orchester rozpadol na agregát sólistov. Neskôr, v druhej aj tretej vete, sa jednotlivé pulzujúce prvky za konštantného dunenia perkusií zlievajú do masívneho hluku sprevádzaného katastrofickými dychovými výkrikmi.

Tým, že na novej nahrávke Anna rozvíja svoje myšlienky na rozsiahlejších plochách, sa mení význam neustále sa meniacich tvárí jej skladieb. Z minulého albumu som vyzdvihoval skladbu Aeriality (2011), kde však náhle zjavenie sa melódie v závere znie ako „pointa“, len pripravená chaosom, ktorý jej predchádzal. Tu, počas 60 minút metamorfóz, sú už všetky formy rovnocenné.

Paralelné svety sa nenegujú, nie sú už v hierarchickom vzťahu; každý má rovnakú hodnotu. Poslucháčstvo to má zámerne ťažšie, nie je jednoducho „odmenené“ za to, že niekoľko minút vytrvalo v cudzom svete. Tentoraz sa skutočne učí prežívať v cudzích svetoch, prechádzať plynule medzi tými paralelnými a otvárať myseľ aj cítenie neznámemu.

Anna Þorvaldsdóttir: Archora; Aiōn (Islandský symfonický orchester/Eva Ollikainen). Sono Luminus, 2023.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: