Súčasná vážna hudba: Jedno a mnohé

Michal Lipták15. apríla 2022243

Dá sa povedať, že žáner koncertu pre sólistu a orchester v istom smere zachytáva premeny vzťahu jednotlivca a spoločnosti. Barokové koncerty vychádzajúce od Corelliho, sú kolaboratívne, orchester jemne podfarbuje melodické linky, ktoré určuje sólista. V klasicizme, napr. v Haydnových klavírnych koncertoch, sa stále veselo spolupracuje; klavirista v spoločných pasážach priateľsky vypomáha ako rytmické continuo.

V romantizme sa však sólista osamostatňuje: reprezentuje jednotlivca, ktorý sa so spoločnosťou dostáva do konfliktu. Archetypálnymi tu môžu byť Beethovenove koncerty, obsahujúce momenty bolestivého vyjednávania, v ktorých však vždy napokon dôjde k zmiereniu; pričom záverečné extatické rondá v jeho koncertoch sú oslavou tohto zmierenia.

Atonálna avantgarda v podstate vychádza z romantického modelu, avšak reflektujúc katastrofické 20. storočie, chýba tu zmierenie. V Petterssonovom Druhom husľovom koncerte či v Xenakisovom klavírnom koncerte Erikhthon je sólista brutálne napádaný orchestrom a bojuje o prežitie. Vo violončelovom koncerte Guardian od Chaye Czernowin sólista víťazí, no sám sa počas neho stáva desivým monštrom.

Husľový koncert švédskej skladateľky Ylvy Arkvik však akoby navrhoval nové možnosti zmierenia, a to tak historické – svojím rozsahom a štruktúrou pripomína klasické husľové koncerty Beethovena a Brahmsa – ako aj estetické. Nedochádza tu k súboju, komorný orchester aj husle – ktoré sú prítomné takmer konštantne – si zachovávajú vlastný hlas, a v poslednej vete, i keď nesmelo a trocha nervózne, dospejú akoby z rôznych smerov k tým istým nádherným, stúpajúcim akordom.

Luxuria je koncert pre saxofónové kvarteto a komorný orchester, a je v ňom ešte zjavnejšia hravá kolaborácia; jednotlivé saxofóny sa rozpúšťajú jeden v druhom a následne aj v dychoch vychádzajúcich z orchestra. Jednotlivec sa rozpúšťa v komunite a komunita preniká jednotlivcom. Nie je to však žiaden návrat k barokovým koreňom; nie je to ignorovanie traumatickej cesty koncertného žánru. Je to skôr akýsi utopický (a teda nevyhnutne problematický) návrh riešenia problémov, ktoré sa na tejto ceste objavili.

Ylva Q. Arkvik: Luxuria (Švédsky komorný orchester / Jonas Dominique / Anna Lindal / Clemens Schuldt / Raschèr Quartet / Johannes Thorell / Magnus Sköld). Nosag, 2021.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: