Plán ťažiť v západnom Srbsku lítium postavil srbskú verejnosť do konfliktu s ťažobným gigantom Rio Tinto, Európskou úniou aj vlastnou vládou. O lítium, ktorého ťažba by mala výrazné negatívne dopady na srbské životné prostredie, má záujem aj slovenský „zelený“ priemysel, podporovaný slovenskou vládou a slovenským komisárom pre Európsku zelenú dohodu Marošom Šefčovičom. Ako by mala aj vzhľadom na nutnosť prechodu na nízkouhlíkovú ekonomiku vyzerať slovenská občianska solidarita s obyvateľmi a obyvateľkami Srbska bojujúcimi za ochranu svojho životného prostredia?
„Budeme ťa prenasledovať, až kým nezmizneš, špina.“ Túto správu dostal srbský aktivista Aleksandar Matkovič 14. augusta z anonymného čísla. O pár hodín nato prišla ďalšia správa: „Ako ide boj proti Rio Tinto?“ V tom momente Matkovič vedel, že vyhrážky súvisia s jeho aktivizmom proti plánu spoločnosti Rio Tinto ťažiť lítium v Jadarskom údolí na západe Srbska, podporovanom aj srbskou vládou.
Srbskí aktivisti a aktivistky už raz ťažobného giganta Rio Tinto porazili. Masové protesty naprieč Srbskom v roku 2021 prinútili srbskú vládu zastaviť výstavbu lítiovej bane v Jadarskom údolí. Lítium je jedným z hlavných komponentov iónových batérií, preto sa v posledných rokoch stalo kľúčovou nerastnou surovinou pre prechod na nízkouhlíkovú ekonomiku. Jeho ťažba má však množstvo negatívnych dopadov na životné prostredie: od znečisťovania ovzdušia až po kontamináciu vody a pôdy.
Narastajúce napätie medzi Európskou úniou a Čínou, ktorá je aktuálnym lídrom v rozvoji nízkouhlíkových technológií, však ešte viac zvýšilo strategický význam srbského lítia pre európsky priemysel. V júli tohto roku preto slovenský podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič a nemecký kancelár Olaf Scholz podpísali so srbským prezidentom Aleksandarom Vučičom memorandum, v ktorom sa zaviazali podporiť obnovu ťažby lítia v Srbsku. To spustilo novú vlnu protestov. Prezident Vučič, najmocnejší muž v Srbsku, ktorého vládnuca strana je pravidelne obviňovaná z potláčania občianskych slobôd, nazval protesty ekoterorizmom a hybridnou vojnou Západu s cieľom zvrhnúť jeho vládu.
Srbské protesty proti ťažbe lítia sa v lete stali predmetom záujmu aj slovenských médií. Tie ich však pokrývali ako výlučne zahraničnú tému, zdanlivo nesúvisiacu so slovenskou hospodárskou politikou. Je to však aj slovenská hospodárska politika, ktorá nesie zodpovednosť za prehĺbenie konfliktu ohľadne ťažby lítia v Srbsku, čím nás núti zamyslieť sa nad významom solidarity v kontexte globálnej ekologickej krízy a nutného prechodu na nízkouhlíkovú ekonomiku.
Ekologický imperializmus v 21. storočí
Britsko-austrálsky tažobný gigant Rio Tinto, druhá najväčšia ťažobná spoločnosť na svete, sa po prvý raz objavil v Srbsku v roku 2004 v dôsledku liberalizácie ekonomiky reformnou vládou Zorana Djindjiča. Po zrovnoprávnení domácich a zahraničných investorov dostalo Rio Tinto od srbského kabinetu povolenie skúmať výskyt strategických nerastných surovín v krajine, čo viedlo v roku 2006 k objaveniu obrovských ložísk lítia v Jadarskom údolí na západe Srbska.
Trvalo desať rokov, kým Rio Tinto požiadalo o povolenie na vybudovanie lítiovej bane. Srbská vláda mu ho udelila v roku 2017. Tesne pred začiatkom výstavby, v novembri 2020, však obyvateľstvo Jadarského údolia začalo proti bani protestovať. Obávali sa znečistenia životného prostredia, pričom ich obavy boli podložené niekoľkými štúdiami. Domáci, ktorých pozemky boli priamo na území, kde mala stáť baňa, o ne nechceli prísť. Srbská vláda navyše v roku 2021 zmenila zákon o vyvlastňovaní, čím uľahčila proces vyvlastňovania pozemkov pre projekty so „strategickým významom“.
Všeobecný pocit, že srbská vláda povolením ťažby lítia povýšila záujmy nadnárodnej korporácie nad bezpečnosť a istotu vlastných občanov, vyústil do protestov. Zanedlho sa rozšírili naprieč Srbskom, pričom mnohí protestujúci a mnohé protestujúce začali spájať ochranu životného prostredia s prílišnou ústretovosťou srbskej vlády voči zahraničným investorom. V januári 2022 nakoniec srbský kabinet pod tlakom protestov (a aj vzhľadom na nadchádzajúce parlamentné voľby) oznámil zastavenie výstavby bane.
Vojna na Ukrajine, eskalujúce napätie medzi Európou a Čínou a potreba urýchliť prechod na nízkouhlíkovú ekonomiku však prinútili Európsku úniu hľadať spôsoby, ako zvýšiť odolnosť svojich dodávateľských reťazcov. Lítium síce nie je vzácny kov, no aktuálne sa ťaží v sotva desiatich krajinách, pričom štyri štáty – Čile, Argentína, Čína a Austrália – sa podieľajú na ťažbe takmer všetkého globálne dodávaného lítia. Aj to v posledných rokoch prispelo k zvýšenému európskemu záujmu o srbské zdroje. V septembri 2023 podpredseda Európskej komisie pre Európsku zelenú dohodu Šefčovič podpísal za zatvorenými dverami memorandum so srbským prezidentom Vučičom o obnovení plánov vybudovať v Srbsku baňu na ťažbu lítia – tentokrát už s výslovnou podporou Európskej únie.
Srbská verejnosť sa o tejto dohode dozvedela až v decembri 2023 vďaka reportáži srbského denníka Danas. V júli tohto roku už aj srbská vláda a Európska komisia oficiálne potvrdili záujem obnoviť ťažbu lítia v spolupráci s európskym priemyslom. Toto rozhodnutie spustilo novú vlnu protestov, ktoré zasiahli Srbsko počas leta, avšak tentokrát už bez akýchkoľvek náznakov, že by sa srbská vláda podvolila hlasu ulice. Naopak, objavili sa správy o tom, že srbská polícia niektorých aktivistov a aktivistky zadržala, prehľadala im byty či dokonca ich obvinila z terorizmu.
Dnes môžeme Srbsko kvôli agresívnemu medzinárodnému záujmu o jadarské lítium považovať za frontovú líniu ekologického imperializmu v Európe. Pojem ekologický imperializmus nie je nový, rovnako ani fenomén, ktorý označuje. Už v 80. rokoch minulého storočia sformuloval tento pojem americký historik Alfred Crosby, aby popísal ničivý vplyv európskeho kolonializmu na ekosystémy, do ktorých Európania od konca 15. storočia začali prinášať svoje zvieratá, rastliny a vírusy. Marxistický sociológ John Bellamy Foster prebral tento pojem začiatkom tohto storočia, no dal mu o niečo iný význam. Foster prepojil koncept ekologického imperializmu s konceptom takzvanej „metabolickej trhliny“ (Metabolic Rift), ktorá popisuje spôsob, akým kapitalizmus ničí prírodné zdroje bez ohľadu na ich obnoviteľnosť a narúša tým takzvaný ekologický „metabolizmus“ medzi človekom a prírodou. Základy teórie metabolickej trhliny Foster pripísal už Marxovi, ktorý upozornil na vplyv intenzívneho kapitalistického poľnohospodárstva na úpadok úrodnosti pôdy v Európe. Foster prepojil Marxovu analýzu metabolickej trhliny v poľnohospodárstve so súbojom o guáno v Južnej Amerike a Tichomorí v 19. storočí medzi vtedajšími imperiálnymi mocnosťami, čím ukázal, že drancovanie prírodných zdrojov (v tomto prípade pôdy) v geografickom srdci skorého industriálneho kapitalizmu viedlo už pred dvesto rokmi k potrebe hľadať alternatívne prírodné zdroje v oblastiach globálnej periférie.
Koncept ekologického imperializmu tak, ako ho sformuloval Foster, nám môže pomôcť popísať aktuálnu trajektóriu prechodu na nízkouhlíkovú ekonomiku, ktorá dnes prehlbuje nerovné mocenské vzťahy medzi bohatými krajinami globálneho Severu a chudobnejšími krajinami globálnej periférie. Zatiaľ čo krajiny globálneho Severu sa dnes môžu pýšiť znižovaním emisií a čistením mestského ovzdušia vďaka podpore elektromobilov či solárnej energii, takáto „zelená“ transformácia je spojená s rastúcim dopytom po nerastných surovinách v periférnych krajinách. Ťažba mnohých nerastných surovín pritom vedie k ničeniu životného prostredia a destabilizácii životov miestneho obyvateľstva. Zároveň vplýva negatívne aj na ekonomický rozvoj dotknutých krajín, keďže väčšina ziskov sa vracia do štátov globálneho Severu, kde sídlia nadnárodné korporácie realizujúce ťažbu. Napriek tomu ekologický imperializmus často nebýva vynútený použitím sily voči samotnému periférnemu štátu. Práve naopak, štáty globálneho Severu a korporácie, ktoré v nich sídlia, spravidla spolupracujú s miestnymi politikmi a političkami ochotnými vytvoriť podmienky pre ťažbu nerastných surovín a potlačiť domáci odpor – výmenou za osobné alebo politické výhody.
Ekologický imperializmus v Srbsku by však pre slovenské čitateľstvo nemal byť len predmetom akademického záujmu. Ukazuje sa totiž, že slovenská hospodárska politika je prepojená s ťažbou lítia v Srbsku, a to nie len cez slovenského eurokomisára pre Európsku zelenú dohodu Šefčoviča, ale aj cez časti slovenského priemyslu úzko spolupracujúce so slovenskou vládou. Súčasťou solidarity s obyvateľmi a obyvateľkami Srbska, ktorí chránia svoje životné prostredie pred nadnárodnými korporáciami, preto musí byť aj konfrontácia s neoliberálnym modelom hospodárskej politiky, ktorý na Slovensku dominuje.
Srbská zem, slovenské stopy
V roku 2019, štyri roky po návrate zo zahraničia, kde si vybudoval úspešnú kariéru ako investor, založil Marián Boček slovenský technologický start-up InoBat. Cieľom bolo vybudovať kompletný reťazec na výrobu batérií: od výroby batériových článkov až po recykláciu a dizajn plne funkčných batérií do elektromobilov. Boček strávil dlhé mesiace stretávaním sa s investormi a politikmi s cieľom získať financie na vybudovanie výskumného centra. Tie sa mu podarilo získať vo februári 2020 od vlády Petra Pellegriniho (vedy Smer, neskôr Hlas), ktorá InoBat podporila sumou päť miliónov eur. Štátna dotácia pomohla Bočekovi získať ďalších investorov, medzi nimi aj Rio Tinto.
Boček od začiatku prezentoval InoBat ako kľúčového partnera v rámci európskeho prechodu na nízkouhlíkovú ekonomiku. Už na podujatí Tatra Summit v roku 2018 sa mu podarilo nadviazať kontakt so Šefčovičom, ktorý sa vtedy ešte ako eurokomisár pre energetiku a neskôr už aj ako podpredseda Európskej komisie pre Európsku zelenú dohodu stal podporovateľom InoBat-u. Firma si čoskoro vybudovala pozíciu kľúčového hráča v rámci Európskej zelenej dohody, vďaka čomu sa Bočekovi v roku 2021 podarilo získať ďalšie dva milióny eur z európskych zdrojov.
V septembri 2023, dva dni po utajenej dohode medzi Šefčovičom a Vučičom o obnovení ťažby lítia v Srbsku, oznámil InoBat dohodu so srbskou vládou o výstavbe fabriky na výrobu a recykláciu batérií v srbskej obci Cuprija. Hoci nie je jasné, či Boček o septembrovej dohode medzi Európskou komisiou a srbskou vládou vedel, niet pochýb, že táto investícia sa stala atraktívnejšou vďaka potenciálnej obnove ťažby lítia v Srbsku. Hodnota benefitov, ktoré srbská vláda ponúkla InoBat-u na vybudovanie a prevádzku fabriky, sa pohybuje na úrovni 419 miliónov eur.
Dnes je zrejmé, že nová slovenská vláda vníma Srbsko ako strategického partnera v rámci svojej zahraničnej politiky založenej na „ekonomickej diplomacii“. Svedčí o tom aj októbrová návšteva slovenského ministra zahraničných vecí Juraja Blanára (Smer) v Srbsku, počas ktorej sa stretol s poprednými členmi srbskej vlády, ako aj so samotným prezidentom Vučičom. Blánar za jeden z hlavných cieľov návštevy označil nielen podporu slovenských firiem pôsobiacich v Srbsku, ale aj prilákanie ďalších slovenských investorov, ktorí majú záujem využiť srbskom „ponúkané príležitosti“, aj v oblasti obnoviteľných zdrojov.
Srbsko však nie je ani zďaleka jedinou krajinou, v ktorej investori vidia príležitosti na zisk z prechodu na nízkouhlíkovú ekonomiku. Ešte v januári 2023 uzavrel InoBat dohodu s hlavným dodávateľom batériových článkov pre Volkswagen, čínskou spoločnosťou Gotion Hi-Tech, ktorá má pomôcť InoBat-u dizajnovať a skladať batérie. InoBat a Gotion v priebehu roku oznámili plán postaviť v Šuranoch na juhozápadnom Slovensku fabriku na výrobu batériových článkov. Výstavbu baterkárne podporila v októbri 2023 aj nová slovenská vláda, ktorá do nej v januári tohto roku investovala 12 miliónov eur. Plánovaná baterkáreň v Šuranoch však môže mať negatívne dopady na životné prostredie, vrátane možného znečistenia miestnej vody a pôdy. Z tohto dôvodu, no aj pre obavy z dovozu lacnej pracovnej sily zo zahraničia, sa stretla s odporom domácich.
Solidarita v kontexte globálnej ekologickej krízy
Jedna z výziev, pred ktorými stojí slovenská občianska spoločnosť, je vôbec uchopiť vzťah medzi slovenskou hospodárskou politikou a ťažbou lítia v Jadarskom údolí ako problémový. Podpora slovenskej vlády pre InoBat by mohla byť totiž vnímaná ako učebnicový príklad toho, ako by malá semiperiférna ekonomika ako Slovensko mala postupovať smerom nahor v globálnom hodnotovom reťazci a zároveň hrať pozitívnu rolu v rámci prechodu na nízkouhlíkovú ekonomiku.
V liberálnom aj sociálno-demokratickom ponímaní je podpora priemyslu základom rastúcej ekonomiky. Rastúca ekonomika zase vedie k tvorbe pracovných miest, čím sa zvyšuje životná úroveň a príjmy štátu. Aj to je dôvod, prečo premiér Robert Fico (Smer) nedávno vyjadril súhlas s plánmi ministra obrany Roberta Kaliňáka (Smer) oživiť slovenský zbrojársky priemysel, a to napriek deklarovanej mierovej orientácii slovenskej vlády. Je však nekonečný, bezpodmienečný rast eticky obhájiteľný, globálne spravodlivý a dlhodobo udržateľný? Je to spôsob, akým by mal byť meraný úspech ekonomiky a vládnej politiky?
Agresívna ťažba lítia, akú máme dnes možnosť sledovať v Srbsku, je jedným zo znakov „zeleného“ kapitalizmu. „Zelený“ kapitalizmus, pre mnohých oxymoron, je charakteristický snahou znížiť emisie skleníkových plynov, avšak bez akejkoľvek zmeny ekonomického modelu založeného na zisku a nekonečne rastúcej spotrebe. Nedá sa vylúčiť, že takýto „zelený“ kapitalizmus bude raz schopný znížiť globálne emisie, hoci aj to je vzhľadom na aktuálne dáta otázne. Ak sa to však podarí, bude to za cenu ďalšieho ničivého ťaženia prírodných zdrojov a negatívnych vplyvov na životné prostredie v globálnej periférii, mimo zrakov obyvateľstva globálneho Severu.
Tu treba priznať, že ani spravodlivý prechod na nízkouhlíkovú ekonomiku nebude možný bez ťažby nerastných surovín vrátane lítia. Je však dôležité rozlišovať medzi udržateľnou, sociálne spravodlivou ťažbou, ktorá prebieha so súhlasom a pod kontrolou miestneho obyvateľstva, a agresívnou ťažbou nadnárodnými korporáciami, ktoré neberú ohľad na ľudí a ich životné prostredie. Rio Tinto bolo iba za posledných 20 rokov obvinené zo zastrašovania svojich zamestnancov, znečisťovania životného prostredia, porušovania ľudských práv či ničenia domorodých posvätných miest.
Práve spôsob, akým Rio Tinto, srbská vláda a Európska komisia v Srbsku (ale nielen v Srbsku) operujú, je dôvod, prečo je potrebné pristupovať skepticky k sľubom „zeleného“ kapitalizmu a hľadať spôsoby, akými vyjadriť solidaritu s ľuďmi bojujúcimi proti nespravodlivému prechodu na nízkouhlíkovú ekonomiku. Žiadna hospodárska aktivita prebiehajúca na území Slovenska – aj keď je to aktivita zameraná na vývoj „zelených“ technológií – by nemala byť prepojená na nemorálne ťažobné praktiky. Aktuálne je však národné hospodárstvo (t.j. rozhodnutia o tom, do čoho investovať) do veľkej miery v rukách podnikateľov. Na to, aby bola etická produkcia možná, bude treba radikálne demokratizovať všetky sféry spoločenského života vrátane tej hospodárskej.
Slovenské prepojenie na ťažbu lítia v Srbsku tiež ukazuje, že solidarita s ľuďmi za hranicami Slovenska nemusí byť proti záujmom slovenskej verejnosti, akokoľvek sú v kapitalizme záujmy súkromného sektora ideologicky vykresľované ako totožné so záujmami obyčajných ľudí. Práve naopak, plánovaná baterkáreň v Šuranoch, ktorej výstavba a prevádzka (napriek zárukám investorov InoBat a Gotion o dodržaní príslušnej environmentálnej legislatívy) so sebou nesie značné riziká pre miestne životné prostredie, je len ďalším dôkazom toho, že súkromný sektor vo svojej honbe za ziskom nepozná žiadne hranice. Inými slovami, hospodárska politika založená na raste a zisku nie je súbojom medzi „nami“ tu a „nimi“ tam. V konečnom dôsledku sa staneme jej obeťami aj my.
Odpoveďou na výzvy spojené s prebiehajúcou ekologickou krízou nemôže byť idealizovanie si nedotknuteľnosti prírody. Ani trvalo udržateľná ekonomika sa nezaobíde bez prírodných zdrojov vrátane kovov ako lítium. Nesmieme však podliehať ilúzii, že technologický pokrok, vo forme výmeny fosílnych palív za elektrickú energiu, nám umožní udržať si aktuálnu trajektóriou konzumu bez devastácie životného prostredia a prehlbovania globálnych nerovností. Solidarita v kontexte ekologickej krízy musí znamenať vysporiadanie sa s dominantnými spôsobmi produkcie, distribúcie a spotreby a ich dopadmi na obyvateľstvo planéty.
Autor sa vo svojom výskume venuje dejinám environmentálneho práva
