Skutočne sa kradne viac? O trestnom populizme
Údajný nárast kriminality sa stal v posledných týždňoch jednou z hlavných tém politického diskurzu na Slovensku. Opozícia sa chopila príležitosti a klesajúcu „pocitovú bezpečnosť“ využila na ďalšiu ofenzívu proti nepopulárnej vláde. Trestná politika však nie je neutrálny politický terén a emócie ako strach, na ktorých je spravidla založená, podkopávajú ciele pokrokovej politiky.
Kriminalita na Slovensku dramaticky stúpa, dozvedáme sa v posledných týždňoch z médií. V piatok 21. novembra dobodal útočník v bratislavskej Petržalke predavačku po tom, čo ho konfrontovala pri pokuse odísť z obchodu bez zaplatenia. Útok sa nezaobišiel bez reakcie lídra opozičného Progresívneho Slovenska (PS) Michala Šimečku, ktorý na sociálnej sieti napísal: „Strašné. Zlodej dnes večer v Petržalke pobodal nožom statočnú predavačku, ktorá mu chcela zabrániť v krádeži potravín. Celé Slovensko to vidí, všetci sa boja, doslova návaly zlodejov od trestnej novely kradnú v obchodoch, firmách, súkromných pivniciach. A to sa Vianoce ešte iba blížia. Iba smeráci na drzovku tvrdia, že kriminalita klesá!“
Otázka, či kriminalita na Slovensku naozaj stúpa, sa v posledných týždňoch stala predmetom intenzívnej celospoločenskej debaty. Prezidentka Policajného zboru Jana Maškarová minulý mesiac na Výbore pre obranu a bezpečnosť pripustila, že pocitová bezpečnosť sa zhoršila. Zároveň upozornila, že podľa dostupných dát „kriminalita klesá“. Podpredseda Národnej rady Tibor Gašpar (Smer-SD) začiatkom novembra síce uznal, že drobné krádeže stúpajú, no podobne ako šéfka polície zdôraznil, že kriminalita je celkovo na zostupe. Nie každý však zdieľa optimizmus vlády a polície. Združenie miest a obcí Slovenska koncom októbra poukázalo na „výrazné zhoršenie bezpečnostnej situácie v prostredí miest a obcí“. Nadácia Zastavme korupciu zas upozornila na najvyšší počet krádeží vlámaním za posledných päť rokov.
Čo teda hovoria dáta? Podľa údajov ministerstva vnútra bolo v období od januára 2025 do konca októbra 2025 zistených 10 877 majetkových trestných činov, z toho 3 394 krádeží vlámaním. V rovnakom období predchádzajúceho roka bolo zistených o vyše tisíc majetkových trestných činov viac, no len 2 728 krádeží vlámaním. Nie je teda vylúčené, že majetková kriminalita na Slovensku aj tento rok klesne, čím nadviaže na trend posledných dvadsiatich rokov (s výnimkou obdobia v rokoch 2021 až 2023, počas ktorého mierne stúpla spolu s ostatnou kriminalitou).
Častým argumentom kritikov vlády v súvislosti so štatistikami je tvrdenie, že minuloročná novelizácia trestného zákona zvýšila hranicu, od ktorej sa krádež považuje za trestný čin – z 266 eur na 700 eur. Odcudzenie veci do 700 eur je dnes už len priestupkom a neeviduje sa v štatistikách ministerstva vnútra. Tu však treba zdôrazniť, že krádež vlámaním a násilná krádež sú aj dnes klasifikované ako trestný čin – a to aj v prípade, že škoda nedosiahne 700 eur. V praxi to znamená, že zo štatistík sa vytratili primárne nenásilné drobné krádeže (napríklad krádež v obchode) so škodou od 266 eur do 700 eur. Drobné krádeže s výškou škody do 266 eur boli aj pred novelou klasifikované len ako priestupok a neboli uvedené v štatistikách, hoci treba dodať, že opakovaná drobná krádež bola pred novelou trestaná, zatiaľ čo dnes je považovaná len za opakovaný priestupok. To je však jedna zo zmien, ktoré vláda zvažuje vrátiť do pôvodného stavu. Nadácia Zastavme korupciu argumentovala, že nárast krádeží vlámaním dokazuje aj nárast drobných krádeží do 700 eur – tie však v štatistikách nevidno. Uvedené tvrdenie sa tak zatiaľ nedá overiť.
V súčasnosti sa teda nedá definitívne povedať, o koľko a či vôbec stúpol počet drobných nenásilných krádeží. Nejaký nárast nie je vylúčený, najmä vzhľadom na vyjadrenia obchodníkov, starostov a primátorov. Avšak tvrdenia o „návaloch zlodejov“ bez relevantných dát zatiaľ pôsobia skôr ako súčasť politickej kampane opozície. Oveľa zaujímavejšie je preto sledovať nie kriminalitu samotnú, ale politický a mediálny diskurz, ktorý sa okolo nej za posledné týždne rozvíril. Ten je totiž priam učebnicovým príkladom fenoménu, ktorému sa v akademickej literatúre hovorí „trestný populizmus“ (penal populism). Práve diskurz trestného populizmu vypovedá o stave spoločnosti spravidla viac než samotná kriminalita.
V mene obetí a bežných ľudí
Pojem trestný populizmus použil prvýkrát v roku 1993 britský kriminológ Anthony Bottoms na označenie jedného z faktorov ovplyvňujúcich vývoj trestnej politiky v západnej Európe a Spojených štátoch. Vyjadril ním rastúci vplyv verejnej mienky na rozhodnutia politikov v oblasti trestného práva a spravodlivosti.
Trestný populizmus možno definovať ako politický diskurz, ktorý stavia do konfliktu názory „bežných ľudí“ o kriminalite a neochotu politikov či odborníkov prijať adekvátne opatrenia na potlačenie trestnej činnosti. Expertky a experti sú tak postavení do vedľajšej úlohy a verejnú politiku v oblasti trestného práva diktuje „sedliacky rozum“ a to, čo „každý vie, že funguje“. V praxi to nezriedka znamená dopyt po prísnejších trestoch a väčší dôraz na pomstu než na prevýchovu. Zároveň sa trestná politika politizuje (a polarizuje), do verejného diskurzu vstupujú emócie – najmä strach a hnev. Kľúčovú rolu v presadzovaní trestného populizmu pritom hrajú médiá. Titulkami a fotkami upriamujú pozornosť verejnosti na utrpenie obetí, čím vytvárajú spoločenský tlak na sprísnenie trestnej politiky.
Britský sociológ David Garland v knihe Kultúra kontroly (The Culture of Control) skúma premeny v trestnej politike Spojených štátov a Veľkej Británie v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Trestná politika týchto štátov sa v danom období mení a začína sa viac zameriavať na „kontrolu nebezpečenstva“ než na rehabilitáciu zločincov. Väzenská populácia v týchto rokoch stúpa – z 85 na 130 väzňov na 100-tisíc obyvateľov vo Veľkej Británii a zo 130 na 450 väzňov na 100-tisíc obyvateľov v Spojených štátoch. Zároveň do väzenského systému preniká vplyv súkromného sektora. Jedným z dôvodov tejto premeny trestnej politiky je podľa Garlanda nástup neoliberalizmu v oboch štátoch. Neoliberálny diskurz síce na jednej strane zdanlivo podporuje riskovanie (najmä v ekonomickej sfére), na druhej strane sa však snaží obmedziť „spoločenské riziká“ vyplývajúce zo života v nerovnej spoločnosti. Práve vytvorenie spoločnosti „víťazov a porazených“ v 80. a 90. rokoch minulého storočia prispieva k spoločenskej atomizácii a nedôvere. Zároveň zvyšuje spoločenský dopyt po „kontrole“ možného nebezpečenstva zo strany „nižších vrstiev“ vo forme nekompromisnej trestnej politiky.
Trestný populizmus – najmä keď presadzuje prísnejšiu trestnú politiku – je často v priamom konflikte s tým, čo o príčinách a riešeniach kriminality hovorí vedecký výskum. Zo zistení odborníkov a odborníčok napríklad vyplýva, že požiadavky obetí sú v dôsledku pocitov hnevu často neprimerané, a je správne ich tlmiť cez mechanizmy verejného trestného systému. Jedným z dôvodov je fakt, že neexistuje silná korelácia medzi výškou trestných sadzieb a kriminalitou. Trest motivovaný pomstou by tak zo spoločenského hľadiska bol skôr škodlivý než prospešný. Viaceré výskumy naopak ukazujú, že miernejšie tresty a investícia do prevýchovy sú nielen lepšou „hodnotou za peniaze“, ale z dlhodobého hľadiska tiež efektívnejším nástrojom na znižovanie trestnej činnosti.
Aj štatistiky na Slovensku ukazujú trvalý nárast recidívy v rokoch 2012 až 2022 – napriek relatívne tvrdej trestnej politike v danom období. Najmä drobná kriminalita sa pritom zväčša odvíja od miery sociálneho zabezpečenia, a nie od prísneho trestného systému, ktorý spoločenské vylúčenie spravidla iba zhoršuje, čím prispieva k opakovanej trestnej činnosti. Ako zdôrazňuje prokurátor Generálnej prokuratúry Peter Sepeši, „drobné krádeže v obchodoch nám signalizujú sociálne problémy, na ktoré systém reaguje nevhodne, nástrojmi trestného práva (…), pritom je potrebné v prvom rade riešiť príčiny, ktoré vedú páchateľov k drobným krádežiam, a to prednostne nástrojmi sociálnej politiky, ktoré prinesú viac ‚dobra‘ spoločnosti ako umiestňovanie páchateľov bagateľných krádeží do väzníc“.
Negatívny vplyv trestného populizmu na kriminalitu a osobné slobody kritizoval v minulosti aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 uviedol: „Podľa názoru Ústavného súdu by v záujme rešpektovania požiadavky primeranosti trestu bolo žiaduce, aby sa do budúcna zákonodarca vysporiadal so všeobecne rozšírenou zjednodušenou mylnou predstavou, v zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný nie ako občan majúci základné práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti. Je totiž neospravedlniteľné, aby právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci jeho trestnému činu bolo obetované kolektívnemu spoločenskému záujmu bezpečnosti, pričom zahraničné kriminologické a penologické výskumy navyše celkom presvedčivo preukazujú, že neprimerané sprísňovanie trestnej represie, ktoré obvykle (pod vplyvom médií a vysokej miery punitivity obyvateľstva) predstavuje produkt emocionálnej a populistickej trestnej politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku v podobe zníženej kriminality, ale jeho jediným preukázateľným efektom sú chronicky preplnené väznice a rastúci index väzenskej populácie.“
Práve rastúca väzenská populácia je jedným z dôsledkov represívnej trestnej politiky aj na Slovensku – od roku 2000 vzrástla zo 6 941 väzňov (129 väzňov na 100-tisíc obyvateľov) na 9 939 väzňov v roku 2022 (183 väzňov na 100-tisíc obyvateľov), pričom v roku 2012 dosiahla vrchol 10 850 väzňov (201 väzňov na 100-tisíc obyvateľov). Kriminalita pritom od roku 2004 stabilne klesá vo všetkých oblastiach. Zatiaľ čo v roku 2004 bolo na Slovensku zistených 130-tisíc trestných činov, v roku 2024 ich bolo menej než 50-tisíc, čo je pokles o viac ako 60 percent.
Zástupné témy
S klesajúcou popularitou vládnej koalície sa stala z poklesu pocitovej bezpečnosti nesmierne zaujímavá politická téma. Vyjadrenia Šimečku, že „všetci sa boja, doslova návaly zlodejov (…) kradnú v obchodoch“, poslanca Michala Šipoša (Hnutie Slovensko), že „každý vidí, že kriminalita na Slovensku vzrástla“, či tvrdenia starostu Ružinova Martina Chrena (v minulosti pôsobil v neoliberálnom think tanku Nadácia F. A. Hayeka či v strane SaS), že „súčasný stav pripomína 90-te roky“, sú ukážkovým príkladom toho, že trestný populizmus sa stal užitočným nástrojom, ako poukázať na zdanlivú neschopnosť vlády plniť si základné povinnosti. Bulvárne médiá sa tiež nedali zahanbiť. Podľa Nového času sa kradne „všade a všetko“ a „situácia začína byť kritická“. Existuje však niekoľko dôvodov, prečo sa treba proti takému diskurzu rázne postaviť.
Trestný populizmus je založený na presvedčení, že tendencie páchať trestné činy v spoločnosti vždy prirodzene existujú. Jediné, čo štát môže robiť, je chrániť „bežných občanov“ cez represívne opatrenia, ktoré v lepšom prípade „zlých ľudí“ odradia od páchania trestných činov, v horšom ich vylúčia zo spoločnosti. Výskum však ukazuje, že to neplatí. Hoci istá miera kriminality existuje v každej spoločnosti, mnohé trestné činy sú často viazané na spoločenské pomery, ako sú napríklad dôvera v politické zriadenie či miera sociálneho zabezpečenia. Trestný populizmus tento sociálny kontext kriminality cielene zahmlieva. Sprísnenie trestnej politiky, ktoré v praxi najviac dopadne na marginalizované skupiny obyvateľstva, prezentuje ako jediné riešenie problému.
Nárast trestného populizmu v politickom diskurze predstavuje problém pre verejnú debatu na Slovensku vzhľadom na kontinuálny pokles životnej úrovne, ktorý sa dá
očakávať v dôsledku konzervatívnej ekonomickej politiky Smeru a asociálneho ekonomického plánu PS (ktorý stranu Roberta Fica zrejme v roku 2027 nahradí). Pokles životnej úrovne a nárast chudoby bude pravdepodobne viesť k zvýšeniu presne toho typu kriminality, ktorý podkopáva pocitovú bezpečnosť (krádeže v obchodoch alebo vreckové krádeže). Pre pokrokovú politiku bude kľúčové správne pomenovať dôvody nárastu kriminality bez zveličovania problému a odolať tlaku na represívne opatrenia.
Porovnanie so situáciou vo Veľkej Británii je v tomto kontexte užitočné, pretože naznačuje, že slovenský diskurz o stúpajúcej kriminalite nie je ani zďaleka výnimočný a má pramálo spoločné s minuloročnou novelou trestného zákona. Britská krajná pravica sa totiž – podobne ako opozícia na Slovensku – snaží v posledných mesiacoch vyťažiť z nízkej popularity vládnucich labouristov upozorňovaním na ich údajné zlyhania v oblasti trestnej politiky. Terčom útokov pre krajnú pravicu sa stala najmä situácia v multietnickom Londýne, ktorý Nigel Farage nedávno opísal ako mesto „bezprávia“. Komentátor Fraser Nelson v tejto súvislosti upozorňuje na fakt, že Londýn eviduje najnižší počet vrážd od roku 2003. Zároveň pripomína, že počet obetí útokov nožom – fenomén, ktorý médiá už dlhší čas spájajú s Londýnom – klesol od roku 2018 z 1200 na menej než 800. Čo však jednoznačne stúpa naprieč Britániou, sú drobné krádeže, ktoré aj podľa BBC súvisia s rastúcimi nákladmi na život. Na sociálnych médiách sa tak v posledných mesiacoch pravidelne objavujú obrázky hovädzieho mäsa či dokonca kávy a syra označených elektronickým čipom – ako prevencia krádeží. Uvedené fakty naznačujú, že spoločným menovateľom aktuálnej situácie na Slovensku a v západnej Európe je dlhoročný útok na sociálny štát. A nie novela trestného zákona, ako sa to snaží na Slovensku prezentovať opozícia.
Vzostup populistickej politiky v Európe nám za posledné roky ukázal, že emócie ako strach sú nesmierne silným politickým nástrojom na presadzovanie spiatočníckej politickej agendy. Či už sú to niekdajšie rasistické kampane ĽSNS zamerané na potlačenie údajnej „rómskej kriminality“, protiimigračná a islamofóbna rétorika Smeru počas migračnej krízy alebo aktuálne burcovanie obáv zo zdanlivého „návalu zlodejov“ zo strany PS a opozície, ich spoločným menovateľom je strach z „rozvratu“ spoločnosti – tradičný nástroj pravice. Pretavený do formy trestného populizmu a represívnych riešení znemožňuje hľadanie humánnych systémových riešení a vedie k politike, ktorá ďalej prehlbuje spoločenské vylúčenie najzraniteľnejších skupín obyvateľstva. Zatiaľ čo politická stratégia pravice stojí na podporovaní spoločenskej atomizácie a strachu, pokroková politika je založená na budovaní dôvery a solidarity medzi občanmi – najmä v čase rastúcej neistoty. Iná cesta k dôstojnejšej spoločnosti pre všetkých neexistuje.
Autor je doktorand na katedre práva na London School of Economics and Political Science v Londýne
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.