Neviditeľná ruka tresku

Netreba konsolidovať, všetko vyriešia eurofondy, odstránenie korupcie a všemocný ekonomický rast. Aj tak by sa dali zhrnúť závery ekonomickej štúdie TRESK od Progresívneho Slovenska z autorského pera Ľudovíta Ódora, Štefana Kišša a Martina Kroka. Napriek názvu strany, ktorá štúdiu predstavila, ide o veľmi všeobecný a neodvážny program – ktorý za technokratickým pláštikom skrýva pravicovú nostalgiu za vládami Mikuláša Dzurindu – s vážnymi dopadmi na slovenský sociálny  štát a otáznymi prínosmi pre konsolidáciu verejných financií.

V kontexte už ďalšieho konsolidačného balíka vlády Roberta Fica predstavili svoj reformný program aj politici a političky (hoci tie tu vidno pomenej) Progresívneho Slovenska. TRESK je ich odpoveďou na politiku vlády a v niečom by sa dal považovať aj za (pred)volebný program.

Je jednoznačne chvályhodné, keď si strana dá záležať, aby zostavila ucelenú predstavu o tom, ako chce vládnuť. V prípade úspechu vo voľbách sa dá o túto predstavu oprieť aj v nepopulárnych zmenách – podpora s vedomím povolebných plánov sa dá považovať za mandát túto zmenu aj realizovať.

Ešte predtým ako budem pokračovať, musím byť transparentný: dvoch z autorov štúdie poznám osobne, jeden bol tri roky mojím šéfom a druhý kolegom. Časti TRESKu sú inšpirované aj analýzami, na ktorých sme v rámci Útvaru hodnoty za peniaze MF SR spolu pracovali. Verím však, že mi to nebráni byť objektívnym či kritickým v čítaní tohto textu.

Žiaľ, hoci sa TRESK prezentuje ako odborná diskusná štúdia, je oveľa viac politickým manifestom. Pracuje často až príliš s emóciami namiesto faktov („vypĺznutá mačka“, „miliardová korupcia“), zahmlieva nevyhnutné dôsledky navrhovaných opatrení a spolieha sa na niekoľko zázračných zaklínadiel verejných financií. Obsahuje aj pozitívne čiastkové návrhy, ale celkový dojem ostáva veľmi rozpačitý.

Vo svojej podstate – a medzi riadkami – TRESK by znamenal radikálne zníženie sociálnych transferov a bežných verejných výdavkov (ktoré autori volajú pejoratívne „prejedanie“, v kontraste s „blahodarnými“ investíciami), bez jasného pozitívneho vplyvu na dlhodobú udržateľnosť verejných financií či kvalitu života.

Na dôstojný sociálny systém „nemáme“

Priamo sa to tam samozrejme nedočítate, viaceré kľúčové tvrdenia a opatrenia štúdie to však nevyhnutne vyžadujú:

1. Dlhodobá udržateľnosť verejných financií SR je medzi najhoršími v EÚ (podľa indikátora S1)

   Toto tvrdenie kontroverzné nie je. Rámcuje to však jeden z hlavných cieľov TRESKu: stabilizovať verejné financie.

2. Populácia starne, nebude mať kto pracovať.

   Opäť, samé o sebe to kontroverzné nie je. Populácia starne v princípe na celom svete, minimálne v krajinách globálneho severu. Slovensko v tom nie je zásadne horšie ani lepšie ako ostatné bohaté krajiny.

3. Vlády Roberta Fica len prejedali bohatstvo aj eurofondy, korupcia nás stojí miliardy.

   Kľúčový politický odkaz štúdie. V princípe za všetko zlé, čo sa na Slovensku deje, nesie zodpovednosť Fico. Nemal odvahu na reformy, iba míňal peniaze. Počujeme o gréckej ceste. Rámec je jednoznačný: nemôžeme rozhadzovať a musíme robiť nepríjemné a bolestivé reformy, na ktoré Fico nemal odvahu. (Je to v niečom úsmevné od autorov, ktorým najväčší priestor budovať úradnícku kariéru dali práve vlády Roberta Fica: Útvar hodnoty za peniaze na ministerstve financií, ktorého myšlienkovým autorom je Ľudovít Ódor, jeho prvým riaditeľom bol Štefan Kišš a tretí spoluautor Martin Krok v ňom niekoľko rokov pracoval, vznikol za ministrovania Petra Kažimíra. Tá istá vláda spravila v roku 2018 z p. Ódora viceguvernéra NBS.)

   A áno, aj v TRESKu sa dočítame, že ak sa prestane „kradnúť“, bude dobre. Korupcia vraj oberá Slovensko o miliardy eur ročne. Nechcem zľahčovať korupciu, ale ak sa rozprávame v rádoch miliárd, chce to trochu silnejšie argumenty, než ako: „veď to je samozrejmé“. Slovenské verejné financie nemajú veľa výdavkových titulov, ktoré by sa naozaj dali počítať na miliardy (starobné dôchodky a zdravotníctvo sú najvýraznejšie). Prezentovať korupciu ako potenciálny zdroj financií pre celý ďalší zdravotnícky systém, je prinajmenšom naivné, skôr by som to však označil za zavádzajúce.

4. Máme privysoké zdanenie práce, treba ho znížiť.

   V jednom z mojich článkov som sa venoval tomu, že zdanenie práce (vrátane odvodov) je na Slovensku v princípe na podobnej úrovni ako kdekoľvek inde. Drvivú väčšinu daňovej základne každého kapitalistického štátu tvoria pracujúci: priamo cez dane a odvody z práce a nepriamo cez spotrebné dane. Postaviť jedno z hlavných a konkrétnejších fiškálnych opatrení TRESKu na tom, že sa budeme snažiť daňovo podliezť okolité štáty, bez konkrétnej príjmovej náhrady, nevyznieva ako fiškálne udržateľná stratégia.TRESK je však aj tu až príliš nekonkrétny: dane sa môžu znížiť cez nižšiu daň z príjmu, nižšie odvody či vyššiu nezdaniteľnú časť. Odvody sú v tomto kontexte špeciálne zaujímavé, keďže štúdia zároveň vyzdvihuje neudržateľnosť dôchodkového systému a starnutie obyvateľstva.Náhradou za dane z práce majú byť – v prípade potreby – majetkové dane a nepriame spotrebné dane, so zameraním na ekologické dane. Ja by som aj chcel oceniť preferenciu pre majetkové a ekologické dane, ale ako poznámka pod čiarou bez konkrétností sa tieto návrhy nedajú brať vážne. Buď ide o politickú zbabelosť hovoriť o zvyšovaní daní alebo odbornú nedostatočnosť v tom, ako by tieto opatrenia vyzerali.

5. Musíme zastaviť „prejedanie“ = osekať sociálny systém a bežné verejné výdavky.

   Kľúčové slová v tejto téme sú „moderný“ a „adresný“. Majú znieť pozitívne a premyslene, na rozdiel od asi „zastareného“ a „nepremysleného“ univerzálneho sociálneho systému, ktorý chce každému garantovať dôstojné prežitie. Vraj na štedrý systém „nemáme“.

   Opäť, detaily chýbajú, ale konsolidovať sa má hlavne cez výdavky. V preklade to znamená nižšie dôchodky a obmedzovanie dávok, ako sú dávky v hmotnej núdzi, v nezamestnanosti, rodičovské príspevky či daňové bonusy na deti a dávky pri narodení, opatrovateľské príspevky a pod. Alebo menej peňazí na školy, kultúru, šport či podfinancované úrady a inštitúcie (nepredstavujte si ministerstvá ale skôr SHMÚ či Štátnu ochranu prírody).

   Autori to otvorene nehovoria, ale nič iné z toho nevyplýva. V kombinácii s potenciálnym znižovaním odvodov (čo by boli primárne sociálne odvody, o zdravotníctve autori v kontexte šetrenia nehovoria) to bude nevyhnutné.

6. Skonsoliduje sa to zázračne samo.

   Vlastnými slovami autorov štúdie, konsolidovať bude „predovšetkým investíciami rozbehnutý ekonomický rast“. Plus teda využitie eurofondov a eliminácia korupcie. Toto všetko má priniesť magické miliardy, ktoré zaplátajú dieru vo verejných financiách, aj keď budeme znižovať dane a nemalej časti spoločnosti aj príjmy (kvôli nižším dávkam a dôchodkom). Nedozvieme sa samozrejme konkrétne čísla, ale všemocný rast to určite zvládne.

Kde budeme bývať?

Najväčšou slabinou celého TRESKu je extrémna vágnosť. Spoločne s tým, že autori patria k najväčším proponentom evidence-based policy making na Slovensku, je to dvojnásobný nedostatok. Medzi riadkami a niekedy aj explicitne zároveň prezentuje výrazne pravicový prístup k hospodárskej a fiškálnej politike, kde sú najväčšími hodnotami deregulácia podnikateľského prostredia, nízke dane a štíhly sociálny štát. Na stranu, ktorú istá časť verejnosti v panike označuje za ľavičiarov, sa pri čítaní TRESKu človek až príliš často cítil ako pri čítaní programu SDKÚ z roku 2002.    

Dôležitou slabinou sú však aj témy, ktorým sa TRESK takmer vôbec nevenuje. Za všetky vyberiem dostupnosť bývania a menšiny.

Pravidelne vo verejnom priestore kolujú správy o tom, že Slovensko má spolu s Českom najhoršiu dostupnosť bývania v Európe.  Autormi štúdie oceňované Pobaltie má síce o niečo nižšie nominálne príjmy a v Talline sú výrazne drahšie reštaurácie, ale v každom z hlavných miest Pobaltia sú nájmy nižšie v priemere o 5 – 35 % oproti Bratislave. Dostupnosti bývania sa štúdia venuje v jednom odseku v dodatočných analýzach na konci dokumentu, jediným riešením je rýchlejšie povoľovanie stavieb a nejaká forma dotovania nájmov pre nízkopríjmové skupiny. Odliv mozgov a mladých z krajiny je jednou z hlavných tém TRESKu, ale možnosť pre tie isté mozgy a mladých, aby mali kde bývať, očividne nie je hodná ekonomickej analýzy. Trh sa má postarať, stačí ho „oslobodiť“ od pomalého povoľovania. Ani slovo o financializácii bývania či investičných bytoch.

TRESK sa profiluje ako ekonomická štúdia. V kontexte starnúcej populácie a v princípe plnej zamestnanosti je prekvapujúce, že sa vôbec nedotýka zapojenia vylúčených komunít do aktívneho ekonomického života. Či už ide o marginalizované rómske komunity (spomenuté sú jedenkrát, v texte o tom, že „musí“ stúpnuť ich zapojenie do pracovnej sily spolu so ženami) alebo o ľudí so znevýhodneniami, ktorých zamestnávanie je na Slovensku úplne v plienkach (spomenutí sú opäť iba v jednej vete, s dovetkom, že neexistuje univerzálne riešenie). Podobne okrajovo sa štúdia venuje prisťahovalectvu, párkrát je spomenutá „riadená migrácia“. V porovnaní s tým, koľko priestoru štúdia venuje eurofondom, deregulácii podnikania, investíciám či digitalizácii, je toto okrajové zastúpenie symptomatické pre v princípe pravicovo-liberálne nazeranie na spoločnosť, kde štrukturálne a systematické rozdiely medzi ľuďmi neexistujú (alebo sú prirodzené, alebo ich vyrieši „slobodnejší“ trh).

Autori TRESKu by veľmi chceli, aby sme si mysleli, že verejné financie sú neideologickou, technickou debatou o výške daní a o tom, ktoré sú investície s najvyššou hodnotou za peniaze.  Nič však nie je politickejšie a ideologickejšie ako peniaze. A TRESK v tomto reprezentuje absolútnu neschopnosť predstaviť si akékoľvek zásadnejšie zmeny v spoločenskej zmluve ohľadom distribúcie bohatstva, solidarity a spravodlivosti, vlastníckych vzťahov ku kapitálu či základných statkov, ako je bývanie a pôda. Progresívnym ostáva táto štúdia naozaj už iba v mene.

Autor je ekonóm a dátový analytik