Generálny štrajk z Wishu. Kolektívna akcia podľa Gröhlinga

24. 9. 2025

Neuvážené výroky politikov o generálnom štrajku na čele s predsedom SaS Branislavom Gröhlingom spustili lavínu reakcií, ktorá odkryla nielen politickú bezradnosť, ale aj neznalosť základných pojmov. Zrazu sa v médiách a na tlačových konferenciách hovorí o štrajkoch ako o forme nátlaku voči vláde, no často spôsobom, ktorý by v serióznom prostredí pôsobil skôr ako paródia než ako odborná debata.

Nie, živnostníci a živnostníčky nebudú „štrajkovať“ proti sebe. A firmy takisto neštrajkujú – poznajú výluku ako nástroj zamestnávateľa. Už tu sa ukazuje, že časť politickej reprezentácie nechápe základnú podstatu štrajku: je to kolektívna akcia pracujúcich, ktorí svojou štrukturálnou mocou prerušia chod výroby, a tým zasiahnu do procesu zhodnocovania kapitálu. Generálny štrajk je viac – má zásadné politické ciele, nie ekonomické. Avšak predstava niektorých súčasných lídrov opozície o generálnom štrajku takmer organizovanom ekonomicky neoliberálnou stranou a zamestnávateľmi je naozaj odtrhnutá od reality.

Chaos v pojmoch a absencia znalostí

Tento zmätok nie je náhodný. V slovenskom verejnom diskurze dlhodobo badať neznalosť základných pojmov priemyselných vzťahov (z anglického industrial relations). Štrajk, výluka, sociálny dialóg či kolektívne vyjednávanie – v terminológii panuje vskutku kolektívny chaos. Mojou hypotézou je, že ide o následky dekády trvajúcej dominancie neoliberálneho verejného a mediálneho diskurzu. A keď politika prinesie takúto tému, aj renomovaní komentátori a komentátorky si musia „naštudovať“, čo vlastne generálny štrajk znamená. A napriek tomu napokon aj tak dospejú k chybným záverom.

Generálny štrajk pritom nie je hocijaký protest. Je to výrazná forma kolektívnej akcie, ktorá prekračuje ekonomické požiadavky a vstupuje do politickej sféry. Nie vždy znamená revolúciu, hoci často býva spájaný s revolučnými udalosťami. V západných krajinách poznáme viaceré prípady generálnych štrajkov, ktoré nemenili režimy, ale tvorili súčasť dôležitých štrukturálnych zmien v spoločnosti. Generálny štrajk je pojem – historicky overený nástroj kolektívnej moci, nie marketingová nálepka.

V rámci náhleho hľadania historických paralel dochádza k zmätkom v tom, koľko generálnych štrajkov sme vlastne mali?

V Československu (a na Slovensku) ich bolo niekoľko, pričom každý z nich odrážal napätie svojej doby:

1918 – revolučné obdobie konca prvej svetovej vojny, formovania československého štátu a radikálnych sociálnych požiadaviek robotníctva;
1920 – generálny štrajk spojený s rozkolom v sociálno-demokratickej strane;
1938 – reakcia na odstúpenie pohraničia Nemecku, protesty prerástli do štrajku, ktorý vyústil do demisie vlády Milana Hodžu;
1948 – generálny štrajk počas uchopenia moci komunistami;
1989 – najznámejší generálny štrajk, symbol Nežnej revolúcie.

Mýty a realita generálneho štrajku roku 1989

O generálnom štrajku z 27. novembra 1989 sa dodnes hovorí ako o jedinečnom momente, keď vraj „75 percent pracujúcich Československa“ zastavilo prácu. Tento údaj sa často opakuje v médiách, no ide o číslo, ktoré nemá oporu v realite. Prišiel s ním vtedajší riaditeľ Prognostického ústavu Československej akadémie vied Valtr Komárek. Naopak Petr Miller, jeden z kľúčových robotníckych predstaviteľov a neskorší federálny minister práce, hovoril jasne: podľa hlásení, ktoré prichádzali do štrajkového výboru ČKD, sa do štrajku zapojila asi len štvrtina podnikov. Najvyššia účasť bola v priemyselných centrách, kde sa k štrajku pridalo vyše 25 percent zamestnanectva. Inde to bolo do desať percent a v mnohých regiónoch iba symbolických pár percent.

Ani tam, kde sa štrajkovalo, to neraz nevyzeralo tak, ako si dnes predstavujeme, a často panoval chaos. Generálny štrajk bol vyhlásený na dve hodiny: od 12:00 do 14:00. V mnohých fabrikách sa „pracovalo na pol plynu“, ľudia zostali pri strojoch bez zhromaždenia či rečníka, ktorý by vysvetlil ciele akcie. Následné úspešné manifestačné sprievody ťažili z toho, že sa odohrávali už fakticky na konci pracovnej doby. To nijako neznižuje politický význam štrajku – práve naopak. Ukazuje to, aké náročné je aj v politicky vypätej situácii mobilizovať a organizovať masy.

Generálny štrajk z novembra 1989 sa stal symbolom pádu režimu. Zároveň je dôležité demýtizovať jeho praktický priebeh, aby sme sa dnes nedali uniesť romantickými predstavami, že ide o jednoduché „kliknutie vypínača“, po ktorom sa celá krajina automaticky zastaví.

Pokusy po roku 1989: 2003 a 2022

Po roku 1989 sa objavili dva pokusy o „generálny štrajk“, hoci ide o menej známe udalosti.

V roku 2003 vyhlásila Konfederácia odborových zväzov SR hodinový štrajk proti takzvanej Kaníkovej novele Zákonníka práce (predĺženie zamestnania na dobu určitú, vyššia maximálna dĺžka nadčasov, zrušenie povinnosti uvoľňovať odborárov). Zapojilo sa len niekoľko menších priemyselných podnikov a časť železničiarov, inde ostala účasť skôr symbolická. Akcia zostala bez masovej odozvy.

V roku 2022 sa o takzvaný „sektorový generálny štrajk“ pokúsil najväčší odborový zväz OZ KOVO. Vtedajší predseda Stanislav Ľupták chcel využiť pandemickú nespokojnosť a výzvy na štrajk, ktoré zaplavovali sociálne siete. Realita však ukázala mizivý záujem odborovo organizovaného zamestnanectva a celé snaženie skončilo fiaskom i Ľuptákovým odstúpením. Ukázalo sa, že virtuálne volania po štrajku sa v praxi ľahko rozplynú. A že pre odborových lídrov je riskantné organizovať podobné akcie bez jasnej a masovej podpory.

Generálny štrajk nie je politická kulisa

Dnešné reči o generálnom štrajku pôsobia chaoticky a naivne. Ak politici typu Gröhling hovoria o generálnom štrajku živnostníkov a firiem, ukazujú tým, že vôbec nerozumejú, o čo ide. Generálny štrajk je vážny, organizačne a politicky nesmierne náročný nástroj. Potrebuje jasné ciele, silné odborové zázemie a odhodlanie pracujúcich, ktorí sú pripravení obetovať čas aj príjem. A najmä: generálny štrajk sa vopred neohlasuje, ale organizuje.

Paradoxnejšie pôsobí i fakt, že sa témy chytá práve SaS. Nemalá časť verejnosti vrátane odborárov má v pamäti vyjadrenia jej predstaviteľov o tom, že najlepšie by bolo odbory zrušiť či programové návrhy smerujúce de facto k zrušeniu Zákonníka práce. Ťažko uveriť, že práve taká strana môže byť hybnou silou k uskutočneniu generálneho štrajku. A napokon, aj medzi jej vlastnými sympatizantmi a sympatizantkami zaznieva otázka, prečo by vôbec mala pravicová strana organizovať štrajk?

Slovensko dnes síce prežíva nespokojnosť, ale predstava, že sa dá „vyhlásiť“ generálny štrajk z politickej tribúny, je ilúziou. Dejiny ukazujú, že úspešný generálny štrajk je vždy výsledkom dlhodobej práce, organizácie a odvahy. A v niektorých chvíľach aj šťastnej zhody okolností. A najmä: nikdy nie je výsledkom marketingovej kampane a politického avanturizmu.