Keď trieda nestačila: Odbory, národ a zrod slovenskej sociálnej demokracie

Predchádzajúci vývoj ukázal, že zrod samostatnej slovenskej sociálnodemokratickej politiky a organizovaného robotníckeho hnutia nebol len otázkou sociálnych požiadaviek, ale čoraz výraznejšie aj národnostného konfliktu. Slovenskí robotníci dennodenne narážali na nerovné postavenie v uhorskej sociálnej demokracii, na obmedzovanie používania slovenčiny a prehliadanie diskriminácie, čo urýchľovalo ich politickú emancipáciu. Tento proces však prebiehal v širšom európskom kontexte, v ktorom sa sociálnodemokratické a odborové hnutie vyrovnávalo s napätím medzi internacionalizmom, národom a masovou politikou.

Medzi internacionalizmom a národnou otázkou

Vtedajšie sociálnodemokratické európske strany, vrátane nemeckej „matky“, sa dlhodobo sústreďovali viac na triedu než na národ. Vzťah medzi socializmom a nacionalizmom sa však čoraz naliehavejšie dostával do popredia. Významný teoretický príspevok k tejto debate priniesol rakúsky sociálny demokrat Otto Bauer v diele Sociálna demokracia a národná otázka (1907), ktoré vychádzalo zo skúsenosti národnostne zmiešaného Rakúsko-Uhorska, vrátane Slovenska. Bauer tvrdil, že „vtiahnutie ľudu ako celku do národného kultúrneho spoločenstva, dosiahnutie plného sebaurčenia národa a rastúca intelektuálna diferenciácia medzi národmi – to je socializmus“. Tým sa odklonil od starších marxistických predstáv, ktoré národnú otázku odsúvali na okraj, a zdôraznil, že práve robotnícke hnutie môže byť nositeľom emancipačného národného projektu. Tento obrat sa postupne prejavoval aj v politickej praxi sociálnej demokracie v habsburskej monarchii.

Triedna solidarita mala v sociálnej demokracii silné ideové zázemie, no reálnu moc v monarchii naďalej určovali národné a štátne štruktúry. Práve tento rozpor výrazne ovplyvňoval aj formovanie slovenského robotníckeho a odborového hnutia. Preto si podobné otázky kládli aj slovenskí sociálni demokrati, ktorí v podmienkach maďarizačného tlaku čoraz intenzívnejšie vnímali prepojenie sociálnej a národnej otázky a kriticky narážali na nepochopenie zo strany maďarskej sociálnej demokracie. Vedenie „slovenskej sociálnej demokracie“ sa v tomto kontexte pýtalo: „Či robotnícka trieda, ktorá má toľko spoločných záujmov medzinárodných, môže mať vo svojom politickom programe často i národné požiadavky?“ Slovenskí sociálni demokrati pritom rozlišovali medzi „zlým“ a „dobrým“ nacionalizmom, pričom ten druhý chápali ako obranu „holého života národa ako celku prírodou daného“.

Boj o hlas: Volebné právo a radikalizácia zdola

V Predlitavskej časti monarchie došlo v máji 1907 k prvým voľbám na základe všeobecného, rovného, priameho a tajného volebného práva pre mužov a priniesli výrazné víťazstvo sociálnej demokracie – jediného politického hnutia schopného prekračovať etnicko-národné hranice v čoraz viac polarizovanej politickej kultúre. Najviac mandátov získal práve sociálno-demokratický blok, najmä v priemyselne rozvinutých regiónoch monarchie. Pre socialistov to predstavovalo silné potvrdenie správnosti stratégie voči útokom nacionalistických strán, ktoré ich internacionalizmus vykresľovali ako „bezvlastenectvo“ alebo zradu národa.

V rokoch 1905 až 1907 kulminoval boj za všeobecné volebné právo v celej monarchii, umocnený aj revolučnou situáciou v Rusku, o ktorej široko informovala tlač. Radikalizácia zdola sa prejavovala bezprecedentnými masovými demonštráciami, často sprevádzanými reálnym aj symbolickým násilím, ako aj výzvami na generálny štrajk. Vedenie sociálnodemokratického hnutia mobilizovalo demonštrácie pod heslom: „Nebude v Uhorsku pokoja dovtedy, kým nebude uzákonené všeobecné, rovné a tajné hlasovacie právo po obciach!“ Aj na Slovensku zaznievali otvorené vyhrážky silovým riešením. Ján Fišák napríklad na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši prehlásil, že ak uhorská vláda neposkytne robotníctvu volebné právo, vydobyje si ho „trebárs po rusky“.

Keď politika prechádzala cez odbory

V tomto období sa na území Slovenska uskutočnilo množstvo štrajkov, ktoré popri zvyšovaní miezd a úprave pracovného času presadzovali aj politické požiadavky, najmä všeobecné volebné právo. Toto obdobie sa približne v roku 1907 uzavrelo zostrením štátnej represie proti odborom. V rokoch 1906 – 1907 dosiahol počet odborových organizácií historické maximum, a to najmä na Považí. Prejavilo sa to aj rastom členstva. Zatiaľ čo v roku 1904 bolo v Uhorsku 53 169 odborovo organizovaných, v roku 1907 už 130 120. Vzhľadom na neskorší útlm išlo o najúspešnejšiu fázu odborového hnutia až do roku 1918. Hoci v odboroch naďalej prevažovali kvalifikovaní robotníci, ich pôsobenie sa rozšírilo do väčšiny existujúcich tovární a ďalších pracovísk. Spolu s rastom odborov vznikali nové sociálnodemokratické organizácie, ktoré tiež iniciovali zakladanie odborov a podporovali ich organizačné zabezpečenie. Jazyková otázka sa pritom dotýkala aj odborovej tlače. Na konci roku 1904 v Uhorsku vychádzalo 21 odborových časopisov v náklade 60 500 výtlačkov, z ktorých drvivá väčšina bola v maďarčine, niektoré s čiastočnými nemeckými prílohami. V slovenčine vychádzal len Staviteľský robotník v náklade 1 000 výtlačkov, od roku 1906 sa k nemu pridal aj Kožerobotník. Popri nich sa medzi slovenským robotníctvom šírili české sociálnodemokratické časopisy, napríklad Právo lidu, Zář či viedenské Dělnické listy.

Politická situácia v Uhorsku bola v tom čase nestabilná. Vlády sa často striedali a neplnili predvolebné sľuby. Aj vláda Štefana Tiszu bola pod tlakom donútená zaradiť volebnú reformu do svojho programu, no bez reálneho výsledku. Frustrácia robotníckeho hnutia sa prehlbovala, najmä v kontraste s vývojom v predlitavskej časti monarchie. Opakované odkladanie generálneho štrajku za všeobecné volebné právo vyvolalo radikalizáciu protestov. V máji 1907 sa v Robotníckom dome v Bratislave uskutočnilo masové zhromaždenie, na ktorom zazneli aj výzvy na násilie. Polícia zhromaždenie rozohnala a budovu obsadila. Ku generálnemu štrajku napokon došlo 10. októbra 1907, v koordinácii s roľníkmi a viacerými politickými stranami, okrem ľudákov, s ktorými sociálni demokrati odmietali spoluprácu. Počas tzv. červeného štvrtku sa v uhorských mestách a priemyselných závodoch zhromaždili desaťtisíce ľudí, no zásahy úradov zabránili širšiemu rozvinutiu protestov. Mobilizácia napokon nepriniesla politický zlom.

Strana bez odborov? Ťažké začiatky slovenskej sociálnej demokracie

V prostredí radikalizačných poryvov a pretrvávajúcich národnostných problémov sa pripravoval aj zakladajúci zjazd Slovenskej sociálnodemokratickej strany. Diskusie o postavení slovenského robotníctva, ktoré prebiehali na viacerých fórach už v roku 1904, vyústili do zvolania zakladajúceho zjazdu 11. – 12. júna 1905 v Bratislave za účasti 44 delegátov, vrátane zahraničných. Zjazd otvoril úvodným prejavom Emanuel Lehocký, ktorý zdôraznil potrebu boja slovenského robotníctva za oslobodenie od politickej, hospodárskej a kultúrnej poroby a odmietol obvinenia zo separatizmu. Pozitívne bola hodnotená aj spolupráca s českými sociálnymi demokratmi, ktorí slovenské hnutie organizačne aj finančne podporili.

Počiatočné nadšenie však veľmi rýchlo narazilo na odpor vedenia uhorskej sociálnej demokracie, ktoré zakladajúci zjazd vnímalo negatívne a vo svojej tlači ho odignorovalo. Uhorskí sociálni demokrati zotrvávali na stanovisku, že vznik samostatnej slovenskej sociálnej demokracie ohrozuje jednotu robotníckeho a odborového hnutia. V kontexte skúseností z predlitavskej časti monarchie, kde už došlo k národnému deleniu odborových centrál, posilňovali obavy, že podobný vývoj nastane aj na Slovensku. Z tohto dôvodu uhorské vedenie slovenskú odnož neuznalo, zakázalo jej pôsobenie v odboroch a organizáciám zakázalo odvádzať príspevky na agitačnú činnosť pod hrozbou vylúčenia. Slovenská sociálna demokracia sa tak ocitla izolovaná od odborov, a tým aj od vlastnej členskej základne. Popri organizačných a politických dôsledkoch sa tento konflikt čoraz výraznejšie premietal aj do otázok identity a vzájomného postavenia v rámci robotníckeho hnutia. Slovenskí sociálni demokrati zároveň odmietali predstavy, že Slováci sa aj tak o krátky čas pomaďarčia. Na stránkach Slovenských robotníckych novín preto rezonoval postoj, že je záujem bojovať spoločne bok po boku za správnu vec, no zároveň sa jasne odmietalo, „aby Slováci boli vašimi poddanými!“

Vzhľadom na obmedzenia sa jej vedenie zameriavalo na udržanie vlastnej tlače či agendu všeobecného volebného práva. Okrem národnostných sporov prichádzal aj tlak od iných politických strán, finančné problémy či nedostatok skúsených agitátorov. V reakcii na dianie došlo k zvolaniu mimoriadneho zjazdu slovenskej sociálnodemokratickej strany v marci 1906. Vývoju v kontexte ďalšieho zosilňovania maďarizačnej politiky, zároveň prehlbovania česko-slovenskej vzájomnosti a radikálnych postojov amerických Slovákov, a to všetko v blížiacej sa Veľkej vojne, sa budem venovať nabudúce.

Autor je historik

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike