Bývanie v slumoch, tvrdá disciplína aj sexuálne násilie: Ako pracovné podmienky formovali hnutie práce

Minulý článok som ukončil poznámkou o tom, ako robotnícka trieda v polovici 19. storočia rýchlo naberala na dôležitosti a stávala sa čoraz vplyvnejšou sociálnou skupinou. Tentokrát sa na úvod zameriam na to, čo predchádzalo tomuto vývoju – ako sa výrobný systém premenil, čo viedlo k sústredeniu robotníkov v továrňach a následne umožnilo vznik ich raných organizácií.

Organizácia výroby v raných fázach industrializácie a robotnícke vzbury

Manufaktúry, ktoré nahradili cechovú výrobu, s rozrastajúcou sa industrializáciou a rastom populácie postupne ustupovali továrňam a zanikali. Zároveň počas obdobia protoindustrializácie ešte pretrvával systém domáckej výroby decentralizujúci výrobu do domácich remeselných dielní. Kapitalista nakúpil suroviny a odovzdal ich remeselníkom, ktorí ich vo svojich domovoch spracovali na hotové výrobky. Následne ich odovzdali späť kapitalistovi, ktorý zaplatil za ich prácu a dosiahol zisk z predaja hotových výrobkov.

Pri prechode na továrenský systém sa však výroba centralizovala, prehĺbila sa deľba práce a začalo sa intenzívne zavádzať strojové vybavenie. Kapitalisti vlastnili výrobné zariadenia, zabezpečovali suroviny a potrebovali už len pracovnú silu. Tento centralizovaný spôsob výroby znamenal, že robotníci začali pracovať bok po boku vo fabrikách a často bývali v tesnej blízkosti v robotníckych kolóniách. Takéto úzke spojenie na pracovisku i v komunite viedlo k tomu, že robotníci začali vytvárať združenia na obranu vlastných záujmov, za lepšie pracovné podmienky či bezpečnosť pri práci. Čo definovalo túto novú triedu, boli katastrofálne pracovné a životné podmienky. Robotníctvo čelilo neustálym príkazom, odcudzeniu od práce, tvrdej disciplíne, chudobe a monotónnosti. Obraz remeselníka mizol a značná časť obyvateľstva bola uvrhnutá do režimu opakujúcich sa úloh, ktoré si nevyžadovali takmer žiadne zručnosti a nevyvolávali žiadny záujem.

Pretože mzdy dosahovali len existenčné minimum, domy, v ktorých žili pracujúci, boli postavené veľmi rýchlo a lacno. A to bol stále ten lepší prípad. V tom horšom možno skôr hovoriť o akýchsi príbytkoch, ktoré by sme mohli prirovnať k dnešným slumom. Charakterizovala ich preľudnenosť a nedostatok hygieny. Kruté podmienky vyvolávali živelné prejavy odporu, medzi ktoré patrilo aj rozbíjanie strojov začiatkom 19. storočia v Anglicku. Toto hnutie, obmedzené na určité lokality, sa nazývalo luddistické, podľa mýtickej postavy textilného robotníka Edwarda Ludda, ktorý mal rozbiť prvý stroj v roku 1779 po tom, čo bol zbičovaný za „nečinnosť“. Vzbúrenci verili, že práve stroje sú príčinou ich zlej situácie. Rozbíjanie strojov sa v 40. rokoch 19. storočia vyskytlo aj v českých krajinách (napríklad textilní robotníci v Brne či v okolí Liberca).

Pracovné a životné podmienky robotníctva

Priekopníckym dielom opisujúcim podmienky robotníctva sa stala kniha Friedricha Engelsa Podmienky robotníckej triedy v Anglicku (1845). Ako 25-ročný ju napísal v Manchestri, z ktorého reálií aj vychádzal. Známy spisovateľ Charles Dickens, autor sociálnych románov popisujúcich ťažký život obyčajných ľudí v priemyselnom Anglicku, označoval Manchester za „špinavý“ či „chudobný“. 

Engelsova kniha predstavuje detailnú analýzu životných a pracovných podmienok pracujúcich, ich chudobu a žitie v nezdravom prostredí. Hoci Engels vychádzal primárne z dát štátnych inšpekcií, nezakryl ani politický presah svojho diela a niekedy zámerne zdôrazňoval tie najviac negatívne prípady. Ťažké pracovné a životné podmienky, chudoba a šírenie chorôb prispievali až k fyzickej degenerácii pracujúcich, čo následne ovplyvňovalo schopnosť reprodukcie pracovnej sily a podkopaniu sociálnej stability. Preto prichádzali rôzne zákonné iniciatívy, ktoré znižovali pracovný čas, najmä pre deti a ženy. Tieto zákony boli priamou reakciou na zistenia z rôznych inšpekcií tovární, ktoré ukázali, že zlé pracovné podmienky nielenže viedli k neproduktívnej pracovnej sile, ale tiež prispeli k rozšíreným zdravotným problémom, ktoré mohli ohroziť dlhodobú priemyselnú a vojenskú kapacitu krajiny.

Ako príklad uvediem aj opis pracovných podmienok od Josefa Rezlera, tkáčskeho robotníka a jedného z pionierov sociálnej demokracie, ktorý od svojich dvanástich rokov pracoval v textilných továrňach v Prahe. Jeho výpoveď zahŕňa nielen opis ťažkej situácie, ale aj problematiku sexuálneho násilia, ktoré sa medzi pracovníkmi v továrňach vyskytovalo: „Čím jiným byli jsme v této továrně nežli otroky, jimž poroučeli chlapi bez vzdělání a citu? Byl zde ředitelem jakýsi Kuh, sprosťák a chlípník, dílovedoucí Epstein, rovněž neurvalec a rváč. Z pouhé kratochvíle vynadal a zfackoval Kuh děvčata, a přešla-li ho zlost, vzal některou za bradu, čemuž již musila rozumět a jít s ním do kanceláře. Neobešlo se to sice bez vtipů druhých, ale rozumělo se samo sebou, že děvčata se nevzpírala… Bití dostalo se zde nejen mladým děvčatům, hochům a dětem, ale i dospělým mužům v plné síle, a když si šel někdo stěžovat na policii, bylo jim odpověděno, že nemají v továrně co dělat, tam že jejich pravomoc nesahá…“

Pracovná legislatíva v Anglicku a vývoj industrializácie v Európe

Po prvotných spontánnych vzburách začala postupne rásť organizovanosť odporu robotníctva. Reakciou na tieto snahy o organizovanie a štrajky bolo ich brutálne potlačovanie zo strany štátu. Predáci boli prenasledovaní, odbory a štrajky zakazované. V Anglicku Zákony o združovaní z rokov 1799 a 1800 zakazovali odborové združovanie, hoci sa v zmysle perzekúcie často uplatňovala aj staršia legislatíva. V roku 1825 došlo k čiastočnému uvoľneniu zákonov v prospech organizovania, avšak štrajky zostali stále obmedzené. Definitívna legalizácia odborov prišla až v roku 1871. Trades Union Congress, najstaršia odborová konfederácia v Spojenom kráľovstve vznikla až v roku 1868.

Situáciou v Anglicku sa zaoberám podrobnejšie, pretože tvorila istý predvoj širšieho európskeho vývoja, pričom podobné procesy sa, samozrejme, s rôznymi špecifikami opakovali aj inde. Industrializácia sa postupne šírila naprieč Európou, avšak netreba si to predstavovať ako plošnú vlnu. Spočiatku išlo o vybrané priemyselné oblasti, pričom v rurálnych oblastiach pretrvávali prvky feudálnych vzťahov. Územie dnešného Slovenska, hoci patrilo v kontexte Uhorska k najpriemyselnejšej časti, zaostávalo v porovnaní s rakúskou časťou Habsburskej monarchie a českými krajinami. Napriek pôsobeniu myšlienok francúzskej revolúcie, v dekádach po nej došlo k reštaurovaniu starých poriadkov a pre viaceré krajiny boli významným zlomom v zmysle prekonania feudalizmu až revolučné roky 1848 a 1849 a definitívny nástup kapitalistických výrobných vzťahov. 

V ďalšom diele sa už budem venovať počiatkom a postupnému vývoju odborov a robotníckeho hnutia na území dnešného Slovenska, a to v potrebnom kontexte širšieho diania v rámci Habsburskej monarchie, respektíve, od roku 1867, Rakúsko-Uhorska. 

Autor je historik