Dve revolúcie, bez ktorých by nevzniklo robotnícke hnutie

Tento seriál vás prevedie vznikom, formovaním a vývojom odborového hnutia na slovenskom území, a to aj v širšom európskom kontexte. V prvom diele sa pozrieme na historické podmienky, ktoré vznik robotníckeho hnutia a odborov umožnili. Postupne sa budeme venovať kľúčovým etapám a míľnikom slovenských odborov od ich počiatkov v 19. storočí až po ich ďalší vývoj a transformácie v ponovembrovom období na sklonku 20. storočia.

Väčšina ľudí strávi značnú časť svojho života v práci. Historicky z toho vyplývajú dva základné dôvody na organizovanie sa: zlepšiť pracovné podmienky a meniť veci ako také. Organizovanie, ktoré môže mať rôzne formy – v kontexte pracujúcich hovoríme predovšetkým o odboroch – umožňuje budovať kolektívnu kapacitu na vykonávanie spoločných akcií a presadzovanie zmien. Vzniku odborov v 19. storočí predchádzali významné štrukturálne zmeny, ktoré siahali hlbšie do minulosti. Možno odkázať najmä na duálnu revolúciu, ktorá sformovala moderný svet: Francúzsku revolúciu, predstavujúcu ideový a politický rozmer, a anglickú priemyselnú revolúciu, ktorá priniesla ekonomickú transformáciu.

Dialektický tanec Francúzskej revolúcie

Francúzska revolúcia má v širšom zmysle významný súvis s vývojom robotníckeho hnutia, ktoré si jej obsah určitým spôsobom prisvojilo. Táto revolúcia definovala slovník a samotné idey radikálno-demokratických politík po celom svete. Predchádzalo jej množstvo revolučných hnutí, vzbúr a radikálnych myšlienkových systémov. Napríklad už anglickí diggeri v 17. storočí poukázali na to, že zákony a inštitúcie založené na nerovnosti práv nevyhnutne vedú aj k nerovnosti podmienok, a predstavili rovnostársku víziu spoločnosti. Francúzska revolúcia však jednoznačne patrí k tým najvýznamnejším, najradikálnejším a mala najväčší dopad. V praxi sa vďaka nej podarilo dosiahnuť to, že okrem tradičných stavov – šľachty a cirkvi – sa k slovu dostal i stav tretí, čo bol vlastne zbytok populácie – teda absolútna väčšina. 

Spočiatku hrali prím bohatí mešťania, preto sa niekedy hovorí aj o buržoáznej revolúcii. Následne však došlo, ako to nazval britský historik Eric Hobsbawm, k „dialektickému tancu“, teda k dynamickému procesu, ktorý sa stal typickým aj pre ďalšie revolúcie: stredná trieda mobilizovala masy proti kontrarevolúcii, tie však prekročili svoje ciele a usilovali sa o vlastné spoločenské zmeny. To viedlo k rozdeleniu umiernených, ktorí buď ustúpili na konzervatívne pozície, alebo sa spojili s reakčnými silami, prípadne boli porazení samotnou revolúciou.

Najpočetnejší element, radové obyvateľstvo, teda revolučne naladené roľníctvo a mestská chudoba, zohralo takisto významnú rolu. V roku 1793, počas najradikálnejšej fázy revolúcie, Jacques-Louis David navrhol monumentálnu 14-metrovú sochu Herkula, ktorá mala symbolizovať sans-culottes – pracujúce vrstvy revolúcie, ich silu, odvahu a boj proti tyranii. V tele mala vyryté hodnoty: „sila“, „odvaha“, „práca“ a „pravda“ odkazujúce na ideály manuálne pracujúcich ľudí, ktorí si sami vydobyli svoje miesto v spoločnosti. Títo mestskí robotníci a remeselníci patrili k najradikálnejším živlom revolúcie a zástancom rovnosti. Podstatným odkazom francúzskej revolúcie tak bol rovnostársky ideál osvietenstva namierený voči dedičným privilégiám elít a prvky kolektívnej mobilizácie a radikálnej spoločenskej transformácie. Na tieto myšlienky nadväzovali mnohí ďalší (Henri Saint-Simon, Charles Fourier či Gracchus Babeuf), ktorí rozvíjali idey tzv. utopického socializmu. Francúzska revolúcia mala okrem ideových účinkov aj tie praktické. Napoleonský občiansky zákonník – dedičstvo francúzskej revolúcie – okrem iného ustanovoval zaistenie osobnej a zmluvnej slobody, čo vytváralo istý základ aj pre budúce organizovanie na poli práce.

V kolíske kapitalizmu

Ďalším podhubím bola priemyselná revolúcia vo Veľkej Británii, ktorá vytvárala materiálne podmienky na postupný proces industrializácie. Išlo o mimoriadne komplexný súbeh viacerých faktorov, javov a prvkov, ktoré napokon splynuli do jedného celku. Nové stroje, nové materiály, zámorský obchod, ako aj kolonizácia a územné výboje európskych mocností do celého sveta – teda dovoz tovaru – to všetko viedlo k prekonávaniu starej remeselnej výroby, manufaktúr a novej organizácie výroby.

Zároveň postupne zanikali staré feudálne vzťahy a vznikali vzťahy kapitalistické. Feudalizmus, ktorého základom bola pôda a jej vlastníctvo, bol charakterizovaný hierarchiou, v ktorej šľachta vlastnila pôdu a nevoľníci na nej pracovali. Platili osobné mocensko-závislostné vzťahy, teda priame väzby medzi nevoľníkmi a ich vrchnosťou. Nevoľníci nemali vlastnícke práva, boli viazaní na pôdu a časť úrody museli odvádzať pánovi alebo cirkvi. Produkcia bola prevažne na subsistenčnej úrovni – určená pre vlastné potreby a prežitie, nie pre trh. Neprodukoval sa tovar ako obchodný artikel určený na predaj na trhu.

Kapitalizmus nastupoval nie ako „prirodzený“ systém vytvorený prírodou, ale ako ekonomická formácia, ktorá je výsledkom ľudskej, uvedomelej činnosti. Je možné definovať konkrétne kroky a aktivity, ktoré ho formovali a vytvárali potrebnú bázu pre jeho fungovanie. V kolíske kapitalizmu – Anglicku – dochádzalo počas formovania raného kapitalizmu k tzv. ohradzovaniu pozemkov. Sebestační roľníci boli vyháňaní zo spoločnej pôdy do miest, kde mali pracovať v továrňach, čím sa dostávali do systému námezdnej práce. K nim sa pridávali aj schudobnení remeselníci a nádenníci. Ľudia prestali podliehať feudálnym pracovným vzťahom, stali sa formálne slobodnými – ale zároveň sa stali slobodnými od akéhokoľvek príjmu. Zostalo im teda len predávať vlastnú pracovnú silu. Ich postupná premena na proletariát bola dosiahnutá tvrdým prenasledovaním vďaka zákonom o tuláctve, ktoré okrem iného zahŕňali mučenie, väzenie, deportácie či dokonca popravy. Vznik kapitalizmu tak bol do značnej miery násilným procesom a proces ohradzovania, ako udáva historička Ellen Meiksins Wood, zostáva „najživším výrazom neľútostného procesu, ktorý zmenil nielen anglický vidiek, ale celý svet“.

Zárodky budúcich odborov

V iných krajinách mohla táto transformácia prebiehať odlišne, keďže nuansy vývoja boli iné. Najmä v kontinentálnej Európe bola industrializácia oproti Veľkej Británii oneskorená a v samotnom Uhorsku začala až v druhej polovici 19. storočia, pričom neprebiehala tak rapídne a masovo. Napríklad v Nemecku zrušenie nevoľníctva viedlo k tomu, že mnohí roľníci, ktorým zostal majetok (väčšinou vysoko zadlžený) už nemali dostatočné prostriedky na prežitie. Nemálo zdanlivo slobodných roľníkov sa snažilo vyhnúť úplnému schudobneniu tým, že sa zamestnali ako nádenníci u veľkých pozemkových vlastníkov alebo sa presunuli do miest za prácou vo fabrikách. 

Napriek tomu, že sa podarilo prekonať starý feudálny systém s jeho problémami, vytvoril sa nový triedny systém s vlastnými nerovnosťami a nespravodlivým rozvrstvením. Podstatným momentom je, že tieto triedy neboli pevne definované ako legálne entity a ani dokonale homogénne skupiny. Preto sa dôvodilo, že daný poriadok je prirodzený a spravodlivý, odvíjajúci sa od schopností, snahy či morálky každého jednotlivca. Zároveň však vznikol štrukturálny priestor na organizovanie sa, čo predstavovalo zárodok budúcich odborov. Všeobecne, robotnícka trieda od 40. rokov 19. storočia rástla rýchlejším tempom ako akákoľvek iná sociálna skupina a postupne nadobúdala značný spoločenský význam. Viac o nej nabudúce.

Autor je historik