Medzi fabrikou, národom a stranou: Odbory na prahu 20. storočia

7. 11. 2025

Na prelome 19. a 20. storočia vstúpilo slovenské robotnícke hnutie do novej fázy. Priemysel rástol, štrajky pribúdali a spoločenské napätie hustlo. Slovenský robotník cítil nielen svoju ekonomickú silu, ale čoraz výraznejšie vnímal aj národnú príslušnosť a útlak, ktorý ho obklopoval. Výraznejší rozvoj odborového hnutia nastal práve v tomto období, o čom som čiastočne písal už v predchádzajúcich častiach. Teraz sa pozrieme detailnejšie na podmienky, v ktorých tento vývoj prebiehal.

Slovenské územie patrilo v rámci uhorskej časti monarchie medzi najdynamickejšie industrializované regióny. Hoci na Slovensku rástla koncentrácia kapitálu, v rozhodujúcej miere ho vlastnila maďarská a nemecká buržoázia. Slovenskí podnikatelia mali významnejší vplyv iba v kožiarskom, textilnom a drevárskom priemysle. Industrializácia v rukách prevažne maďarského kapitálu však prispievala k asimilácii slovenských robotníkov.

V roku 1910 pôsobilo na Slovensku 639 tovární, baní a stavebných podnikov s viac ako 20 zamestnancami, ktoré dokopy poskytovali prácu približne 86-tisíc robotníkom. Len osem z týchto podnikov zamestnávalo viac než tisíc ľudí. Dominoval potravinársky priemysel (najmä mlyny a cukrovary), nasledovaný kovospracovaním a textilným, chemickým a drevárskym sektorom. Mnohopočetné, no malé továrne vytvorili rozptýlené robotníctvo, a tým aj slabší základ pre formovanie silných a veľkých odborov. Prevažujúci potravinársky sektor zase signalizoval pretrvávajúcu väzbu na agrárne zdroje a pomalší prechod k plnohodnotnej industrializácii.

Sociálne napätie a kríza v Uhorsku

Uhorsko zasiahla v rokoch 1900 – 1903 vážna hospodárska kríza. Priniesla vysokú nezamestnanosť, rast cien a masové vysťahovalectvo. Dochádzalo aj k situáciám, keď sa pracovný čas predlžoval, zatiaľ čo mzdy klesali. Slovensko sa v tom čase stalo druhým najviac emigrujúcim regiónom Európy, hneď po Írsku. Napriek tomu v rokoch 1900 – 1910 výrazne rástol počet priemyselných robotníkov: z 113 547 na 153 023, teda približne o 35 %. Ďalších 19 139 tvorili baníci a hutníci. Podľa sčítania z roku 1910 bolo na Slovensku približne 50 % robotníctva slovenského pôvodu, 35 % maďarského a zvyšok nemeckého a iného pôvodu.

Popri ekonomických ťažkostiach sa prehlbovali aj národnostné napätia. Nemaďarské robotníctvo začalo artikulovať osobitné záujmy a otvorene poukazovalo na národnostný útlak. Zároveň pribúdali protesty a štrajky, ktoré neraz vládna moc ukončila represiou. Týždeň trvajúci štrajk železničiarov v roku 1904 bol napríklad tvrdo potlačený.

S rastom priemyslu rástol aj počet odborových organizácií, predovšetkým na juhozápadnom Slovensku. Úrady však neraz odmietli schváliť ich stanovy, čím sa pokúšali brzdiť ich rozvoj. Paralelne prebiehalo zlučovanie odborových organizácií do celouhorských zväzov, pričom slovenskí robotníci sa aktívne podieľali na zjazdoch stavebných robotníkov, typografov či drevorobotníkov. Ekonomická kríza, migračný tlak a prehlbujúce sa národnostné napätie vytvorili prostredie, v ktorom sa robotnícka trieda ďalej formovala nielen sociálne, ale aj politicky a národnostne.

Odbory vo vrave politiky

Na prelome 20. storočia prebiehal aj intenzívny proces ďalšieho formovania odborov. Zjazdy nadväzujúce na I. všeuhorský odborový zjazd z roku 1899 prinášali nové požiadavky na pracovné podmienky a sociálne práva. Odborové organizácie sa rozrastali, profesionalizovali a spájali do širších celkov. Ich pôsobenie však narážalo na tvrdé limity. Uhorské právo obmedzovalo štrajky aj politickú činnosť, a tak popri oficiálnych odborových štruktúrach vznikali aj paralelné formy solidarity, napríklad tzv. pokladnice odporu, ktoré tajne zhromažďovali prostriedky na podporu štrajkujúcich.

Tieto obmedzenia zasahovali aj politický život robotníkov. Ako som už spomínal v predchádzajúcich dieloch, uhorský systém neumožňoval budovať modernú masovú stranícku štruktúru po vzore Nemecka či Rakúska. Sociálna demokracia tak nemohla slobodne vytvárať silnú členskú základňu ani systematickú sieť miestnych buniek. Mnohé funkcie, ktoré inde plnila strana, preto preberali odbory a robotnícke spolky. Okrem obhajoby pracovných práv zabezpečovali aj politickú edukáciu, organizovali kultúrne a verejné aktivity a poskytovali zázemie solidarity. V praxi suplovali časť organizačnej kapacity, ktorú strana nemohla legálne vybudovať.

S rastúcou organizovanosťou sa čoraz častejšie otvárala otázka: majú odbory zostať hospodárskou silou, alebo sa majú oprieť aj o politický boj? Odbory hájili každodenné sociálne a mzdové požiadavky, no bez politickej opory len ťažko presadzovali systémové ciele. Napätie medzi praktickou robotníckou realitou a strategickými ambíciami sociálnej demokracie sa tak stalo jednou z ústredných osí vývoja hnutia.

Tieto dilemy neboli špecifikom Uhorska. Podobné napätie medzi radikálnym a pragmatickým smerom existovalo naprieč európskym odborárstvom. Revolučné krídlo volalo po konfrontácii a systémovej zmene, zatiaľ čo odbory, ktoré reprezentovali masy pracujúcich, museli vyvažovať sociálne požiadavky s realitou pracovného trhu. Zachovanie pracovných miest bolo často rovnako existenčné ako vyššie mzdy, a preto prax zväčša viedla ku kompromisom, nie k revolúcii.

Tento trvalý rozpor medzi ideálom a realitou poukazuje na ďalší historický fenomén:
prečo socialistické hnutia začiatku 20. storočia nezvíťazili. Robotníci síce vedeli v kolektívnom boji vybojovať čiastkové úspechy, no otvorená revolúcia znamenala riziko straty práce, príjmu či postavenia; ich prežitie tak bolo existenčne previazané s kapitalistickým systémom, ktorý kritizovali. Napriek tomu obdobie Druhej internacionály prinieslo vznik masových robotníckych strán, ktoré po prvý raz vážne narušili monopol kapitálu na politickú moc. Debaty a stratégie z tohto obdobia o tom, čo je možné dosiahnuť ekonomickým tlakom a čo politickým bojom, ovplyvňujú európsku ľavicu dodnes.

Budovanie vedomia: Tlač v službách hnutia

S rozvojom odborárskeho hnutia rástol aj význam robotníckej tlače. Tým, že v roku 1899 zanikla Nová doba, robotníctvo stratilo významný nástroj agitácie. Potreba vlastnej tlače sa stala jednou z hlavných požiadaviek, ktorá mala aj národnostný kontext – slovenskí sociálni demokrati boli v tom čase jediní v Uhorsku, ktorí nemali vlastný stranícky časopis. Vedenie uhorskej sociálnej demokracie však tento zámer nechcelo podporiť a vyhovoval mu stav, ktorý som naznačil vyššie, keď dochádzalo k asimilácii slovenského proletárskeho elementu. Okrem iného argumentovalo aj nedostatkom financií. Vo veci snáh o vydávanie slovenského sociálnodemokratického časopisu sa angažovala skupina okolo Emanuela Lehockého, rodáka z Osuského a krajčírskeho pomocníka. O ňom ešte bude reč.

V septembri 1903 začal v Budapešti vychádzať prvý slovenský odborový časopis pod názvom Staviteľský robotník, ktorý pretrval do roku 1907 (neskôr nadviazali ďalšie ako Kovorobotník, Kožorobotník a iné). Odborárske tlačoviny v slovenčine spred roku 1918 presadzovali odborársky prístup k robotníckemu hnutiu – sústreďovali sa na zlepšovanie bezprostredných pracovných a mzdových podmienok robotníkov, teda na ekonomický boj a nie na politický boj za zmenu spoločenského systému. Aj vzhľadom na svoj charakter skôr vyjadrovali záujmy tzv. robotníckej aristokracie.

Počiatky zrodu slovenskej sociálnodemokratickej strany

Naznačené národnostné problémy, ich ignorácia zo strany uhorskej sociálnej demokracie a postupujúca maďarizácia formovali ďalší vývoj. Vedenie strany vnímalo národnostnú problematiku zjednodušene – ako dôsledok kapitalizmu, ktorý sa vyrieši po revolúcii, zatiaľ čo slovenskí robotníci denne zažívali diskrimináciu, šikanózne postupy maďarských úradov a maďarizáciu školstva. Národnostné napätie čoraz viac prenikalo aj do robotníckeho hnutia, vrátane odborov, kde slovenskí robotníci pociťovali nerovné postavenie. Typickým príkladom bolo nepripúšťanie agitácie v slovenčine, čo v praxi znemožňovalo rozvíjanie hnutia na Slovensku.

V roku 1904 preto vznikol v Budapešti Ústredný výbor organizácie slovenského robotníctva, priamo na zjazde uhorských socialistov. Podnety k tomu však dozrievali už skôr. Na IX. zjazde v roku 1902 zástupca slovenského robotníctva v Budapešti, Štefan Martiček, vyhlásil: „My, slovenskí robotníci dobre vieme, a mal by to vedieť každý presvedčený robotník, že dovtedy, kým nezorganizujeme aj nemaďarských robotníkov v Uhorsku, nemôže byť ani reči o víťazstve sociálnej demokracie.“ Martinček následne kandidoval do vedenia strany, no získal iba 50 z 234 hlasov. Nový stranícky program prijatý na X. zjazde o rok neskôr, na ktorom bolo zo Slovenska iba zopár delegátov, sa národnostnou otázkou opäť takmer nezaoberal a obmedzil sa na všeobecnú požiadavku zrovnoprávnenia národov, ale bližšie neadresoval existujúce napätie v tejto oblasti.

Tieto okolnosti urýchlili vznik slovenského ústredného výboru v rámci XI. zjazdu, o ktorý sa pričinil práve spomenutý Lehocký. Takisto pomohla dovtedy najvyššia účasť nemaďarských delegátov, vďaka čomu sa rokovalo až v piatich rečiach – okrem maďarčiny a nemčiny aj v slovenčine, srbčine a rumunčine. Na zjazde sa síce zaoberalo národnostnou otázkou, ale z pohľadu nemaďarských delegátov nedošlo k uspokojivému riešeniu. Takisto z viacerých kandidátov do vedenia strany sa podarilo zvoliť iba Slováka Jozefa Šťastného do kontrolného výboru.

Ústredný výbor organizácie slovenského robotníctva následne pôsobil samostatne a posilnil aj spoluprácu s českou sociálnou demokraciou, napríklad pri vydávaní slovenských tlačovín. Hlavným cieľom sa stalo založenie slovenskej sociálnodemokratickej tlače. To sa podarilo 1. októbra 1904, keď v Bratislave vyšli v náklade dvetisíc výtlačkov Slovenské robotnícke noviny ako „časopis hájací záujmy pracovného ľudu slovenského“. Išlo o kľúčový krok k založeniu Slovenskej sociálnodemokratickej strany v roku 1905 a k ďalšiemu formovaniu moderného robotníckeho hnutia na Slovensku.