Vojna, rozkol a vzbura: Robotnícke hnutie medzi lojalitou a revolúciou

Po nie príliš úspešných začiatkoch samostatnej slovenskej sociálnej demokracie vstupovalo aj odborové hnutie do obdobia zvýšenej perzekúcie, ideových sporov, sociálneho napätia a postupnej radikalizácie. Zároveň sa však aj napriek niektorým negatívnym trendom darilo odborom postupne rásť. Prvá svetová vojna zásadne zmenila smerovanie sociálnodemokratického a odborového hnutia v Európe aj na slovenskom území. Internacionalistické ideály narazili na realitu národných štátov, vojnovú mobilizáciu a sociálnu krízu. Vojna zároveň otvorila priestor radikálnejším prúdom, štrajkom, vzburám a napokon aj rozpadu monarchie.

Neľahký vývoj v predvojnovom období

V lete 1907 rozpútala uhorská vláda voči robotníckemu hnutiu perzekúciu a došlo k zrušeniu niekoľkých slovenských odborových aj straníckych organizácií. V rovnakom čase boli prijaté aj maďarizačné školské zákony ministra kultúry a školstva Alberta Apponyiho. Ani na odborárskom a uhorskom sociálnodemokratickom straníckom poli nedochádzalo k zrovnoprávneniu nemaďarského robotníctva. To viedlo k prehĺbeniu vzťahov Slovákov s Čechmi, vrátane užšej spolupráce medzi sociálnodemokratickými politikmi a vzájomného navštevovania zjazdov. Aj napriek všetkým prekážkam však znamenal vznik a pôsobenie Slovenskej sociálnodemokratickej strany prínos pre odborové hnutie na Slovensku. Na III. zjazde slovenskej sociálnej demokracie v roku 1908 Emanuel Lehocký vyzýval na zakladanie odborových organizácií, ktoré mali hájiť hospodárske a politické záujmy slovenského robotníctva.

Od roku 1910 sa zintenzívňovala štrajková a agitačná činnosť. Hlavným cieľom zostával boj za všeobecné volebné právo, pričom radikálnejšie myšlienky nenachádzali širšiu podporu. Masovým vystúpením za všeobecné volebné právo sa stal budapeštiansky štrajk v máji 1912, ktorý bol potlačený bezpečnostnými zložkami, s výsledkom štyroch mŕtvych a množstvom zranených, a do dejín sa zapísal ako „krvavý štvrtok“. Protesty a štrajkové aktivity pokračovali aj v roku 1913, napríklad v reakcii na nový volebný zákon, ktorý nezohľadňoval hlasy bežných pracujúcich.

Slovenské prostredie nevyprodukovalo výraznejšie teoretické osobnosti a zameriavalo sa skôr na praktické otázky organizovania robotníctva. Radikálnejšie predstavy prichádzali z prostredia zahraničných Slovákov. Slovenskí emigranti v USA založili Slovenskú socialistickú stranu v Amerike a vo svojom tlačovom orgáne Rovnosť ľudu kritizovali aj málo radikálne pomery doma a reformistický charakter slovenskej sociálnej demokracie.

Kolektívne vyjednávanie ako nástroj sily

Nielen samotné členstvo v odboroch, ale aj rozvoj inštitútu kolektívneho vyjednávania postupne vyrovnával nerovnosť medzi robotníctvom a zamestnávateľmi, a zároveň obmedzoval konkurenčný tlak medzi samotnými pracujúcimi. Rozširovanie kolektívnych zmlúv pritom úzko súviselo s rastom odborového hnutia ako takého. V priestore habsburskej monarchie možno prvé kolektívne zmluvy sledovať už v roku 1848 (medzi typografmi vo Viedni). Práve kvalifikovaní a vzdelaní robotníci stáli v tomto smere na čele vývoja a už v roku 1870 sa im podarilo presadiť sektorovú kolektívnu zmluvu pre typografov v rámci celej monarchie.

Od tohto obdobia sa ustálil princíp, ktorý je známy aj dnes: uzatvoreniu kolektívnej zmluvy často predchádzal štrajk, čo si vyžadovalo vysokú mieru organizovanosti. V kontexte sporov medzi radikálmi a umiernenými však niektorí aktéri robotníckeho hnutia vnímali kolektívne zmluvy kriticky – ako prejav kolaborácie so zamestnávateľmi a ústup od triedneho boja. Iní naopak zdôrazňovali pragmatizmus a štandardizáciu tohto postupu, ktorý nevyčerpával robotnícke komunity.

Štatistické údaje z predlitavskej časti monarchie, ktoré sa začali systematicky sledovať od roku 1906, ukazujú, že kolektívne zmluvy boli uzatvárané najmä vo veľkých mestách a priemyselných oblastiach. Napríklad vo Viedni existovalo v roku 1913 144 zmlúv pokrývajúcich takmer 82 000 robotníkov, v Čechách 171 zmlúv s približne 35 000 pracovníkmi a na Morave 48 zmlúv pre asi 6 700 robotníkov. Prvá kolektívna zmluva, ktorú uzavreli ženy, vznikla v roku 1907, a týkala sa viedenských krajčírok. Celkovo bolo v tom roku uzatvorených približne 500 kolektívnych zmlúv, ktoré sa vzťahovali na viac než 142 000 pracujúcich. Toto pokrytie kolektívnymi zmluvami však stále dosahovalo len asi 18 %, čo bolo v porovnaní s Anglickom či Nemeckom pomerne nízke.

Vypuknutie vojny tento vývoj prudko narušilo. Mnohé zmluvy boli zo strany zamestnávateľov jednostranne vypovedané a v závodoch sa presadzovali mimoriadne režimy vrátane militarizácie výroby.

Vojna a rozkol internacionalizmu

Možno konštatovať, že po roku 1900 väčšina sociálnodemokratických strán žila vo faktickej symbióze s kapitalizmom. Zároveň sa odborom podarilo konsolidovať svoju existenciu, už nepôsobili ako cudzorodý prvok v systéme, hoci zastupovali neprivilegované vrstvy.

Zlom prinieslo vypuknutie prvej svetovej vojny. Druhá internacionála síce po jej vypuknutí v roku 1914 vyzvala pracujúcich na organizovanie protivojnových demonštrácií, no prevažná časť vedení socialistických strán sa postavila na „obranu vlasti“ a podporila svoje národné štáty. Zároveň oznámila dočasný útlm kolektívnych akcií v duchu hesla o „triednom zmieri“. Tento postoj sa dostával do rozporu s proklamovaným internacionalizmom a heslom, že proletár nemá vlasť.

Nemeckí sociálni demokrati prezentovali podporu vojny aj ako obranu inštitúcií, ktoré budovali desaťročia. Francúzski socialisti zasa zdôrazňovali obranu demokratických výdobytkov pred víťazstvom Nemeckého cisárstva. To isté platilo pre sociálnodemokratické strany Rakúska a Uhorska. Socialistické strany sa tak dostávali na „patriotické“ pozície a niektoré sa stali súčasťou národných blokov a koaličných vlád. Časť hnutia to vnímala ako zradu internacionalizmu. Rosa Luxemburg neskôr zhodnotila, že kapitulácia nemeckej sociálnej demokracie pred nemeckým imperializmom v roku 1914 bola nevyhnutným výsledkom reformistickej stratégie zameranej na krátkodobé ciele. Tieto spory plynulo nadväzovali na už skôr prítomné a dlhodobé tenzie medzi radikálnou a umiernenejšou časťou hnutia, ktoré existovalo minimálne od dôb Prvej internacionály.

Národnostná otázka na Slovensku naďalej zohrávala dôležitú rolu. Na aprílovom zjazde slovenskej sociálnej demokracie v roku 1914 sa opäť objavila požiadavka, aby sa v odborovom hnutí používala materská reč robotníctva a aby bol pre slovenských pracujúcich vydávaný všeodborový časopis v slovenčine. Tieto otázky však v dôsledku vojny zostali nenaplnené, jednota robotníckeho hnutia v monarchii už bola citeľne narušená. V júni 1914 Robotnícke noviny predvídavo napísali: „… katastrofálna politika vojnových štvaníc si zahráva s celou existenciou rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá sa nachodí v takom stave, že sociálna demokracia ju chrániť musí pred hlúposťou a zadubenosťou, bezočivosťou a neschopnosťou vládnucich kruhov.“

Predstavitelia národných sociálnych demokracií v Rakúsku a Uhorsku neprejavili bezvýhradnú podporu uhorskej a rakúskej sociálnej demokracii, ale v zostrených pomeroch sa ani neodvážili vládnej politike odporovať, a nakoniec sa priklonili k majoritnej pozícii. Robotnícke noviny v októbri 1914 uviedli: „… v časoch terajšej vojny ustupujú snahy robotníckej triedy do úzadia, pretože do popredia s plnou vehemenciou vystupuje snaha štátu zničiť a povaliť druhý nepriateľský štát… a robotnícka trieda prirodzene musí mať tiež záujem na tom, aby štát, v ktorom žije, ktorý jej dáva možnosť vývinu a uplatnenia sa, zvíťazil.“ Slovenská sociálna demokracia sa tak utiahla do pasivity.

Vojnové obdobie odborom neprialo. Mnohí členovia museli narukovať a počas vojny došlo k prerušeniu kolektívneho vyjednávania aj k militarizácii závodov, kde bol zavádzaný vojenský dozor. Mnohé kolektívne zmluvy boli jednostranne vypovedané a zamestnávatelia tlačili na znižovanie miezd. V monarchii došlo aj k obmedzeniu zhromažďovacieho a spolkového práva, pričom štrajky sa ocitli mimo zákona. Robotníctvo dokonca ani nemohlo rozviazať svoj pracovný pomer a hľadať lepšie podmienky. Odboroví lídri, hľadiac za horizont vojny, sa snažili zachovať maximum možného z odborového majetku aj členskej základne, a často tak spolupracovali so štátnymi orgánmi na zvyšovaní pracovnej výkonnosti, aby nedochádzalo k prerušeniam zásobovania. Na druhej strane sa v mantineloch možností snažili zlepšiť pracovné podmienky cez intervencie na úradoch a spisovanie memoránd.

Ženy počas vojny

Do otázky ženskej práce priniesla prvá svetová vojna zásadnú dynamiku. Ešte skôr, v 19. storočí, bola synonymom zle platenej, nekvalifikovanej práce. Voči ženám často vystupovali aj kvalifikovaní robotníci, muži, ktorí ich nepovažovali za svoje spolubojovníčky. Majitelia tovární zase ženy neraz využívali počas štrajkov, aby zlomili odpor štrajkujúcich. Postupne však ženy, v rámci širšieho procesu otvárania sa odborov aj nekvalifikovanému robotníctvu a prerodu na masové organizácie, začali do odborov vstupovať. Veľmi tomu napomohla dobová socialistická ideológia zdôrazňujúca rovnosť.

Na začiatku vojny ešte dochádzalo k obnoveniu starších, zidealizovaných obrazov maskulínneho muža, ktorý heroicky odišiel bojovať na front, zatiaľ čo žena zostávala ukrytá v pozadí. Zdĺhavé zákopové boje a veľké straty na životoch však postupne priniesli obrat. Pozícia žien zmobilizovaných do závodov, typicky zbrojárskych fabrík, sa výrazne zmenila. Dostali sa na dovtedy nedostupné funkcie a pozície a stali sa hlavnými živiteľkami rodín. Zúčastňovali sa kolektívnych akcií, vrátane spoločných mužsko-ženských protestov, čo prispelo k zlepšeniu pracovných podmienok. Zároveň však bolo bežné, že zarábali len časť mzdy mužov na rovnakých pracovných pozíciách. Prvá svetová vojna tak v skutočnosti posilnila už existujúce trendy. A po jej skončení a čiastočnom návrate k starým pomerom došlo k zmenám, ktoré pretrvali.

Vzbury a revolučný ohlas na sklonku monarchie

Napriek represiám a zostrenej kontrole vojnové podmienky postupne vytvárali rastúcu nespokojnosť, sociálnu krízu a radikalizáciu nálad. Prispievali k tomu správy o obrovských stratách na frontoch, nedostatok potravín, rast cien aj predlžovanie pracovnej doby bez primeraného zvýšenia miezd.

Zásadnou udalosťou sa v tomto kontexte stalo revolučné dianie v Rusku, ktoré povzbudilo robotnícke hnutie aj v Uhorsku. Opäť sa objavovali štrajky, demonštrácie, požiadavky mieru, všeobecného volebného práva i otvorené vzbury. Októbrová revolúcia znamenala zásadný zvrat v celom sociálnodemokratickom hnutí. Revolučné myšlienky sa na Slovensko dostávali aj prostredníctvom vojakov vracajúcich sa z frontu a prinášali nové impulzy do spoločenského diania.

O tomto vývoji, ako aj o pôsobení odborov v nových podmienkach vznikajúceho Československého štátu, si povieme viac v pokračovaní.

Autor je historik

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike